znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 164/08-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť F. M. a B. M., obaja bytom V. T. – N. S., zastúpených advokátom JUDr. D. M., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20   ods.   1   a čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práv   podľa   čl.   6   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 45/2006 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. M. a B. M. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2007   doručená   sťažnosť   F.   M.   a B.   M.,   obaja   bytom   V.   T.   –   N.   S.   74   (ďalej   len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. D. M., ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práv   podľa   čl.   6   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 45/2006 a jeho rozsudkom z 27. septembra 2007 (ďalej len „rozsudok z 27. septembra 2007“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   ako   žalobcovia   sa   žalobou podanou Okresnému súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“)   domáhali proti odporcovi uloženia   povinnosti   uzavrieť   kúpnu   zmluvu,   predmetom   ktorej   by   bola   nimi   užívaná nehnuteľnosť. Krajský   súd   v   rozsudku   z 27.   septembra   2007   zhrnul   skutkové   a právne dôvody,   o ktoré   sťažovatelia   opierali   svoje   nároky   uplatňované   v súdnom   konaní   takto: „Žalobcovia   podali   návrh   na   začatie   konania,   v ktorom   súd   rozhodne   o povinnosti žalovaného uzavrieť so žalobcami kúpnu zmluvu na odpredaj bytu č. 74 s príslušenstvom... Žalobcovia uviedli, že byt im bol pridelený právnym predchodcom žalovaného 1. 4. 1978 ako podnikový byt... im vzniklo právo spoločného užívania bytu manželmi... požiadali o odkúpenie bytu listom z 24. 1. 1994, pričom žiadosť opakovali...

svoj nárok odôvodňovali zákonom č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.“

Medzitýmnym rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 157/2003-271 z 8. septembra 2006   (ďalej   len   „rozsudok   z 8.   septembra   2006“)   bolo   určené,   že „nárok   žalobcov (sťažovateľov, pozn.), čo do základu uplatneného nároku, nie je dôvodný“. Okresný súd rozhodol o nedôvodnosti žalobného návrhu sťažovateľov z dôvodu, že podľa jeho právneho názoru   sa   na   sťažovateľmi   užívanú   nehnuteľnosť   (vzhľadom   na   charakter   tejto nehnuteľnosti)   nevzťahuje   zákonná   povinnosť   prevodu   vlastníckeho   práva   ustanovená v zákone   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   182/1993   Zb.   o vlastníctve   bytov a nebytových priestorov v znení účinnom do 31. júla 1995 (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), t. j. v znení účinnom v období, keď sťažovatelia prvýkrát požiadali o odkúpenie nimi užívanej nehnuteľnosti ako bytu.

Proti rozsudku okresného súdu z 8. septembra 2006 podali sťažovatelia odvolanie. Krajský súd v odvolacom konaní rozsudkom z 27. septembra 2007 rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia namietali porušenie svojich označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu a namietali nesprávny právny výklad ustanovení zákona o vlastníctve bytov (§ 1 ods. 1 a 2, § 2 ods. 1 a 2, § 24) aplikovaný okresným súdom a následne osvojený aj krajským súdom.

Sťažovatelia ústavnému súdu navrhli, aby vyslovil porušenie nimi označených práv rozsudkom   krajského   súdu   z 27.   septembra   2007,   zrušil   tento   rozsudok   a vec   vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie a priznal im náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   krajským   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Sťažovatelia   sa   ako   žalobcovia   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 7 C 157/2003 svojím návrhom domáhali uložiť povinnosť žalovanému uzavrieť s nimi kúpnu zmluvu na nimi užívanú nehnuteľnosť - byt podľa zákona o vlastníctve bytov. Okresný súd medzitýmnym   rozsudkom   z 8.   septembra   2006   rozhodol,   že   nárok   sťažovateľov   nie   je dôvodný. Krajský súd na základe sťažovateľmi podaného odvolania preskúmal rozsudok okresného súdu z 8. septembra 2006 a vo veci rozhodol svojím rozsudkom z 27. septembra 2007 tak, že ho potvrdil.

Ústavný súd sa podrobne oboznámil s predmetom posudzovaného súdneho konania a skutkovými a právnymi dôvodmi rozsudku okresného súdu i krajského súdu.

