znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 163/06-9

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom zasadnutí   senátu   4.   mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť P. P., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   I   č.   k.   12   C   554/00-60   zo   16. apríla   2004 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach č. k. 11 Co 247/04-85 z 28. júna 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2006 doručená   sťažnosť   P.   P.,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   jeho základných práv podľa   čl.   46 ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a základného práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej aj „okresný súd“) č. k. 12 C 554/00-60 zo 16. apríla 2004 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) č. k. 11 Co 247/04-85 z 28. júna 2005.

Zo sťažnosti vyplynulo, že: «Okresný súd Košice I v konaní, vedenom pod sp. zn. 12 C 554/00 a Krajský súd v Košiciach v konaní, vedenom pod sp. zn. 11 Co 247/04-85 rozhodovali o žalobe sťažovateľa, pričom prvostupňový súd žalobu zamietol a odvolací súd tento rozsudok potvrdil.

Predmetom žaloby   bola náhrada   škody   vo výške   340.000,-Sk,   uplatňovanej   proti bývalej právnej zástupkyni sťažovateľa. Dôvodom bol tvrdený nesprávny postup advokátky, zvolený v spore s Okresným úradom práce K. a daňovými orgánmi. Skutkové okolnosti, predmetného   sporu   možno   v   podstate   zhrnúť   takto:   sťažovateľ   bol   (a   je)   podnikateľ. Využijúc možnosti, dané Vyhláškou Ministerstva práce a sociálnych vecí SR č. 342/1992, uzavrel s Okresným úradom práce zmluvu, na základe ktorej obdržal dotáciu na vytvorenie tzv. spoločensky účelných miest. Podľa názoru tohto Úradu nedodržal všetky podmienky zmluvy, na základe čoho mu príslušný daňový úrad prikázal jednak vrátiť dotácie a súčasne vyrátal penále z požadovanej sumy. Sťažovateľ poveril v tejto veci svojím zastupovaním advokátku (Dr. S.). Keďže rozhodnutia daňového úradu bolo problematicky sťažovateľovi doručované, prevzali ho - už údajne ako právoplatné - na tomto úrade. Právna zástupkyňa zvolila postup, podľa ktorého podala na krajskom súde proti tomuto rozhodnutiu správnu žalobu.   Táto   bola   súdom   zamietnutá   pre   nevyčerpanie   opravných   prostriedkov.   Kým Krajský súd v Košiciach takto rozhodol uznesením 4 S 171/98-12 zo dňa 10. 11. 1998, lehota na odvolanie, plynúca od osobného prevzatia napadnutého rozhodnutia, uplynula. Paralelne   s týmto   konaním   podala   zástupkyňa   podnet   na   preskúmanie   veci   mimo odvolacieho   konania.   Konalo   o ňom   Ústredné   daňové   riaditeľstvo   SR   pod   sp.   zn. VI/230/888/2984/98   a bol   čiastočne   úspešný.   Pozmeňujúce   rozhodnutie   bolo   doručené priamo   zástupkyni.   Sťažovateľ   však   i naďalej   trval   na   stanovisku,   že   zmluvu   neporušil. Zástupkyňa však nepodala proti rozhodnutiu ÚDR žalobu na Najvyšší súd v určenej lehote v presvedčení, že bude úspešná žaloba, podaná na Krajský súd v Košiciach. Tento však vec uzavrel spomínaným spôsobom a tým boli ukončené možnosti dať vec preskúmať po vecnej stránke súdom.   Po žiadosti sťažovateľa mu bola časť požadovanej sumy znížená,   takže nakoniec vrátil Daňovému úradu K. sumu vo výške 340.000,- Sk.

Všetky uvedené okolnosti sú medzi účastníkmi sporu nespochybniteľné a nesporné. Na ich základe podal sťažovateľ po neúspešnom pokuse o mimosúdne vyriešenie (advokáti sú pre takéto prípady povinne poistení!) žalobu, uvedenú v úvode tejto sťažnosti.

V odôvodnení   rozsudkov   (krajský   súd   si   osvojil   právnu   argumentáciu   okresného súdu)   vyslovili   súdy   názor,   že   žalobe   nemožno   vyhovieť   pre   absenciu   jedného z komponentov zodpovednostného vzťahu – príčinnej súvislosti medzi konaním (skôr však opomenutím) advokátky a vznikom škody, ktorú predstavuje zaplatená suma. Nedostatok, resp.   neexistenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   zisteným   konaním   a následkom   pre   ne predstavuje prekážka procesnej povahy.

