znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 165/08-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť O. Š., t. č. vo väzbe, vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv   podľa   čl.   17   ods.   5,   čl.   47   ods.   3   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 136/04 a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 502/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. decembra 2007 doručená sťažnosť O. Š., t. č. vo väzbe (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 5, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   T   136/04   a postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 To 502/05. Sťažovateľ svoju sťažnosť doplnil podaním z 18. marca 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 136/04 z 26. augusta 2005 uznaný za vinného zo spáchania viacerých trestných činov majetkovej povahy podľa Trestného zákona účinného do 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný   zákon“)   za   skutky   vymedzené   v   I.   až VI.   bode   tohto   rozsudku.   Proti   tomuto rozsudku podala odvolanie prokurátorka Okresnej prokuratúry Zvolen.

Krajský súd následne rozsudkom sp. zn. 5 To 502/05 zo 6. decembra 2005 (ďalej len „rozsudok zo 6. decembra 2005) okrem iného uznal sťažovateľa za vinného zo spáchania troch   trestných   činov porušovania domovej   slobody   podľa   § 238 ods.   1 a 2 Trestného zákona (v jednom z nich formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona), z dvoch trestných činov krádeže podľa § 247 ods. 2 písm. a) Trestného zákona a trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 3 písm. a) Trestného zákona (v jednom z nich išlo o trestný čin spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona) a aj z trestného činu   poškodzovania   cudzej   veci   podľa   §   257   ods.   1   Trestného   zákona   formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zákona, zároveň v časti skutku vymedzeného v I. bode rozsudku   vrátil   vec okresnému súdu, aby ju v potrebnom rozsahu prerokoval a rozhodol.

Z obsahu   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   napriek   tomu,   že   predmetná   vec   je prerokúvaná   väzobne,   konanie   je   podľa   sťažovateľa   poznačené   prieťahmi   zavinenými súdmi zúčastnenými na rozhodovaní v jeho veci. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na skutočnosť,   že   rozsudok   krajského   súdu   zo   6.   decembra   2005   mu   bol   doručený   až 12. decembra 2007 a že prieťahy v konaní sú spôsobené aj „porušením procesných záruk“ a „dopustením sa viacerých procesných pochybení“ okresným súdom.

Sťažovateľ taktiež namietal, že okresný súd v rámci svojho konania vedeného pod sp. zn. 3 T 136/04 „bezdôvodne“ zamietol jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku, ako aj ponúknutú záruku (písomný sľub) podľa § 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Sťažovateľ ústavný súd požiadal, aby „v tejto veci konal a učinil potrebné právne opatrenia,   pretože   i samotné   trvanie   procesu   je   proti   mne   očividne   manipulované   – zbytočné! Ďalej žiadam o finančné odškodnenie vo výške 750 000 Sk.“ Zároveň sťažovateľ vo svojich podaniach uviedol, že si uplatňuje nárok na náhradu trov právneho zastúpenia, a taktiež požiadal, aby ústavný súd rozhodol „o dočasnom opatrení uloženému orgánu, ktorý porušil   základné   práva   a slobody   sťažovateľa   -   Okresnému   súdu   Zvolen,   aby   do rozhodnutia ústavného súdu nálezom tento súd bezodkladne prepustil obvineného O. Š. na slobodu“.

Sťažovateľ k sťažnosti adresovanej ústavnému súdu pripojil aj žiadosť o ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,   ak v konaní pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná   situácia   alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal porušenie   základných   práv   podľa   čl.   17 ods. 5, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny a práva podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   postupom   súdov   zúčastnených   na   rozhodovaní   v jeho   veci   v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 3 T 136/04, ku ktorému malo dôjsť, v dôsledku toho, že

- konanie je poznačené prieťahmi,

- okresný súd sa v konaní dopustil viacerých procesných pochybení,

- okresný súd „bezdôvodne“ zamietol jeho žiadosti o prepustenie na slobodu podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku, ako aj ním ponúknutý písomný sľub podľa § 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej bolo konanie poznačené prieťahmi, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že poskytuje ochranu základnému právu na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu uplatnená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Krajský súd vydaním rozhodnutia a doručením spisového materiálu okresnému súdu 5. marca 2007 vykonal všetky zákonom predpokladané a dovolené úkony na odstránenie stavu právnej neistoty sťažovateľa. Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd už vo veci samej   po doručení   sťažnosti   ústavnému   súdu   nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným spôsobom ovplyvniť priebeh uvedeného konania, prípadne prieťahy v ňom, nemohol teda ani porušovať sťažovateľom označené základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pretože   v čase   doručenia   jeho   sťažnosti   ústavnému   súdu (31. decembra 2007) prebiehalo už v jeho veci konanie na okresnom súde.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v časti smerujúcej proti postupu krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   To   502/05   odmietol   ako   podanú oneskorene.

