znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 165/02-59

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť J. D., R.H., zastúpeného advokátom JUDr. T. B., Advokátska kancelária, P. B., v časti namietaného porušenia práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. mája 2002 sp. zn. Ntv-II 48/02 a v časti namietaného porušenia práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn. 3 T 9/00 v súvislosti s rozhodovaním o obžalobe na J. D., a takto

r o z h o d o l :

Základné právo J. D. na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. mája 2002 sp. zn. Ntv-II 48/02 a   jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn. 3 T 9/00   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.1   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 18. decembra 2002 č. k. I. ÚS 165/02-17 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   J.   D.,   R.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr.   T.   B.,   Advokátska   kancelária,   P.   B.   (ďalej   len   „právny zástupca   sťažovateľa“),   v časti   namietaného   porušenia   práva   na   osobnú   slobodu   podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. mája 2002 sp. zn. Ntv-II 48/02 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) a v časti namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) vo   veci   sp. zn.   3 T 9/00   v   súvislosti   s rozhodovaním   o obžalobe   na   J.   D.   (ďalej   len „napadnuté konanie“). Sťažovateľ zároveň žiadal, aby ústavný súd napadnuté uznesenie zrušil a aby mu podľa   čl. 127 ods. 3 ústavy priznal finančné zadosťučinenie vo výške 5 000 000 Sk.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   bol   uznesením   Okresného   súdu   v Trenčíne z 26. júna 1999 sp. zn. 3 Tp 62/99 podľa § 68 Trestného poriadku (ďalej aj „TP“) z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a ods. 2 TP vzatý do väzby (so začiatkom plynutia väzby od 25. júna 1999) v podstate preto, že sa „mal 19. januára 1999 zúčastniť ozbrojeného prepadu peňažného transportu Slovenskej pošty v Považskej Bystrici, kde sa mali pokúsiť odcudziť   vrecia   so   sumou   20   miliónov   Sk“.   Krajský   prokurátor   v Trenčíne   podal   30. januára 2001 krajskému súdu obžalobu na M. K. a spol. (medzi inými aj na sťažovateľa) pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b) a ods. 3 Trestného zákona (ďalej len „TZ“), ktorého sa mali dopustiť vykonaním prepadu peňažného transportu. Trestná vec bola   uznesením   najvyššieho   súdu   z 25.   apríla   2001   sp.   zn.   Ndt 42/2001   prikázaná   na prejednanie   a rozhodnutie   krajskému   súdu,   ktorý   následne   túto   trestnú   vec   spojil   na hlavnom pojednávaní 2. októbra 2001 s inou trestnou vecou vedenou proti obžalovanému M. K. a spol. pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b) a ods. 3 TZ na spoločné konanie s tým, že ďalej ich vedie pod sp. zn. 3 T 9/00.

1.2 Zo sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že krajský súd uznesením z 30. januára 2002 podľa   §   72   ods.   2   TP   zamietol   žiadosť   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu s odôvodnením, že ani v súčasnom štádiu konania sa dôvody väzby nezmenili, podozrenie zo spáchania trestnej činnosti, ktorá sa mu kladie za vinu, sa neoslabilo, ale pretrváva ďalej, ako aj že je stíhaný za trestný čin, kde dolná hranica trestu je viac ako 8 rokov, že neboli vypočutí ďalší svedkovia, a teda je obava, že by mohol týchto svedkov ovplyvňovať alebo ovplyvňovať spoluobžalovaných. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 7 To 4/02 z 18. februára 2002 sťažnosť sťažovateľa, ktorú podal proti uzneseniu krajského súdu z 30. januára 2002, zamietol podľa § 148 ods. 1 písm. c) TP. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že ústavný súd   nálezom   z 21. augusta   2002   sp.   zn.   III.   ÚS   79/02   rozhodol   tak,   že   najvyšší   súd uznesením   z 18.   februára   2002   sp.   zn.   7   To   4/02   porušil   právo   Mgr.   M.   Ž. (spoluobžalovaného) podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru a citované uznesenie najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na nové prejednanie a rozhodnutie.

Napadnutým   uznesením   (z 27.   mája   2002)   najvyšší   súd   jeho   väzbu   predĺžil do 25. marca 2003. Podľa sťažovateľa aj v tomto prípade najvyšší súd postupoval v rozpore s označenými   článkami   ústavy,   pretože   „znova   paušálne   a bez   náležitého   odôvodnenia vyhovel návrhu predsedníčky   senátu na predĺženie väzby a to aj nad rámec jej návrhu. Prakticky ničím neodôvodnil napadnuté uznesenie“. Sťažovateľ v tejto súvislosti namietal porušenie jeho „práv byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu, nebyť vo väzbe dlhšie ako po nevyhnutnú dobu a byť prepustený počas konania“. Podľa neho nie sú konkrétne dôkazy, že by bol v čase rozhodovania o vzatí do väzby alebo vôbec daný dôvod väzby podľa § 67 ods. 1 písm. b) TP. Ďalej uviedol, že „prípravné konanie bolo dávno skončené, obžaloba na súd napadla 30. 03. 2001 a súd už vypočul v podstate všetkých najdôležitejších svedkov“, a preto „dôvod kolúznej väzby“ nie je daný, v dôsledku čoho je porušované jeho „právo byť vo väzbe len zo zákonného dôvodu“.

1.3   V súvislosti   s dobou   trvania   väzby   a „postupom   krajského   súdu   vo   veci sp. zn. 3 T 9/00 v súvislosti s rozhodovaním o obžalobe na sťažovateľa“ sťažovateľ uviedol, že   „po   prieťahoch   v prípravnom   konaní   dňom   30.   3.   2001   napadla   obžaloba   súdu.   Po prvýkrát vytýčil Krajský súd v Žiline hlavné pojednávanie až na dni 10. – 14. septembra 2001. Termín hlavného pojednávania v tieto dni však bol zrušený a to z toho dôvodu, že jeden z členov senátu sa mal zúčastniť snemu Zväzu protifašistických bojovníkov. Ďalší termín pojednávania bol vytýčený na deň 2. – 5. októbra 2001 avšak aj toto bolo zrušené. Ďalší termín bol vytýčený na 28., 29. a 30. novembra 2001, kedy skutočne bolo hlavné pojednávanie vykonané, boli vypočutí utajení svedkovia a vzhľadom na to, že sa nedostavili všetci predvolaní svedkovia, bolo hlavné pojednávanie opäť odročené na 7. a 8. novembra 2001. Po predvolaní svedkov bolo hlavné pojednávanie vytýčené na dni 28. - 31. januára 2002,   ktoré   bolo   vykonané.   Pojednávanie   vytýčené   na   7.   a 8.   marca   2002   sa   znova nekonalo,   pretože   členka   senátu   odišla   na   kúpeľnú   liečbu.   Nový   termín   hlavného pojednávania je vytýčený na dni 14., 15. a 17. mája 2002“. Podľa sťažovateľa dôkazom prieťahov v konaní a nerešpektovania zásady prejednávať väzobné veci čo najrýchlejšie je aj to, že „hoci bolo v dňoch 19. – 21. 6. 2002 vykonané hlavné pojednávanie na Krajskom súde v Žiline, toto bolo znova odročené až na dni 11. – 13. 9. 2002. Hoci som na hlavnom pojednávaní 21. 6. 2002 podal žiadosť o prepustenie z väzby, túto mi krajský súd zamietol s poukazom na názor najvyššieho súdu v napadnutom uznesení o predĺžení väzby“. Podľa sťažovateľa „z uvedeného vyplýva, že súd vo veci nepostupuje s prihliadnutím na nutnosť väzobné   veci   prejednávať   urýchlene.   Hlavné   pojednávania   neboli   dôsledne   pripravené. Skutočnosti,   pre   ktoré   bolo   viackrát   odročené   hlavné   pojednávanie   som   nezavinil   a je nemysliteľné, aby bola účasť člena senátu na sneme Zväzu protifašistických bojovníkov, ako aj kúpeľná liečba členky senátu zákonným dôvodom na môj ďalší pobyt vo väzbe. Všetky tieto skutočnosti potvrdzujú liknavý postup orgánov činných v trestnom konaní pri rozhodovaní v mojej veci. Súdy majú povinnosť organizovať prácu tak, aby boli trestné veci prejednávané   čo najrýchlejšie   a v súlade   so   zákonom.   Nedôslednosť   v postupe   orgánov činných v trestnom konaní nemôže ísť na môj úkor a táto nemôže byť dôvodom na moje ďalšie držanie vo väzbe“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania: najvyšší súd, zastúpený predsedom jeho trestného kolégia H. S., vyjadrením zo14. januára 2003,   krajský   súd,   zastúpený   jeho   predsedom   R.   U.,   resp.   jeho   podpredsedom   J.   K., vyjadreniami   z 1.   augusta   2002,   31.   januára   2003   a 25. apríla   2003   a   právny   zástupca sťažovateľa vyjadreniami z 28. februára 2003, 21. augusta 2003 a 17. septembra 2003.