Sťažovateľ vo svojej žalobe vychádzal z objektívneho predpokladu vývoja kauzy pri zvolení správneho právneho postupu zástupkyne. Vo veci, ktorá bola po skutkovej a právnej stránke identická a okolnosťami jeho sporu, rozhodol Najvyšší súd SR v prospech žalobcu, ktorým bol iný subjekt a žalovaným ten istý ako v sťažovateľovom prípade. Išlo o tú istú skutkovú a právnu problematiku na základe takej istej zmluvy, rovnako údajne porušenej. Právny názor Najvyššieho súdu, záväzný pre ÚDR, názor o porušení zmluvy neprijal. Podstatou tejto sťažnosti je stanovisko, že právny názor súdov je v rozpore s § 7 a 135 O. s. p. a tým v rozpore s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Napriek názoru   súdov   tvrdím,   že   si   aplikované   ustanovenia   O.   s.   p.   vyložili   nesprávne   a tým v konečnom dôsledku svojimi rozhodnutiami znemožnili sťažovateľovi domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva. Jeho právo je právo na náhradu škody, upravené ustanoveniami   §   420   a nasl.   Občianskeho   zákonníka.   Súdy   síce   vec   „prejednali“, výsledkom   však   bolo   zjavné   odmietnutie   spravodlivosti,   pretože   pristúpiť   k meritu   veci odmietli s poukazom na neudržateľný názor o údajnom nedostatku právomoci.

Nepúšťam sa do polemiky so scestnými, sofistickými názormi na „predpokladanú“ alebo „bezpečne preukázanú“ príčinnú súvislosť, keď je jasné, že aj táto je predmetom dokazovania, ani s účelovo vykladaným § 7 O. s. p. (str. 5 rozsudku KS). Aj „civilný“ – napokon   rovnako   ako   „správny“   súd   je   povinný   pri   aplikácii   zákonných   ustanovení dodržiavať ods. 4 čl. 152 Ústavy SR. Je nemysliteľné, aby občianskoprávnu vec (§ 7 ods. 1 O. s. p.), v ktorej má žalobca procesnú, vecnú i žalobnú aktívnu legitimáciu odmietli súdy rozhodnúť tvrdiac, že mu v tom bráni obsah § 135 ods. 2 O. s. p. Aj toto ustanovenie súdy vyložili   chybne,   keď   sa   vyhli   jeho   vecnému,   objektívnemu   rozboru,   nepochopiac   jeho zmysel, efektívnosť ani jeho gramatický obsah.

Toto ustanovenie je právnym základom zásady, že súdy sú nielen schopné, ale aj povinné riešiť všetky otázky, vyriešenie ktorých treba na to, aby sa rozhodlo o práve. Je všeobecnou zásadou výkonu súdnictva, že na riešenie predbežnej otázky nepotrebuje súd osobitný návrh na to inak oprávnenej osoby.

Krajský súd sa (str. 8 rozsudku dole) odvoláva na štandardnú judikatúru a súdnu prax. Dokázal však uviesť jediný judikát (NS ČSSR 28/66), uvedenie ktorého je prejavom onoho nepochopenia. Ust. § 135 ods. 1 O. s. p. spôsobom pozitívnej enumerácie (až na jediný prípad) vymedzil prejudiciálnu viazanosť. Nevedno, z akého dôvodu sa krajský súd odvolal   na   ods.   2   citovaného   ustanovenia,   keď   práve   tento   mu   možnosť   posúdenia predbežnej   otázky   priznáva.   Predbežnou   otázkou   je   taká   samostatná   otázka,   ktorej predchádzajúce   riešenie   zákon   zveril   určitému   orgánu,   a   pritom   je   zároveň   základným predpokladom, aby súd mohol vec, patriacu do jeho právomoci riadne prejednať a vecne o nej rozhodnúť. Spomedzi týchto „orgánov“ nemôže byť vyňatý ani správny súd. Je pritom celkom   nemiestne   zabúdať   na   podstatu   motivácie,   ktorá   viedla   k   úpravám   vecnej príslušnosti súdov.   Istotne   ňou nie   je   presvedčenie   o nedostatku   vedomostí „civilných“ sudcov.

Spomínané   rozhodnutie   R   28/1966   sa   týka   nespochybňovaného   nedostatku právomoci vo veciach osobného stavu. Tu však ide o vzťahy, ktoré vznikajú, menia sa alebo zanikajú konštitutívnym rozhodnutím onoho príslušného súdu alebo orgánu. Tu, pravdaže, do   ich   vydania   takýto   stav   neexistuje   a   naviac   v   týchto   vzťahoch   plynutie   lehôt   nehrá podstatnú úlohu.