Krajský   súd vo   svojom rozsudku   z 27.   septembra   2007   zhrnul   skutkové a právne dôvody,   na   základe   ktorých   sťažovatelia   uplatňovali   svoje   nároky   v súdnom   konaní, a uviedol: „Žalobcovia   podali   návrh   na   začatie   konania,   v ktorom   súd   rozhodne o povinnosti   žalovaného   uzavrieť   so   žalobcami   kúpnu   zmluvu   na   odpredaj   bytu   č.   74 s príslušenstvom...

Žalobcovia uviedli, že byt im bol pridelený právnym predchodcom žalovaného 1. 4. 1978 ako podnikový byt... im vzniklo právo spoločného užívania bytu manželmi... požiadali o odkúpenie bytu listom z 24. 1. 1994, pričom žiadosť opakovali...

svoj nárok odôvodňovali zákonom č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.“

Obsah dôkazov vykonaných v súdnom konaní okresným súdom vo vzťahu k ustáleniu charakteru   nehnuteľnosti   užívanej   sťažovateľmi   a právne   odôvodnenie   medzitýmneho rozsudku okresného súdu zhrnul krajský súd vo svojom rozsudku takto:

«Dňa   1.   4.   1978   zamestnávateľ   žalobcu   v 1/   rade   vydal   rozhodnutie   o pridelení podnikového   bytu...   Na   základe   toho   bola   dňa   1.   4.   1978   spísaná   zápisnica   o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu a bol vyhotovený evidenčný list nájomníka...

žalovaný nepredložil kolaudačné rozhodnutie na uvedené priestory, ktoré by boli charakterizované v kolaudačnom rozhodnutí... bol predložený list mesta S. S. adresovaný Odbornému liečebnému ústavu respiračných chorôb v N. S. z 8. 6. 1998, z ktorého vyplýva, že na základe evidencie podľa § 66 Zák. č. 41/1964 Zb. je 2-izbový byt v obytnom dome - hospodársky dvor v N. S. v zozname bytov na území mesta S. S...

Zo   znaleckého   posudku   znalca...   z odboru   stavebníctvo   –   odvetvie   oceňovanie nehnuteľností   vyplýva,   že   posudzovaný   byt   sa   nachádza   v stavbe   zapísanej   na   LV   ako ostatný   objekt   –   stavba   so   súpisným   číslom.   Ide   o samostatne   stojacu   stavbu.   Má   1 nadzemné podlažie, nemá podpivničenie ani využitý povalový priestor... Všetky miestnosti vytvárajú   jeden   uzavretý   celok   –   byt   s jedným   vchodom   z exteriéru,   okrem   kotolne.   Na základe   ohliadky   znalec   posudzovanú   nehnuteľnosť   zaradil   do   kategórie   rodinný   dom s jedným bytom...

Podľa § 1 ods. 1 Zák. č. 182/1993 Z. z. platného do 31. 7. 1995 tento zákon upravuje spôsob   a podmienky   nadobudnutia   vlastníctva   bytov   a nebytových   priestorov   v obytnom dome, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov v obytnom dome, práva a povinnosti   vlastníkov   týchto   nebytových   domov,   práva   a povinnosti   vlastníkov   bytov a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku.

Podľa...   ods.   2...   tento   zákon   sa   nevzťahuje   na   byty   osobitného   určenia,   byty v domoch osobitného určenia, byty v domoch určených podľa schváleného územného plánu na asanáciu a na predaj bytov v rodinných domoch, ktoré sú vo vlastníctve fyzických osôb. Podľa § 2 ods. 2 Zák. č. 182/1993 Z. z. platného do 31. 7. 1995 bytovým domom (ďalej   len   „dom“)   sa   na   účely   tohto   zákona   rozumie   dom,   v ktorom   byty   a nebytové priestory   sú   za   podmienok   ustanovených   v tomto   zákone   vo   vlastníctve   alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Na   základe   tohto   ustanovenia   súd   dospel   k záveru,   že   podľa   §   1   ods.   1   zákon pozitívne vymedzuje nadobudnutie vlastníckeho práva k bytu, resp. nebytovému priestoru. Podmienkou § 1 ods. 1 Zák. č. 182/1993 Z.z. platného do 31. 7. 1995 je, že musí (zrejmým omylom v písaní uvedené „nesmie“, pozn.) ísť o byty a nebytové priestory v obytnom dome. Uvedená podmienka je podmienkou, ktorá sa bližšie vysvetľuje v ustanovení § 2 ods. 2, kde je bytový dom presne popísaný a definovaný a musí vykazovať znaky uvedené v § 2 ods. 2 alebo musí byť spôsobilý na to, aby sa pretransformoval na bytový dom podľa § 2 ods. 2 Zák. č. 182/1993 Z. z. platného do 31. 7. 1995. Pokiaľ bytový dom alebo obytný dom nemá znaky   uvedené   v   §   2   ods.   2...   nepočíta   s odpredajom   takýchto   bytov,   resp.   nebytových priestorov do vlastníctva a zákon sa na takéto stavby nevzťahuje