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práv.

II.

Na základe písomných vyjadrení účastníkov konania a ich príloh ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav napadnutého konania:

1. Na sťažovateľa a ďalších piatich obvinených (K., Ž., Ž., I., P.) podal 30. marca 2001 krajský prokurátor v Trenčíne obžalobu Krajskému súdu v Trenčíne pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b) a ods. 3 TZ a pre trestný čin nedovoleného ozbrojovania podľa § 185 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a b) TZ, ktorých sa títo mali dopustiť vykonaním   dvoch   ozbrojených   prepadov   peňažných   transportov   skutkami   uvedenými v obžalobe.

Trestná vec bola uznesením najvyššieho súdu z 25. apríla 2001 sp. zn. Ndt 42/2001 prikázaná na prejednanie a rozhodnutie krajskému súdu. Krajský súd, ktorému bola vec z tohto dôvodu postúpená 10. mája 2001 a zapísaná pod sp. zn. 3 T 7/01, ju na hlavnom pojednávaní 2. októbra 2001 spojil s inou trestnou vecou (sp. zn. 3 T 9/00) vedenou proti obžalovanému   M.   K.   a ďalším   šiestim   páchateľom   pre   trestný   čin   lúpeže   podľa   §   234 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b) a ods. 3 TZ na spoločné konanie. Trestná vec sťažovateľa (a ďalších deviatich obžalovaných) je v dôsledku tohto spojenia na spoločné konanie vedená pod sp. zn. 3 T 9/00.

Väzba

2.   Sťažovateľ   bol   v súvislosti   s označeným   trestným   stíhaním   vzatý   do   väzby (so začiatkom   jej   plynutia   od   25.   júna   1999)   uznesením   Okresného   súdu   v Trenčíne z 26. júna 1999 sp. zn. 3 Tp 62/99 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b) a ods. 2 TP (t.   j. z dôvodu,   podľa   ktorého obvinený môže   byť vzatý   do   väzby len vtedy,   ak sú   tu konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   obavu,   že   bude   pôsobiť   na   svedkov   alebo spoluobvinených alebo ináč mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, resp. z dôvodu, podľa ktorého obvinený môže byť vzatý do väzby tiež vtedy, ak je trestne stíhaný pre trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov, aj keď nie sú dôvody dané podľa odseku 1).

3.   Krajský   súd   a následne najvyšší   súd ako odvolací   súd   opakovane rozhodovali o väzbe   sťažovateľa   a   spoluobžalovaných.   Z rozhodnutí   najvyššieho   súdu   okrem napadnutého   uznesenia   bolo   v kontexte   danej   veci   relevantné   ešte   jeho   uznesenie z 18. februára   2002   sp.   zn.   7   To   4/02,   ktorým   bola   zamietnutá   sťažnosť   sťažovateľa (a ďalších piatich spoluobžalovaných) proti uzneseniu krajského súdu z 30. januára 2002, ktorým   bola   podľa   §   72   ods.   2   TP   zamietnutá   jeho   žiadosť   (a   žiadosť   ďalších spoluobžalovaných) o prepustenie z väzby na slobodu. Vo vzťahu k sťažovateľovi najvyšší súd o existencii väzobných dôvodov uviedol, že „krajský súd aj po vykonaní dokazovania na   poslednom   pojednávaní   správne   poukázal   na   pretrvávanie   dôvodov   kolúznej   väzby v zmysle § 67 ods. 1 písm. b) Tr. por. Hlavné pojednávanie bolo odročené na 7. – 8. marca 2002,   na   ktoré   bolo   predvolaných   19   svedkov   (doposiaľ   nevypočutých),   vrátane vyšetrovateľa a znalca. Najvyšší súd SR sa stotožnil aj s názorom krajského súdu, pokiaľ ide o pretrvávanie dôvodu väzby v zmysle § 67 ods. 2 Tr. por. u všetkých obžalovaných (...)“, t. j. vrátane sťažovateľa.

4. Napadnutým uznesením (z 27. mája 2002) najvyšší súd podľa § 71 ods. 2 TP lehotu   trvania   väzby   u sťažovateľa   (a   ďalších   piatich   spoluobžalovaných)   predĺžil do 25. marca 2003. Najvyšší súd konštatoval, že sťažovateľ je vo väzbe „od 25. júna 1999 z dôvodov uvedených v § 67 ods. 1 písm. b), ods. 2 Tr. por.“ Ďalej uviedol, že podľa „§ 71 ods. 2 Tr. por. v znení novely vykonanej zákonom č. 366/2000 Z. z. väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva roky. Ak nebolo možné pre obtiažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obžalovaných na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, môže o ďalšom trvaní väzby na nevyhnutne potrebnú dobu   rozhodnúť najvyšší súd,   a to aj opakovane. Celková doba   trvania väzby nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť závažných trestných činoch päť rokov. Z obsahu trestných spisov je zrejmé, že dôvody väzby u obžalovaných trvajú aj naďalej vzhľadom na charakter   trestnej   činnosti,   okolnosti   jednotlivých   skutkov   i právnu   kvalifikáciu. V stanovenej   lehote   (do   31.   mája   2002)   nebolo   možné   vec   ukončiť,   keďže   hlavné pojednávanie bolo dvakrát odročené pre neprítomnosť jedného z obhajcov, taktiež nebolo možné konať pre práceneschopnosť sudkyne. Z vyššie naznačeného stavu konania vyplýva, že uvedené špecifické okolnosti týkajúce sa zložitosti a rozsahu vykonávania dôkazov na hlavnom pojednávaní, ako aj okolnosti za ktorých mali byť skutky spáchané, odôvodňujú konkrétnym spôsobom obavu, že prepustením obžalovaných na slobodu by bolo zmarené dosiahnutie účelu trestného konania (...)“.