Súdmi   uvedená   prekážka   je   umelá;   svojou   interpretáciou   príslušných   ustanovení zavinili, že sťažovateľ nemal možnosť nie tvrdiť, ale preukázať vinu na vzniknutej škode, ba dokonca ani existenciu škody samotnej. Tak mu napríklad nebolo umožnené argumentovať rozhodnutím   č.   34/2000   Najvyššieho   súdu   SR,   podľa   ktorého   rozhodnutie   o   vrátení príspevku nemôže byť na ľubovôli okresného úradu práce.

Ak by sa takéto, ako napadnuté rozhodnutia súdov mali akceptovať, znamenalo by to vylúčenie všetkých možných sporov o náhradu škody, spôsobenú zástupcom v správnych a podobných konaniach, dokonca i v prípadoch úmyselného konania. Tak medzi iným: ust. § 5 ods. 2 zák. č. 87/91 Zb. alebo ust. § 13 zák. č. 229/91 Zb. uvádza prekluzívnu lehotu na uplatnenie práva. V akom konaní sa môže poškodený premeškaním lehoty jeho zástupcom dozvedieť, či mu požadovaná vec patrila, keď sa už nemôže obrátiť na súd podľa ods. 4 zák. č. 87/91 Zb.?

Právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR zaručujú jednak „právo na súd“, t. j. právo obrátiť sa na súd s návrhom na ochranu svojho subjektívneho   práva   a   jednak   právo   na   určitú   kvalitu   súdneho   konania,   realizované predovšetkým   ústavne   súladným   výkladom   aplikovanej   právnej   normy.   (Rozhodnutia Ústavného súdu SR II. ÚS 143/02, II. ÚS 14/2001, IV. ÚS 77/02).

Z   postavenia   Ústavného   súdu...   vyplýva,   že   môže   preskúmať   rozhodnutia všeobecných súdov v prípade, ak v konaní, ktoré im predchádzalo... došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. (Rozhodnutie III. ÚS 200/05-77).

Podľa čl. 127 ods. 2 Ústavy SR, ak Ústavný súd vyhovie sťažnosti, okrem iných výrokov zruší rozhodnutie, porušujúce základné právo a vráti vec na ďalšie konanie. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia môže priznať tomu, koho práva boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Povinnosť zaplatiť spornú sumu daňovému úradu znamenala pre sťažovateľa citeľnú ujmu. Rozhodnutia súdov pre neho predstavovali prejav nezáujmu súdov a poskytovanie ochrany v prípade zjavného, hoci neúmyselného porušenia povinností práva znalou osobou, ktorá zrejme z obavy o stratu povesti odmietla do usporiadania veci zaangažovať poisťovňu. Popritom   argumentácia   rozhodnutí   nemôže   byť   chápaná   inak   ako   všemocná   právna ekvilibristika, ktorej samoúčelnosť potiera vieru v spravodlivosť.

Navrhujem, aby Ústavný súd SR vyniesol tento nález:

1) Okresný súd Košice I, v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 554/00-60 a Krajský súd v Košiciach,   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   Co   247/04-85   porušili   základné   právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

2) Uvedené rozhodnutia sa zrušujú. Ústavný súd SR vracia vec Okresnému súdu Košice I na ďalšie konanie.

3)   Ústavný   súd   SR   priznáva   sťažovateľovi   z titulu   primeraného   finančného zadosťučinenia 50.000,- Sk.

4)   Ústavný   súd   SR   sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia v rozsahu, vyčíslenom pri skončení veci.»

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola

spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky

č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom

súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti

navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého

návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom

predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne

neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).

Predmetom sťažnosti je tvrdené porušenie základných práv sťažovateľa zaručených

v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom Okresného

súdu   Košice   I   č.   k.   12   C   554/00-60   zo   16.   apríla   2004   a rozsudkom   Krajského   súdu

v Košiciach č. k. 11 Co 247/04-85 z 28. júna 2005.

