znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 165/04-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Ing.   Evy   Masárovej,   bytom   R.   T.,   zastúpenej advokátom JUDr. P. B., Advokátska kancelária, Ž., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. P 178/93 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. P 178/93   p o r u š i l   základné právo Ing. Evy Masárovej, aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Ing. Eve Masárovej   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Ing. Eve Masárovej   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 14 020 Sk (slovom   štrnásťtisícdvadsať   slovenských   korún),   ktoré   je Okresný   súd   Žilina povinný vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 23. septembra 2004 č. k. I. ÚS 165/04-8 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. Evy Masárovej, bytom R. T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. B., Ž., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. P 178/93.

V sťažnosti sťažovateľka uviedla, že 5. októbra 1998 podala na okresnom súde návrh na zvýšenie výživného pre svoju maloletú dcéru E. Podľa tvrdenia sťažovateľky pôvodné výživné bolo určené rozsudkom z 2. augusta 1996 a o jej návrhu do dňa podania sťažnosti na   ústavný   súd   nebolo   doteraz   rozhodnuté.   Sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   adresované predsedovi   okresného súdu   a aj predsedovi   Krajského súdu   v Žiline (ďalej len „krajský súd“) neviedli k náprave.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vyslovil porušenie označeného základného práva, prikázal okresnému súdu vo veci konať a priznal jej finančné zadosťučinenie „v sume 100 000 Sk“ a náhradu trov konania.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   predsedom,   vyjadrením   sp.   zn.   Spr 3534/04 z 20. októbra 2004 a sťažovateľka prostredníctvom   stanoviska svojho právneho zástupcu k uvedenému vyjadreniu okresného súdu podaním z 12. novembra 2004.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za   nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci,   t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. P 178/93.

Dňa   20.   októbra   1998   (nie   5.   októbra   1998,   ako   je uvedené   v sťažnosti)   podala sťažovateľka okresnému súdu návrh na zvýšenie výživného pre svoju maloletú dcéru E. narodenú 28. júna 1989 proti odporcovi M. B. z B. B..

Po   ustanovení   opatrovníka   pre   maloletú   (9.   novembra   1998)   a zisťovaní   príjmov rodičov   maloletej   bolo   na   20.   november   1998   nariadené   pojednávanie,   ktoré   sa   pre neprítomnosť odporcu odročilo na neurčito.

Dňa 16. decembra 1998 okresný súd požiadal Okresný súd Banská Bystrica (ďalej aj „dožiadaný súd“) o vypočutie odporcu k návrhu. Dožiadaný súd 3. marca 1999 oznámil, že odporca predvolanie na výsluch neprevzal.

V dňoch   3.   mája   1999,   3.   júna   1999   a 7.   júla   1999   okresný   súd   urgoval   na dožiadanom súde o predloženie informácie.

Dožiadaný súd 19. júla 1999 oznámil, že odporca predvolanie na výsluch stanovený na 17. február 1999 neprevzal, na 24. marec 1999 prevzal, no neprišiel, na 9. apríl 1999 predvolanie s upozornením na možnosť pokuty neprevzal. Na ďalší výsluch stanovený na

25. august 1999 dožiadaný súd požiadal príslušné obvodné oddelenie Policajného zboru (ďalej len „obvodné oddelenie“) o jeho predvedenie.

Dožiadaný súd 20. septembra 1999 vrátil súdny spis a podal informáciu o výsluchu odporcu vykonanom 8. septembra 1999 (sp. zn. Cd 451/98). Odporca s návrhom nesúhlasil, lebo   doterajšie   výživné   považuje   za   primerané,   je   ženatý   a má   vyživovaciu   povinnosť k dieťaťu z terajšieho manželstva, aktívne už   nepodniká, žije z úspor a čaká na výsledok prijímacieho   konkurzu   na   funkciu   vo   firme   pôsobiacej   v zahraničí.   Súhlasil,   aby   sa pojednávanie konalo bez jeho prítomnosti.

Okresný   súd   3.   januára   2000   vytýčil   termín   pojednávania   na   25.   január   2000 (odporca zásielku neprevzal). Na tomto pojednávaní konanom za prítomnosti sťažovateľky a kolízneho   opatrovníka   bola   oboznámená   výpoveď   odporcu   pred   dožiadaným   súdom. Pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Podľa úradného záznamu na č. l. 104 bol zákonný sudca (Mgr. L. H.) od 26. januára 2000 do 24. marca 2000 práceneschopný.