5.1 Na základe sťažnosti jedného zo spoluobžalovaných sťažovateľa ústavný súd nálezom sp. zn. III. ÚS 79/02 z 21. augusta 2002 vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 To 4/02 z 18. februára 2002 (pozri bod 3 tejto časti nálezu) bolo porušené právo Mgr.   M.   Ž.   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru.   Ústavný   súd   zároveň   toto   uznesenie   v časti týkajúcej   sa   Mgr.   M.   Ž.   zrušil   a vec   vrátil   najvyššiemu   súdu,   aby   v nej   znova   konal a rozhodol.

5.2 Z odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavného súdu vyplýva, že Mgr. M. Ž. bol vzatý do väzby príslušným uznesením súdu len «z dôvodu podľa § 67 ods. 2 TP“. Ústavný súd   v tejto   súvislosti   konštatoval,   že   najvyšší   súd   „sa   pri   rozhodovaní   o sťažnosti sťažovateľa   proti   uzneseniu   krajského   súdu   zameral   iba   na   existenciu   dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu s dolnou hranicou trestu odňatia slobody najmenej osem   rokov.   (...)   Inými   skutočnosťami   namietanými   sťažovateľom   sa   najvyšší   súd nezaoberal, pretože podľa jeho názoru: „Väzbu na základe uvedeného ustanovenia nie je potrebné odôvodňovať žiadnymi ďalšími skutočnosťami“ (...)». Podľa názoru ústavného súdu vysloveného v tomto rozhodnutí z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) však vyplýva, že „dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, hoci je conditio sine qua non pre väzbu, samo osebe môže byť len dočasným väzobným dôvodom (skôr v počiatočných štádiách trestného konania). Pokiaľ má väzba trvať aj naďalej, musí k tomuto jej základnému predpokladu pristúpiť ďalší významný a dostatočný dôvod, resp. dôvody   ustanovené   vnútroštátnym   zákonom,   pričom   kompetentné   orgány   musia   naviac vo väzobnej veci postupovať s osobitnou starostlivosťou“.

5.3 V nadväznosti na uvedené ústavný súd najvyššiemu súdu vo veci sťažovateľa Mgr. M. Ž. predovšetkým vytkol to, že keď „najvyšší súd rozhodoval o väzbe sťažovateľa 18. februára 2002, tento sa v nej nachádzal už takmer tri roky (od 25. marca 1999). V tom čase preto iba samotné dôvodné podozrenie, že spáchal závažný trestný čin, nemohlo byť titulom pre jeho väzbu a ďalšie pokračovanie v nej. Väzba by bola opodstatnená a zákonná iba   vtedy,   keby   k tomuto   dôvodnému   podozreniu   bola   pristúpila   aj   niektorá   z ďalších skutočností uznávaných ako väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 TP (obava z úteku, kolúzie alebo pokračovania v trestnej činnosti) (...)“.

6.1 Najvyšší súd po vrátení veci konajúc znovu o sťažnosti Mgr. M. Ž. podanej proti uzneseniu   krajského   súdu   z 30.   januára   2002   (pozri   bod   3   tejto   časti   nálezu)   rozhodol uznesením zo 17. októbra 2002 sp. zn. 7 To 17/02 tak, že uznesenie krajského súdu podľa § 149 ods. 1 písm. a) a ods. 3 TP zrušil „v časti dotýkajúcej sa obžalovaného Mgr. M. Ž.“. Vo výroku aj v odôvodnení tohto uznesenia výslovne uviedol, že tak robí „(...) So zreteľom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. augusta 2002 sp. zn. III. ÚS 79/02-33 (...)“.

6.2 Najvyšší súd zároveň týmto uznesením podľa § 149 ods. 1 písm. a) TP zrušil v celom rozsahu aj uznesenie krajského súdu z 13. septembra 2002 sp. zn. 3 T 9/00, ktorým tento   medzičasom   zamietol   žiadosti   sťažovateľa   a ďalších   obžalovaných   o prepustenie z väzby, ktoré podali na hlavnom pojednávaní 13. septembra 2002, a podľa § 72 ods. 1 TP prepustil   dotknutých   obžalovaných   vrátane sťažovateľa   z väzby   na   slobodu.   Vo   vzťahu k dôvodom kolúznej väzby (§ 67 ods. 1 písm. b TP) u sťažovateľa najvyšší súd uviedol, že „ani   neskončené   dokazovanie   na   hlavnom   pojednávaní   nepotvrdzuje   konkrétnym spôsobom,   že by v tomto   štádiu   konania mohli úspešne naplniť uvedený   dôvod   väzby. Krajský súd vykonal všetky mienené a procesnými stranami navrhované dôkazy (vrátane všetkých listinných dôkazov), pričom na pojednávanie odročené na 11. až 13. novembra 2002   predvolal   desať   svedkov,   ktorých   navrhli   obžalovaní.   Krajský   súd   v odôvodnení uznesenia   ani neuviedol,   v čom   alebo v akých   konkrétnych   súvislostiach   by obžalovaní mohli   na   svedkov   alebo   spoluobžalovaných   ešte   v súčasnej   dôkaznej   situácii   pôsobiť. Navyše niekoľko z obžalovaných nie je stíhaných väzobne (...)“.

7. V nadväznosti na uznesenie najvyššieho súdu (pozri bod 6.1) a jeho právoplatnosť najvyšší   súd   príkazom   na   prepustenie   z väzby   zo   17.   októbra   2002   prikázal,   aby   boli sťažovateľ a ďalší označení obžalovaní ihneď prepustení z väzby na slobodu. Zároveň ich v tomto príkaze poučil   o povinnosti dostaviť sa   na hlavné pojednávanie krajského súdu v dňoch 11. až 13. novembra 2002, ako aj „o možnosti nového vzatia do väzby pri porušení zákonných podmienok uvedených v § 67 ods. 3 TP v znení novely č. 422/2002 Z. z.“

Konanie pred krajským súdom

8.   Hlavné   pojednávanie   nariadené   na   10.   až   14.   september   2001   bolo   z dôvodu prekážok na strane okresného súdu (neprítomnosť prísediaceho J. Š., ktorý sa vzápätí vzdal funkcie prísediaceho, v dôsledku čoho došlo aj k zmene v zložení senátu) odročené na 2. až 5.   október   2001.   Toto   hlavné   pojednávanie,   na   ktorom   došlo   k rozhodnutiu   o   spojení trestných   vecí   na spoločné konanie (pozri   bod 1   tejto časti   nálezu),   bolo odročené pre neprítomnosť   jedného   z obhajcov   a obžalovaného   na   7.   až   9.   november   2001   a 28.   až 30.   november   2001   „v   záujme   zosúladenia   termínov   s prípadnými   kolíziami   zo   strany obhajcov“.

