znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 162/2016-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. marca 2016predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného advokátom Mgr. Karolom Ševecom, advokátska kancelária, Hlavná 29, Prešov,vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.6 Tpo 20/2015 z 20. októbra 2015 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola20. novembra 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), ktorounamietal porušenie svojho základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Krajského súdu v Prešove(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Tpo 20/2015 z 20. októbra 2015 (ďalej aj „napadnutérozhodnutie krajského súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa KrajskéhoriaditeľstvaPolicajnéhozboru,odborukriminálnejpolície ⬛⬛⬛⬛ podČVS: KRP-87/1-VYS-PO-2015 z 28. septembra 2015 bolo sťažovateľovi vznesenéobvinenie pre obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 1 a 2 písm. c) zákonač. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“).Okresný súd Prešov uznesením sp. zn. 0 Tp 102/2015 z 29. septembra 2015 rozhodol o vzatísťažovateľa do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a písm. c) zákonač. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýporiadok“). Krajský súd v sťažnostnom konaní svojím uznesením sp. zn. 6 Tpo 20/2015z 20. októbra 2015 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“) rozhodol o zrušeníuznesenia Okresného súdu Prešov sp. zn. 0 Tp 102/2015 z 29. septembra 2015 a vzalsťažovateľa do väzby iba z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku.V ostatnom podal sťažovateľ ústavnému súdu sťažnosť.

3. Sťažovateľ v merite podanej sťažnosti brojí voči napadnutému rozhodnutiukrajského súdu, z ktorého odôvodnenia podľa jeho názoru„... nemožno vyvodiť záver, ako z môjho konania, prípadne z iných konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že by som pre hrozbu vysokého trestu mohol ujsť alebo sa skrývať, aby som sa tým vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, a preto som toho názoru, že krajským súdom bolo porušené moje právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.“.V ďalšom rozviedol, že„Súd v predmetnom uznesení odôvodnil existenciu väzobného dôvodu pre útekovú väzbu len výškou hroziaceho trestu a neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti ani len ich reálnu obavu odôvodňujúce obavu úteku alebo skrývania sa v mojom konkrétnom prípade, a preto nie sú v mojom prípade naplnené podmienky na vzatie do väzby a preto je napadnuté uznesenie v rozpore so zákonom.

Súd pritom nepreukázal existenciu inej skutočnosti, ktorá by zakladala dôvodnú obavu z toho, že ujdem alebo sa budem skrývať. Súd žiadnym spôsobom nepreukázal ani to, že by jeho dôvodná obava z môjho úteku alebo skrývania sa mala základ v mojom doterajšom správaní sa po spáchaní trestného činu. Je zrejmé, že zo žiadneho iného môjho konania nemôže vyplývať dôvodná obava z úteku alebo skrývania sa.“.V závere svojejargumentácie akcentoval, že„K hrozbe vysokého trestu musí k preukázaniu dôvodnosti tzv. útekovej väzby pristúpiť aj ďalší faktor, a to, že z konania obvineného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu. Samotná hrozba vysokého trestu nie spôsobilým väzobným dôvodom. Na to, aby hrozba vysokého trestu bola dôvodom pre tzv. útekovú väzbu, musia pristúpiť a predovšetkým byť preukázané aj iné skutočnosti. Tieto ďalšie skutočnosti nemôžu byť všeobecnej povahy, musia byť konkrétne a vyplývať z konania obvineného, prípadne z iných skutkových okolností, z ktorých možno bezpečne vyvodiť, že tu naozaj je dôvodná obava, že pre hrozbu vysokého trestu by obvinený mohol ujsť alebo sa skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu.“.

4. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom taktorozhodol:

„Krajský súd v Prešove uznesením sp. zn. 6 Tpo 20/2015-28 zo dňa 20.10.2015 porušil základné právo ⬛⬛⬛⬛..., na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 Tpo 20/2015 – 28 zo dňa 20.10.2015 sa zrušuje.

Porušovateľ základného práva alebo slobody je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa...“.

II.

5. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcovustanoví zákon.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebopodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

7. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základnéhopráva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnejsúvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom aleboslobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavneneopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorejústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutiaI. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

8. Krajský súd v uznesení sp. zn. 6 Tpo 20/2015 z 20. októbra 2015 v podstatnomuviedol:

«Krajský súd v prvom rade poukazuje na tú skutočnosť, že súdy v tomto štádiu konania neskúmajú vinu alebo nevinu obvineného, ale len existenciu dôvodného podozrenia a to či sú v tomto štádiu trestného konania splnené podmienky odôvodňujúce vzatie obvineného do väzby.

