znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 164/04-44

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Eduarda Báránya a Štefana Ogurčáka   na neverejnom zasadnutí 13. januára 2005   prerokoval   prijatú   sťažnosť   MED-ART,   spol.   s r.   o.,   so   sídlom   D.   S.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   J.   L.,   B.   B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 3 Er 1854/03 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. k. 3 Er 1854/03-52 z 28. júna 2004 p o r u š i l   základné právo MED-ART, spol. s r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 3 Er 1854/03-52 z 28. júna 2004 s a   z r u š u j e   a   v e c   s a   v r a c i a na ďalšie konanie.

3. MED-ART, spol. s r. o.,   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 9   340   Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsať   slovenských   korún),   ktorú   je   Okresný   súd Banská Bystrica povinný vyplatiť právnemu zástupcovi JUDr. J. L., Advokátska kancelária, B. B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. I. ÚS 164/04-27 z 23. septembra 2004 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť MED-ART,   spol.   s r.   o.,   so   sídlom   D.   S.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej   advokátom JUDr. J.   L.,   B.   B.,   vo   veci   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného v čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom   na Okresnom súde Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 Er 1854/03.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže tak sťažovateľ v podaní z 3. novembra 2004, ako aj okresný súd vo vyjadrení zo 14. októbra 2004 vyslovili súhlas s tým, aby sa upustilo od ústneho pojednávania. Ústavný súd preto pri svojom rozhodovaní vychádzal z obsahu   sťažnosti,   z písomných   vyjadrení   účastníkov,   obsahu   spisu   okresného   súdu a listinných dôkazov nachádzajúcich sa v jeho spise.

Z podanej sťažnosti vyplýva, že okresný súd v konaní vo veci exekúcie oprávneného – sťažovateľky proti Nemocnici s poliklinikou F. D. Roosewelta Banská Bystrica (ďalej len „povinný“)   na   vymoženie   pohľadávky   794 079,60 Sk   s prísl.   vedenom   pod sp. zn. 3 Er 1854/03   uznesením   z 28. júna   2004,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   2.   júla 2004, exekúciu zastavil, a to s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 2 Exekučného poriadku v súvislosti s ustanovením § 54a ods. 3 zákona č. 345/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 273/1994   Z.   z.   o zdravotnom   poistení, financovaní   zdravotného   poistenia,   o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“).

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd pochybil, keď exekúciu celkom zastavil. V skutočnosti   ju   totiž   mohol   zastaviť   iba   vo   vzťahu   k takým   finančným   prostriedkom, majetku   a veciam   povinného,   ktoré   sú   uvedené   v ustanovení   §   54a   ods.   2   zákona o zdravotnom poistení. Úplné zastavenie exekúcie by bolo prichádzalo do úvahy iba vtedy, keby mal okresný súd bezpečne preukázané a zistené, že povinný nevlastní iné finančné prostriedky,   majetok   a veci   ako   tie,   ktoré   sú   z exekúcie   vylúčené.   Pokiaľ   okresný   súd napriek tomu exekúciu úplne zastavil, zbavil tým sťažovateľku práva na súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods. 1   ústavy.   Súdna   ochrana   podľa   tohto   článku   sa   totiž   vzťahuje aj   na exekučné konanie.

Sťažovateľka na podporu svojho právneho názoru poukazuje na skoršie rozhodnutia ústavného   súdu,   a to   sp.   zn.   I.   ÚS   5/2000   z 13.   júla   2000   a sp.   zn.   II.   ÚS   143/02 z 5. novembra 2002.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy   uznesením   okresného súdu   č.   k.   3   Er   1854/03-52   z 28.   júna 2004.   Ďalej požaduje,   aby   ústavný   súd   zrušil   toto   uznesenie,   vrátil   vec   na   ďalšie   konanie,   zakázal okresnému súdu pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd, prikázal okresnému súdu obnoviť stav pred porušením základného práva sťažovateľky a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 25 462 Sk.

Vyjadrenie   okresného   súdu   zo   14.   októbra   2004,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu doručené 28. októbra 2004, obsahuje jednak chronológiu úkonov vykonávaných v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Er   1854/03,   ako   aj   stanovisko   okresného   súdu,   podľa   ktorého zákonný   sudca   v uznesení   z 28.   júna   2004   aplikoval   ustanovenie   §   54a   zákona o zdravotnom poistení účinného od 15. júna 2004. Vo veci samej okresný súd nič viac neuviedol.

