znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 164/2012-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. októbra 2012 v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka a Milana Ľalíka prerokoval   prijatú   sťažnosť A.   N.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   V.,   K.,   ktorou namietal   porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 128/2011 z 24. novembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. N. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 128/2011 z 24. novembra 2011   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3   Cdo   128/2011 z 24. novembra 2011 z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

3.   A.   N. p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   v   sume   323,50   €   (slovom tristodvadsaťtri   eur   a   päťdesiat   centov),   ktorú   j e   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   zaplatiť na účet JUDr. I. V. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) sp. zn. I. ÚS 164/2012 z 18. apríla 2012 bola na ďalšie konanie prijatá sťažnosť A. N. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd“)   sp.   zn. 3 Cdo   128/2011 z 24.   novembra 2011 (ďalej len,,uznesenie najvyššieho súdu“).

2. Podstatná sťažnostná argumentácia sťažovateľa bola sústredená na tvrdenie, že najvyšší súd neprípustným formalizmom pri skúmaní prípustnosti dovolania nenaplnil svoju ústavnú   povinnosť   poskytnúť sťažovateľovi   svojím   rozhodnutím   súdnu   ochranu   (čl.   46 ods. 1   ústavy)   a   spravodlivé   súdne   konanie   (čl.   6   ods.   1   dohovoru),   čoho   sa   domáhal v dôsledku zjavného zlyhania prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu. Sťažovateľ v sťažnosti najskôr predostrel stručnú genézu dlhotrvajúcej právnej veci o zrušenie práva spoločného nájmu bytu, pri súdnom prerokovaní ktorej vystupoval ako účastník konania – žalovaný, pričom ako žalobca vystupoval jeho brat J. N. (ďalej len,,žalobca“):

«Rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len,,okresný súd“) sp. zn. 14 C 657/97 z 31.5.1999, ktorý nadobudol právoplatnosť v dôsledku potvrdzujúceho rozsudku Krajského súdu   v   Košiciach   (ďalej   len  ,,krajský   súd“)   sp.   zn.   16   Co   267/99   zo   6.4.2000,   bolo rozhodnuté tak, že bolo zrušené právo spoločného nájmu bytu účastníkov k predmetnému bytu, za výlučného nájomcu bol určený žalobca a sťažovateľ bol zaviazaný byt vypratať do 15 dní po zabezpečení náhradného bytu.

Proti   uvedenému   potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu   podal   generálny prokurátor na podnet sťažovateľa mimoriadne dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom   sp.   zn.   M   Cdo   32/01   z   26.3.2002   tak,   že   zrušil   rozsudok   odvolacieho   súdu a vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie.   Uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   13   Co   200/02 z 23.9.2002,   v   ktorom   krajský   súd   ako   odvolací   súd   vychádzal   z   právneho   názoru vysloveného v rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu, bol rozsudok okresného súdu sp. zn. 14 C 657/97 z 31.5.1999 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Ako uviedol najvyšší súd ako dovolací súd vo vyššie uvedenom rozsudku, v prípade, že   žalobca   opustil   spoločnú   domácnosť   (nie   byt,   pretože   zákon   spája   právne   následky zániku nájmu bytu s opustením spoločnej domácnosti), jeho právo spoločného nájmu bytu zaniklo.   Ako   ďalej   uvádza   najvyšší   súd,   pre   posúdenie,   či   došlo   k   trvalému   opusteniu spoločnej domácnosti je rozhodujúca predovšetkým existencia úmyslu domácnosť zrušiť a už   ju   trvale   neobnoviť.   Táto   bude   daná   v   prípade,   ak   nájomca   výslovne   prehlásil,   že spoločnú domácnosť natrvalo opúšťa, alebo ak z jeho chovania možno usúdiť, že sa do spoločnej domácnosti nehodlá vrátiť.

Odvolací   súd   viazaný   právnym   názorom   dovolacieho   súdu   uviedol   v   uznesení z 23.9.2002, ktorým zrušil pôvodný rozsudok prvostupňového súdu, že v ďalšom konaní bude povinnosťou súdu prvého stupňa opätovným výsluchom účastníkov zistiť okolnosti odchodu   žalobcu   z   predmetného   bytu.   Ďalej   uviedol,   že   povinnosťou   účastníkov   bude tvrdené   skutočnosti   aj   preukázať   dôkazmi,   ktoré   súd   vykoná.   Ak   skutkové   zistenia (na základe   vykonaných   dôkazov   a   ich   vyhodnotenia)   budú   také,   že   žalobca   opustil spoločnú domácnosť, má to ten následok, že jeho právo spoločného nájmu k bytu zaniklo, a že sťažovateľ sa stal výlučným nájomcom predmetného bytu, preto žalobe nebude možné vyhovieť. Ak sa však takáto skutočnosť nepreukáže, bude potrebné vychádzať z toho, že právo spoločného nájmu trvá a v tom prípade súd prvého stupňa opätovne posúdi stav, ktorý bráni spoločnému užívaniu bytu.»

3. Podľa názoru sťažovateľa by za tejto situácie a vysloveného právneho názoru žalobca uniesol dôkazné bremeno k tvrdeniu, že v rozhodnom období nemal v úmysle trvale opustiť   spoločnú   domácnosť   len   vtedy,   ak   by   preukázal,   že   aj   po   uzavretí   manželstva so svojou   manželkou   7.   januára   1995   mal   v   úmysle   trvale   žiť   so   svojím   bratom (sťažovateľom)   a   zároveň   by   mal   v   úmysle   spolu   so   svojím   bratom   (sťažovateľom) spoločne   uhrádzať   náklady   na   svoje   (spoločné)   potreby.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   žalobca uzavretím   manželstva   so   svojou   manželkou   A.   vytvorili   trvalé   životné   spoločenstvo a spoločnú domácnosť. Je teda pojmovo aj logicky vylúčené, aby aj po vzniku spoločnej domácnosti so svojou manželkou A. a dvoma deťmi žalobca naďalej ostal členom spoločnej domácnosti so svojím bratom (sťažovateľom). Sťažovateľ poukázal na to, že aj vypočutí svedkovia potvrdili trvalé opustenie spoločnej domácnosti žalobcom, čím bolo preukázané, že   žalobca   trvale   opustil   spoločnú   domácnosť,   čo   malo   za   následok,   že   jeho   právo spoločného nájmu k bytu zaniklo a že sťažovateľ sa stal výlučným nájomcom predmetného bytu.   Keďže   žalobca   zobral   za   tejto   situácie   návrh   späť   (okresný   súd   však   konanie nezastavil),   sťažovateľ   naopak   podal   vzájomný   návrh,   ktorým   sa   domáhal,   aby   súd vzhľadom na ustanovenia právnych predpisov (najmä § 708, § 707 ods. 3, § 853 a § 115 Občianskeho   zákonníka)   a   skutkový   stav   zistený   vykonaným   dokazovaním   určil,   že sťažovateľ je výlučným nájomcom bytu.