9. Hlavné pojednávania boli v uvedených dňoch riadne uskutočnené (po prednesení obžalôb zo spojených trestných vecí a vyjadrení zástupcov poškodených strán boli vypočutí obžalovaní - medzi nimi aj sťažovateľ, vypovedal svedok P. Ch. a vykonal sa výsluch utajeného   a chráneného   svedka)   a   krajský   súd   30.   novembra   2001   uznesením   zamietol žiadosti   obžalovaných   vrátane   sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   a následne 17. decembra 2001 predložil spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o ich sťažnostiach, ktoré podali proti jeho uzneseniu. Spis sa okresnému súdu vrátil 7. januára 2002.

10.   Hlavné pojednávanie nariadené   na 28.   až 31. január 2002   bolo po   výsluchu pätnástich   svedkov   odročené   na   7.   až   8.   marec   2002   za   účelom   predvolania   ďalších devätnástich   (menovite   označených)   svedkov.   Krajský   súd   zároveň   uznesením   zamietol žiadosti obžalovaných vrátane sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ktoré podali počas hlavného pojednávania. Následne sťažovateľ a dotknutí obžalovaní podali sťažnosti proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   (z   30.   januára   2002)   a z tohto   dôvodu   bol   spis opätovne predložený najvyššiemu súdu, ktorý o nich rozhodol 18. februára 2002 (pozri bod 3 tejto časti nálezu).

11. Hlavné pojednávanie nariadené na 7. až 8. marec 2002 bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti obhajcu spoluobžalovaného. Následne bola od 11. marca do 25. apríla 2002 práceneschopná sudkyňa – členka senátu. Predsedníčka senátu v dôsledku toho, že nahradiť práceneschopnú členku senátu v tomto štádiu konania iným sudcom by znamenalo hlavné pojednávanie   vykonať znova   a   opakovať už   vykonané dôkazy,   nariadila   hlavné pojednávanie na 14. až 17. máj 2002, ktorého termín konania však z dôvodu oznámenia jedného z obhajcov spoluobžalovaných o jeho kolízii s iným (skôr nariadeným) hlavným pojednávaním bol zmenený na 19. až 21. jún 2002. Zároveň predsedníčka senátu podala najvyššiemu   súdu   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   u obžalovaných   vrátane sťažovateľa. Najvyšší súd o tomto návrhu rozhodol 27. mája 2002 napadnutým uznesením (pozri bod 4 tejto časti nálezu).

12.   Hlavné   pojednávanie   nariadené   na   19.   až   21.   jún   2002   bolo   po   výsluchu osemnástich svedkov a vykonaní listinných dôkazov a po zamietnutí (uznesením) žiadostí obžalovaných vrátane sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu odročené na 11. až 13. september 2002. V uznesení o odročení sa uviedlo, že spis bude predložený najvyššiemu súdu   na rozhodnutie   o sťažnostiach,   ktoré sťažovateľ   a dotknutí obžalovaní podali proti uzneseniu   krajského   súdu,   ktorým   zamietol   uvedené   žiadosti   sťažovateľa   a ďalších obžalovaných. Najvyšší súd o nich rozhodol 19. augusta   a 23. augusta 2002 spis vrátil krajskému súdu.

13. Hlavné pojednávanie nariadené na 11. až 13. september 2002 bolo po výsluchu troch svedkov, dvoch súdnych znalcov, vykonaní listinných dôkazov a prečítaní výpovedí svedkov   (okrem   tých,   u   ktorých   spoluobžalovaní sťažovateľa   trvali   na ich   vypočutí   na hlavnom   pojednávaní)   odročené   na   11.   až   13.   november   2002.   Krajský   súd   zároveň uznesením rozhodol o žiadostiach sťažovateľa a spoluobžalovaných o prepustenie z väzby na   slobodu,   ktorí   proti   nemu   podali   sťažnosť.   Spis   bol   z tohto   dôvodu   predložený najvyššiemu súdu, ktorý o ich sťažnostiach rozhodol uznesením zo 17. októbra 2002 (pozri body   6.1   a 6.2   tejto   časti   nálezu)   a v nadväznosti   na   jeho   právoplatnosť   nariadil   ich prepustenie z väzby na slobodu (pozri bod 7 tejto časti nálezu). Počas ďalšieho trvania napadnutého konania bol sťažovateľ na slobode.

14.   Hlavné pojednávanie nariadené na 11. až 13.   november 2002 bolo z dôvodu neprítomnosti šiestich obžalovaných vrátane sťažovateľa, ktorý bol prostredníctvom svojho obhajcu ospravedlnený (práceneschopnosť), odročené na neurčito.

15. Hlavné pojednávanie nariadené na 24. február 2003, ktorého sa o. i. nezúčastnili obhajca   sťažovateľa   a traja   obžalovaní   (ospravedlnení   pre   práceneschopnosť),   bolo odročené na 12. a 13. máj 2003, keďže spis bolo potrebné predložiť najvyššiemu súdu na rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   jedného   zo   spoluobžalovaných.   Zo   zápisnice z odročeného hlavného pojednávania z 24. februára 2003 vyplýva, že sťažovateľ nesúhlasil s tým, aby jeho neprítomný obhajca bol na hlavnom pojednávaní zastúpený na základe substitučného plnomocenstva.

16. Od odročeného pojednávania bol najvyššiemu súdu opakovane predložený spis na   rozhodnutie   o námietke   zaujatosti   a sťažnosti   jedného   z obžalovaných.   Najvyšší   súd rozhodol 29. mája 2003 tak, že vec krajskému súdu neodňal; krajský súd v dôsledku toho mohol vo veci znova konať od 6. júna 2003, keď mu bol dotknutý spis vrátený. Z tohto dôvodu bolo hlavné pojednávanie nariadené na 12. a 13. máj 2003 odročené na 30. jún a 1. júl 2003.

17. Hlavné pojednávanie nariadené na 30. jún a 1. júl 2003 bolo odročené z dôvodu neprítomnosti (pre práceneschopnosť) jedného z obžalovaných (Ž.). Nový termín hlavného pojednávania bol určený na 29. až 30. september 2003. Medzitým krajský súd 19. augusta 2003   vydal   príkaz   na   zatknutie   tohto   obžalovaného   (Ž.),   ktorý   bol   orgánmi   polície realizovaný   12.   septembra   2003   a tento   obžalovaný   bol   vzatý   do   väzby   z dôvodov uvedených v § 67 ods. 3 písm. a) TP (ak bol obvinený prepustený z väzby, môže byť v tej istej veci vzatý do väzby, ak je na úteku alebo sa skrýva, aby sa vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, nezdržiava sa na adrese, ktorú uviedol orgánom činným v trestnom konaní, nepreberá zásielky alebo nerešpektuje príkazy orgánov činných v trestnom konaní).

18.   Hlavné   pojednávania   nariadené   na   29.   až   30.   september   2003   a potom   na 11. a 18.   november   2003   boli   odročené   z dôvodu   neprítomnosti   sťažovateľa   a ďalšieho obžalovaného (pre práceneschopnosť). Na hlavnom pojednávaní 18. novembra 2003 bola uznesením   zamietnutá   žiadosť   obžalovaného   (Ž.)   o prepustenie   z väzby   na slobodu a následne   z dôvodu   jeho   sťažnosti   podanej   proti   tomuto   uzneseniu,   ako   aj   za   účelom predĺženia jeho väzby bol spis krajského súdu až do 18. decembra 2003 na najvyššom súde.

19. Hlavné pojednávania boli nariadené na 20. a 27. január 2004 (boli aj vykonané) a 3. a 10. február 2004.    

  III.