Aj podľa názoru sťažnostného súdu je možné vyvodiť záver o tom, že návrh prokurátora na vzatie obvineného do väzby je dôvodný, pretože z doteraz zabezpečených dôkazov vyplýva, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie a vznesené obvinenie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že skutok mal spáchať obvinený. Uvedený záver v tomto štádiu konania možno oprieť najmä o predbežný pitevný záver, podľa ktorého bezprostrednou príčinou smrti neb. ⬛⬛⬛⬛ bolo zadusenie pri odpojení prístrojov umelej pľúcnej ventilácie a odsávania druhou osobou. V byte sa v čase smrti okrem nebohého a obvineného nenachádzal nikto iný, čo potvrdil aj samotný obvinený. Z výpovede ⬛⬛⬛⬛ okrem iného je zrejmé, že v čase odchodu výjazdovej skupiny kritického dňa, ktorej bol členom a ktorá zabezpečovala prevoz ⬛⬛⬛⬛ z ⬛⬛⬛⬛ do bytu obvineného, pacient žil, javil známky života a bol zapojený na zariadeniach, pričom vzhľadom na jeho zdravotný stav bol v stabilizovanom stave. Najdôležitejšiu funkciu pre život pacienta plnil prístroj pre podpornú ventiláciu, na čo bol obvinený výslovne upozornený, keď chcel ventiláciu odpojiť. Samotný obvinený uviedol, že ventiláciu vypol, lebo bola príliš silná. ⬛⬛⬛⬛ vo svojej výpovedi tiež uviedla, že vzhľadom na zdravotný stav si tento sám bez pomoci inej osoby nemohol odpojiť hadicu ventilácie od tracheostomickej kanyly. Z ohliadky miesta činu a k tomu prislúchajúcej fotodokumentácie je zrejmé, že odsávací prístroj bol zapojený v sieti, ale vypnutý s označením Port A Suction. Vedľa tela nebohého, na posteli po jeho ľavej strane sa nachádzal ventilátor Carat II Hoffrichter, na ktorý boli napojené plastové trubice a ktoré boli vedľa tela nebohého. Podľa prepúšťacej správy Nemocnice bola dňa 25.9.2015 odstránená kanyla, stenoza hornej časti a následne zasunutá nová kanyla rovnakej veľkosti. Existencia týchto dôkazov predpokladá možnosť spáchania obzvlášť závažného zločinu obvineným ⬛⬛⬛⬛, čím je materiálna podmienka väzby uvedená v § 71 ods. 1 Tr. poriadku naplnená.

Vo vzťahu k útekovému dôvodu väzby obv. ⬛⬛⬛⬛, ktorý ustálil aj krajský súd, je potrebné uviesť to, že účelom väzby je zabezpečiť osobu obvineného pre trestné konanie a výkon trestu (úteková väzba § 71 ods. 1 písm. a/ Tr. por.). Väzba ako zabezpečovací inštitút nemá sankčnú povahu ani výchovné poslanie a nesmie byť prostriedkom na získanie priznania, ani na uľahčenie trestného stíhania. Väzba nie je trestom, ale je výlučne len procesným opatrením, ktorého účelom je dočasne zaistiť osobu obvinenú z trestného činu pre potreby prebiehajúceho trestného konania obmedzením jej osobnej slobody. Konkrétnymi skutočnosťami odôvodňujúcimi obavu z následku alebo viacerých následkov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, písm. b/, písm. c/ Tr. por. sa rozumejú také skutočnosti, ktoré reálne odôvodňujú takúto obavu. Súdy ich existenciu zisťujú z dôkaznej situácie a skutkových okolností konkrétnej trestnej veci. Súčasne musia posúdiť aj to, či vzatie do väzby a jej ďalšie trvanie je opatrením nevyhnutným na dosiahnutie účelu trestného konania a či tento účel ani pri vynaložení úsilia nemožno dosiahnuť inak. Pre aplikáciu tohto znaku nie sú dané objektívne a nemenné kritériá, ale tieto kritériá treba vždy vyvodiť z povahy konkrétnej veci, vrátane osoby obvineného, jeho osobných pomerov a ďalších zákonných podmienok uvedených v tomto ustanovení. Konkrétne skutočnosti, ako zákonná podmienka odôvodňujúca väzbu obvineného podľa tohto ustanovenia, musia byť preukázané nielen pri vzatí do väzby, ale musia pretrvávať počas celej väzby obvineného.

Aj z rozhodovacej činnosti ESĽP vo vzťahu k čl. 5 ods. 3 Dohovoru a Ústavného súdu SR vyplýva, že dôvodné podozrenie zo spáchania závažného trestného činu spoločne s hrozbou vysokého trestu je potrebné považovať za dostatočný a spôsobilý väzobný dôvod, aj keď dočasný a v počiatočných štádiách trestného stíhania. Aj podľa judikatúry ESĽP, náleží predovšetkým vnútroštátnym súdom dbať o to, aby doba väzby neprekročila primeranú hranicu. Za tým účelom im patrí skúmať všetky okolnosti spôsobilé tvrdiť alebo vyvrátiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho so zreteľom na prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o žiadostiach obvineného o prepustenie z väzby“ (rozhodnutie ESĽP Toth c. Rakúsko z 12. decembra 1991). Záujmy štátu, akými sú napr. jeho bezpečnosť, vynútiteľnosť práva, udržanie verejného poriadku (čo tiež vyžaduje, aby boli trestné činy potrestané) a potreby náležitého výkonu spravodlivosti, ale tiež vyžadujú aj určitú obetu na strane osobnej slobody jedinca.