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ

napadol   jednak rozhodnutie okresného súdu,   ako aj rozhodnutie krajského súdu. Avšak

vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný

súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup

a rozhodnutie   preskúmal   v dôsledku   odvolania   sťažovateľa   krajský   súd.   Z tohto   dôvodu

bolo potrebné sťažnosť   v tejto časti   (teda   vo   vzťahu   k okresnému   súdu)   odmietnuť pre

nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na spravodlivé

súdne konanie podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy a podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru,   ústavný súd

pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či

v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti

úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť

občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do

jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že

ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných

súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci   nezávislého   súdneho   orgánu   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   nemôže   zastupovať všeobecné súdy,   ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a že

jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných

slobodách (napr. I. ÚS 13/01).

Z judikatúry   Európskeho súdu pre ľudské   práva,   ktorú   si osvojil   aj   ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne   a   môže   podliehať   rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto cieľom

(napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka   posúdenia   prípustnosti   žalobného   návrhu   (alebo   jej   časti)   je   otázkou

zákonnosti a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa

(mutatis   mutandis   IV. ÚS   35/02).   Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou „je

stanovisko, že právny názor súdov je v rozpore s § 7 a 135 O. s. p. a tým v rozpore s čl. 46

ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Napriek názoru súdov tvrdím, že si aplikované

ustanovenia O. s. p. vyložili nesprávne a tým v konečnom dôsledku svojimi rozhodnutiami

znemožnili sťažovateľovi domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva“.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva, že:

«(...) Advokát je pri výkone advokácie povinný zachovať Ústavu, zákony a predpisy

vydané   na   ich   vykonanie   a   v   ich   medziach   riadiť   sa   príkazmi   klienta   (§   13   ods.   1

zák. č. 132/1990 Zb. o advokácii v platnom znení do 31. decembra 2003).

Advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu spôsobil v súvislosti s výkonom

advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu spôsobenú jeho koncipientom

alebo jeho pracovníkom (§ 21 ods. 1 cit. zákona).

Advokát   sa   zbaví   zodpovednosti   podľa   ods.   1,   ak   preukáže,   že   škode   nemohol

zabrániť   ani   pri   vynaložení   všetkého   úsilia,   ktoré   možno   od   neho   žiadať   (§   21   ods.   4

cit. zákona).

Podľa citovaných ustanovení vyplýva, že advokát zodpovedá za škodu pri splnení

troch podmienok:

1) poškodenému vznikla škoda (majetková ujma vyjadrená v peniazoch),

2) advokát spôsobil škodu v súvislosti s výkonom advokácie,

3) škoda je v príčinnej súvislosti s činnosťou advokáta.

Veľmi   správne   súd   prvého   stupňa   v   konaní   o   nároku   na   náhradu   škody   podľa

citovaných ustanovení posudzoval všetky podmienky zodpovednosti uvedené vyššie, t. j. či

žalobcovi vznikla škoda - majetková ujma, ďalej či túto škodu spôsobila advokátka, t. j.

žalovaná, a či medzi konaním advokátky a vznikom škody je daná príčinná súvislosť, t. j.

vzťah príčiny a následku.

Príčinná súvislosť, ako jedna zo základných požiadaviek vzniku zodpovednosti za

škodu znamená, že medzi protiprávnym úkonom žalovanej a vzniknutou škodou, musí byť

vzťah príčiny a následku. Existencia príčinnej súvislosti musí byť v každom konkrétnom

prípade bezpečne preukázaná, nemožno ju len predpokladať.

Vzťah medzi protiprávnym úkonom a vznikom škody musí byť bezprostredný a nie

sprostredkovaný.

K   odvolacím   námietkam   žalobcu,   že   súd   musí   mať   substitučné   právo   konať   vo

veciach, v ktorých je z dôvodu vecnej príslušnosti príslušný konať iný súd ako sporový, ako

aj   k   tomu,   že súd   sporový mal ako prejudiciálnu otázku   vyriešiť   zákonnosť rozhodnutí

daňových orgánov podľa prvej vety ods. 2 § 135 odvolací súd uvádza toto:

V   ustanovení   §   7   O.   s.   p.   sú   vymedzené   veci,   ktorých   prejednávanie   patrí   do