V rozsahu, v akom bola predmetná sťažnosť prijatá na ďalšie konanie (o viazanosti ústavného súdu sťažnosťou a uznesením o jej prijatí na ďalšie konanie pozri napr. nález z 30. apríla 2003 sp. zn. I. ÚS 36/02), sťažovateľ namietal porušenie

1. základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu (z 27. mája 2002), ktorým bola lehota trvania väzby u neho predĺžená do 25. marca 2003. Podľa sťažovateľa najvyšší súd postupoval v rozpore s označenými článkami ústavy, pretože „paušálne a bez náležitého odôvodnenia vyhovel návrhu predsedníčky senátu na predĺženie väzby, a to aj nad rámec jej návrhu“. Podľa   sťažovateľa   sa   nerešpektovala   ani   zásada   „prejednávať   väzobné   veci   čo najrýchlejšie“;

2.   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom konaní (vo veci obžaloby, ktorá bola na sťažovateľa podaná a je vedená v spoločnom konaní pod sp. zn. 3 T 9/00 ). Podľa sťažovateľa   krajský   súd   „vo veci   nepostupuje   s prihliadnutím   na   nutnosť   väzobné   veci prejednávať urýchlene“.

Právo na osobnú slobodu

1.1 Predmet sťažnosti uvedený v tomto bode bolo potrebné posúdiť podľa čl. 17 ústavy, ktorý v relevantnej časti znie:

Podľa čl. 17 ústavy osobná sloboda sa zaručuje (odsek 1). Nikoho nemožno (...) pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon (odsek 2 prvá veta). Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu (odsek 5).

1.2   V danej   veci   zákonnú   úpravu   tvorí   Trestný   poriadok,   ktorého   relevantné ustanovenia v čase, keď došlo k namietaným skutočnostiam, boli v nasledovnom znení:Väzba v konaní pred súdom spolu s väzbou v prípravnom konaní nesmie trvať dlhšie ako dva   roky. Ak   nebolo možné pre obťažnosť veci alebo z iných závažných dôvodov trestné stíhanie v tejto lehote skončiť a prepustením obvineného na slobodu hrozí, že bude zmarené   alebo   podstatne   sťažené   dosiahnutie   účelu   trestného   konania,   môže   o ďalšom trvaní väzby na nevyhnutne potrebnú   dobu   rozhodnúť najvyšší   súd,   a to   aj opakovane. Celková doba trvania väzby nesmie presiahnuť tri roky a pri obzvlášť závažných trestných činoch päť rokov (§ 71 ods. 2 TP).

Návrh na predĺženie lehoty podľa odseku 2 podáva v prípravnom konaní generálny prokurátor a v konaní pred súdom predseda senátu (§ 71 ods. 3 TP).

1.3   Zástupca   najvyššieho   súdu   k tomuto   bodu   sťažnosti   vo   svojom   vyjadrení zo 14. januára 2003 uviedol, že senát, ktorý napadnutým uznesením na návrh predsedníčky senátu krajského súdu predĺžil lehotu trvania väzby podľa § 71 ods. 2 TP, okrem iného aj obvinenému sťažovateľovi do 25. marca 2003, postupoval v súlade so zákonom. Podľa tohto vyjadrenia „Senát vychádzal zo skutočnosti, že všetci obvinení i obvinený J. D. sú stíhaní pre trestný čin, na ktorý zákon ustanovuje trest odňatia slobody s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej 8 rokov (§ 67 ods. 2 Tr. por.). Správne poukázal na skutočnosti, pre ktoré boli pojednávania odročované, čo malo za následok, že krajský súd nemohol vo veci meritórne rozhodnúť. Zaoberal sa aj okolnosťami uvedenými v § 71 ods. 2 Tr. por., lebo zistil, že špecifické okolnosti týkajúce sa zložitosti a rozsahu vykonávania dôkazov na hlavnom pojednávaní, ako aj okolnosti za ktorých mali byť skutky spáchané, odôvodňujú konkrétnym spôsobom obavu, že prepustením obžalovaných na slobodu by bolo zmarené dosiahnutie   účelu   trestného   konania.   Z uvedeného   vyplýva,   že   senát   konal   v súlade so zákonom, ako aj v zmysle rozhodnutí Najvyššieho súdu SR uverejnených pod číslom 41/1994 a 17/1996 Zb. rozh. tr. Z uvedených dôvodov nebolo porušené právo na osobnú slobodu obvineného podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (...)“.

1.4 Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v reakcii (z 28. februára 2003 v spojení s podaním z 21. augusta 2003) na toto vyjadrenie najvyššieho súdu o. i. uviedol,   že   uvedené   dôvody   «nemôžu   odôvodniť   porušenie   ústavných   princípov   ani konvalidovať vzniknutý stav. Samotná skutočnosť, že som stíhaný za trestný čin s dolnou hranicou trestnej sadzby najmenej osem rokov nie je sama o sebe zákonným a ústavným dôvodom na moje sústavné držanie vo väzbe počas celého trestného konania. Ani zložitosť prípadu a vykonávaných dôkazov neznamená, že väzba musí trvať toľko, aby súdy „stihli“ vec   ukončiť.   Preto   najmä v zložitých   prípadoch   musia   kompetentné   orgány   postupovať s osobitnou starostlivosťou. Z citovaného stanoviska nevyplýva, v čom by mala byť vidieť práve táto osobitná starostlivosť. Samotné podozrenie zo spáchania trestného činu môže byť dôvodom na vzatie osoby do väzby na počiatku vyšetrovania, avšak s pribúdajúcim časom k dôvodu na predĺženie väzby, okrem podozrenia, musí pristúpiť ďalší významný dôvod v súlade   nielen   s vnútroštátnym   právom   ale   aj   medzinárodnými   normami,   ktorými je   Slovenská   republika   viazaná.   Takouto   normou   je   Dohovor   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd. Z neho vychádzajúca judikatúra ESĽP náš názor potvrdzuje (...) Na prieťahy   spôsobené krajským   súdom   nereagoval   ani Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky v konaní o návrhu na predĺženie väzby (...)». Z týchto dôvodov podľa sťažovateľa najvyšší súd napadnutým uznesením „porušil moje právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 odsek 1, 2 a 5 ústavy SR“.

1.5 Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu   pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám   vo vzťahu k právomoci všeobecných   súdov   (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd zásadne nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 6/02, I. ÚS 189/03).

1.6 Z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, že do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Ústava sama teda neustanovuje ani dôvody väzby, ani čas, na ktorý možno vziať do väzby, ale odkazuje v tomto smere na zákonnú úpravu. Príslušná zákonná úprava   obsiahnutá   predovšetkým   v   Trestnom   poriadku   je   tak   integrálnou   súčasťou ústavného rámca zaručenej osobnej slobody. V dôsledku toho nerešpektovanie príslušnej zákonnej úpravy je zároveň nerešpektovaním ústavy, a tým i porušením ňou zaručeného práva na osobnú slobodu.

