znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 164/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   C.,   spotrebné   družstvo,   H.,   zastúpeného   advokátom JUDr. Š. P., H., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom Okresného súdu Humenné sp. zn. 5 C 101/2006 z 31. januára 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 59/08 z 24. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť C., spotrebné družstvo,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. marca 2009 doručená   a na   výzvu   ústavného   súdu   15.   apríla   2009   doplnená   sťažnosť   C.,   spotrebné družstvo   (ďalej len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného porušenia   práva   na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 101/2006 z 31. januára 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Co 59/08 z 24. novembra 2008.

1.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že „Okresný   súd   v   Humennom   rozsudkom   sp.   zn. 5 C/101/2006 zo dňa 31. 1. 2008 rozhodol, že C., spotrebné družstvo je povinná zaplatiť žalobcovi B. H. čiastku 290.826 Sk so 6 % úrokom z omeškania od 1. 3. 2006 do zaplatenia, ako i trovy konania.

Krajský súd v Prešove ako odvolací súd svojim rozhodnutím sp. zn. 2 Co 59/08 zo dňa 24. 11. 2008 rozhodol, že uvedený rozsudok potvrdzuje v jeho vyhovujúcej časti do sumy   287.504   Sk   s   príslušenstvom,   mení   rozsudok   v   jeho   vyhovujúcej   časti   nad   sumu 287.504 Sk s príslušenstvom tak, že v tejto časti žalobu zamieta, pričom žalobcovi priznal náhradu trov konania v sume 111.368 Sk...

Prvostupňový,   ale   i   odvolací   súd   vyvodzovali   nárok   žalobcu   od   existencie   listov vlastníctva k nebytovým priestorom, zapísaným v prospech B. H...

Už od začiatku konania sme však namietali právnu ničotnosť (absolútnu neplatnosť) uvedených   listov   vlastníctva,   pretože   označené   listy   vlastníctva   vôbec   neobsahujú   titul nadobudnutia,   t.   j.   právny   dôvod   nadobudnutia   nehnuteľnosti,   ako   i   okamih   jej nadobudnutia.

Prvostupňový, ale i odvolací súd sa nesprávne stotožnili s konštatovaním, že takýto zápis na listy vlastníctva možno považovať za hodnoverný...

... s poukázaním na uvedené, ale i s poukázaním na dobré mravy, ktoré sú i súčasťou zákonodarstva Slovenskej republiky, na ktoré mali prvostupňový, ale i druhostupňový súd prihliadnuť, považujeme ich rozhodnutia za nezákonné a protiústavné.“.

Podľa názoru sťažovateľa „prvostupňový, ale i odvolací súd porušili ust. § 157 ods. 2   zák.   č.   99/1963   Z.   z.   a nasl.   znenia,   pričom   ich   skutkové   a právne   závery   sú   zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné s tým, že mali za následok porušenie základného práva sťažovateľa“.

2. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1.   Právo   C.   H.,   spotrebné   družstvo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu v Humennom sp. zn. 5 C/101/2006 zo dňa 31. 1. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 59/08 zo dňa 24. 11. 2008 porušené bolo.

2. Rozsudok Okresného súdu v Humennom sp. zn. 5 C/101/2006 zo dňa 31. 1. 2008, ako i rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2 Co 59/08 zo dňa 24. 11. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Okresnému súdu v Humennom na nové konanie a rozhodnutie.

3. Sťažovateľovi priznáva úhradu trov konania.“

3.   K sťažnosti   sťažovateľ   okrem   iného   pripojil   rozsudok   okresného   súdu   č.   k. 5 C 101/2006-122   z 31.   januára   2008.   Taktiež   predložil   rozsudok   krajského   súdu   č.   k. 2 Co 59/08-152 z 24. novembra 2008 (ktorý nadobudol právoplatnosť 21. januára 2009). Týmto rozsudkom krajský súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie „v jeho vyhovujúcej časti do   sumy   287.504,-   Sk   s prísl.“ a zmenil „rozsudok   v jeho   vyhovujúcej   časti   nad   sumu 287.504,- Sk s prísl. tak, že v tejto časti žalobu zamietol“. Súčasne uložil sťažovateľovi nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 111 368 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   predmetom   je   namietané   porušenie   práva sťažovateľa   na   spravodlivé   prejednanie   záležitosti   (súdne   konanie)   podľa   čl. 6   ods.   1 dohovoru   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   5   C   101/2006-122   z 31.   januára   2008 a rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   2   Co   59/08-152   z 24.   novembra   2008   spôsobené postupom   v jeho   veci   konajúcich   všeobecných   súdov   už   uvedenom   v bode   1   I.   časti odôvodnenia.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

