znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 163/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. M. R., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 122/2009 z 13. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S.. s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára 2010   doručená   sťažnosť   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 122/2009 z 13. januára 2010 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 11. septembra 2009   na   Okresnom   súde   Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   oslobodenie   od zaplatenia súdneho poplatku vo veci podaného odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 20 Cb 48/2009, v ktorom vystupovala v procesnom postavení žalovanej. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením sp. zn. 14 Cob 194/2009 z 28. októbra 2009 rozhodol   tak,   že   sťažovateľke   oslobodenie   od   zaplatenia   súdnych   poplatok   nepriznal. V poučení tohto rozhodnutia uviedol, že proti uzneseniu odvolanie nie je prípustné [§ 201 prvá veta zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“)]. Najvyšší súd na   základe   sťažovateľkou   podaného   odvolania   napadnutým   uznesením   (sp.   zn. 2 Obo 122/2009   z   13.   januára   2010)   rozhodol   tak,   že   odvolanie   sťažovateľky   odmietol z dôvodu, že napadnuté uznesenie krajského súdu nie je možné napadnúť odvolaním.

3.   Sťažovateľka   uviedla,   že   napadnuté   uznesenie   považuje   za „nepreskúmateľné a arbitrárne... najmä tým, že sa odchýlil od rozhodnutia súdov v podobných veciach, keď proti uzneseniu o nepriznaní súdnych poplatkov je vždy prípustné odvolanie“. Ďalej uviedla, že „...   pre prípad nepriznania oslobodenia od súdnych poplatkov musí byť účastníkovi konania...   poskytnutý   reálny   časový   priestor   pre   úhradu   súdneho   poplatku   a   pre pokračovanie v konaní vo veci samej. V prípade nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o nepriznaní oslobodenia od súdneho poplatku by súd teda mal opätovne vyzvať žiadateľa na zaplatenie súdneho poplatku... Krajský súd... konal vo veci samej bez toho, aby bolo predtým rozhodnuté o návrhu sťažovateľa na oslobodenie od zaplatenia súdneho poplatku za podané odvolanie, čím sa taktiež Najvyšší súd... nezaoberal. Ide o porušenie zásady dvojinštančnosti konania.“.

4. Na základe uvedených skutočností sťažovateľka ústavnému súdu navrhla vydať tento nález:

„Základne práva... spoločnosti S., s. r. o.... uvedené v čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru (v súvislosti s čl. 46 a čl. 48 malo byť správne uvedené ústavy, pozn.)... bolo postupom Najvyššieho súdu... rozhodnutím č. k. 2 Obo 122/2009 zo dňa 13. 1. 2010 porušené.

Ústavný súd... uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. 2 Obo 122/2009 zo dňa 13. 1. 2010 zrušuje a vec vracia súdu na nové konanie a rozhodnutie.

Najvyšší   súd...   je   povinný   uhradiť   sťažovateľovi   trovy   konania   z   titulu   právneho zastúpenia na účet JUDr. M. R... vo výške 254,88 eur... do dvoch mesiacov od doručenia nálezu..“

II.

5.   Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Predmetom   sťažnosti   je   tvrdenie   sťažovateľky   o   porušení   základných   práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu. Podstata výhrad sťažovateľky (bod 3) spočíva v jej tvrdení, že

-(i) „proti   uzneseniu   o   nepriznaní   súdnych   poplatkov   je   vždy   prípustné odvolanie“, teda sťažovateľka namietala „porušenie zásady dvojinštančnosti konania“ a

-(ii) „pre   prípad   nepriznania   oslobodenia   od   súdnych   poplatkov   musí   byť účastníkovi konania... poskytnutý reálny časový priestor pre úhradu súdneho poplatku... súd teda mal opätovne vyzvať žiadateľa na zaplatenie súdneho poplatku...“.

8.   Ústavný   súd   pri   posudzovaní   prípadného porušenia   sťažovateľkou   označených práv v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy dôsledne vychádzal z podstaty materiálneho právneho   štátu,   keď   na   prípadný   zásah   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok. Prvou z nich je, že skutkové a právne závery   konajúceho   súdu   musia   byť zjavne neodôvodnené   alebo arbitrárne,   a druhou   je požiadavka, aby tieto závery mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06, III. ÚS 239/08). Inými slovami, nestačí iba zistenie porušenia jednoduchého práva (hmotného či procesného), ale sa tiež žiada, aby toto porušenie konkrétne (nie abstraktne) zasiahlo do sťažovateľkou označených základných práv alebo slobôd, ktorých porušenie namieta.

