znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 163/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne prerokoval sťažnosť R. L., T, zastúpeného advokátom JUDr. M. K., T., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresnej prokuratúry Trenčín č. k. 1 Pv 193/12-17 z 27. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. L.   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2013   doručená   sťažnosť   R.   L.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   uznesením   Okresnej   prokuratúry   Trenčín   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“) č. k. 1 Pv 193/12-17 z 27. decembra 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti vyplýva, že je proti nemu vedené trestné stíhanie   pre   prečin   nezaplatenia   dane   a poistného   podľa   §   278   ods.   1   zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) na   skutkovom   základe   uvedenom   v uznesení   povereného   príslušníka   Policajného   zboru Obvodného   oddelenia   T.,   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru   v T.,   pod   sp.   zn. ČVS: ORP-150/TN-TN-2012 z 2. novembra 2012 (ďalej len „rozhodnutie policajta“). Proti tomuto   rozhodnutiu   policajta   podal   sťažovateľ   sťažnosť,   o ktorej   rozhodla   okresná prokuratúra svojím uznesením č. k. 1 Pv 193/12-17 z 27. decembra 2012 tak, že ju podľa § 193   ods.   1   písm.   c)   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“)   ako   nedôvodnú   zamietla.   V ostatnom   podal sťažovateľ na ústavnom súde sťažnosť.

3. Sťažovateľ v podanej sťažnosti nesúhlasil s postupom okresnej prokuratúry, ktorá „... bez toho, aby sa vyporiadala s námietkami obvineného, a namiesto toho, aby náležite zdôvodnila, z akého dôvodu považuje skutočnosti obvineným namietané za nedôvodné, sa obmedzila len na strohé a paušálne vyjadrenie súhlasu s postupom povereného príslušníka PZ...“, a v dôsledku   jej   postupu   je „...   napadnuté   uznesenie...   svojvoľné,   arbitrárne a nepreskúmateľné... čím došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré mu zaručuje Ústava slovenskej republiky v článku 46 ods. 1. Sťažovateľ...   zastáva   názor,   že   takýto   postup   Okresnej   prokuratúry   v Trenčíne   je neprijateľný a protiústavný, nakoľko v právnom poriadku Slovenskej republiky neexistuje zákonné   ustanovenie,   ktoré   by   oprávňovalo   Okresnú   prokuratúru   svojvoľne   rozhodovať o tom   k akým   skutočnostiam   namietaným   obvineným   sa   vyjadrí,   k akým   nie   a to   bez akéhokoľvek   odôvodnenia,   ale   práve   naopak   existuje   právo   obvineného   na   také odôvodneniu   úradného   rozhodnutia,   ktoré   je   zrozumiteľné,   vecné   a dáva   odpovede   na všetky jeho skutkové a právne relevantné otázky, resp. namietané skutočnosti.“.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo R. L.. na súdnu a inú právnu ochranu, ktoré je upravené v článku 46   ods.   1   zákona   číslo   460/1992   Zb.   Ústava   Slovenskej   republiky...   bolo   Uznesením Okresnej prokuratúry Trenčín zo dňa 27. 12. 2012, č. k. 1 Pv 193/12-17 porušené.

2. Uznesenie Okresnej prokuratúry Trenčín zo dňa 27. 12. 2012, č. k. 1 Pv 193/12-17 zrušuje.

3. R. L... sa priznáva náhrada trov konania...

4. R. L... sa priznáva finančné zadosťučinenie...“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

8.   V postupe okresnej prokuratúry,   ktorá v napadnutom rozhodnutí „...   neuviedla dôvody,   na   základe   ktorých   považovala   námietky   sťažovateľa   uvedené   v sťažnosti a doplneniu   sťažnosti   za   nedôvodné,   a to   napriek   tomu,   že...   namietal   tak   absenciu subjektívnej, ako i objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu nezaplatenia dane a poistného.“, vidí sťažovateľ porušenie svojho práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Zároveň poukazuje na to, že dôsledkom tohto postupu okresnej prokuratúry je, že „... takéto jej rozhodnutie je nezákonné, nepreskúmateľné a je potrebné ho zrušiť“.