Okresný   súd   29.   mája   2000   zisťoval   na   Dopravnom   inšpektoráte   Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Banskej Bystrici, evidencii vozidiel (ďalej len „dopravný inšpektorát“), aké motorové vozidlá užíva odporca, jeho adresu   na Centrálnej evidencii pobytu   obyvateľstva   Slovenskej   republiky   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „CEPO“)   a   na Daňovom   úrade   v Banskej   Bystrici   podnikateľské   aktivity   odporcu   za   posledných   päť rokov. Sťažovateľku vyzval na predloženie písomných dokladov ohľadom jej tvrdení na pojednávaní.

Dňa 6. júna 2000 oznámila CEPO adresu odporcu v Banskej Bystrici, Daňový úrad v Banskej Bystrici oznámil, že odporcovi zasiela korešpondenciu na štyri adresy, dopravný inšpektorát   9.   júna   2000   oznámil,   že   odporca   je   užívateľom   osobných   automobilov Škoda 100 a Ford Scorpio 2,9i.

Okresný súd 4. októbra 2002 opätovne požiadal dožiadaný súd o vykonanie výsluchu odporcu   a súčasne   požiadal   o podanie   informácie   Daňový   úrad   v Žiline   a Daňový   úrad v Banskej Bystrici, Národný úrad práce – Okresný úrad práce v Banskej Bystrici (ďalej len „úrad práce“) a Okresný úrad v Banskej Bystrici, odbor sociálnych veci (ďalej len„odbor sociálnych   vecí“).   Sťažovateľku   vyzval   na   oznámenie   adries   jej   zamestnávateľov   od 1. januára 1989, výšky jej príjmov a sumy, ktorú doteraz odporca plnil na výživnom.Odbor sociálnych vecí (21. októbra 2002), úrad práce (22. októbra 2002), Daňový úrad v Žiline (25. októbra 2002) oznámili, že odporca nie je u nich evidovaný. Daňový úrad v   Banskej Bystrici (19. decembra 2002) oznámil, že odporca je u nich registrovaný, no k 12. decembru 2002 nepodal daňové priznanie.

Podľa úradného záznamu bol 21. októbra 2002 návrh sťažovateľky z 15. októbra 2002 na zvýšenie výživného na 5 000 Sk mesačne (sp. zn. 21 P 46/2002) pripojený k spisu sp. zn. P 178/93.

Dožiadaný súd 4. decembra 2002 zaslal súdny spis spolu so zápisom o výsluchu odporcu   z toho   istého   dňa   (súd   mal   problémy   s doručením   predvolaní,   zisťoval   adresu odporcu   a predvolanie   mu   doručil   až   prostredníctvom   obvodného   oddelenia).   Odporca pracuje ako riaditeľ bratislavskej firmy, jej pobočky v zahraničí. Uviedol, že od júla 2002 platí dobrovoľne sťažovateľke 2 000 Sk mesačne ako výživné na maloletú.

Sťažovateľka 24. februára 2003 odpovedala na výzvu okresného súdu zo 4. októbra 2002 (výzva jej bola po predchádzajúcom vrátení doručená až 23. januára 2003).

Okresný   súd   18.   júna   2003   doručil   krajskému   súdu   súdny   spis   na   rozhodnutie o sťažovateľkinej námietke zaujatosti. Dňa 6. augusta 2003 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu č. k. Nc 33/03-151 o nevylúčení zákonného sudcu z pojednávania a rozhodovania veci sp. zn. P 178/03.

Okresný súd 21. októbra 2003 predvolal účastníkov na pojednávanie stanovené na 4. december 2003 a súčasne im doručil uznesenie krajského súdu o nevyhovení námietke zaujatosti. Požiadal tiež o podanie informácie bývalých zamestnávateľov sťažovateľky (o jej príjmoch),   úrad   práce   a Obvodný   úrad,   odbor   sociálnych   vecí   v Rajci.   Taktiež   vyzval zamestnávateľa   odporcu   o oznámení   výšky   jeho   príjmu   a o vykonávaných   zrážkach   zo mzdy.Úrad   práce   (31.   októbra   2003),   odbor   sociálnych   vecí   (12.   novembra   2003) a posledný   zamestnávateľ   sťažovateľky   (2.   decembra   2003)   predložili   požadované informácie.   Dňa   14.   novembra   2004   bola   poštou   vrátená   zásielka   pre   odporcu a 19. novembra 2003 pre jeho zamestnávateľa ako nedoručená.

