znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 164/06-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. mája 2006 predbežne prerokoval návrh Ing. Š. D., bytom K., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií č. VP/38/05-K z 9. februára 2006, a takto

r o z h o d o l :

Návrh Ing. Š. D. o d m i e t a   pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 2. mája 2006 doručené   podanie   Ing.   Š.   D.   (ďalej   len   „navrhovateľ“),   ktorým   navrhol   preskúmať rozhodnutie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) č. VP/38/05-K z 9. februára 2006.

Ústavný súd z obsahu podania a jeho príloh zistil, že navrhovateľ z titulu funkcie generálneho riaditeľa V. Slovenskej republiky, š. p. P., je verejným funkcionárom, ktorý vo svojom návrhu uvádza:

„Dňa 6. 4. 2006 mi bolo doručené Rozhodnutie Výboru NR SR č. VP/38/05-K zo dňa 9. februára 2006 vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporov, v ktorom Výbor NR SR pre nezlúčiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) konštatuje, že som pri výkone verejnej funkcie porušil povinnosť ustanovenú v čl. 7 ods. 1 ústavného zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcie verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. a uložil mi v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona č. 357/2004   Z.   z.   (...)   v znení   ústavného   zákona   č.   545/2005   Z.   z.   pokutu   v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, a to vo výške 96 424,- Sk. Predmetnému rozhodnutiu výboru predchádzalo konanie voči mojej osobe, počas ktorého   som   bol   výborom   vyzvaný   o predloženie   stanoviska   k oneskorenému   splneniu povinnosti.   Vo   svojom   stanovisku   zo   dňa   25.   07.   2005   som   objektívne   popísal   dôvody omeškania podania o jeden kalendárny deň.

Uznávam, že výbor na základe skutočností rozhodol, ako sa uvádza v hore uvedenom rozhodnutí, podľa zákona.“

Vychádzajúc   z uvedených   skutočností   navrhovateľ   navrhol   ústavnému   súdu rozhodnúť o zastavení konania „(...) najmä z dôvodu, že je mi ľúto svojho konania, keď som si dostatočne neuvedomil, že poruším zákon, ak nestihnem limit stanovený zákonom čo i len o jeden kalendárny deň, najmä keď som svojim konaním nespôsobil žiadnu ujmu, škodu, či iné spoločenské škodlivé následky“.

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona č. 357/2004 o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej len „ústavný zákon“) dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa odseku 1, ktorým bola vyslovená strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa   čl.   9   ods.   10,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi. Podanie   návrhu   na preskúmanie rozhodnutia   výboru   má odkladný   účinok.   Ústavný   súd rozhodne o tomto návrhu do 60 dní odo dňa jeho doručenia. Konanie o preskúmaní takéhoto rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona. Rozhodnutie ústavného súdu je konečné okrem rozhodnutia podľa čl. 12 ods. 2 ústavného zákona.

Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   takéto   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Predmetom posudzovaného návrhu je preskúmať rozhodnutie výboru a rozhodnúť o zastavení konania.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde konanie sa začína na návrh verejného funkcionára, ktorého sa týka rozhodnutie orgánu, ktorý vykonáva konanie o návrhu vo veci ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov (ďalej len „orgán“).

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté rozhodnutie orgánu podľa odseku 1.

Podľa   § 73b ods.   1 zákona o ústavnom   súde účastníkom konania je navrhovateľ a orgán, ktorý vydal rozhodnutie vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa   §   73b   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného funkcionára je v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone   funkcií   verejných   funkcionárov,   rozhodnutie   orgánu   svojím   uznesením   potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Z citovaných   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   v konaní o preskúmanie   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu záujmov musí navrhovateľ v návrhu   tvrdiť,   že jeho konanie ako verejného funkcionára nebolo v rozpore s vyššie citovaným ustanovením ústavného zákona, teda že povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z ústavného zákona neporušil. Pokiaľ takéto tvrdenie v návrhu absentuje, potom návrh neobsahuje všetky predpísané zákonné náležitosti, ktoré zákon pre tento typ konania pred ústavným súdom vyžaduje.

Z uvedeného   vyplýva,   že   esenciálnou   náležitosťou   návrhu   na   preskúmanie rozhodnutia   výboru   podľa   čl.   10   ods.   2   ústavného   zákona,   resp.   §   73a   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   musí   byť   tvrdenie   navrhovateľa,   že   jeho   konanie   ako   verejného funkcionára nebolo v rozpore s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu pri výkone verejných   funkcionárov,   resp.   že   svoje   povinnosti   uložené   týmto   ústavným   zákonom neporušil.

Z podaného   návrhu,   ale   aj   z priložených   listinných   dôkazov   je   nepochybné,   že navrhovateľ   jednoznačne   priznáva   porušenie   povinnosti   vyplývajúcej   z čl.   7   ods.   1 ústavného zákona, keďže písomné oznámenie nepodal v stanovenej lehote do 31. marca 2005, ale až 1. apríla 2006. Navrhovateľ teda netvrdí, že neporušil povinnosť vyplývajúcu z ústavného zákona. Keďže z predložených dôkazov porušenie povinnosti vyplýva, nemalo by ani zmysel navrhovateľa na odstránenie uvedeného nedostatku návrhu vyzývať. Uvedené skutočnosti podľa názoru ústavného súdu nasvedčujú tomu, že predmetný návrh by bolo možné odmietnuť aj pre jeho zjavnú neopodstatnenosť.

Navrhovateľ v návrhu netvrdí, že konaním a rozhodnutím výboru došlo k porušeniu zákona, naopak sám uznáva, že výbor na základe skutočností rozhodol podľa zákona.

Z ustanovení § 73a a § 73b zákona o ústavnom súde jednoznačne vyplýva, že návrh v danom konaní o preskúmanie rozhodnutia výboru a zastavenie namietaného konania vo veci ochrany verejného záujmu a zamedzenia rozporu záujmov – jedenásty oddiel druhej hlavy zákona o ústavnom súde) ústavný súd preskúmavať nemôže (čl. 2 ods. 2 ústavy).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd odmietol podanie sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. mája 2006