V ustanovení § 1 ods. 2 Zák. č. 182/1993 Z. z. platného do 31. 7. 1995 je negatívne vymedzenie nadobudnutia vlastníckeho práva k bytu, resp. nebytovému priestoru. Pokiaľ sa týka   bytov   v rodinných   domoch,   zákon   stanovuje   podmienky,   že   tieto   byty   v rodinných domoch nesmú vlastniť fyzické osoby, inak je možné byty v rodinných domoch predať, avšak tieto rodinné domy s poukazom na ustanovenie § 1 ods. 1 musia vykazovať znaky bytového domu.   Pokiaľ   takýto   byt   nespĺňa   uvedené   kritéria,   nemôže   byť   predmetom   prevodu vlastníctva podľa Zák. č. 182/1993 Z. z. platného do 31. 7. 1995...

Bolo   totiž   jednoznačne   preukázané,   že   charakter   stavby,   teda   domu,   nie   je jednoznačne   daný,   pretože   neexituje   kolaudačné   rozhodnutie.   Na   LV   je   evidovaný   pod štatistickým   číslom   700   ako   budova   iná   budova   so   súpisným   číslom.   V projektovej dokumentácii z roku 1947, keď došlo k stavbe tejto budovy, je evidovaná ako obytný dom a v písanej   korešpondencii   spoločnosti   I.,   š.   p.,   ktorá   zrealizovala   zrejme   stavbu   alebo opravy je označovaná ako rodinný dom. Znalec vo svojom znaleckom posudku opäť stavbu posúdil ako rodinný dom, ktorý pozostáva z jednej bytovej jednotky... tento rodinný dom nespĺňa podmienky bytového domu podľa § 2 ods. 2 Zák. č. 182/1993 Z. z. platného do 31. 7. 1995, pretože nemá znaky bytového domu a ani sa nemôže pretransformovať, pretože nemá aspoň 2 byty alebo jeden byt a jeden nebytový priestor a pod. Teda nemá spoločné zariadenia, v spoločné časti domu tak, ako to stanovuje zákon v ďalších ustanoveniach § 2, a preto nespĺňa povinné znaky bytového domu. Preto tento byt nemôže byť predmetom prevodu vlastníctva.»

Sťažovatelia sa proti medzitýmnemu rozsudku okresného súdu z 8. septembra 2006 odvolali a okrem iného namietali, že „rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo do otázky predaja bytov v rodinných domoch...

právny   názor   súdu,   podľa   ktorého   je   nevyhnutnou   podmienkou   aplikácie   tohto zákona na rodinný dom to, aby mal charakter bytového domu, priamo odporuje aj § 24 zák. č. 182/1993 Z. z. v pôvodnom znení, podľa ktorého ustanovenia tohto znenia sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu. Aj z tohto znenia zákonného ustanovenia možno vyvodiť iba ten záver, že zákon nevyžaduje na to, aby... rodinný dom mal znaky bytového domu, ako to tvrdí súd“.

Krajský súd si osvojil právny výklad zákona o vlastníctve bytov aplikovaný okresným súdom, a preto rozsudok okresného súdu potvrdil.

Sťažovatelia svojou sťažnosťou namietali nesprávnosť rozhodnutia krajského súdu z 27.   septembra   2007,   ktorý   podľa   nich   nesprávne   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu a nesprávne právne posúdil vec sťažovateľov (právny výklad § 1 ods. 1 a 2, § 2 ods. 1 a 2, ako aj § 24 zákona o vlastníctve bytov).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzalo, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   rozsudku   krajského   súdu   z 27.   septembra   2007 konštatuje,   že   v ňom   nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali o nesprávnosti záverov krajského súdu pri výklade zákonných ustanovení (§ 1 ods. 1 a 2, § 2 ods. 1 a 2, ako aj § 24 zákona o vlastníctve bytov) vo vzťahu k posúdeniu charakteru sťažovateľmi užívanej nehnuteľnosti a aplikovateľnosti zákona o vlastníctve bytov na prípad sťažovateľov.