Z repliky sťažovateľky z 3. novembra 2004 doručenej ústavnému súdu 5. novembra 2004   vyplýva,   že   sťažovateľka   trvá   v celom   rozsahu   na   argumentácii,   ktorú   podrobne uviedla v sťažnosti. I naďalej je toho názoru, že došlo k porušeniu jej základného práva vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka žiada vydať nález v upresnenom znení, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy vydaním uznesenia okresného súdu o zastavení exekúcie č. k. 3 Er 1854/03-52 z 28. júna 2004 a zrušil toto uznesenie. Zároveň požaduje priznanie náhrady trov právneho zastúpenia vo výške 25 462 Sk za dva úkony právnych služieb.

Ústavný súd prípisom z 29. októbra 2004 umožnil povinnému vyjadriť sa vo veci samej, keďže v konaní vedenom na ústavnom súde môžu byť dotknuté aj jeho práva, resp. oprávnené záujmy. Za tým účelom doručil ústavný súd povinnému sťažnosť z 23. augusta 2004, uznesenie ústavného súdu č. k. I. ÚS 164/04-27 z 23. septembra 2004, vyjadrenie okresného súdu zo 14. októbra 2004, ako aj stanovisko sťažovateľky z 3. novembra 2004. Povinný poskytnutú možnosť nevyužil a vo veci sa nevyjadril.

II.

Z dokladov   predložených   sťažovateľkou,   ako   aj   zo   spisu   okresného   súdu sp. zn. 3 Er 1854/03,   ktorý   si   ústavný   súd   zadovážil,   vyplývajú   nasledovné   podstatné skutočnosti.

Z upovedomenia   o začatí   exekúcie   sp.   zn.   Ex   185/2003   z 15.   decembra   2003 vydaného   súdnym   exekútorom   vyplýva,   že   28.   novembra   2003   bolo   začaté   exekučné konanie   v prospech   sťažovateľky   a v neprospech   povinného   na   vymoženie   pohľadávky sťažovateľky   vo   výške   794   079,60   Sk   na   základe   rozsudku   okresného   súdu č. k. 64 Cb 88/2002-99 zo 4. februára 2003 ako vykonateľného exekučného titulu s tým, že exekúcia   sa   okrem   istiny   vzťahuje   aj   na   úroky   z omeškania.   Súdny   exekútor   zároveň zakázal   povinnému   akýmkoľvek   spôsobom   nakladať   s majetkom,   ktorý   v zmysle Exekučného poriadku podlieha predmetnému exekučnému konaniu.

Z upovedomenia o spôsobe vykonania exekúcie sp. zn. Ex 185/2003 z 15. decembra 2003   vydaného   súdnym   exekútorom   vyplýva,   že   exekúcia   na   vymoženie   pohľadávky sťažovateľa bude vykonaná z iných peňažných pohľadávok povinného.

Z exekučného príkazu sp. zn. Ex 185/2003 z 23. januára 2004 vydaného súdnym exekútorom vyplýva, že exekúcia bude vykonaná prikázaním pohľadávky povinného voči jeho   dlžníkovi   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni   Bratislava,   pričom   ide   o pohľadávku povinného   zo   zmluvy   č.   21   NSP   3003702,   ktorú   povinný   uzavrel   so   Všeobecnou zdravotnou poisťovňou Bratislava. Z tejto zmluvy dlhuje Všeobecná zdravotná poisťovňa Bratislava povinnému celkom 62 766 360,67 Sk.

Z exekučného príkazu II sp. zn. Ex 185/2003 z 10. marca 2004 vydaného súdnym exekútorom   vyplýva,   že   exekúcia   bude   vykonaná   prikázaním   už   vyššie   uvedenej pohľadávky, keďže táto bola potvrdená aj rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 34 Cb 206/01 z 20. novembra 2003.