9.   K   námietkam   uvedeným   v   bode   7(ii)   ústavný   súd   v   krátkosti   uvádza,   že prezentovaná úvaha sťažovateľky je správna [a vyplýva tiež z konštantnej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov – napr. databáza judikátov ASPI k zákonu č. 71/1992 Zb., (Rc) 2 Cdo 141/2005]. V okolnostiach danej veci (posudzovanie postupu súdu pri rozhodovaní o ne/oslobodení   sťažovateľky   od   platenia   súdnych   poplatkov)   však   nie   je   v   hre. S účinnosťou od 1. júla 2007 bol prijatý zákon č. 273/2007 Z. z., ktorým bol novelizovaný tak   zákon   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení   neskorších   zmien (predovšetkým   jeho ustanovenie § 211 ods. 1),   ako aj zákon Slovenskej   národnej rady č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis   z   registra   trestov   v znení neskorších zmien – ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“ (predovšetkým jeho ustanovenie § 10 ods. 1), z ktorých v okolnostiach danej veci vyplýva, že odvolacie konanie nie je možné zastaviť pre nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie. Ústavný súd preto v tejto časti uzatvára, že námietky sťažovateľky v rozsahu bodu 7(ii) nemôžu byť v príčinnej súvislosti s ňou označenými porušeniami označených práv.

10. V súvislosti so sťažovateľkou namietanými skutočnosťami v bode 7(i) ústavný súd   –   okrem   už   v   bode   8   uvedeného   –   dodáva,   že   významnou   ústavnou   podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného súdu v konaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v čl. 127 ods. 1 ústavy je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa, porušenie ktorých pred ústavným súdom namieta, nerozhoduje iný súd. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tých práv, porušenie ktorých sťažovateľka namieta (t. j. čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods.   1   dohovoru),   neposkytujú   všeobecné   súdy   na   základe   sťažovateľke   dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich účinné právne prostriedky nápravy namietaného porušenia jej práv. Napriek tomu, že tiež postupom či rozhodnutím o ne/oslobodení od platenia súdnych poplatkov (§ 138 OSP) môže (mohol by) súd porušiť základné právo alebo slobodu účastníka súdneho konania, takéto porušenie by sa mohlo stať predmetom konania podľa   čl. 127   ods.   1   ústavy   len   vtedy,   ak   by   mu   nebolo   možné   poskytnúť skutočnú/materiálnu   ochranu   prostredníctvom   samotného   vecného   (meritórneho) prejednania jeho veci alebo v rámci účinného právneho prostriedku nápravy dostupného účastníkovi konania pred všeobecnými súdmi.

11. V okolnostiach danej veci negatívnym (a konkrétnym) dôsledkom porušenia sťažovateľkou označených práv zo strany všeobecného súdu (materiálne chápanie ochrany ústavnosti) by bolo zastavenie odvolacieho konania (vo veci ňou podaného odvolania proti rozsudku okresného súdu č. k. 20 Cb 48/2009-20 z 5. júna 2009) pre nezaplatenie súdneho poplatku   za   odvolanie.   Okrem   už   uvedeného   v bode   9   ústavný   súd   dodáva,   že   proti rozhodnutiu (o zastavení konania) je možné zo strany účastníka konania podať riadne aj mimoriadne opravné prostriedky (§ 201 a nasl. a § 236 a nasl. OSP), o ktorých rozhodujú všeobecné súdy, ktorých súdny prieskum predchádza ústavnému prieskumu. Navyše návrh na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov je možné podať opakovane (§ 138, § 211 ods. 1 posledná veta OSP, § 10 ods. 6 zákona č. 71/1992 Zb.).

12.   Vychádzajúc   z   uvedeného   dospel   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   k   záveru,   že   sťažovateľka   mala/má   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   tohto prípadu   v   systéme   všeobecného   súdnictva   k   dispozícii   účinný   opravný   prostriedok   na dosiahnutie nápravy práv, porušenie ktorých v konaní pred ústavným súdom namieta.

13. Ústavný súd vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu upravenej v čl. 127 ods. 1 ústavy sťažnosť sťažovateľky odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní tiež [bod 7(i)] pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

14.   V   neposlednom   rade   ústavný   súd   dodáva,   že   pokiaľ   sťažovateľka   porušenie označených   práv   vnímala   iba   v   dôsledku   porušenia   zásady   dvojinštančnosti   konania o ne/oslobodení   od   súdnych   poplatkov   (proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   sp.   zn. 14 Cob 194/2009 z 28. októbra 2009, ktorý jediný rozhodoval o ne/oslobodení od súdnych poplatkov,   nie   je   prípustné   odvolanie),   uvedená   okolnosť   sama   osebe   nedisponuje potrebnou   intenzitou   k   ústavnému   prieskumu   o   materiálnom   porušení   sťažovateľkou označených práv (pozri bod 11). Krajský súd podľa názoru ústavného súdu v danej veci rozhodoval síce ako prvý, ale nemožno hovoriť o tom, že ide o rozhodnutie súdu prvého stupňa (§ 201 prvá veta v spojitosti s § 211 ods. 1 poslednou vetou OSP); k takémuto konaniu bol krajský (ako odvolací) súd tiež splnomocnený zákonom, a to v zmysle § 211 ods. 1 in fine OSP. Rozhodnutie o ne/oslobodení či odňatí oslobodenia od súdneho poplatku navyše nie je rozhodnutím meritórnym (pozri bod 9, 10 a 11), a teda konečným, napriek tomu, že sa môže účastníka konania v konkrétnom prípade aj citeľne dotknúť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2010