Ústavné záruky osobnej slobody jednotlivca sa však v prípade väzby len odkazom na zákonnú   úpravu   nevyčerpávajú.   V   materiálnom   zmysle   slova   ústava   vyžaduje,   aby rozhodnutie súdu o väzbe zodpovedalo jednak významu zaručenej osobnej slobody a jednak „dôvodom a času ustanovenému zákonom“. Z ustanovenia čl. 17 ods. 5 ústavy je evidentné, že „rozhodnutie“, „dôvody“ a „čas, na ktorý možno vziať do väzby“, tvoria jeden celok. Vzhľadom na to, že „osobná sloboda“ je ústavne garantovaným princípom a „pozbavenie slobody – väzba“ je výnimkou z neho, musí úvaha súdu o existencii zákonom ustanovených dôvodov   a   času   väzby   v   konkrétnom   prípade   zodpovedať   vždy   tomuto   vzťahu   medzi princípom   a výnimkou.   Výnimočnosti   tohto   prostriedku   musí   zodpovedať   aj   jeho   čas použitia tak, aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu. Trvanie väzby možno totiž v konkrétnom prípade ospravedlniť, len ak existujú   jasné   náznaky   skutočného   verejného   záujmu,   ktoré   napriek   prezumpcii   neviny prevažujú nad právom obvineného na osobnú slobodu. Vo formálnom zmysle slova ústava vyžaduje, aby súd túto svoju úvahu vyjadril ešte aj spôsobom, ktorý pre rozhodnutie o väzbe ustanovuje zákon. Ústava tak jasne dbá o to, aby väzba ako opatrenie pozbavujúce osobnej slobody   bola   vykonaná   spôsobom   poskytujúcim   obvinenému   základné   procesné   záruky proti   svojvoľnému   postupu   orgánov   činných   v trestnom   konaní   (nález   ústavného   súdu sp. zn. II. ÚS 55/98 z 18. októbra 2001, pozri aj I. ÚS 6/02).

Z judikatúry ústavného súdu teda vyplýva, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné s účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli   (mutatis   mutandis II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III ÚS 7/00). Požiadavka obsiahnutá v tomto článku sa nemôže definovať in abstracto, ale musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci vrátane toho, čo v sťažnosti uviedol sťažovateľ (pozri napr. I. ÚS 109/03). Ústavný súd preto v prípade čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú   revíznu právomoc,   avšak bez toho,   aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však   konať   ako   všeobecný   súd   tretej   alebo   štvrtej   inštancie;   takéto   konanie   by   bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy.  

1.7   Podstata   námietok   v tomto   bode   sťažnosti   sťažovateľa   sa   týkala   prekročenia nevyhnutnej   doby   trvania   väzby,   do   ktorej   bol   vzatý   počnúc   25.   júnom   1999,   počas napadnutého konania pred krajským súdom, ktoré sa začalo 10. mája 2001.

V danej veci ústavný súd konštatuje, že trvanie väzby u sťažovateľa v napadnutom konaní   pred   krajským   súdom   neprekročilo   lehotu,   ktorá   je   v tomto   prípade   trestného stíhania zákonom ustanovená ako maximálna. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vo vzťahu   k sťažovateľovi   však   neprekročil   napadnutým   uznesením   ani lehotu,   ktorá   je vymedzená požiadavkou, „aby väzba nepresiahla v konkrétnom prípade s ohľadom na jeho okolnosti nevyhnutnú dobu“. V okolnostiach danej veci bolo potrebné napadnuté uznesenie najvyššieho   súdu   posúdiť   aj   z hľadiska   jeho   uznesenia   z 18.   februára   2002,   ktoré napadnutému uzneseniu bezprostredne predchádzalo. Konkrétne okolnosti danej veci totiž bez   akýchkoľvek   pochybností   svedčia   podľa   názoru   ústavného   súdu   o existencii   úzkej súvislosti medzi týmito uzneseniami najvyššieho súdu (pozri body 3, 4, 10 a 11 časti II nálezu),   preto   napadnuté   uznesenie   nemožno   posudzovať   izolovane   a bez   ohľadu   na odôvodnenie,   ktorým   najvyšší   súd   vo   svojom   uznesení   z 18.   februára   2002   odôvodnil existenciu väzobných dôvodov u sťažovateľa.

1.8   Sťažovateľ   bol   vzatý   a držaný   vo   väzbe   z dvoch   zákonom   ustanovených väzobných dôvodov: jednak z dôvodu uvedeného v § 67 ods. 1 písm. b) TP (dôvod tzv. kolúznej   väzby)   a jednak   z dôvodu   uvedeného   v   §   67   ods.   2   TP   (dôvod   založený   na podozrení zo spáchania trestného činu s dolnou hranicou trestu odňatia slobody najmenej osem   rokov).   Väzobný   prípad   sťažovateľa   sa   teda   odlišoval   od   väzobného   prípadu spoluobžalovaného   Mgr.   M.   Ž.,   ktorý   bol   vzatý   do   väzby   len   z dôvodu   uvedeného v § 67 ods. 2 TP, ktorý inak ústavný súd v jeho prípade sankcionoval svojím nálezom č. k. III. ÚS 79/02-33 z 21. augusta 2002 (pozri body 5.1 až 5.3 časti II nálezu). Avšak v aspekte dôvodu podľa čl. 67 ods. 2 TP by zrejme nebolo možné ani v prípade sťažovateľa akceptovať názor zástupcu najvyššieho súdu, že „senát konal v súlade so zákonom, ako aj v zmysle rozhodnutí Najvyššieho súdu SR uverejnených pod číslom 41/1994 a 17/1996 Zb. rozh. tr.“ (pozri bod 1.3 tejto časti nálezu), najmä keď sa prihliadne na to, že ústavný súd už v náleze z 18. októbra 2001 sp. zn. II. ÚS 55/98 sa vyjadril k rozsahu uplatňovania tohto väzobnému dôvodu tak, že „ide o dôvod na vzatie do väzby a jej trvanie, ktorý môže byť relevantný a dostatočný pre takéto opatrenie zásadne len v počiatočnej fáze trestného stíhania pre trestný čin, na ktorý sa toto ustanovenie vzťahuje“. Preto keby išlo o posúdenie len tohto aspektu dôvodov väzby u sťažovateľa, zrejme by ústavný súd aj v jeho prípade dospel k obdobnému právnemu záveru, k akému dospel vo veci jeho spoluobžalovaného pod sp. zn. III. ÚS 79/02.

Avšak v tomto rozhodnutí ústavný súd zároveň pripustil, že „(...) Väzba by bola opodstatnená a zákonná iba vtedy, keby k tomuto dôvodnému podozreniu bola pristúpila aj niektorá z ďalších skutočností uznávaných ako väzobný dôvod podľa § 67 ods. 1 TP (obava z úteku, kolúzie alebo pokračovania v trestnej činnosti) (...)“. V prípade sťažovateľa bolo nepochybné, že takto ako „niektorá z ďalších skutočností uznávaných ako väzobný dôvod“ pristúpila   „obava   z kolúzie“   v zmysle   §   67   ods.   1   písm.   b)   TP,   preto   v jeho   prípade nevyhnutnosť   doby   trvania   jeho   väzby   bolo   potrebné   ešte   posúdiť   z hľadiska   tohto väzobného dôvodu.