Z podania povinného zo 14. júna 2004 doručeného okresnému súdu 24. júna 2004 vyplýva, že povinný požiadal o odklad, resp. o zastavenie exekúcie. Poukázal pritom na nové znenie § 54a zákona o zdravotnom poistení účinné od 15. júna 2004, podľa ktorého sú z exekúcie   vylúčené aj finančné   prostriedky   zdravotných   poisťovní,   ktoré   sú   určené   na úhradu   za   poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť,   na   úhradu   platieb   za   služby   súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a na úhradu služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej   starostlivosti   poistencov.   Podľa   názoru   povinného   vzhľadom   na   ustanovenie § 54a ods. 3 zákona o zdravotnom poistení je súd povinný exekúciu zastaviť, ak exekúcia postihuje takýto majetok.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 3 Er 1854/03-52 z 28. júna 2004, ktoré sa stalo právoplatným   2.   júla   2004,   vyplýva,   že   exekúcia   bola   zastavená,   pričom   náhrada   trov exekúcie   v prospech   súdneho   exekútora   voči   sťažovateľke   sa   nepriznala.   Okresný   súd poukázal   na   nové   znenie   §   54a   ods.   2   zákona   o zdravotnom   poistení,   ktoré   nadobudlo účinnosť 15. júna 2004. Podľa § 54a ods. 3 exekúciu alebo výkon rozhodnutia súd zastaví, ak exekúcia alebo výkon rozhodnutia postihuje majetok podľa § 54a ods. 2. Podľa názoru okresného súdu z exekúcie sú vylúčené finančné prostriedky zdravotných poisťovní určené na úhradu   za poskytnutú zdravotnú starostlivosť,   na úhradu   platieb za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a na úhradu služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti o poistencov, ďalej finančné prostriedky na účtoch zdravotníckych zariadení, ktoré sú určené na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti   a služieb   súvisiacich   so   zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti, tiež majetok zdravotných poisťovní, ak je obstaraný z prostriedkov poistného,   z poplatku   z omeškania,   z pokút   a z poplatku   za   nesplnenie   oznamovacej povinnosti,   majetok   zdravotných   zariadení,   ak   je   obstaraný   z prostriedkov   poistného, a majetok   určený   na   poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti,   ako   aj   lieky   a zdravotnícke pomôcky.   Ak sú splnené podmienky § 54a ods. 2 zákona o zdravotnom poistení, potom dochádza podľa odseku 3 k zastaveniu exekúcie priamo zo zákona, teda aj bez návrhu na zastavenie   exekúcie.   Vzhľadom   na   všetky   tieto   skutočnosti   považoval   okresný   súd   za potrebné rozhodnúť v zmysle § 58 ods. 1 a § 57 ods. 2 Exekučného poriadku.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 50 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (mutatis mutandis I. ÚS 56/01, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že jeho úloha   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 226/03).

Vykladať   a aplikovať   zákony   je v právomoci   všeobecných   súdov.   Pokiaľ   tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 226/03, I. ÚS 50/04).

Výkon   vykonateľného   rozhodnutia   súdu   sa   musí   považovať   za   integrálnu   časť „súdnej   ochrany“   v zmysle   čl.   46   ods.   1   ústavy,   inak   záruky,   ktoré   toto   ustanovenie ustanovuje a ktoré v spojení s ostatnými článkami siedmeho oddielu druhej hlavy ústavy vyjadrujú   záujem   na   ochrane „práva   na   spravodlivý   proces“,   by   stratili   svoj   dôvod   na existenciu v ústave. Preto právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy sa nemôže končiť   vydaním   právoplatného   a vykonateľného   rozhodnutia   súdu,   ale   musí   zahŕňať   aj možnosť núteným spôsobom   a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne (I. ÚS 5/00).

Nútený   výkon   súdnych   a iných   rozhodnutí   vrátane   súdnej   exekúcie   podľa Exekučného poriadku je súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Všeobecné súdy musia dbať na to, aby zabezpečili taký prístup k súdnej ochrane v exekučnom konaní, ktorý nie je diskriminačný. Zastavenie súdnej exekúcie všeobecným súdom bez preukázania takýchto okolností spôsobuje porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (II. ÚS 143/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04).