4.   Ústavný   súd konštatuje, že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou   najprv napadol rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 101/2006-122 z 31. januára 2008. Vzhľadom na princíp subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   nemá   právomoc preskúmavať   napadnuté   rozhodnutie   okresného   súdu   (a   postup   v konaní   mu predchádzajúci),   keďže   proti   nemu   bol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý sťažovateľ   využil,   a o odvolaní   proti   nemu   rozhodol   krajský   súd   ako   súd   odvolací rozsudkom sp. zn. 2 Co 59/08 z 24. novembra 2008. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

5.   Pokiaľ   ide   o napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   2   Co   59/08 z 24. novembra 2008, možno zo sťažnosti vyvodiť, že sťažovateľ namieta porušenie svojho v petite sťažnosti označeného práva už uvedeným postupom krajského súdu (pozri bližšie bod   1   I.   časti   odôvodnenia)   a jeho   rozsudkom,   ktorým   v zásade   potvrdil   prvostupňové rozhodnutie a v pomere k žalovanej sume (t. j. 299 680 Sk s prísl.) v nepatrnej časti (t. j. v sume   nad   287   504   Sk   s prísl.)   zmenil   prvostupňový   rozsudok   a žalobu   v tejto   časti zamietol   (pozri   bod   3   I.   časti   odôvodnenia).   Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd   sa stotožnil   s faktickými   a právnymi   názormi   a závermi   okresného   súdu,   ktoré   však   podľa neho vyplývali z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a následného nesprávneho posúdenia takto zisteného stavu.

Sťažovateľ taktiež poukazoval na nedostatočné odôvodnenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, čo vyplýva zo sťažovateľom namietaného porušenia ustanovení § 157 ods. 2 a nasl. zákona č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov [ďalej len „OSP“, pozri bod 1 I. časti odôvodnenia].

Podľa § 157 ods. 2 OSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník   konania,   stručne,   jasne   a   výstižne   vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje   za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   (vrátane   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie)   je   umožniť každému   reálny prístup k súdu,   pričom   tomuto základnému   právu   zodpovedá   povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, I. ÚS 310/08, I. ÚS 115/09), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Článok 6 ods. 1 dohovoru zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho   aspektov.   K nemu   pristupujú   záruky   ustanovené   v tomto   článku,   pokiaľ   ide o organizáciu,   zloženie   súdu   a vedenie   procesu.   Kvalita   procesu   zahrnutá   v práve   na spravodlivé   súdne   konanie   v zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru   je   zabezpečená   zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v zásade   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ   ide   o sťažovateľom   namietané   porušenie   jeho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov.

V právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne   iba   posúdenie,   či   účinky   výkonu právomoci   krajského   súdu   v súvislosti   s jeho   rozhodnutím   o odvolaní   sťažovateľa rozsudkom č. k. 2 Co 59/08-152 z 24. novembra 2008 sú zlúčiteľné s označeným článkom dohovoru.

Po   oboznámení   sa   s obsahom   predmetného   rozsudku   krajského   súdu   (ako   aj s obsahom prvostupňového rozhodnutia, z ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza a naň nadväzuje) ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, čo vyplýva aj z citovaných častí odôvodnenia napadnutého rozsudku.