4. Okresný súd následne rozsudkom sp. zn. 14 C 41/2003 z 18. júna 2009 rozhodol tak, že zamietol návrh žalobcu na zrušenie práva spoločného nájmu bytu, ako aj vzájomný návrh   sťažovateľa   na   určenie,   že   je   výlučným   nájomcom   bytu,   pričom   na   odvolanie sťažovateľa   tento   rozsudok   potvrdil   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   11   Co   257/09 z 15. decembra 2010. Okresný súd, ako aj krajský súd tak rozhodli z dôvodu, že vykonaným dokazovaním považovali za preukázané, že kúpnou zmluvou o prevode vlastníctva bytu z 2. apríla 2001 (vklad povolený pod č. V 691/2001 z 25. apríla 2001) uzavretou medzi M. K. a žalobcom a jeho manželkou došlo k prevodu vlastníctva predmetného bytu, a tým ex lege zanikol pôvodný nájomný vzťah. Na dovolanie sťažovateľa o veci rozhodoval najvyšší súd, ktorý uznesením napadnutým touto sťažnosťou na ústavnom súde rozhodol tak, že dovolanie   ako   procesne   neprípustné   odmietol.   Zásah   do   označených   práv   sťažovateľ odôvodnil takto:

«K prvému dôvodu prípustnosti dovolania (§ 238 ods. 2 OSP), najvyšší súd uviedol, že dovolací súd vyslovil v tejto veci právny názor len vo vzťahu k zrušeniu práva spoločného nájmu bytu, a nie aj vo vzťahu k určeniu, že sťažovateľ je výlučným nájomcom bytu, pretože v tejto veci sťažovateľ podal vzájomný návrh až po zrušujúcom rozsudku dovolacieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP teda podľa najvyššieho súdu nie je daná.

K druhému dôvodu, na ktorom sťažovateľ zakladal prípustnosť dovolania (§ 237 písm. f) OSP), dovolací súd v napadnutom uznesení uviedol, že nesprávnymi skutkovými zisteniami   a   nesprávnym   právnym   posúdením   veci   sa   nezakladá   prípustnosť   dovolania. K odňatiu možnosti konať pred súdom najvyšší súd uviedol:,,Obsah spisu nepotvrdzuje opodstatnenosť tejto námietky. Súd prvého stupňa totiž neodmietol rozhodnúť o vzájomnej žalobe žalovaného, ale naopak – vecne ju prejednal a meritórne o tom rozhodol tak, že ju zamietol; právne závery z ktorých vychádzal, vysvetlil v odôvodnení svojho rozsudku.“   Takéto   odôvodnenie   uznesenia   najvyššieho   súdu   procesne   odmietajúceho sťažovateľove   dovolanie,   podľa   jeho   názoru   nie   je   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti prípadu   ústavne   akceptovateľné,   pretože   ním   sťažovateľovi   nebola   poskytnutá   ústavou zaručená súdna ochrana a ani spravodlivé súdne konanie, ktoré mu zaručuje dohovor. Konštatovanie   nenaplnenia   prípustnosti   dovolania   -   odvolací   súd   sa   odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu – tým, že v tejto veci dovolací súd nerozhodoval, je rečou   českého   ústavného   súdu  ,,prepjatým   formalismem“.   Pôvodne   všeobecné   súdy   – vrátane   dovolacieho   súdu   konajúceho   o   mimoriadnom   dovolaní   -   konali   a   rozhodovali o zrušení práva spoločného nájmu bytu, určení výlučného nájomcu bytu a bytovej náhrade. Po uplatnení vzájomného návrhu sťažovateľa sa predmetom konania stalo určenie, že sťažovateľ ako žalovaný je výlučným nájomcom predmetného bytu. Z tohto je zrejmé, že otázka   určenia   výlučného   nájomcu   bola   predmetom   konania   všeobecných   súdov   od počiatku konania. Návrh na súd na zrušenie práva spoločného nájmu bytu bol podaný 8.7.1997, a žalobca sa ním domáhal, aby jeho súd určil za výlučného nájomcu bytu. Po podaní vzájomného návrhu sťažovateľa 9.10.2008 sa zmenilo len to, že určenia výlučného nájmu sa domáhal sťažovateľ.

Právny   záver   najvyššieho   súdu   vyslovený   v   zrušujúcom   rozsudku   mal   pritom z hľadiska   prípustnosti   dovolania   význam   práve   pre   správne   posúdenie   otázky   trvalého opustenia   spoločnej   domácnosti   žalobcom,   ktorou   sťažovateľ   odôvodňoval   vznik   jeho výlučného   nájmu k bytu.   Preto je sťažovateľ   názoru,   že najvyšší súd ako dovolací súd vyslovil   názor   aj   vo   veci   určenia   výlučného   nájomcu   bytu,   od   ktorého   sa   nižšie   súdy odchýlili a tým založili prípustnosť dovolania podľa § 238 ods. 2 OSP.