9.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   právna   vec   sťažovateľa   sa   nachádzala   v štádiu prípravného konania, v rámci ktorého mu bolo rozhodnutím policajta vznesené obvinenie pre prečin nezaplatenia dane a poistného podľa § 278 ods. 1 Trestného zákona, ktoré bolo v sťažnostnom (resp. odvolacom konaní, pozn.) potvrdené okresnou prokuratúrou ako vecne správne a zákonné.

10. Ešte predtým, ako sa ústavný súd začne zaoberať samotnou vecnou stránkou, je vždy povinný preskúmať procesné náležitosti sťažnosti. Z toho vyplýva, že iba v prípade, ak sťažnosť   spĺňa   všetky   zákonom   ustanovené   formálne   náležitosti   a zároveň   neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, sa ňou môže zaoberať aj z hľadiska jej vecnej stránky. Jedným zo základných pojmových znakov sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, resp. podľa § 49 zákona o ústavnom súde ako prostriedku ochrany ústavou (alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou) zaručených základných práv alebo slobôd, je zásada subsidiarity. Zmyslom a účelom tejto zásady je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých   orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   § 53   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde (III. ÚS 149/04).

11. Ústavný súd v obdobných prípadoch opakovane zdôraznil, že trestné konanie od svojho   začiatku   až   po   jeho   koniec   je   procesom,   v ktorom   sa   v rámci   vykonávania jednotlivých úkonov a realizácie garancií pre ochranu práv a slobôd môžu zo strany orgánov činných v trestnom konaní naprávať, resp. korigovať aj jednotlivé pochybenia. Spravidla až po jeho skončení možno na ústavnom súde namietať pochybenia znamenajúce porušenia práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (napr. III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, I. ÚS 314/09). Ústavný súd zastáva názor, že nie je iba jeho   povinnosťou   ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   zabezpečovať v rámci   svojej rozhodovacej právomoci ochranu základných práv a slobôd vrátane rešpektovania záväzkov vyplývajúcich   z   medzinárodných   zmlúv,   ktorými   je   Slovenská   republika   viazaná.   Túto povinnosť   majú   napr.   všeobecné   súdy   ako primárni   ochrancovia   ústavnosti   (napr. III. ÚS 79/02), prípadne iné orgány verejnej moci na to určené.

12. Ústavný súd teda v okolnostiach danej veci konštatuje, že trestná vec sťažovateľa sa v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala v tzv. prípravnom konaní, keď o dôvodnosti,   a teda   zákonnosti   a ústavnosti   jeho   trestného   stíhania   meritórne   zatiaľ všeobecný súd nerozhodoval. Z uvedeného okrem iného vyplýva, že platná právna úprava trestného konania umožňuje sťažovateľovi ako obvinenému a prípadne aj v ďalšom štádiu trestného   konania (po   prípadnom   podaní   obžaloby) ako   obžalovanému právne   účinným spôsobom namietať porušenie základných práv a slobôd garantovaných ústavou vrátane ním označeného práva na inú právnu ochranu, k porušeniu ktorého malo dôjsť aj v dôsledku postupu okresnej prokuratúry v predmetnej trestnej veci. Procesné záruky zabezpečujúce zákonnosť   postupu   orgánov   činných   v trestnom   konaní a   všeobecných   súdov   (prípadne ochranu pred jej porušením) pritom vyplývajú z II. časti (predsúdne konanie) tretej hlavy prvého   oddielu   (dozor   prokurátora),   ako   aj   III.   časti   (súdne   konanie)   druhej   hlavy (preskúmanie   a predbežné   prejednanie   obžaloby),   prípadne   šiestej   hlavy   (odvolanie a konanie o ňom) alebo ôsmej hlavy (mimoriadne opravné prostriedky) Trestného poriadku.