Krajský súd vo veci doplnil dokazovanie pokiaľ ide o zisťovanie charakteru objektu užívaného sťažovateľmi. Podľa krajskému súdu doručenej správy Mesta Vysoké Tatry je tento objekt vedený na liste vlastníctva ako hospodárska budova, „to znamená nebytová stavba. Stavebný úrad do dnešného dňa nevydal žiadne rozhodnutie, ktorým by povolil zmenu účelu užívania objektu hospodárskej budovy na rodinný dom, resp. bytovú stavbu“.

Okresný súd a následne aj krajský   súd vo svojom rozsudku   dostatočne a logicky odôvodnili   svoje   totožné   právne   závery   a nimi   aplikovaný   výklad   zákona   o vlastníctve bytov o veci sťažovateľov. Okrem iného krajský súd si osvojil aj obdobný právny výklad už aplikovaný   na   otázku   predaja   bytov   v rodinných   domoch   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky   a uviedol:   „Predaj   bytov   bol   riešený   aj   Najvyšším   súdom   rozhodnutím publikovaným   pod   č.   48/1998.   V ňom   sa   uvádza,   že   rodinný   dom   s jediným   v ňom   sa nachádzajúcim   bytom   (bez   ďalšieho   bytu   alebo   samostatného   nebytového   priestoru) nevykazuje znaky bytového domu uvedené v § 2 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z.. Takýto byt nemôže byť predmetom prevodu vlastníctva v zmysle uvedeného zákona v znení platnom do 31. 7. 1995. Podľa logického výkladu ustanovenia § 1 ods. 2 zákona č. 182/1993 Z. z. v pôvodnom   znení,   zákon   sa   nevzťahuje   na   predaj   bytov   (množné   číslo)   v rodinných domoch, a teda predpokladom predaja bytov v rodinných domoch do 31. 7. 1995 bolo, že v rodinnom dome je viac bytov...

rodinný dom je stavbou, ktorá môže mať najviac tri samostatné byty, tak potom logicky,   ak   rodinný   dom   má   jeden   byt,   možno   hovoriť   výlučne   o rodinnom   dome   bez členenia na samostatné byty... Naviac podľa LV... sa jedná o hospodársku budovu, nie byt a podľa stavebného úradu zatiaľ nebolo ani vydané rozhodnutie o zmene určenia objektu z hospodárskej budovy na byt, resp. rodinný dom.

Na základe vyššie uvádzaných skutočností okresný súd správne rozhodol, ak zamietol nárok, čo do základu, ako nedôvodný s poukazom na to, že zákon č. 182/1993 Z. z. sa nevzťahuje na stavebné priestory, ktoré v súčasnosti obývajú žalobcovia. Podľa znaleckého posudku   jedná   sa   o jeden   byt   v rodinnom   dome   bez   určenia,   že   tento   byt   je   určený stavebným úradom na trvalé bývanie. Neexistuje ani rozhodnutie, že tento stavebný priestor je   rodinným   domom,   aj   keď   podľa   znaleckého   posudku   tieto   stavebné   priestory   majú charakter rodinného domu, preto na uvedené stavené priestory a hospodársku stavbu podľa doterajšieho zaradenia na LV sa zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytu a nebytových priestorov   nevzťahuje.   Zákon   v znení   platnom   do   31.   7.   1995   zakazoval   predaj   bytov v rodinných domoch vo vlastníctve fyzických osôb a od 1. 8. 1995 platí absolútny zákaz predaja   bytov   v rodinných   domoch.   Dovtedy   bolo   možné   predávať   byty   v rodinných domoch, ak sa nejednalo o rodinný dom s jedným v ňom sa nachádzajúcim bytom.“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   ani   obsiahla   argumentácia   sťažovateľov,   ktorou poukazovali   na   to,   že   výklad   aplikovaný   krajským   súdom   nemá   oporu   v zákonných ustanoveniach, nebola spôsobilá spochybniť logickú vnútornú štruktúru výkladov krajského súdu, ktorá sa nevyznačuje rozpornosťou so samotným znením aplikovaných zákonných ustanovení.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovatelia nestotožňujú s právnym názorom súdov ich skutkovými závermi pri hodnotení obsahu jeho podaní, nemôže viesť k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a neznamená   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že   by   zásadne   poprel   ich   účel   a význam.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v napadnutom rozhodnutí krajského súdu o takéto rozhodnutia nejde.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť   smerujúcu   proti   postupu   a rozsudku   krajského   súdu   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   o ďalších   nárokoch   na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. mája 2008