Rovnako pokiaľ ide o naplnenie prípustnosti dovolania pre odňatie možnosti konať pred súdom, uznesenie najvyššieho súdu je aj v tomto smere zjavne formalistické a ústavne neakceptovateľné.   Najvyšší   súd konštatuje,   že súd   prvého   stupňa neodmietol   rozhodnúť o vzájomnej   žalobe   žalovaného,   ale   naopak   –   vecne   ju   prejednal   a   meritórne   o   tom rozhodol   tak,   že   ju   zamietol.   Takéto   odôvodnenie   opätovne   kladie   dôraz   na   formu rozhodnutia (zamietnutie vzájomného návrhu) a nezohľadňuje obsahovú stránku. Ak by sa totiž najvyšší súd podrobne a vecne oboznámil s dôvodmi, pre ktoré okresný súd zamietol vzájomný návrh sťažovateľa, zistil by, že tak učinil preto, že aktuálny právny stav na Liste vlastníctva bol taký, že žalobca bol vlastníkom bytu, a keďže nikto z účastníkov konania v dôsledku uvedeného nie je nájomcom bytu, nemožno rozhodovať o výlučnom nájme bytu sťažovateľom. Realita je teda taká, že prvostupňový súd (a v zhode s ním ani odvolací súd), napriek   rozsiahlo   vykonanému   dokazovaniu   (výsluchy   svedkov   a   účastníkov na pojednávaniach 25.10.2004, 16.2.2006 a 25.5.2006, listinné dôkazy) v rozsudku, ktorým zamietol   vzájomný   návrh   sťažovateľa,   vykonané   dôkazy   nevyhodnotil   a   nezaujal   žiaden právny záver, či zo strany žalobcu došlo alebo nedošlo k trvalému opusteniu spoločnej domácnosti   s právnym   dôsledkom vzniku výlučného nájmu sťažovateľa.   Inak   povedané, o vzájomnom návrhu sťažovateľa všeobecné súdy meritórne rozhodnúť odmietli.

Takéto   konkrétne   okolnosti   súdenej   veci   sú   podľa   sťažovateľa   bez   pochybností subsumovateľné pod zákonný termín odňatie možnosti konať pred súdom, a to bez ohľadu na to, že prvostupňový súd formálne o vzájomnom návrhu rozhodol tak, že ho zamietol. Uvažovanie najvyššieho súdu v odôvodnení sťažnosťou napadnutého uznesenia je preto   nielen   ťažko   pochopiteľné,   ale   je   aj   prejavom   zjavnej   svojvôle   a   arbitrárneho formalizmu   a zároveň   prejavom   absencie   zohľadnenia   všetkých   konkrétnych   okolností súdenej veci. Z uvedeného je zrejmé, že in concreto bolo dovolanie sťažovateľa procesne prípustné,   a preto   bolo   ústavnou   (čl.   46   ods.   1   ústavy),   ako   aj   zákonnou   povinnosťou najvyššieho súdu toto meritórne preskúmať a rozhodnúť o ňom (§ 242 a nasl. OSP). Ak tak najvyšší súd neurobil, priamo tým zasiahol do označených práv sťažovateľa.

Uznesenie   najvyššieho   súdu   je   však   potrebné   považovať   za   nesúladné   s   ústavou a dohovorom aj pre porušenie princípov elementárnej spravodlivosti...

Závery najvyššieho súdu totiž nemožno hodnotiť inak ako neposkytujúce spravodlivú súdnu ochranu sťažovateľovi. Záveru sťažovateľa o extrémnej nespravodlivosti uznesenia najvyššieho súdu najlepšie nasvedčuje ilustrácia súdenej veci v časovej osi:

(i) január 1995 žalobca trvale opustil spoločnú domácnosť, keď uzavrel manželstvo, (ii) napriek tomu okresný súd rozsudkom sp. zn. 14 C 657/97 z 31.5.1999 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu sp. zn. 16 Co 267/99 z 6.4.2000 zrušil právo spoločného nájmu bytu účastníkov konania a za výlučného nájomcu určil žalobcu, (iii) žalobca spolu s manželkou na základe uvedených rozsudkov odkúpili byt od M. K. v roku 2001

(iv) na základe mimoriadneho dovolania podaného na podnet sťažovateľa, dovolací súd rozsudkom zrušil potvrdzujúci rozsudok krajského súdu pre nezákonnosť a následne odvolací súd pre nezákonnosť zrušil pôvodný prvostupňový rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie,

(v) následne do roku 2009 prvostupňový súd vykonával dokazovanie v intenciách dôvodov zrušujúceho rozsudku najvyššieho súdu (ako aj zrušujúceho uznesenia odvolacieho súdu), (vi)   avšak   o   návrhu   sťažovateľa   na   jeho   určenie   za   výlučného   nájomcu   bytu nerozhodol,   keď   dospel   k   záveru,   že   vlastníctvo   bytu   žalobcom   je   prekážkou   tohto rozhodnutia, a to aj napriek tomu, že právny titul, na základe ktorého žalobca byt od M. K. odkúpil bol ako nezákonný zrušený...

Aj napriek uvedeným súvislostiam, ktoré boli najvyššiemu súdu známe, a napriek preukaznej   prípustnosti   dovolania,   tento   dovolanie   procesne   odmietol   bez   meritórneho prejednania, čím poskytol nespravodlivú súdnu ochranu niekomu, komu nepatrí (žalobca). Nenaplnil tým svoju povinnosť zabezpečiť spravodlivú ochranu práv sťažovateľa (§ 1 OSP v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru), keď in concreto poskytol vo vzťahu k predmetnému bytu ochranu žalobcovi, ktorý byt opustil v roku 1995, na úkor sťažovateľa, ktorý byt po roku 1995   kompletne   rekonštruoval   a   dodnes   nepretržite   užíva   spolu   so   svojou   rodinou   – manželkou a maloletou dcérou.»

5.   Sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol tak, že jeho označené práva boli porušené uznesením najvyššieho   súdu,   a   aby   toto   zrušil   a   vrátil   mu   vec   na   ďalšie   konanie.   Žiadal   priznať aj náhradu trov konania v sume 323,50 €.

II.

6. Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval najvyšší súd, aby sa vyjadril k prijatej sťažnosti a k vhodnosti ústneho pojednávania. Predseda najvyššieho súdu vo vyjadrení z 24. mája 2012 uviedol, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania pred ústavným   súdom   a   navrhuje,   aby   sťažnosti   vyhovené   nebolo.   K   prijatej   sťažnosti po rekapitulácii dôvodov napadnutého uznesenia najvyššieho súdu uviedol, že ,,najvyšší súd uskutočnil výklad ustanovení zákona o prípustnosti dovolania v súlade s doteraz zaužívanou praxou a judikatúrou. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s vyslovenými závermi najvyššieho súdu nestotožňuje,   nemôže   viesť   k   úsudku   o   arbitrárnom   prístupe.   Z   uvedených   dôvodov navrhujem sťažnosť sťažovateľa posúdiť ako nedôvodnú.“.

7. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu listom z 22. mája 2012 taktiež oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania. Ústavný súd   po   vyhodnotení   stanovísk   účastníkov   konania   dospel   k   záveru,   že   od   ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto boli splnené podmienky na upustenie od ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) a sťažnosť bola prerokovaná na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu.

8. Po posúdení sťažnosti, uznesenia najvyššieho súdu, predchádzajúcich rozhodnutí všeobecných súdov v právnej veci sťažovateľa, ako aj vyjadrenia k sťažnosti dospel ústavný súd na neverejnom zasadnutí senátu k záveru, že sťažnosť je dôvodná.

9. Ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Je teda garantom ústavnosti a súdnym orgánom, ktorý je povinný chrániť dodržiavanie a rešpektovanie   ústavy   všetkými   orgánmi   verejnej   moci   vrátane   všeobecných   súdov. Dodržiavanie   ústavy   orgánmi   verejnej   moci   však   nemožno   vzťahovať   len   na   strohé rešpektovanie   jej   jednotlivých   článkov.   Generálna   interpretačná   a   realizačná   klauzula ustanovuje, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou (čl. 152 ods. 4 ústavy). Výklad každej právnej normy (právneho predpisu) musí byť konformný s ústavou ako základným zákonom štátu s najvyššou právnou silou. V prípade, že vec pripúšťa rôzny výklad, orgán aplikujúci   právo   je   v   konkrétnej   veci   povinný   uprednostniť   ústavne   konformný   výklad (m. m. PL. ÚS 15/98).

10.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriedeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

11.   Pokiaľ   ide   o   medze   zasahovania   ústavného   súdu   do   rozhodovacej   činnosti všeobecných   súdov,   ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   konštantne   zdôrazňuje,   že   mu neprislúcha   hodnotiť   správnosť   skutkových   záverov   či   právneho   posúdenia   veci všeobecnými   súdmi,   pretože   nie   je   prieskumným   súdom,   nadriadeným   súdom   a   ani ochrancom zákonnosti. Súdna moc je v Slovenskej republike rozdelená medzi všeobecné súdy   a ústavný súd,   čo vyplýva aj z vnútornej štruktúry   ústavy (siedma   hlava má dva oddiely, kde prvý upravuje ústavné súdnictvo a druhý všeobecné súdnictvo). Pri uplatňovaní svojej   právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   ústavný   súd   nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu   na   zákonnej   úrovni.   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti pre porušenie   základného   práva   na   súdnu   ochranu   (resp.   práva   na   spravodlivé   súdne konanie) rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie   zákonných   predpisov   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských právach   a   základných   slobodách   najmä   v   tom   smere,   či   závery   všeobecných   súdov sú dostatočne   odôvodnené,   či   nie   sú   arbitrárne   alebo   svojvoľné   s   priamym   dopadom na niektoré zo základných práv a slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) ústavný súd hodnotí aj rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli normy podústavného práva interpretované v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti v dôsledku napr. prílišného formalizmu (IV. ÚS 192/08), pričom tento prístup možno nájsť aj v judikatúre Ústavného súdu Českej republiky   (napr.   III.   ÚS   150/99).   Tento   zároveň   uviedol,   že   prílišný   formalizmus pri výklade právnych noriem vedúci k extrémne nespravodlivému záveru potom znamená porušenie základných práv (IV. ÚS 1735/07).

12. Pre účely posúdenia ústavnoprávnej relevancie sťažnostných námietok sa ústavný súd oboznámil s odôvodnením napadnutého uznesenia najvyššieho súdu. Tento po prepise dôvodov skorších rozsudkov okresného súdu, krajského súdu a najvyššieho súdu a   obsahu dovolania na vlastné odôvodnenie uznesenia uviedol:

,,Dovolací súd skúmal, či prípustnosť dovolania nevyplýva z § 238 ods. 2 O.s.p. Dovolanie žalovaného by bolo prípustné podľa tohto ustanovenia vtedy, ak by sa odvolací súd vo veci, v ktorej už rozhodoval dovolací súd, neriadil právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v tejto veci.

V danom konaní, ktoré sa začalo z iniciatívy žalobcu podaním jeho žaloby, využil žalovaný   možnosť   vyplývajúcu   z   §   97   ods.   1   O.s.p.   a   podal   proti   žalobcovi   vzájomnú žalobu...   Ak   žalovaný   využije   možnosť   vyplývajúcu   z   §   97   ods.   1   O.s.p.   a   podá   proti žalobcovi   vzájomnú   žalobu,   rozhoduje   sa   síce   o   žalobe   a   vzájomnej   žalobe   spoločne v jednom konaní, napriek tomu ale ide o prejednanie dvoch, prípadne viacerých spojených vecí. Okolnosť, že v každej z týchto vecí vystupujú tí istí účastníci konania (iba v opačnom procesnom postavení), nemení nič na tom, že nejde o jednu (resp. tú istú) prejednávanú vec. Aj v predmetnom občianskom súdnom konaní išlo po podaní vzájomnej žaloby o dve veci: v prvej z nich sa žalobca (žalobou) domáhal zrušenia spoločného nájmu sporného bytu, určenia jeho osoby za ďalšieho nájomcu a uloženia povinnosti žalovaného sporný byt vypratať, v druhej veci sa žalovaný (vzájomnou žalobou) domáhal určenia, že je výlučným nájomcom sporného bytu.