Vo vzťahu k postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 136/04 ústavný súd poukazuje predovšetkým na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že v prípade, keď zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03), alebo sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (m. m. I. ÚS 17/01, I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, III. ÚS 199/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).

Podľa zistenia ústavného súdu po doručení spisu z krajského súdu (5. marca 2007) okresný súd doručoval rozsudok krajského súdu zo 6. decembra 2005 stranám trestného konania a v období do podania sťažnosti ústavnému súdu nariadil v predmetnej veci dve hlavné pojednávania (26. október 2007, 12. december 2007), z ktorých prvé bolo zrušené v súvislosti so vzatím sťažovateľa do väzby v inej trestnej veci krátko predo dňom konania nariadeného hlavného pojednávania. Druhé hlavné pojednávanie bolo   odročené,   pretože sťažovateľ vyhlásil, že podpis na doručenke doporučenej zásielky, ktorou mu bol doručený rozsudok krajského súdu zo 6. decembra 2005, nie je jeho, pričom okresný súd mu následne v záujme   urýchlenia   konania   opätovne   doručil   tento   rozsudok   krajského   súdu a pojednávanie odročil na 30. január 2008. Okresný súd v tomto období vykonal taktiež viacero úkonov súvisiacich s prípravou pojednávania (vyčíslenie trov obhajoby, ustanovenie obhajcu, zisťovanie pobytu svedkov a pod). V roku 2008 sa na okresnom súde uskutočnili ďalšie   tri   hlavné   pojednávania   (30.   januára   2008,   19.   marca   2008   a 16.   apríla   2008), z ktorých   ostatné   bolo   odročené   za   účelom   vypočutia   svedka,   na   ktorého   výsluchu sťažovateľ trval.

S ohľadom na uvedené možno teda konštatovať, že aj keď v predmetnom období došlo   v postupe   okresného   súdu   ku   kratšiemu   obdobiu   nečinnosti   v tomto   konaní trvajúcemu od doručenia spisu z krajského súdu až po nariadenie prvého pojednávania na okresnom súde 6. septembra 2007, podľa ústavného súdu toto obdobie nečinnosti nemožno považovať   za   tak   významné,   aby   samo   osebe   založilo   porušenie   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   (napr.   m.   m. I. ÚS 35/01, II. ÚS 21/01).

Vzhľadom na uvedené bola ústavným súdom sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti okresnému súdu po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.

Vo   vzťahu   k argumentácii   sťažovateľa,   v ktorej   poukázal   na   viaceré   procesné pochybenia okresného súdu v jeho trestnej veci (zrejme na porušenie práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a podľa čl. 37 ods. 3 listiny), ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho   začiatku   až   po   jeho   koniec   je   procesom,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr.   Zívala   III.   ÚS   3/02,   Ölveczky   III.   ÚS   18/04,   Mamonov   III.   ÚS   75/05,   Karlin IV. ÚS 76/05).

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľa teda ústavný súd vychádzal z ústavného princípu svojej právomoci vo vzťahu k všeobecným súdom vyplývajúceho z čl. 127 ods. 1 ústavy, podľa ktorého rozhoduje ústavný súd o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb   vo   veci   porušenia   ich   základných   práv   alebo   slobôd   v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Vzhľadom na uvedené bolo podľa ústavného súdu potrebné sťažnosť sťažovateľa pri jej predbežnom prerokovaní v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   taktiež   namietal,   že   okresný   súd   „bezdôvodne“ zamietol jeho žiadosti o prepustenie na slobodu podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku, ako aj ním ponúknutý písomný sľub podľa § 73 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (v tejto súvislosti namietal porušenie čl. 17 ods. 5 ústavy). Ústavný súd konštatuje, že uvedená argumentácia sťažovateľa je všeobecná a nedostatočná (zo sťažnosti ani jej doplnenia nie je zrejmé,   v dôsledku   akého   rozhodnutia,   opatrenia,   resp.   zásahu   malo   dôjsť   k porušeniu sťažovateľových   práv)   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   bol   vo   výzve   z 12.   marca   2008 podrobne   poučený   o náležitostiach   sťažnosti,   ako   aj   spôsobe,   akým   má   svoju   sťažnosť doplniť. Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol pri jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú. Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   bolo   už   v tejto   veci   bezpredmetné   rozhodovať o sťažovateľovej žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom, ako aj preskúmavať jeho žiadosť o vydanie dočasného opatrenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 22. mája 2008