Okresný súd 23. januára 2004 vyzval pod hrozbou pokuty odporcu, aby predložil adresu jeho zamestnávateľa. Zásielka bola 10. marca 2004 vrátená poštou, lebo ju odporca neprevzal v odbernej lehote.

Vo februári 2003 zisťoval okresný súd adresu odporcovho zamestnávateľa – firmy MILENIUM, a. s., Bratislava a neúspešne na zistenú adresu zaslal výzvu pre odporcu.Pošta 15. apríla 2004 opätovne vrátila (pre neprevzatie v odbernej lehote ) výzvu okresného súdu odporcovi.

Okresný   súd   8.   júla   2004   požiadal   úrad   práce   o informáciu   o sťažovateľkiných zamestnávateľoch,   resp.   o jej   poskytovaných   sociálnych   dávkach   (odpoveď   doručená 23. júla 2004, resp. 3. augusta 2004, sťažovateľka je už zamestnaná).

Okresný   súd   12.   júla   2004   predvolal   účastníkov   na   pojednávanie   stanovené   na 9. september   2004   (predvolanie   bolo   doručené   sťažovateľke   14.   júla   2004   a odporcovi 11. augusta 2004).

Okresný   súd   3. augusta   2004   zisťoval   výšku   príjmov od   nového   zamestnávateľa sťažovateľky (odpoveď doručená okresnému súdu 3. septembra 2004).

Na pojednávaní konanom 9. septembra 2004 bola vypočutá sťažovateľka (odporca nebol   prítomný).   Okresný   súd   rozsudkom   č.   k.   P   178/93-190   vyhovel   návrhu   (od 1. septembra 1997 zvýšil výživné pre maloletú E. na 3 000 Sk, od 1. septembra 1999 na 5 000 Sk a od 1. septembra 2004 na 6 000 Sk mesačne a povolil odporcovi splácať dlžné výživné   v mesačných   splátkach).   Zákonnému   sudcovi   bola   predĺžená   lehota   na vypracovanie   rozsudku   do   18.   októbra   2004.   V uvedený   deň   bol   rozsudok   expedovaný účastníkom konania.

Dňa   10.   septembra   2004   odporca   ospravedlnil   svoju   neúčasť   na   pojednávaní (pracovné povinnosti) a žiadal predložiť žalobu (návrh) s prílohami, aby sa mohol k nej vyjadriť.

Z príloh pripojených k sťažnosti ústavný súd zistil

- z odpovede   predsedu   okresného   súdu   z 19.   apríla   2001   (Spr.   2447/01)   na sťažovateľkine   sťažnosti   na   prieťahy,   že „...   vec   je   komplikovaná   tým,   že   otec neposkytuje informácie... Úrady neposkytujú údaje úplné a na čas. Často ich treba urgovať.  ...dožiadanému   súdu   v Banskej   Bystrici   sa   až   na   štvrtý   krát   podarilo vypočuť otca. Spis bol v B. Bystrici od 30. 12. 1998 do 20. 9. 1999“.

- z odpovede   predsedu   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr.   10031/03   zo   7.   mája   2003   na sťažovateľkinu „Žiadosť...“, že „...Po prešetrení všetkých okolnosti týkajúcich sa Vášho   podania   bolo   zistené,   že   postup   súdu   prvého   stupňa   nebol   v jednotlivých štádiách   náležite   dôsledný   a nesmeroval   plynulo   k odstráneniu   právnej   neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania na súd obrátil.“ (...)

- z odpovede   predsedu   okresného   súdu   zo   17.   júla   2002   sp.   zn.   Spr.   2114/02   na sťažovateľkinu sťažnosť, že...„Po zmene systému práce na našom súde... zabezpečia prednostne   všetky   podklady   pre   rozhodnutie.   (...)   Som   presvedčený,   že   aj   do budúcnosti to zmení stav vybavovania agendy maloletých detí“.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   uvedenom   vyjadrení   k opodstatnenosti sťažnosti uviedol: „K námietke prieťahov sa meritórne nevyjadrujeme. Akceptovať budeme rozhodnutia súdu.“ (...)