To, že najvyšší súd už v tomto konaní rozhodoval neznamená, že rozhodoval v oboch vyššie uvedených veciach. Najvyšší súd rozhodoval iba v prvej z nich – vo veci zrušenia spoločného nájmu sporného bytu, určenia žalobcu za jeho nájomcu a uloženia povinnosti žalovaného vypratať sporný byt. Len v tejto veci vyslovil najvyšší súd svoj záväzný právny názor. Nerozhodoval (a nevyslovil záväzný právny názor v druhej veci), a to už len z toho dôvodu, že žalovaný vzájomnú žalobu podal proti žalobcovi až po zrušujúcom rozsudku najvyššieho súdu a vrátení veci na ďalšie konanie.

Keďže najvyšší súd v tejto veci (vo veci určenia, že žalovaný je nájomcom sporného bytu, v ktorej žalovaný podal dovolanie) žiadny právny názor nevyslovil, smeruje dovolanie žalovaného proti rozsudku, prípustnosť ktorého z § 238 ods. 2 O.s.p. nemožno vyvodiť. Dovolací súd ďalej skúmal, či prípustnosť dovolania žalovaného nevyplýva z § 237 O.s.p.   Podľa   názoru   dovolateľa   mu   bola   v   konaní   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p... Z dovolania vyplýva názor žalovaného, že možnosť konať pred súdom mu bola odňatá právnymi závermi súdov, ku ktorým dospeli, a na ktorých založili svoje rozhodnutia. Dovolateľ tým namieta, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci...

Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je považované za relevantný dovolací dôvod,   ktorým   možno   odôvodniť   len   procesne   prípustné   dovolanie,   zároveň   je   zhodne zastávaný názor, že nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov, nezakladá procesnú prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.

Zo spisu vyplýva, že žalovaný v konaní na súdoch nižších stupňov realizoval svoje procesné   práva   účastníka   konania   a   z   ničoho   nemožno   vyvodiť,   že   by   mu   procesným postupom súdov bola odňatá možnosť pred súdmi konať...

Žalovaný v dovolaní tvrdí, že odvolací súd potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, ktorým tento odmietol meritórne rozhodnúť o vzájomnom návrhu žalovaného. Obsah spisu ale   nepotvrdzuje   opodstatnenosť   tejto   námietky.   Súd   prvého   stupňa   totiž   neodmietol meritórne   rozhodnúť   o   vzájomnej   žalobe   žalovaného,   ale   naopak   –   vecne   ju   prejednal a meritórne o tom rozhodol tak, že ju zamietol; právne závery, z ktorých pritom vychádzal, vysvetlil   v   odôvodnení   svojho   rozsudku.   I   keby   takéto   závery   neboli   správne,   išlo   by o nesprávne   právne   posúdenie   veci,   nie   však   o   procesnú   vadu   konania   zakladajúcu prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O.s.p.

Z vyššie uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru o procesnej neprípustnosti dovolania žalovaného. Jeho mimoriadny opravný prostriedok preto odmietol ako smerujúci proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.“  

13. Pri posudzovaní dôvodnosti podanej sťažnosti bolo rozhodné skúmanie otázky, či najvyšší   súd   odmietnutím   dovolania   sťažovateľa   nepostupoval   ústavne   nekonformným spôsobom,   teda   či   napadnutým   uznesením   nezasiahol   do   základného   práva   sťažovateľa na súdnu   ochranu   a   jeho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Odmietnutie   dovolania sťažovateľa ako neprípustného odôvodnil najvyšší súd v podstate tým, že vo veci, ktorá bola predmetom dovolania (určenie výlučného nájmu bytu), žiaden právny názor skôr nevyslovil [§ 238 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“)] a že prípadné nesprávne právne posúdenie v tejto veci ešte nezakladá vadu konania spočívajúcu v odňatí možnosti konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

14. Podľa § 237 písm. f) OSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho   súdu,   ak   účastníkovi   konania   sa   postupom   súdu   odňala   možnosť   konať pred súdom.

Podľa § 238 ods. 2 OSP dovolanie je prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci.

15. Právo na dovolanie v občianskom súdnom konaní nie je zaručené ani v ústave a ani v dohovore, a ide teda nad rámec ústavne zaručených procesných oprávnení. Na druhej strane sa však každé rozhodovanie súdu, či už ide o rozhodovanie v prvostupňovom konaní, o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, nemôže ocitnúť mimo ústavný rámec ochrany základných práv jednotlivca. V demokratickom a právnom štáte sú všetky orgány verejnej moci povinné rešpektovať základné práva a slobody a úlohou súdov je poskytovať im ochranu, resp. svojbytnú a špecifickú formu ochrany, ak ide o ústavný súd. Aj judikatúra štrasburských orgánov ochrany práv potvrdzuje, že čl. 6 dohovoru síce nenúti zmluvné štáty na vytváranie odvolacích alebo dovolacích (kasačných) súdov, avšak pokiaľ tieto jurisdikcie existujú, garancie ustanovené v čl. 6 dohovoru musia byť rešpektované hlavne tam, kde zaisťujú   účastníkom   konania   účinné   právo   na   prístup   k   súdom   pre   účely   prerokovania ich práv   (napr.   rozhodnutie   z 19. decembra   1997   vo   veci   Brualla   Gómez   de   la Torre v. Španielsko, č. 26737/95, § 33 in fine). Európsky súd pre ľudské práva zdôrazňuje, že obmedzenie prístupu na súd nebude zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru vtedy, ak nebude sledovať legitímny cieľ a ak tu nebude existovať primeraný vzťah proporcionality medzi použitými prostriedkami a legitímnym účelom, ktorý má byť dosiahnutý (porov. vec Kreuz v. Poľsko z 19. júna 2001, č. 28249/95, § 55).