13.   Ústavné   súdnictvo   a právomoc   ústavného   súdu   sú   teda   vybudované predovšetkým na zásade prieskumu vecí právoplatne skončených, v ktorých protiústavnosť nemožno   napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami vyplývajúcimi   z príslušných   procesných   noriem,   akou   Trestný   poriadok   nepochybne   je. Navyše je nutné skonštatovať, že aj samotné vyšetrovanie v predmetnej trestnej veci nie je skončené a postavenie sťažovateľa ako strany trestného konania mu už v rámci prípravného konania   dáva   postavenie   a tomu   korešpondujúcu   plnú   potenciu   aktívne   zasahovať do objasňovania   skutkovo   relevantných   okolností   a skutočností   mu   za   vinu   kladených. Otázka   dôvodnosti   vznesenia   obvinenia   je   predmetom   celého   trestného   konania a ústavnému súdu v tejto súvislosti náleží zaoberať sa otázkou ochrany základných práv a slobôd zásadne až po jeho skončení, s výnimkou mimoriadnych situácií, napríklad ak je súčasne   dotknutá   osobná   sloboda   jednotlivca,   teda   po   vyčerpaní   všetkých   procesných prostriedkov, ktoré obvinenému/obžalovanému Trestný poriadok poskytuje.

14. Vzhľadom na už uvedené skutočnosti a s prihliadnutím na to, že platná právna úprava   trestného   konania   umožňuje   sťažovateľovi   (ako   obvinenému   či   obžalovanému) v ďalšom   priebehu   konania   v rámci   uplatnenia   práva   na   obhajobu   právne   účinným spôsobom   namietať porušenie   svojich   základných   práv   a slobôd   garantovaných   ústavou v dôsledku nezákonného postupu orgánov činných v trestnom konaní v štádiu prípravného konania v jeho trestnej veci, ako aj pred orgánmi činnými v trestnom konaní pri realizácii úkonov trestného konania, tak aj pred všeobecnými súdmi, a to v prípade podania obžaloby prokurátorom,   dospel   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá nebola v čase podania ústavnej sťažnosti právoplatne skončená, k záveru   o nedostatku   svojej   právomoci   konať   a rozhodnúť   v uvedenej   veci (obdobne napr. III. ÚS 3/02, III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05).

15.   Reagujúc   na   námietku   sťažovateľa   o tom,   že „...   by   mohol   v súlade s ustanovením § 34 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre žiadať o preskúmanie zákonnosti   vybavenia   podnetu   –   sťažnosti   proti   uzneseniu   o vznesení   obvinenia,   avšak takýto iný právny prostriedok v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 zákon o ústavnom súde nemožno...   považovať   za   účinný   prostriedok   ochrany   jeho   práv,   s odôvodnením,   že napadnuté   uznesenie   Okresnej   prokuratúry   Trenčín   je   nepreskúmateľné“,   ústavný   súd poukazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej súčasťou základného práva na inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   právo   dotknutej   osoby   požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry či už prostredníctvom podnetu, alebo opakovaného podnetu [§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“)],   pričom   tomuto   právu zodpovedá povinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto   podnetom   (podaním)   zaoberať a   o   jeho   vybavení   dotknutú   osobu   vyrozumieť. Ústavný súd teda uznáva aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre ako účinný prostriedok   ochrany   základných   práv   vrátane   toho   práva,   ktoré   uplatnil   sťažovateľ (m. m. IV. ÚS 330/04, I. ÚS 186/05).

16.   Ústavný   súd   aj   v predchádzajúcich   konaniach   vyslovil   právny   názor, že nevyužitie podnetu (ale tiež opakovaného podnetu) podľa zákona o prokuratúre nemožno nahrádzať podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože takto by sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo   vlastnej   kompetencii   nielen   preveriť skutočnosti, ktoré tvrdí sťažovateľ, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu procesných alebo faktických prekážok zákonného postupu príslušného   orgánu   činného   v prípravnom   konaní   (m. m.   I. ÚS 186/05,   IV. ÚS 53/05). Navyše,   v okolnostiach   veci   sťažovateľ   okrem   už   spomenutých   prostriedkov   nápravy disponoval aj ďalším účinným prostriedkom nápravy, a to podľa § 363 Trestného poriadku.

17.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je oprávnený   podľa   osobitných   predpisov.   Nevyužitie   niektorej   z   možností   ochrany označeného práva nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže konať len   vtedy,   ak fyzická   osoba   alebo právnická   osoba   nemala inú možnosť   účinnej ochrany svojich práv (čl. 127 ods. 1 ústavy).

18. Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 z dôvodu jej neprípustnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013