1.9   Ústavný   súd   už   zdôraznil,   že   „nevyhnutnosť   doby   trvania   väzby   nemožno stotožňovať so zákonnými lehotami ustanovenými v § 71 Trestného poriadku, na ktoré možno   väzbu   v prípravnom   konaní a   v   konaní pred   súdom   predĺžiť.   Základný   princíp, že väzba má trvať len nevyhnutnú dobu, vyjadruje kvalitatívne iný limit, než je zákonný limit, do ktorého môže byť väzba maximálne predĺžená. Vyplýva to i z toho, že až do vyčerpania celkového zákonného limitu môže byť väzba predlžovaná viackrát na dobu, aká sa javí v dobe rozhodovania ako nevyhnutná (II. ÚS 55/98). Nevyhnutnosť doby trvania väzby sa   nemôže definovať in abstracto,   ale musí sa   posudzovať v každej   veci   podľa jej osobitných okolností.

Predmetom posúdenia ústavného súdu mohol byť z hľadiska „nevyhnutnosti trvania väzby“ len postup krajského súdu v konaní, ktoré sa pred ním začalo 10. mája 2001, keď mu bola postúpená trestná vec sťažovateľa na vykonanie spoločného konania s inou súvisiacou trestnou vecou (pozri bod 1 časti II nálezu). Predmetom tohto väzobného súdneho konania boli príslušným krajským prokurátorom podané obžaloby na sťažovateľa a ďalších deviatich obžalovaných pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1, ods. 2 písm. a) a b) a ods. 3 TZ pre tri   ozbrojené   prepady   peňažných   transportov   na   skutkovom   základe   rozvedenom v obžalobách. Krajský súd a následne najvyšší súd ako odvolací súd opakovane rozhodovali o väzbe sťažovateľa a spoluobžalovaných.

Najvyšší súd v uznesení z 18. februára 2002 vo vzťahu k sťažovateľovi uviedol, že „krajský súd aj po vykonaní dokazovania na poslednom pojednávaní správne poukázal na pretrvávanie   dôvodov   kolúznej   väzby   v zmysle   §   67   ods.   1   písm.   b)   Tr.   por.   Hlavné pojednávanie bolo odročené na 7. – 8. marca 2002, na ktoré bolo predvolaných 19 svedkov (doposiaľ nevypočutých), vrátane vyšetrovateľa a znalca“. Toto je podľa názoru ústavného súdu s ohľadom na povahu vzneseného obvinenia konkrétna skutočnosť, ktorou bolo možné prijateľne   odôvodniť   ďalšie   trvanie   väzby   u sťažovateľa   v čase   tohto   rozhodovania najvyššieho súdu.

Ústavný súd konštatuje, že táto skutočnosť pretrvávala ešte aj v čase rozhodovania o predĺžení   väzby   napadnutým   uznesením   (27.   mája   2002),   pretože   nielen   hlavné pojednávanie nariadené na 7. až 8. marec 2002 bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti obhajcu jedného zo spoluobžalovaných, ale aj ďalšie hlavné pojednávanie nariadené na 14. až 17. máj 2002 bolo zmarené z dôvodov, ktoré nemožno pričítať krajskému súdu (pozri bod   11   časti   II   nálezu),   takže   svedkovia,   v súvislosti   s ktorými   najvyšší   súd   ústavne prijateľným spôsobom   konštatoval pretrvávanie   kolúzneho dôvodu   väzby   u sťažovateľa, mohli byť vypočutí až na hlavnom pojednávaní konanom 19. až 21. júna 2002 (pozri bod 12 časti II nálezu). Preto najvyššiemu súdu nemožno vytýkať, tak ako to robí sťažovateľ, že „paušálne a bez náležitého odôvodnenia vyhovel návrhu predsedníčky senátu na predĺženie väzby“,   ak   najvyšší   súd   v napadnutom   uznesení   uviedol,   že   „V stanovenej   lehote (do 31. mája 2002) nebolo možné vec ukončiť, keďže hlavné pojednávanie bolo dvakrát odročené   pre   neprítomnosť   jedného   z obhajcov,   taktiež   nebolo   možné   konať   pre práceneschopnosť   sudkyne.   Z vyššie   naznačeného   stavu   konania   vyplýva,   že   uvedené špecifické   okolnosti   týkajúce   sa   zložitosti   a rozsahu   vykonávania   dôkazov   na   hlavnom pojednávaní,   ako   aj   okolnosti   za   ktorých   mali   byť   skutky   spáchané,   odôvodňujú konkrétnym spôsobom obavu, že prepustením obžalovaných na slobodu by bolo zmarené dosiahnutie účelu trestného konania (...)“. Ústavný súd k tomu dodáva, že v okolnostiach danej   veci   nemožno   vyčítať   najvyššiemu   súdu,   že   v tejto   súvislosti   prihliadol   aj   na „práceneschopnosť   sudkyne“,   ak   sa   vezme   do   úvahy   to,   že   nahradiť   ju   iným   sudcom v štádiu konania, v ktorom už boli vypočutí všetci obžalovaní a sedemnásti svedkovia (pozri body 10 a 11 časti II nálezu), by znamenalo v podstate vrátiť vec znovu na začiatok súdneho dokazovania,   čo   by   vo   vzťahu   k dvojmesačnej   prekážke   v   konaní   zavinenej   krajským súdom (práceneschopnosťou sudkyne) bolo zjavne neprimerané.

Ústavný   súd   nezistil   medzi   dôvodmi   a   skutočnosťami,   ktoré   sťažovateľ   uvádzal v konaní   pred   ústavným   súdom,   žiadny   taký   dôvod   alebo   skutočnosť,   ktoré   by   mohli spochybniť právne závery najvyššieho súdu o existencii a relevantnosti kolúzneho dôvodu väzby v čase rozhodovania napadnutým uznesením alebo by sa inak jeho právne závery javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné.

1.10 Ústavný súd taktiež nezistil žiadnu skutočnosť v postupe krajského súdu, ktorá by   potvrdzovala   tvrdenie   sťažovateľa,   že   pri   rozhodovaní   napadnutým   uznesením „sa nerešpektovala ani zásada prejednávať väzobné veci čo najrýchlejšie“.

O tom, že najvyšší súd dbal o to, aby sťažovateľ bol v konaní pred krajským súdom vo väzbe s ohľadom na konkrétne okolnosti veci len po nevyhnutnú dobu, svedčí aj jeho uznesenie zo 17. októbra 2002, keď sťažovateľa prepustil z väzby na slobodu. V tomto uznesení vo vzťahu k dôvodom kolúznej väzby (§ 67 ods. 1 písm. b) TP) u sťažovateľa uviedol,   že   „ani   neskončené   dokazovanie   na   hlavnom   pojednávaní   nepotvrdzuje konkrétnym spôsobom, že by v tomto štádiu konania mohli úspešne naplniť uvedený dôvod väzby. Krajský   súd   vykonal všetky   mienené a procesnými stranami navrhované dôkazy (vrátane všetkých   listinných   dôkazov),   pričom   na pojednávanie odročené   na 11.   až 13. novembra   2002   predvolal   desať   svedkov,   ktorých   navrhli   obžalovaní.   Krajský   súd v odôvodnení uznesenia ani neuviedol, v čom alebo v akých konkrétnych súvislostiach by obžalovaní mohli na svedkov alebo spoluobžalovaných ešte v súčasnej dôkaznej situácii pôsobiť (...)“. Najvyššiemu súdu preto nemožno vytýkať, že ako nadriadený súd prehliadal alebo toleroval, že krajský súd nepostupoval pri vykonávaní procesných úkonov s osobitnou starostlivosťou a urýchlením v čase, keď bol sťažovateľ vo väzbe.