  16. Z uvedeného je teda nepochybné, že samotná existencia dovolania nepožíva ústavnoprávnu ochranu, resp. inými slovami, nie je povinnosťou štátu, aby taký prostriedok ochrany   práv   do   svojho   právneho   poriadku   zakomponoval.   To   však   nezbavuje   súd povinnosti interpretovať a aplikovať podmienky pripustenia tohto prostriedku, pokiaľ ho štát   vo   svojom   zákonodarstve   vytvoril   tak,   aby   dodržal   a   zabezpečil   maximum   práva na spravodlivý proces. Ak v zákone existuje obmedzenie práva na prístup k súdu v rámci konania o mimoriadnom opravnom prostriedku, je potrebné sledovať, či tieto obmedzenia sú proporcionálne ochrane základného práva, a to nielen v rovine normatívnej, ale tiež pri posudzovaní   konkrétneho   prípadu   v   rovine   výkladu   a   aplikácie   takých   obmedzení. Základné práva totiž nevytvárajú len rámec obsahu jednoduchého práva, ale práve aj rámec jeho   interpretácie   a   aplikácie.   Inými   slovami,   dovolací   súd   si   musí   byť   pri   výklade a aplikácii podmienok pripustenia dovolania vedomý toho, že účastník konania ním vždy sleduje   ochranu   svojich   subjektívnych   práv   bez   ohľadu   na   to,   aký   iný   účel   konanie o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   sleduje   štát   (napr.   zjednocovanie   judikatúry   ap.). Tento účel nemôže prevážiť nad ochranou subjektívnych práv účastníka konania tak, že sa ochrana   subjektívnych   práv   celkom   vyprázdni,   resp.   vôbec   nezabezpečí.   Podmienky prípustnosti   dovolania   preto   treba   vykladať tak,   aby   bola   naplnená ústavou   ustanovená povinnosť súdov poskytovať jednotlivcovi ochranu základných práv (a to v prvom rade) aj účel daného typu dovolacieho konania, a to v rámci jednotného občianskeho súdneho konania v organizácii všeobecných súdov, ktorý musí tvoriť celok prístupný účastníkom až do svojho najvyššieho článku. Ak má tento systém garantovať právo na súdnu ochranu, musí byť telesom funkčným. Preto majú jednotlivé stupne súdnej sústavy pri rozhodovaní vo veci svoju nezameniteľnú úlohu (m. m. I. ÚS 186/08).

17. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že spor medzi sťažovateľom a jeho bratom (žalobcom), ktorí v minulosti boli spoločnými nájomcami sporného bytu, začal v roku 1997 a dvakrát bol riešený postupne súdmi tvoriacimi sústavu všeobecného súdnictva (okresný – krajský – najvyšší – krajský – okresný – krajský   najvyšší). Aj   napriek tomu, že to̶ sťažovateľ nenamietal, nemožno neuviesť, že samotná dĺžka konania bola celkom zjavne v rozpore s ústavnou požiadavkou na konanie bez zbytočných prieťahov, resp. v primeranej lehote.   Z   pohľadu   sťažnosti   a   posudzovania   jej   dôvodnosti   v   časti   týkajúcej   sa konštatovanej   neprípustnosti   dovolania   podľa   §   238   ods.   2   OSP   bolo   podstatné identifikovať   predmet   konania   a   dôvody   zrušujúceho   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. M Cdo 32/01 z 26. marca 2002.

18.   Predmetom   konania   začatého   na   návrh   žalobcu   v   roku   1997   bolo   zrušenie spoločného nájmu bytu, v rámci ktorého súdy rozhodovali o (i) zrušení práva spoločného nájmu   bytu   (ii)   určení   výlučného   nájomcu   bytu,   (iii)   bytovej   náhrade   pre   sťažovateľa a (iv) povinnosti   sťažovateľa   byt   vypratať.   Okresný   súd   rozsudkom   z   31.   mája   1999 (potvrdený krajským súdom 6. apríla 2000) rozhodol o zrušení práva spoločného nájmu bytu, určení žalobcu za výlučného nájomcu a povinnosti sťažovateľa byt vypratať do 15 dní od   zabezpečenia   náhradného   bytu.   Následne   najvyšší   súd   na   základe   mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora Slovenskej republiky podaného na podnet sťažovateľa rozsudkom sp. zn. M Cdo 32/01 z 26. marca 2002 zrušil potvrdzujúci rozsudok krajského súdu a v jeho odôvodnení v podstatnom uviedol:

,,Občiansky   zákonník   výslovne   nerieši   otázku,   aké   právne   následky   nastupujú po opustení   spoločnej   domácnosti   niektorým   zo   spoločných   nájomcov,   ktorí   nie   sú manželmi. V ustanovení § 708 je citovaný len prvý odsek § 707. Je preto nevyhnutné použiť ustanovenia, ktoré upravujú vzťahy obsahom a účelom tomuto právnemu vzťahu najbližšie (§ 853 Obč. zákonníka), teda § 708 a § 707 ods. 3 Obč. zákonníka. Z toho potom vyplýva, že trvalým opustením spoločnej domácnosti jedným zo spoločných nájomcov, prechádza jeho právo na ostatných spoločných nájomcov,   ak zostal len jeden spoločný nájomca,   stáva sa výlučným nájomcom bytu.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   záver   odvolacieho   súdu,   že   by   trvalým   opustením   bytu žalobcom nedošlo k zániku jeho práva spoločného nájmu, pretože táto skutočnosť zakladá zánik nájmu iba v prípade spoločného nájmu bytu manželov, je nesprávny. V prípade, že žalobca opustil spoločnú domácnosť (nie byt, pretože zákon spája právne následky zániku bytu s opustením spoločnej domácnosti), jeho právo spoločného nájmu k bytu zaniklo... Pre   posúdenie,   či   k   trvalému   opusteniu   spoločnej   domácnosti   došlo   je   pritom rozhodujúca predovšetkým existencia úmyslu domácnosť zrušiť a už ju neobnoviť. Táto bude   daná   v   prípade,   ak   nájomca   výslovne   prehlásil,   že   spoločnú   domácnosť   natrvalo opúšťa, alebo ak z jeho chovania možno usúdiť, že sa do spoločnej domácnosti nehodlá vrátiť....“