V prvej časti odôvodnenia krajský súd uviedol rozhodujúce skutočnosti, ktoré tvorili základ faktickej a právnej argumentácie rozhodnutia (záverov) okresného súdu:

„Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 290.826,- Sk so 6 %-ným úrokom z omeškania... Žalobcovi súd prvého stupňa priznal náhradu trov konania vo výške 92.602,- Sk... Vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca v konaní osvedčil opodstatnenosť svojho nároku voči žalovanému čo do základu aj do výšky. Vlastníctvo žalobcu k nebytovým priestorom užívaným žalovaným a tým aj právo žiadať   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   žalobca   preukázal   listinnými   dôkazmi.  ... žalovaný má nebytové priestory vo svojom užívaní, resp. ich mal v období, za ktoré žalobca požaduje   vydať   bezdôvodné   obohatenie   vo   výške   bežného   nájomného...   žalovaný   ani nepopieral.   Súd   prvého   stupňa   zistil,   že   v   súčasnej   dobe   neprebieha   žiadne   správne konanie, ktoré by sa týkalo opodstatnenosti, či správnosti zápisu vlastníckeho práva k týmto nebytovým   priestorom   na   liste   vlastníctva.   Výška   finančného   nároku...   nebola spochybňované...   Súd   prvého   stupňa   preto   považoval   určenie   výšky   bezdôvodného obohatenia za primerané v takom rozsahu, ako to žiadal žalobca, majúc za to, že táto nie je v rozpore so zákonom ani s dobrými mravmi...“

V ďalšej časti odôvodnenia sa krajský súd zaoberal odvolaním sťažovateľa (proti výrokom, ktorým bolo žalobe vyhovené a o trovách konania), „ktorý navrhol v tejto časti rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a žalobu žiadal zamietnuť. Má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu je nesprávne, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci. Už v priebehu konania žalovaný poukazoval na to, že žalobca síce predložil v súvislosti s podanou žalobou listy vlastníctva č. 7945, 7947, 7949 a 7975, kat. úz. H., ktoré majú dokumentovať, že je vlastníkom nebytových priestorov, avšak tieto listy vlastníctva majú závažnú právnu vadu a to, že vôbec neobsahujú titul nadobudnutia... Za daného stavu tieto listy vlastníctva nemajú náležitosti kogentne stanovené zákonom. Súd prvého stupňa preto nemohol mať za preukázané, že žalobca je vlastníkom nebytových priestorov...   Žalobca totiž nemá aktívnu legitimáciu v tomto konaní, lebo žalovaný sa na jeho úkor bezdôvodne neobohatil bez právneho dôvodu. Napokon z procesnej opatrnosti už v štádiu konania pred súdom prvého stupňa bola zo strany žalovaného uplatnená námietka premlčania...“.

Po   uvedení stanoviska   žalobcu   k odvolaniu   sťažovateľa   krajský   súd odôvodnenie svojich faktických a právnych záverov prezentoval takto:

„Odvolací súd preskúmal rozsudok vo výrokoch dotknutých odvolaním žalovaného a teda vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené a vo výroku o trovách konania... a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné len sčasti...

Bezdôvodným   obohatením   je   majetkový   prospech   získaný   plnením   bez   právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

V citovanom zákonnom ustanovení je vyjadrené všeobecná zásada, podľa ktorej ten, kto sa na úkor iného obohatí, musí toto obohatenie vydať. Dôvodom vzniku záväzku je získanie bezdôvodného obohatenia na úkor iného. Na základe toho vzniká záväzkový vzťah medzi   tým,   kto sa bezdôvodne obohatil,   ktorý je povinný bezdôvodné obohatenie vydať a medzi tým, na úkor koho sa niekto obohatil a teda kto má právo na vydanie bezdôvodného obohatenia.

