znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 165/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť M. V., S., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., P., vo veci namietaného   porušenia   základných   práv   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu   a   na   rovnosť účastníkov konania podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove sp. zn. 7 Co 154/2009 z 18. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. V.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2010   doručená   sťažnosť   M.   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základných   práv   podľa   čl.   12   ods.   1,   čl.   46   ods. 1   a čl.   47   ods.   3 Ústavy   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 Co 154/2009 z 18. januára 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

2. Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že spoločnosť Z. S., a. s. (ďalej len „navrhovateľ“), vedie spor so sťažovateľkou (odporkyňou) o vypratanie z bytu, ktorého je prenajímateľom. Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) ostatným rozsudkom č. k. 16 C 175/2002-197 z 30. júna 2009 uložil odporkyni povinnosť vypratať byt do 15 dní po zabezpečení bytovej náhrady (prístrešia). O trovách konania rozhodol tak, že ich náhradu účastníkom nepriznal. Na odvolanie oboch účastníkov krajský súd namietaným rozsudkom (sp. zn. 7 Co 154/2010 z 18. januára 2010) zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu zamietol. O trovách (prvostupňového a odvolacieho) konania rozhodol tak, že ich náhradu sťažovateľke nepriznal s odvolaním sa na okolnosti hodné osobitného zreteľa podľa § 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

3.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľky „postupom   odvolacieho   súdu   pri   rozhodovaní o náhrade trov konania bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania, ako aj právo na spravodlivý   proces... podľa   ustálenej   judikatúry   Ústavného   súdu   SR... rozhodnutiami všeobecných   súdov   o trovách   konania   možno   zasiahnuť   do   základných   práv   a slobôd“. Sťažovateľka   k namietanému   rozsudku   (jeho   časti   o trovách   konania)   ďalej   uviedla,   že „takéto   odôvodnenie   nezodpovedá   skutkovým   zisteniam,   ktoré   sú   obsiahnuté   v súdnom spise... odvolací súd mal náležite vyhodnotiť obštrukčný postoj navrhovateľa v priebehu celého konania, a najmä to, čo prispelo k tomu, že som sa dostala do omeškania s úhradou nájomného,   t.   j.   moja   neplatná   výpoveď“.   V   závere   svojho   podania   sťažovateľka konštatuje,   že „vzhľadom   na   právoplatné   skončenie   veci   ja   sťažovateľka   nemám   inú možnosť domáhania sa nápravy, keďže dovolanie proti výroku o trovách konania v zmysle občianskeho súdneho poriadku nie je prípustné, preto musím využiť možnosť uplatnenia nápravy na Ústavnom súde SR“.

4.   Na   základe   už   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom vyslovil:

„... Základné právo sťažovateľky... podľa článkov 46 ods. 1 Ústavy..., a základné právo... podľa článku 47 ods. 3 Ústavy..., v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy... a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru... bolo rozsudkom Krajského súdu...   zo   dňa   18.   1.   2010   sp.   zn.   7 Co 154/2009   vo   výroku   o náhrade   trov   konania... porušené.

... Zrušuje rozsudok Krajského súdu... zo dňa 18. 1. 2010 sp. zn. 7 Co 154/2009 v časti, v ktorej rozhodol o náhrade trov konania... vracia na ďalšie konanie.

... Krajský súd... je povinný nahradiť sťažovateľke trovy jej právneho zastúpenia...“.

5. Ústavný súd v rámci prípravy na predbežné prerokovanie veci na okresnom súde zistil, že navrhovateľ v prebiehajúcou súdnom konaní sp. zn. 16 C 175/2002 podal 14. apríla 2010 proti namietanému rozsudku krajského súdu dovolanie, o ktorom bude rozhodovať Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Navrhovateľ, ktorý nesúhlasil so   zamietnutím   svojho   návrhu   krajským   súdom,   žiada   v dovolaní   najvyšší   súd,   aby   (i) zmenil   namietaný   rozsudok   krajského   súdu   (v   súlade   s ostatným   rozsudkom   okresného súdu), resp. aby (ii) namietaný rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie.  

II.

6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony   na   konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa už citovaného znenia čl. 127 ods. 1 in fine ústavy („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“).   Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

8. Podstatou námietok sťažovateľky je právne posúdenie rozsudku krajského súdu v časti,   v ktorej   rozhodol   o trovách   konania   z hľadiska   rešpektovania   ňou   označených základných práv a slobôd, v dôsledku porušenia ktorých sa domáhala zrušenia rozsudku krajského súdu v namietanej časti. Protistrana sťažovateľky v prebiehajúcou súdnom konaní podala   14.   apríla   2010   proti   namietanému   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie   (bod   5), o ktorom bude rozhodovať najvyšší súd. Predmetom jeho (najvyššieho súdu) posudzovania bude (môže byť) aj výrok, ktorým krajský súd rozhodol o trovách konania, a to vychádzajúc z § 238 ods. 1 v spojitosti s § 243b ods. 2, 3 a 5 a § 243d ods. 1 poslednou vetou OSP.

9. Ak sa za tejto situácie sťažovateľka domáhala svojho práva na ústavnom súde a zároveň   bude/môže   namietanú   časť   rozhodnutia   krajského   súdu   o trovách   konania posudzovať   aj   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací,   musela   byť sťažnosť   odmietnutá   pre   jej predčasnosť, pretože o ochrane označených práv, ktorých porušenie namieta, bude/môže vo vzťahu k rozhodnutiu krajského súdu rozhodovať najvyšší súd.

10.   Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09),   že   v prípade podania opravného prostriedku (dovolania ) a súbežne podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto   sťažnosti   bude   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu   (porovnaj tiež   rozsudok   Európskeho súdu   pre   ľudské   práva z 12.   novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99   a jeho   body   51,   53,   54).   Ústavný   súd   k uvedenému   už   iba   dodáva,   že v súvislosti s už uvedeným nie je podstatné, ktorá strana súdneho sporu dovolanie podala, ale to, čo bude (vo význame slova aj môže) najvyšší súd v rámci dovolacieho konania posudzovať. Inými slovami, ak jednou z možnosti rozhodovania najvyššieho súdu v rámci dovolacieho konania je/môže byť zmena alebo zrušenie namietaného rozsudku krajského súdu a súčasťou tohto rozhodovania je tiež rozhodnutie o trovách konania (bod 8 in fine), potom v okolnostiach danej veci je sťažnosť predčasná napriek tomu, že dovolanie nepodala sťažovateľka (odporkyňa), ale navrhovateľ.  

11.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou,   ako   aj ďalšími návrhmi sťažovateľky meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2010