19. Z odôvodnenia sťažnosťou napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento vzájomný návrh sťažovateľa na určenie, že je výlučným nájomcom bytu, považoval za takú právnu vec, v ktorej skôr ako dovolací súd žiaden právny názor nevyslovil, a už len z toho dôvodu sa od neho odvolací súd nemohol odchýliť. Takéto odôvodnenie je však akceptovateľné iba cez prizmu časových súvislostí prípadu, teda že vzájomná žaloba bola podaná   až   po   zrušujúcom   rozsudku   dovolacieho   súdu.   Pokiaľ   však   ide   o   materiálne hľadisko – teda o skúmanie toho, aký vlastne právny názor dovolací súd skôr vyslovil – je zrejmé, že v zrušujúcom rozsudku z 26. marca 2002 dovolací súd jasne a zreteľne uviedol, aké   právne   dôsledky   má,   resp.   malo   prípadné   trvalé   opustenie   spoločnej   domácnosti žalobcom. Z odôvodnenia jeho rozsudku vyplýva, že ak po trvalom opustení spoločnej domácnosti jedným zo spoločných nájomcov ostal len jeden spoločný nájomca, stáva sa tento výlučným nájomcom bytu.

20. Je teda nepopierateľným faktom, že predmetom konania od jeho počiatku bolo okrem otázky zrušenia práva spoločného nájmu bytu aj určenie osoby výlučného nájomcu bytu a práve v tejto veci najvyšší súd vyslovil v roku 2002 záväzný právny názor. Rozdiel medzi žalobou a vzájomnou žalobou preto nebol v charaktere veci, ktorá bola predmetom konania, ale v tom, že v prvom prípade sa určenia výlučného nájmu bytu domáhal žalobca a v   druhom   prípade   sťažovateľ.   Rozdiel   teda   spočíval   v   odlišnosti   účastníkov   konania v rôznom procesnom postavení, ktorí sa však domáhali totožného výroku rozsudku. V tejto časti predmetu konania je teda preukázateľne daná totožnosť veci,   pokiaľ ide o žalobu a vzájomnú žalobu, a teda odvolávanie sa najvyššieho súdu na časové súvislosti a neskoršie podanie vzájomnej žaloby neobstojí. Inak povedané, je zrejmé, že v prípade sťažovateľa existuje   konkurencia   skoršieho   právneho   názoru   dovolacieho   súdu   a   neskoršieho právneho názoru odvolacieho súdu na otázku nájmu bytu sťažovateľom, v dôsledku čoho pri materiálnom ponímaní základného práva na súdnu ochranu nemožno akceptovať záver najvyššieho súdu v napadnutom uznesení.  

21. Ustanovenie § 243d ods. 1 OSP má zaistiť, aby súd, ktorému rozhodnutie bolo zrušené a má vo veci ďalej konať, nielenže poznal, prečo dovolací súd považoval jeho rozhodnutie za chybné, ale aj čoho sa má pri ďalšom postupe vyvarovať. To je práve zmysel inštitútu viazanosti nižšieho súdu právnym názorom súdu vyššieho. Ústavný súd, ktorého funkciou   je   ochrana   ústavou   zaručených   základných   práv   jednotlivca,   síce   rešpektuje právomoc   najvyššieho   súdu   zvoliť   zodpovedajúci   výklad   príslušných   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku,   ale   len   ak   tento   rešpektuje   ochranu   základných   práv jednotlivca. Tomu potom zodpovedá taký výklad a aplikácia ustanovenia § 238 ods. 2 OSP v otázke prípustnosti dovolania, a to aj v súvislosti s § 243d ods. 1 OSP, ktorý v každom prípade umožní meritórne posúdenie veci z hľadiska stretu odlišných právnych názorov na výklad   právneho   (hmotnoprávneho   alebo   procesnoprávneho)   predpisu   odvolacieho a dovolacieho súdu pri rozhodovaní v tej istej veci po sebe v rámci inštančného postupu, a to   pod   zorným   uhlom   námietky   dovolateľa   týkajúcej   sa   kritiky   právneho   postupu odvolacieho a dovolacieho súdu tak, aby bol zrealizovaný ústavný princíp na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého integrálnou súčasťou, a nie prekážkou, sú aj citované zákonné ustanovenia (m. m. I. ÚS 186/08).

22. Prílišným formalizmom je poznamenané napadnuté uznesenie najvyššieho súdu aj v časti odmietajúcej dovolanie sťažovateľa z dôvodu nenaplnenia dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. V tejto súvislosti sa najvyšší súd sústredil poukázať na svoju   doterajšiu   judikatúru,   v   zmysle   ktorej   nesprávne   právne   posúdenie   veci   ešte nezakladá procesnú prípustnosť dovolania. Podľa názoru ústavného súdu však okolnosti súdenej   veci   vyžadovali   v   záujme   spravodlivej   ochrany   práv   a   oprávnených   záujmov účastníkov konania (§ 1 OSP) starostlivejšie preskúmanie sťažovateľom tvrdeného odňatia možnosti konať pred súdom. Spravodlivosť (osobitne zvýraznená v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je totiž kritériom ukladajúcim každému všeobecnému súdu ústavnú povinnosť hľadať také riešenie súdenej   právnej   veci,   ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení (I. ÚS 26/2010).

23. In concreto nie je sporné, že okresný súd výrokom rozsudku vzájomnú žalobu zamietol   a   odvolací   súd   tento   jeho   výrok   potvrdil,   čo   na   odôvodnenie   neprípustnosti dovolania z hľadiska § 237 písm. f) OSP skonštatoval najvyšší súd. Z odôvodnení týchto rozsudkov však zároveň vyplýva, že tieto po zistení, že žalobca byt odkúpil od M. K. v roku 2001 (na základe rozsudku z roku 1999 o jeho určení za výlučného nájomcu bytu, ktorý bol neskôr zrušený, pozn.), o uplatnenom vzájomnom návrhu sťažovateľa vecne nerozhodli, pretože nevyhodnotili skutkový stav v tomto smere zistený vykonaným dokazovaním, a tento nepodriadili pod príslušnú právnu normu. Okresný súd v zhode s odvolacím súdom teda nedal sťažovateľovi odpoveď na otázku, či zo strany žalobcu došlo alebo nedošlo v roku   1995   k   trvalému   opusteniu   spoločnej   domácnosti   a   či   sa   sťažovateľ   v dôsledku správania žalobcu stal alebo nestal výlučnom nájomcom bytu. Ústavný súd v tomto smere iba pripomína, že dôsledky trvalého opustenia spoločnej domácnosti jedným zo spoločných nájomcov   bytu   spočívajúce   vo   vzniku   výlučného   nájmu   bytu   zostávajúceho   nájomcu nastávajú ex lege a rozsudok súdu osvedčujúci túto právnu skutočnosť má deklaratórny charakter.  