Podľa § 54a ods. 2 zákona o zdravotnom poistení z exekúcií a výkonu rozhodnutia podľa osobitných predpisov sú vylúčené aj a) finančné prostriedky   zdravotných poisťovní podľa   § 50 až 52, ktoré sú určené na úhradu   za   poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť,   na   úhradu   platieb   za   služby   súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a na úhradu služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti o poistencov, b)   finančné   prostriedky   na   účtoch   zdravotníckych   zariadení,   ktoré   sú   určené   na poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti   a   služieb   súvisiacich   s   poskytovaním   zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti, c) majetok zdravotných poisťovní, ak je obstaraný z prostriedkov poistného, z poplatku z omeškania, z pokút a z poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti, d) majetok zdravotníckych zariadení, ak je obstaraný z prostriedkov poistného, a majetok určený na poskytovanie zdravotnej starostlivosti,e) lieky a zdravotnícke pomôcky.

Podľa § 54a ods. 3 zákona o zdravotnom poistení exekúciu alebo výkon rozhodnutia, ktoré   sa   začali   podľa   osobitných   predpisov,   súd   zastaví,   ak   exekúcia   alebo   výkon rozhodnutia postihujú majetok podľa odseku 2.

Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.

Podľa § 57 ods. 3 Exekučného poriadku ak sa exekúcie týka niektorý z dôvodov zastavenia   len   sčasti   alebo   ak   sa   exekúcia   vykonala   v širšom   rozsahu,   než   stačí   na uspokojenie oprávneného, exekúcia sa zastaví len čiastočne.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   predovšetkým   konštatovať,   že   uznesením okresného súdu   č.   k.   3   Er   1854/03-52   z 28.   júna 2004   bola exekúcia   proti   povinnému zastavená   v celom   rozsahu.   Vyplýva   to   jednoznačne   zo   znenia   výroku   uznesenia.   To znamená, že okresný súd priznal týmto uznesením v danom prípade povinnému prakticky úplnú exekučnú imunitu. Naproti tomu však z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že okresný súd exekúciu zastavil z dôvodu § 54a ods. 2 zákona o zdravotnom poistení, teda preto, že sa vedie na také časti majetku povinného, ktoré sú z exekúcie vylúčené, a to bez bližšieho odôvodnenia,   z ktorého   by   bolo   zistiteľné,   ako   dospel   okresný   súd   k tomuto   svojimi dôsledkami   ďalekosiahlemu   záveru.   Vzhľadom   na   to   treba   konštatovať,   že   uznesenie okresného súdu je arbitrárne vo viacerých súvislostiach, ako to bude ďalej uvedené.

Za   najzrejmejší   a najmarkantnejší   prejav   arbitrárnosti   uznesenia   treba   považovať práve   nesúlad   výroku   s odôvodnením,   teda   tú   skutočnosť,   že   exekúcia   bola   zastavená v celom rozsahu, hoci podľa odôvodnenia malo k zastaveniu dôjsť iba vo vzťahu k určitým častiam majetku povinného.   Súvisí to so skutočnosťou, že podľa citovaného ustanovenia § 57   ods.   2   a   3   Exekučného   poriadku   exekúciu   možno   celkom   zastaviť   iba   vtedy,   ak niektorý z dôvodov zastavenia exekúcie je splnený bezo zvyšku. To znamená, že ak má byť dôvodom úplného zastavenia exekúcie skutočnosť, že sa exekúcia vedie na taký majetok povinného, ktorý je z exekúcie vylúčený, je možné exekúciu celkom zastaviť iba vtedy, ak je spoľahlivo preukázané, že povinný iný majetok, teda taký majetok, ktorý z exekúcie nie je vylúčený, nemá.

Okresný súd zastavil exekúciu proti povinnému na základe § 57 ods. 2 Exekučného poriadku   s použitím   §   54a   ods.   2   a 3   zákona   o zdravotnom   poistení.   Zrejme   pritom vychádzal z doslovného znenia § 54a ods. 3 zákona o zdravotnom poistení, podľa ktorého exekúciu, ktorá sa začala podľa osobitných predpisov, súd zastaví, ak exekúcia postihuje majetok uvedený v § 54a ods. 2 zákona o zdravotnom poistení.

