znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 163/2012-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. apríla 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   D.   a.   s.,   O.,   Č.,   zastúpenej   Advokátskou kanceláriou JUDr. R. B., s. r. o., B., ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením   Krajského súdu   v Bratislave sp. zn.   3   CoZm   25/2011 z 30. septembra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti D. a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. januára 2012 doručená sťažnosť spoločnosti D. a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), v ktorej namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 3 CoZm 25/2011 z 30. septembra 2011 v spojení s uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 3 CbZm/99/2010 z 1. júna 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 5. novembra 2010 na okresnom súde návrh na obnovu konania proti právoplatnému rozsudku krajského súdu č.   k.   6   CoZm34/07-326   z   29.   januára   2008   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu č. k. 2 Zm/953/2005-543 z 21. mája 2007.

Okresný súd rozhodnutím z 28. júna 2011 zamietol návrh sťažovateľky na obnovu konania a na jej odvolanie krajský súd rozhodnutím z 30. septembra 2011 toto rozhodnutie potvrdil.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní pred krajským súdom videla najmä v tom, že všeobecné súdy neúplne zistili skutkový stav veci, pretože nevykonali navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, nerešpektovali § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   vydali   arbitrárne   a   nepreskúmateľné   rozhodnutia a nesprávne právne posúdili prípustnosť obnovy konania.

4. Z uvedených dôvodov sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil: „- uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. septembra 2011, sp. zn.: 3CoZm 25/2011-219 boli porušené základné ústavné práva sťažovateľa na: spravodlivé súdne konanie a na súdnu a inú právnu ochranu, vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a

- zrušuje uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30. septembra 2011, sp. zn.: 3CoZm 25/2011-219 a vec vracia tomuto súdu na ďalšie konanie;

- priznáva sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia.“

5. Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

7. Sťažovateľka uviedla, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru malo dôjsť tým, že krajský súd nezistil dostatočne skutkový stav a nevykonal dôkazy nevyhnutné na dostatočné posúdenie predmetnej právnej veci a že súdy napriek jej opakovaným návrhom odmietli vypočuť navrhnutých svedkov JUDr. K. L. a R. Z.

8. Posúdením dôvodnosti ústavnej sťažnosti smerujúcej proti rozhodnutiu o obnove konania,   nie   je   vecná   správnosť   žalobného   návrhu   na   obnovu   konania   napadnutého rozhodnutia, ale len otázka, či tu boli relevantné dôvody na povolenie obnovy konania, resp. či   všeobecné   súdy   ústavne   konformným   spôsobom   odôvodnili,   prečo   sťažovateľkou predostreté   (nové)   skutočnosti   takými   neboli.   V   konaní   o   obnove   konania   súd   totiž nepreskúmava zákonnosť a odôvodnenosť pôvodného rozhodnutia, ale posudzuje otázku, či nové skutočnosti či dôkazy skôr nepoznané v spojení s dôkazmi už vykonanými môžu odôvodniť iné – pre sťažovateľku priaznivejšie – rozhodnutie, než ktoré bolo vydané skôr.  

9.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   neporušilo právo na spravodlivý proces, keď krajský súd dospel k záveru, že navrhované dôkazy nie sú takými prostriedkami, ktoré by spochybňovali skutkové závery urobené všeobecnými súdmi v pôvodnom konaní; ústavný súd preto považuje námietku sťažovateľky na arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu len za účelovú.

10. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím vlastným.

11. Ingerencia ústavného súdu do výkonu právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú „pánmi zákonov“, napadnutý právny názor krajského súdu by mohol nahradiť iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.

12. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

13. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, preto bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

14. Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov veci uvádzaných účastníkom konania. Rovnako Európsky súd pre ľudské práva pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (napr. García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999). Tieto požiadavky uznesenie krajského súdu spĺňa.

  15. Vychádzajúc z týchto dôvodov ústavný súd dospel k záveru, že všeobecné súdy tým, že nepovolili sťažovateľke obnovu konania, neporušili jej právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti preto ústavný súd túto sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. apríla 2012