znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 164/07- 7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť L. Š., N., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky uznesením   Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 60/2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2007 doručená sťažnosť L. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 60/2007. Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností vyplynulo, že proti sťažovateľovi bol vydaný platobný rozkaz navrhovateľa E.,   o. c. p.,   a. s., z 18. februára 1998. Proti platobnému   rozkazu   sťažovateľ   nepodal   odpor.   Dňa   9.   januára   2002   podal   sťažovateľ žalobu Okresnému súdu Bratislava IV proti odporcovi - Exekútorský úrad B., súdnemu exekútorovi JUDr. J. F. o zaplatenie 8 024 Sk ako neoprávnene získaný majetkový prospech pre navrhovateľa.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza:„V uznesení   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   2   Co   60/2007–52,   ktorým   potvrdil Uznesenie Okresného súdu, sa tento súd dotýka týchto skutočností, ktoré si uplatňujem ako porušenie mojich základných práv a slobôd, keď v uznesení poukazuje na to, že som mal podať odpor na platobný rozkaz, čím som mal sám upozorniť na nesprávne rodné číslo. (...) Túto   ujmu   si   po   uvážení   ústavnosti   celého   postupu   uplatňujem   prostredníctvom Ústavného súdu Slovenskej republiky.

Zároveň   touto   cestou   si   uplatňujem   náhradu   za   prieťahy   v súdnom   konaní od 9. januára 2002.“

Na základe uvedeného sťažovateľ zastáva názor, že bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a rovnako jeho základné právo podľa čl. 19 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   čl.   19   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa   čl.   19   ods.   3   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu dôvodom pre odmietnutie návrhu pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou   na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť (príčinná súvislosť) medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   12/01, I. ÚS 124/03).

Zo sťažnosti a z predloženého spisu ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd svojím uznesením sp. zn. 2 Co 60/2007 nijako nemohol porušiť základné právo garantované v namietanom čl. 19 ústavy. Krajský súd v ňom len posúdil skutkovú a zároveň aj právnu otázku,   keď   považoval   za   dostatočne   preukázanú   osobu   odporcu   (sťažovateľa) prostredníctvom uvedených osobných údajov. To, že navrhovateľ alebo súd neuvedie rodné číslo (alebo iný neobligatórny údaj), prípadne ho uvedie nesprávne v návrhu na začatie konania pred súdom alebo v samotnom rozhodnutí, nemôže byť dôvodom na   nekonanie dotknutej osoby, a tým na nebránenie sa v súdnom konaní.

V prípade   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   zistil,   že   takáto   príčinná   súvislosť neexistuje,   to   znamená,   že   namietaným   postupom   krajského   súdu   nemohlo   dôjsť k porušeniu práv označených sťažovateľom.

Odhliadnuc   od   uvedeného   neprípustnosť   sťažnosti   vyplýva   aj   zo   samotnej skutočnosti,   že   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   rozhodovať   o osobnostných   právach sťažovateľa skôr, než o nich nerozhodne všeobecný súd v rámci svojej kompetencie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný   súd   na   záver   konštatuje,   že   sťažnosť   nespĺňala   zákonom   predpísané náležitosti, avšak vzhľadom na jej odmietnutie pre jej zjavnú neopodstatnenosť nepovažoval už za potrebné vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 27. septembra 2007