Tento názor okresného súdu považuje ústavný súd za arbitrárny, pretože citované ustanovenie mal okresný súd vykladať v súvislosti s ustanovením § 57 ods. 3 Exekučného poriadku,   podľa   ktorého   ak sa   exekúcie   týka   niektorý   z dôvodov   zastavenia   len   sčasti, exekúcia sa zastaví len čiastočne. Okresný súd bez toho, aby vôbec preveroval, ba čo i len sa pokúšal zistiť, či povinný má aj iný majetok, ktorý nie je z exekúcie vylúčený, zastavil exekúciu nielen vo vzťahu voči takému majetku, ktorý by bol prípadne z exekúcie vylúčený, ale úplne. Arbitrárnosť uznesenia okresného súdu   má priamy dopad na základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, lebo uznesenie okresného súdu znamená vo svojich dôsledkoch nemožnosť núteného uspokojenia nárokov sťažovateľky, ktoré jej boli priznané právoplatným rozsudkom.

Ústavný súd poukazuje v tejto súvislosti aj na svoj skorší nález sp. zn. II. ÚS 143/02 z 5. novembra 2002, v ktorom išlo o analogický skutkový stav. Aj v tomto prípade totiž došlo k zastaveniu exekúcie voči nemocnici v súvislosti s tým, že sa viedla na majetok, ktorý bol z exekúcie vylúčený, pričom súd nemal spoľahlivo zistené, že povinná nemocnica nevlastní   iný   majetok,   ktorý   z exekúcie   nie   je   vylúčený.   Ústavný   súd   v   tomto   prípade vyslovil, že došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Uznesenie okresného súdu javí známky arbitrárnosti aj z iného pohľadu.

Analýzou   ustanovenia   §   54a   ods.   2   zákona   o zdravotnom   poistení   možno   dôjsť k záveru, že toto ustanovenie poskytuje čiastočnú exekučnú imunitu niektorým povinným subjektom (ad personam), a to v súvislosti s niektorými časťami majetku týchto subjektov (ad rem).

Táto   čiastočná   exekučná   imunita   sa   poskytuje   predovšetkým   zdravotným poisťovniam ako povinným subjektom, a to v rozsahu finančných prostriedkov určených na úhradu   za   poskytnutú   zdravotnú   starostlivosť,   na   úhradu   platieb   za   služby   súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a na úhradu služieb súvisiacich so zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti o poistencov. Ďalej sa táto čiastočná exekučná imunita zdravotných poisťovní vzťahuje na ich majetok, ak je obstaraný z prostriedkov poistného, z poplatku z omeškania,   z pokút   a z poplatku   za   nesplnenie   oznamovacej   povinnosti   [§   54a   ods.   2 písm. a) a c) zákona o zdravotnom poistení].

Ďalej   sa   čiastočná   exekučná   imunita   poskytuje   zdravotníckym   zariadeniam   ako povinným   subjektom,   a to   v rozsahu   finančných   prostriedkov   na   účtoch   zdravotníckych zariadení, ktoré sú určené na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním   zdravotnej   starostlivosti,   ako   aj   služieb   súvisiacich   so   zabezpečovaním zdravotnej starostlivosti. Okrem toho sa táto čiastočná exekučná imunita zdravotníckych zariadení vzťahuje na majetok   zdravotníckych   zariadení,   ak je obstaraný z prostriedkov poistného,   a na   majetok   určený   na   poskytovanie   zdravotnej   starostlivosti.   Napokon   sa vzťahuje   na   lieky   a zdravotnícke   pomôcky   [§   54a   ods.   2   písm.   b),   d)   a e)   zákona o zdravotnom poistení].

Povinný je nemocnicou s poliklinikou, teda zdravotníckym zariadením. To znamená, že v jeho prípade je rozsah jeho exekučnej imunity vymedzený tými časťami majetku, ktoré vyplývajú z ustanovenia § 54a ods. 2 písm. b), d) a e) zákona o zdravotnom poistení. Na tieto časti majetku povinného teda nie je možné viesť exekúciu, resp. pokiaľ by sa viedla, musela by byť zastavená.

Zo   spisu   okresného   súdu   vyplýva,   že   exekúcia   voči   povinnému   bola   vedená prikázaním iných peňažných pohľadávok povinného, pričom konkrétne išlo o prikázanie pohľadávky, ktorú mal povinný voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni Bratislava vo výške 62   766   360,67   Sk.   Tento   spôsob   exekúcie   prakticky   znamená,   že   na   základe   príkazu súdneho exekútora bude Všeobecná zdravotná poisťovňa Bratislava povinná zaplatiť svoj dlh voči povinnému do výšky pohľadávky sťažovateľky nie povinnému, ale sťažovateľke.