Z   vykonaného   dokazovania   bolo   nepochybne   zistené,   že   žalobca   je   vlastníkom sporných nehnuteľností, čo plynie z obsahu výpisov z už spomínaných listov vlastníctva č. 7947, 7949, 7975 a 7945, kat. úz. H. Pokiaľ žalovaný spochybňuje vlastníctvo žalobcu k týmto   nehnuteľnostiam,   je   potrebné   poukázať   na   ustanovenie   §   70   ods.   1   zákona č. 162/1995 Zb. v znení neskorších predpisov v zmysle ktorého údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak. Je taktiež zrejmé, že v predchádzajúcom období boli   žaloby   žalovaného   o určenie   vlastníctva   resp.   spoluvlastníctva   k týmto nehnuteľnostiam zamietnuté právoplatnými rozhodnutiami súdov (sp. zn. 11 C 1374/97, sp. zn. 11 C 1624/98 OS H.) a taktiež podľa Správy katastra H. neprebieha žiadne správne konanie týkajúce sa opodstatnenosti, resp. správnosti zápisu vlastníckeho práva žalobcu k týmto nebytovým priestorom. Spôsob a dôvod zápisu nebytových priestorov na príslušné listy vlastníctva v prospech žalobcu objasnil v konaní vypočutý svedok Ing. J. V., riaditeľ S. H. Preto žalovaný, ak disponoval s týmito nebytovými priestormi žalobcu bez právneho dôvodu,   keďže   nebol   ich   vlastníkom,   je   tým   subjektom,   ktorý   sa   na   úkor   žalobcu bezdôvodne obohatil, čo vo svojom rozhodnutí správnym spôsobom zistil a odôvodnil aj prvostupňový súd. Pokiaľ ide o konkrétnu výšku takto získaného bezdôvodného obohatenia, táto   bola   ustálená v   rozsahu   ceny obvyklého   nájmu týchto nehnuteľností   v rozhodnom období a to v sume 800,- Sk za m2 ročne. Takto ustálená výška bezdôvodného obohatenia napokon ani účastníkmi konania namietaná nebola...

V súvislosti s uplatnenou námietkou premlčania zo strany žalovaného, odvolací súd poznamenáva,   že pri   premlčaní   ide   o   kvalifikované uplynutie času,   v dôsledku ktorého možno   nárok   odvrátiť   námietkou.   Použitie   tejto   námietky   má   za   následok   zánik vymáhateľnosti nároku, v dôsledku čoho premlčané právo nemožno oprávnenému súdne priznať. Podobne ako pri premlčaní práva na náhradu škody, aj pri premlčaní práva na vydanie bezdôvodného obohatenia ide o kombinované premlčacie lehoty a to subjektívnu (uvedenú v ods. 1 § 107 OZ) a objektívnu (ods. 2 § 107 OZ).

Žalobca žiadal od žalovaného vydať bezdôvodné obohatenie za užívanie nebytových priestorov bez právneho dôvodu za obdobie od 1. 3. 2004 do 1. 3. 2006. Návrh na začatie konania žalobcu vo vzťahu k žalovanému bol na súde prvého stupňa uplatnený dňom 9. 3. 2006.   Vzhľadom   na   vznesenú   námietku   premlčania   uplatneného   nároku   zo   strany žalovaného tak žalobca môže dôvodne žiadať vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie dvoch rokov pred podaním žaloby a to od 9. 3. 2004 do 1. 3. 2006 (bezdôvodné obohatenie do 9. 3. 2006 zo strany žalobcu žiadané nebolo)... Po spočítaní jednotlivo uvedených súm bezdôvodného obohatenia za užívanie nebytových priestorov žalobcu od 9. 3. 2004 do 1. 3. 2006 tak tvorí spolu 287.504,- Sk. Odvolací súd poukazujúc na prezentované závery preto rozsudok v jeho vyhovujúcej časti potvrdil ako vecne správny do sumy 287.504,- Sk s prísl. (§ 219 ods. 1 O. s. p.) a rozsudok v jeho vyhovujúcej časti nad uvedenú sumu s prísl. zmenil (§ 220 O. s. p.) a v tejto časti žalobu vzhľadom na námietku premlčania ako nedôvodnú zamietol.

O náhrade trov celého konania bolo rozhodnuté podľa § 224 ods. 1, 2 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 3 O. s. p. Žalobcovi patrí plná náhrada trov konania z dôvodu, že vo veci mal neúspech iba v pomerne nepatrnej časti...“

Predmetné   rozhodnutie   krajského   súdu   obsahuje   podľa   názoru   ústavného   súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný   súd   sa   z obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   krajský   súd   sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam,   prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo   účastníka   na spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery   napadnutého odvolacieho   rozhodnutia,   ktoré   sú   dostatočne   odôvodnené, majú   oporu   vo vykonanom dokazovaní a v aplikovaní na posudzovanú vec sa vzťahujúcich právnych noriem. Pretože namietané   rozhodnutie   krajského   súdu   nevykazuje   znaky   svojvôle   a je   dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc   z uvedeného   je   ústavný   súd   toho   názoru,   že   niet   žiadnej   spojitosti medzi   sťažnosťou   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a namietaným   porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so sťažovateľom označeným právom, sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009