„civilnej“ právomoci súdu. Iné veci, než tu určené, „civilné“ súdy nesmú rozhodovať. To

ovšem neznamená,   že by „civilný“ súd nebol oprávnený pri výkone civilnej právomoci

posudzovať aj otázky zasahujúce do odboru napríklad trestného alebo správneho práva. Ak

totiž rozhodnutie o občianskoprávnom nároku závisí na posúdení otázky, ktorá zasahuje

napr. do odboru správneho práva, je oprávnený túto otázku posúdiť i civilný súd. V rámci

zisťovania skutkového stavu veci je „civilný“ súd oprávnený zistiť a posúdiť celý skutkový

základ   uplatňovaného   nároku   a   to   i   keď   tento   základ   z   hľadiska   právneho   posúdenia

skutkových okolností zasahuje do oboru správneho práva. „Civilný“ súd však nikdy nie je

oprávnený z určitých skutočností vyvodzovať dôsledky stanovené správnym právom. Zákon

teda   rozlišuje   pri   výkone   civilnej   právomoci   právo   súdu   samostatne   posudzovať   určité otázky   od   práva   vydávať   o   týchto   otázkach   autoritatívne   rozhodnutia.   Toto   právo   je

obmedzené len vo veci patriacej do „civilnej“ právomoci uvedenej v § 7 Občianskeho

súdneho poriadku.

Mimo   rámca   správneho   súdnictva   nie   je   civilný   súd   oprávnený   skúmať   vecnú

správnosť správneho aktu. Vždy však skúma, či ide o správny akt (či nejde o paakt), či je

správny   akt   vydaný   v   medziach   právomoci   príslušného   správneho   orgánu   a či   je

právoplatný a vykonateľný. Správny akt vydaný tzv. absolútne vecne nepríslušným orgánom

je ničotný. Vada spočívajúca v tom, že správny akt vydal v prvom stupni správny orgán,

ktorému by inak prislúchalo rozhodovať o veci ako odvolacieho orgánu v systéme úplnej

apelácie, nespôsobuje ničotnosť aktu.

Súd musí zodpovedne uvažovať, či sa rozhodne prejudiciálne riešiť určitú otázku,

napr.   správneho   práva   hmotného,   alebo   daňového,   alebo   či   konanie   preruší   a vyčká

výsledok správneho konania (včítane súdneho prieskumu správneho rozhodnutia).

Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že civilný súd nemôže

predbežne riešiť otázku, ktorú odvolateľ počas celého konania prízvukoval, ako by rozhodol

v správnom   súdnictve   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ak   by   preskúmal   rozhodnutie

Ústredného   daňového   riaditeľstva   Slovenskej   republiky,   a nemôže   ani   predbežne   riešiť

otázku ako by bolo rozhodlo Ústredné daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky v prípade

podania   odvolania   žalobcu   proti   rozhodnutiu   ÚDR   SR,   pretože   skutočne   rozhodovanie

o týchto   otázkach   patrí   do   právomoci   Ústredného   daňového   riaditeľstva   Slovenskej

republiky ako správneho orgánu, resp. Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu

v správnom súdnictve.

Vzhľadom na to, že súd podľa § 135 ods. 2 O. s. p., nemohol prejudiciálne riešiť ako

by rozhodli Najvyšší súd Slovenskej republiky v správnom súdnictve a Ústredné daňové

riaditeľstvo Slovenskej republiky, nebola splnená jedna zo základných podmienok nároku

na náhradu škody, a to príčinná súvislosť medzi porušením povinnosti žalovanej a vznikom

škody. (...)»

Podľa   názoru   ústavného   súdu   právny   názor   krajského   súdu   v danej   veci   je

zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom.   Krajský   súd   na   všetky   zásadné   námietky

sťažovateľa zaujal stanovisko, a preto aj ústavný súd ho považuje za dostačujúci, ale aj

ústavne relevantný. V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba považovať

odvolanie sťažovateľa v danom prípade za nedôvodné.

V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť

k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani

oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   V konečnom

dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   krajského   súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len

v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.

Aj keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú

„pánom   zákonov“,   v zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny

názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda

ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného

súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

3.   Sťažovateľ   namietal   aj   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu

garantovaného v čl.   46   ods.   1   ústavy.   Ústavný   súd konštatuje,   že zo   skutočností,   ktoré

sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, nevyplýva žiadna možnosť porušenia uvedeného

základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

a zároveň   konštatuje,   že   sťažovateľ   neuviedol   žiadne   relevantné   skutočnosti,   ktoré   by

odôvodňovali záver o porušení jeho práva na súdnu ochranu. Sťažovateľovi súdy neodopreli

spravodlivosť ani účinný prostriedok nápravy, ibaže jeho žalobnému návrhu a odvolaciemu

návrhu nevyhoveli. Ústavou zaručené právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1

ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho ani

účelovo chápať tak, že jeho naplnením je vyhovenie všetkým návrhom účastníka konania

(napr. II. ÚS 4/94, I. ÚS 8/96). Preto bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť ako

zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2006