24.   Za   týchto   okolností   bolo   povinnosťou   najvyššieho   súdu   dať   sťažovateľovi konkrétnu   odpoveď   na   otázku,   či   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k   spornému   bytu žalobcom (kúpnou zmluvou uzavretou na podklade neskôr zrušeného rozsudku nezákonne určujúceho   žalobcu   za   výlučného   nájomcu   bytu,   pozn.)   je   pri   materiálnom   ponímaní základného práva na súdnu ochranu takou prekážkou, pre ktorú súdy nemohli rozhodnúť o určení jeho výlučného nájmu k predmetnému bytu, a to za situácie, keď dôsledky trvalého opustenia spoločnej domácnosti nastávajú ex lege a otázka ne/platnosti právneho úkonu môže byť riešená nielen v samostatnom konaní, ale aj ako prejudiciálna otázka. Podľa názoru   ústavného   súdu   bolo   aj   v   tomto   smere   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia najvyššieho súdu iba formalizmom nevystihujúcim podstatu súdenej veci.

25.   Ústavnému   súdu   neuniklo,   že   medzi   sťažovateľom   a   žalobcom   prebieha   aj konanie o neplatnosť kúpnej zmluvy, ktoré   bolo prerušené do   právoplatného skončenia konania o zrušenie práva spoločného nájmu bytu. Odvolací súd v potvrdzujúcom rozsudku (o   vzájomnej   žalobe   sťažovateľa)   uzavrel,   že   otázku   žalovateľnosti   nároku   na   určenie výlučného nájmu bytu možno riešiť až potom, ako v konaní o neplatnosť kúpnej zmluvy bude vydané právoplatné rozhodnutie. Takýto prístup však nemožno hodnotiť ako súladný s ústavou   a   dohovorom   formulovanou   požiadavkou   na   spravodlivé   a   rýchle   konanie. Sťažovateľ   sa   nie   vlastnou   vinou   ocitol   v   stave   právnej   neistoty   trvajúcom   viac   ako 15 rokov (!!!), a to v otázke jeho práva k bytu, v ktorom trvale žije so svojou rodinou, teda v otázke týkajúcej sa jeho života, bývania a súkromia. Primárnym pôvodcom jeho právnej neistoty boli pritom práve všeobecné súdy, ktorých nezákonné rozsudky (okresný súd   ̶ sp. zn. 14 C 657/97 z 31. mája 1999, odvolací súd   sp. zn. 16 Co 267/99 zo 6. apríla 2000)̶ viedli   k   uzavretiu   kúpnej   zmluvy   k   predmetnému   bytu   medzi   jeho   bratom   (žalobcom) a pôvodným prenajímateľom bytu, o neplatnosti ktorej ku dňu podania sťažnosti nebolo rozhodnuté. Sťažovateľ sa tak nezavinene ocitol v kolotoči súdnych konaní na rôznych stupňoch všeobecných súdov o v podstate banálnej právnej otázke nevykazujúcej zvýšenú skutkovú   či   právnu   zložitosť.   Dôsledky   vlastných   nesprávnych   a   neskôr   zrušených rozhodnutí   prejavujúce   sa   v   právnom   statuse   sťažovateľa   pritom   všeobecné   súdy nedokázali   za   dlhé   roky   reparovať.   Uvedený   názor   odvolacieho   súdu   o „navrhovanom poradí“   súdnych   sporov   preto   nemožno   považovať   za   súladný   s materiálnym   (a   nie formálnym) prístupom   k povinne poskytovanej   súdnej   ochrane účastníkovi   občianskeho súdneho konania.

26. Pokiaľ najvyšší súd v uznesení napadnutom touto sťažnosťou nezohľadnil tieto východiská   (body   14   až   25   odôvodnenia   tohto   nálezu),   potom   jeho   prístup   nemožno hodnotiť inak ako prísne formalistický a odporujúci základnému právu na súdnu ochranu a právu   na   spravodlivé   súdne   konanie.   Keďže   najvyšší   súd   v   napadnutom   rozsudku nepostupoval v intenciách uvedených východísk, ústavný súd prvým výrokom tohto nálezu vyslovil,   že   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a druhým výrokom zrušil a vrátil vec najvyššiemu   súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy, § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V ďalšom konaní bude najvyšší súd viazaný vysloveným právnym názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde) a jeho povinnosťou bude ústavne konformným, presvedčivým a najmä spravodlivým spôsobom vysporiadať sa s dovolaním sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu, ktoré podľa názoru ústavného súdu bolo procesne prípustné.

27.   Keďže   sťažovateľ   si   uplatnil   náhradu   trov   konania   pred   ústavným   súdom a v konaní bol úspešný, s poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde mu ústavný súd priznal náhradu trov konania. V zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   je   základná   sadzba   tarifnej   odmeny   jedna   šestina výpočtového   základu   za   jeden   úkon   právnej   pomoci   v   konaní   pred   ústavným   súdom a sťažovateľovi prislúcha náhrada trov konania v sume 323,50 € pozostávajúca z odmeny za dva úkony právnej pomoci po 127,16 € (prevzatie a príprava zastúpenia,   sťažnosť), paušálnej náhrady hotových výdavkov v sume 15,26 € (2 x 7,63 €) a 20 % DPH v sume 53,92   €,   ktoré   zaviazal   najvyšší   súd   zaplatiť   na účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. októbra 2012