Právny   zástupca   v stanovisku   k predmetnému   vyjadreniu   uviedol: «Okresný   súd v Žiline   „je   spokojný“,   že   sa   mu podarilo od   podania   návrhu 22.   10.   1998   rozhodnúť 9. 9. 2004. Konajúci sudca zaujal ľahostajný postoj a nevadí mu, že vec na súde, ktorá mu bola pridelená sa rozhodla po 6 rokoch.»

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v posudzovanom   konaní   a jeho   význam   pre   sťažovateľku (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. P 178/93, v ktorom sťažovateľka vystupuje ako navrhovateľka,   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

3.1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná vec   nie   je   sporom,   ktorej   právna   zložitosť   by   negatívne   vplývala   na   doterajšiu   dĺžku konania.   Problémy   s doručovaním   písomnosti   odporcovi   (spojené   so   zisťovaním   jeho adresy)   spôsobili   síce   určitú   faktickú   zložitosť   veci,   ktorá   však   v dôsledku   postupu okresného súdu v konaní (nepoužitie sankčných možností, resp. doručovanie písomností za spoluúčasti   orgánov   polície   hneď   po   vzniku   prvých   problémov   s odporcom)   nebola výlučnou okolnosťou vplývajúcou na existujúce značné predĺženie celkovej doby konania.

3.2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľky v preskúmavanej veci) ústavný súd nezistil takú závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.   Sťažovateľka   sa   o priebeh   konania   zaujímala   (účasť   na   pojednávaniach, viacnásobné nahliadnutia do súdneho spisu, urgovanie pokračovania v konaní, sťažnosť na prieťahy   v konaní)   a promptne   reagovala   na   výzvy   okresného   súdu   na   predloženie požadovaných písomných dôkazných materiálov.

3.3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol

- od 29. mája 2000 (dopyt na dopravný inšpektorát) do 4. októbra 2002 (opätovné dožiadanie Okresného súdu Banská Bystrica), t. j. v trvaní vyše 28 mesiacov,

- od 4. decembra 2002 (spis vrátený z dožiadaného súdu) do 18. júna 2003 (doručenie súdneho spisu krajskému súdu na rozhodnutie o návrhu predpojatosti), t. j. v trvaní vyše 6 mesiacov,bez   akýchkoľvek   zákonných   dôvodov   nečinný   (resp.   nevykonával   úkony   smerujúce k rozhodnutiu   vo   veci   samej),   teda   vyše   34   mesiacov   neboli   vykonané   vo   veci   úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka počas súdneho konania nachádza.   Vzhľadom   na   uvedenú   dlhodobú   nečinnosť   okresného   súdu   ústavný   súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré vo vzťahu k celkovej dĺžke konania (od nápadu   veci   do   rozhodnutia   v merite   veci   trvajúceho   vyše   päť   rokov   a 10   mesiacov) značnou mierou prispeli k celkovej neúmerne dlhej dĺžke konania v posudzovanej veci.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4. Vzhľadom na to, že 9. septembra 2004 okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom č. k. P 178/93-190, neprichádzalo do úvahy v okolnostiach danej veci rozhodnutie podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka   žiadala   priznať   za   porušenie   ňou   označeného   základného   práva finančné   zadosťučinenie   vo   výške   100   000   Sk.   Keďže   iba   konštatovanie   porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučiním pre sťažovateľku, ústavný súd uznal za dôvodné priznať jej finančné zadosťučinenie, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím   na všetky   okolnosti   prípadu,   najmä s prihliadnutím   na predmet   súdneho sporu – rozhodovanie o výživnom, považuje za primerané vo výške 50 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnej   sťažovateľke   vznikli   trovy   konania   z dôvodu   právneho   zastúpenia advokátom.   Advokát   vykonal   tri   úkony   právnych   služieb,   a to   prevzatie   a prípravu zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 20. augusta 2004 a vyjadrenie z 12. novembra 2004. Odmena určená podľa § 13 ods. 8 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky) 13 602 Sk vo výške 1/3 predstavuje 4 534 Sk za jeden úkon. Celkové trovy za tri úkony teda predstavujú 13 602 Sk, po zaokrúhlení (§ 25 vyhlášky) 13 610 Sk a spolu s režijným paušálom ku každému úkonu (136 Sk v zmysle § 19 ods. 3 vyhlášky) sumu 14 020 Sk. Z týchto dôvodov ústavný súd preto v tejto časti rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

6. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2004