Ak bol okresný súd toho názoru, že nariadeným konkrétnym spôsobom exekúcie, teda prikázaním pohľadávky povinného voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni Bratislava, sa exekúcia viedla na takú časť majetku povinného, ktorá je uvedená v ustanovení § 54a ods.   2   zákona   o zdravotnom   poistení,   potom   v odôvodnení   uznesenia   o čiastočnom zastavení exekúcie mal okresný súd vyčerpávajúcim a presvedčivým spôsobom uviesť, pod ktorý konkrétny prípad exekučnej imunity v zmysle citovaného ustanovenia treba podradiť prikázanie   pohľadávky   povinného   voči   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovni   Bratislava. Okresný   súd   však   takto   nepostupoval,   lebo   iba   vymenoval   všetky   prípady,   ktoré   sú z exekúcie vylúčené, bez toho, aby konkrétnu časť majetku povinného subsumoval pod niektorú   z alternatív   uvedených   v   §   54a   ods.   2   zákona   o zdravotnom   poistení.   Tento nedostatok je ďalším prejavom arbitrárnosti uznesenia.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   dospel   preto   ústavný   súd   k záveru,   že uznesením okresného súdu č. k. 3 Er 1854/04-52 z 28. júna 2004 bolo porušené základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku).

Treba ešte poznamenať, že na prvý pohľad by bolo možné považovať uznesenie okresného   súdu   za   arbitrárne   aj   preto,   že   podľa   názoru   okresného   súdu   ak   sú   splnené podmienky   §   54a   ods.   2   zákona   o zdravotnom   poistení,   potom   dochádza   podľa   ods.   3 k zastaveniu exekúcie priamo zo zákona, teda aj bez návrhu na zastavenie exekúcie. Totiž ak je okresný súd tej mienky, že v danej veci došlo k zastaveniu exekúcie priamo zo zákona, potom už nebolo možné, aby exekúciu zastavil okresný súd svojím uznesením. V takomto prípade by mohol iba deklarovať, že ku zastaveniu exekúcie došlo ex lege. V skutočnosti však ide iba o nepresnú formuláciu, lebo z celkového kontextu je zrejmé, že okresný súd mal na mysli tú okolnosť, že v danom prípade na zastavenie exekúcie uznesením súdu nebol potrebný návrh, teda že súd bol oprávnený zastaviť exekúciu ex officio. Preto treba urobiť záver, že uznesenie okresného súdu nie je v tejto časti arbitrárne. Napokon túto skutočnosť sťažovateľka ani nenamietala.

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo slobody   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

V zmysle   citovaných   ustanovení   ústavný   súd   uznesenie   okresného   súdu č. k. 3 Er 1854/04-52 z 28. júna 2004 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku).

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   v tejto   súvislosti   upozorniť,   že   zákonom č. 720/2004 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej   starostlivosti,   zdravotníckych   pracovníkoch,   stavovských   organizáciách v zdravotníctve   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   a o zmene   a doplnení   zákona č. 577/2004   Z.   z.   o rozsahu   zdravotnej   starostlivosti   uhrádzanej   na   základe   verejného zdravotného   poistenia   a o úhradách   za   služby   súvisiace   s poskytovaním   zdravotnej starostlivosti, a to čl. I bodom 6 s účinnosťou od 1. januára 2005 boli z exekúcií a výkonu rozhodnutia na prechodnú dobu do 31. decembra 2005 vylúčené niektoré časti majetku niektorých   poskytovateľov   zdravotnej   starostlivosti.   Bude   preto   úlohou   okresného   súdu posúdiť, či sa táto exekučná imunita vzťahuje na daný prípad, resp. v akom rozsahu.

Trovy právneho zastúpenia sťažovateľky pozostávajú z trov za dva úkony právnych služieb zo strany advokáta, a to za prevzatie a prípravu zastupovania a za spísanie sťažnosti. Odmena za každý z týchto úkonov je 4 534 Sk. Režijný paušál je dvakrát 136 Sk. Preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkom sumu 9 340 Sk (bod 3 výroku).

Z vyššie   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2005