1.11   Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   vyhovelo   ústavnej požiadavke,   aby   väzba   ako   opatrenie   pozbavujúce   osobnej   slobody   bola   vykonaná spôsobom   poskytujúcim   obvinenému   sťažovateľovi   základné   procesné   záruky   proti svojvoľnému postupu krajského súdu ako súdu, ktorý koná a rozhoduje v prvom   stupni o obžalobe podanej na sťažovateľa. Z týchto dôvodov ústavný súd nezistil porušenie práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

Právo na prerokovanie veci „bez zbytočných prieťahov“, resp. „v primeranej lehote“

2.1   Podstata   námietok   sťažovateľa spočívajúcich   na jeho tvrdení,   že krajský   súd „vo veci nepostupuje s prihliadnutím na nutnosť väzobné veci prejednávať urýchlene“, sa v tomto   bode   sťažnosti   týkala   postupu   krajského   súdu   v napadnutom   konaní   z hľadiska práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48 ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   (...)   prerokovala   bez zbytočných prieťahov (...)“, resp. práva na to, „aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu (...)“, zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2.2   Zástupca   krajského   súdu   k tomuto   bodu   sťažnosti   zdôraznil   (vo   vyjadrení z 31. januára   2003)   náročnosť   veci   „vzhľadom   na   rozsah   veci   a jej   zložitosť,   keď   spis obsahuje 3 559 strán – do podania obžaloby v oboch spojených veciach, vo veci je trestne stíhaných 10 obžalovaných pre závažnú trestnú činnosť. (...) v predmetnej veci rýchlosť a účinnosť   konania   je   podmienená   objektívnym   charakterom   veci.   Je   pravdou,   že pojednávanie   trvá   dlho,   ale   len   z dôvodu   zložitosti   pojednávanej   veci   (...)“.   V replike (vyjadrenie z 25. apríla 2003) na vyjadrenie sťažovateľa dodal, že „v prejednávanej trestnej veci neexistuje žiadne obdobie nečinnosti súdu, v prípade keď došlo k odročeniu hlavného pojednávania, konaniu vždy bránila zákonná prekážka. (...) súd vo veci, ktorej zložitosť je   nepopierateľná,   priebežne   robil   úkony,   v danom   prípade   priebežne   určoval   termíny hlavných   pojednávaní,   na   ktorých   vykonával   dokazovanie.   O rozsahu   dokazovania vykonávaného   na   hlavných   pojednávaniach,   najlepšie   svedčia   zápisnice   z jednotlivých hlavných pojednávaní (...)“.

2.3   Sťažovateľ   v tejto   časti   sťažnosti   vo   vyjadrení   z 28.   marca   2003   zdôraznil, že vyjadrenie krajského súdu je arbitrárne, lebo poukazuje „na dôvody, ktoré mi nemožno pripočítať na ťarchu“, keď „dôvodom na opakované odročenie hlavného pojednávania boli okrem   iného   aj   práceneschopnosť   členky   senátu,   neprítomnosť   prísediaceho,   ale   aj pojednávania   v iných   veciach.   (...)   Z obsahu   sťažnosti,   dodatku   k nej,   vyjadrení   súdov a rozhodnutí   vyplýva,   že   v súvislosti   s rozhodovaním   o obžalobe   na   mňa   v konaní pred Krajským súdom v Žiline spisová značka 3 T 9/00 sú prieťahy. Tieto spôsobili, že som bol v rozpore s ústavou a medzinárodnými normami, ktorými je Slovenská republika viazaná vo väzbe po neprípustnú dobu a doposiaľ sa nachádzam v stave právnej neistoty (...)“.

2.4 Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. právo na prejednanie veci v primeranej lehote, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti   každého   jednotlivého   prípadu   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 26/95, I. ÚS 3/00). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   si   pri   výklade   týchto   práv   osvojil   judikatúru   Európskeho   súdu   pre ľudské   práva   k čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   preto   v ich   obsahu   nemožno   vidieť   zásadnú odlišnosť.   V   oboch   prípadoch   však   požiadavku   „bez   zbytočných   prieťahov“,   resp. „v primeranej lehote“ treba odlišovať od požiadavky na dĺžku väzby ustanovenej v čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy (III. ÚS 7/00, II ÚS 55/98, pozri tiež napr. rozsudok vo veci P. v Česká republika z 25. apríla 2000, § 98, v ktorom ESĽP uviedol, že požiadavku „v primeranej lehote“ stanovenú v čl. 6 ods. 1 je potrebné rozlišovať od tej istej požiadavky stanovenej v čl. 5 ods. 3 Dohovoru).

2.5.   Ústavný   súd   sa   mohol   vysloviť   len   o   prípadnom   porušení   týchto   práv sťažovateľa krajským súdom, pričom predmetom jeho vlastného posúdenia bola tá časť konania pred súdom, v ktorej konal krajský súd v období od 10. mája 2001 (od postúpenia veci) doteraz. Ústavný súd konštatuje, že počas tohto obdobia bol sťažovateľ vo väzbe do 17. októbra 2002, o ktorej do tej doby musel opakovane rozhodovať najvyšší súd na základe sťažností sťažovateľa a spoluobžalovaných, resp. na základe žiadostí o predĺženie trvania väzby. Pri celkovom hodnotení tejto dĺžky konania ústavný súd však prihliadal aj na to, že konanie v tejto trestnej veci sa voči sťažovateľovi začalo vznesením obvinenia v júni 1999 (II. ÚS 55/98).

2.6 Ústavný súd vzhľadom na rozsah a charakter dôkazov, ktoré krajský súd musí vykonať   a   posúdiť   vo   vzťahu   k desiatim   obžalovaným   stíhaným   pre   závažnú   trestnú činnosť, považoval predmetnú trestnú vec za zložitú.

2.7 Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa počas konania pred krajským súdom, ústavný súd nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by ho bolo možné považovať za také, ktoré prispelo k posudzovanej dĺžke konania.

2.8   Pokiaľ   ide   o   postup   krajského   súdu,   ústavný   súd   nezistil   žiadne   významné obdobie nečinnosti, ktoré by bolo možné považovať za zbytočný prieťah. V posudzovanom období krajský súd konal s ohľadom na zložitosť veci v primeraných lehotách (pozri body 8 až   19   časti   II   nálezu).   Pokiaľ   ide   o námietku   nekonania   z dôvodu   „práceneschopnosti sudkyne“, ústavný súd poukazuje na dôvody, ktoré uviedol pri posúdení práva na osobnú slobodu (pozri bod 1.9 tejto časti nálezu). Obdobne neuznal ako prieťah, ktorý by bolo možné v okolnostiach danej veci kvalifikovať ako „zbytočný“, dôvod odročenia hlavného pojednávania 10. septembra 2001 pre neprítomnosť prísediaceho člena senátu (pozri bod 8 časti II nálezu).  

2.9   Vzhľadom   na   tieto   okolnosti   ústavný   súd   nezistil   zo   strany   krajského   súdu porušenie práva sťažovateľa podľa označených článkov ústavy a Dohovoru.

Z týchto dôvodov bolo rozhodnuté tak, ako to je uvedené vo výroku nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2004