Krajský súd preskúmaním okolností prípadu, pričom prihliadol najmä na závažnosť trestného činu, ktorý, ako vyplýva zo systematiky Trestného zákona, je zaradený do I. hlavy, I. oddielu osobitnej časti, čo zároveň vyjadruje aj zámer zákonodarcu na ochrane života pred páchaním takejto trestnej činnosti, pričom za obzvlášť závažný zločin vraždy podľa § 145 ods. 2 Tr. zákona je možné uložiť trest odňatia slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo na doživotie, neodstrániteľný následok, má za to, že v tomto počiatočnom štádiu trestného stíhania je daný útekový dôvod väzby.

Nesprávny je však podľa názoru sťažnostného súdu záver sudcu pre prípravné konanie o tom, že v posudzovanej veci existujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu uvedenú v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku.

Ako vyplýva z návrhu prokurátora na vzatie obvineného do preventívnej väzby, ktorý si osvojil aj sudca pre prípravné konanie, obava z pokračovania v trestnej činnosti pramení predovšetkým z okolností prípadu. Z charakteru trestného činu kladeného obvinenému za vinu, spôsobu jeho vykonania a z ovplyvnenia alkoholom v čase činu vyplýva podozrenie z psychickej lability obvineného prejavujúcej sa najmä v záťažových situáciách, čo vyvoláva odôvodnenú obavu, že obvinený predstavuje v súčasnej dobe riziko pre zdravie a život iných osôb z jeho najbližšieho okolia, či pre ostatných členov spoločnosti. S uvedenými skutočnosťami, ale nemožno súhlasiť. Aj napriek tomu, že obvinený sa lieči ambulantne na psychiatrii, v predloženom spise nie sú zaznamenané žiadne iné poznatky (napr. o psychickej labilite), z ktorých by bolo možné vyvodiť dôvodnú obavu z pokračovania v trestnej činnosti. Podľa odpisu z registra trestov obvinený doposiaľ súdne trestaný nebol a z evidencie priestupkov je zrejmé, že od 1.1.2010 bol obv. ⬛⬛⬛⬛ len dvakrát postihnutý za priestupok a to na úseku cestnej premávky. Taktiež samotný fakt, že obvinený mohol byť v čase, kedy došlo k spáchaniu skutku, pod vplyvom alkoholu, čo bude predmetom ďalšieho dokazovania, neznamená samo osebe takú okolnosť, na základe ktorej je možné dôvodne predpokladať obavu uvedenú v § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. poriadku. Tak ako iný väzobný dôvod aj preventívna väzba musí byť odôvodnená existenciou určitých skutočností, ktoré by zakladali dôvodnú obavu, že obvinený bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Za takéto skutočnosti nemožno považovať iba vyššie uvádzané okolnosti prípadu, prípadne údajná psychická labilita obvineného. Prvostupňový súd namietaným uznesením rozhodol o vzatí obvineného do väzby aj podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., ale jeho uznesenie v tejto časti nespĺňa parametre zákonného rozhodnutia o väzbe zakotvené v § 72 ods. 2 druhej vete Trestného poriadku, podľa ktorého rozhodnutie o väzbe sa musí odôvodniť aj skutkovými okolnosťami. Naviac, ak sa súd rozhodne trestne stíhanú osobu vziať do väzby pre určitý väzobný dôvod, jeho rozhodnutie musí byť založené na konkrétnych skutočnostiach, a nie na abstraktnej úvahe. Absencia konkrétnej skutočnosti takého charakteru, ktorá by dovoľovala vyvodiť záver o tom, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti, viedla sťažnostný súd k tomu, že preventívna väzba u obvineného nie je daná. Na druhej strane, v prípade preukázania okolností a skutočností, z ktorých bude možné ustáliť aj dôvodnosť preventívnej väzby, nič nebráni konajúcemu prokurátorovi domáhať sa o rozšírenie, resp. zmenu dôvodov väzby aj o tento.

Podľa § 80 ods. 2 Tr. por. súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie oboznámi toho, kto ponúka prevzatie záruky podľa odseku 1 písm. a) a spĺňa podmienky na jej prijatie, s podstatou obvinenia a so skutočnosťami, ktoré odôvodňujú väzbu; obvineného oboznámi s obsahom záruky. Súčasne môže obvinenému súd a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie uložiť splnenie primeraných povinností a dodržanie obmedzení. Ak je obvinený stíhaný pre obzvlášť závažný zločin, je daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 2 písm. a) až c) alebo e), alebo obvinený bol vzatý do väzby podľa odseku 3 alebo podľa § 81 ods. 4, možno záruku alebo sľub prijať alebo uložiť dohľad, len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti prípadu. Obvinenému sa vždy uloží povinnosť oznámiť policajtovi, prokurátorovi alebo súdu, ktorý vedie konanie, každú zmenu miesta pobytu. Krajský súd v ďalšom konštatuje, že nahradenie väzby obvineného dohľadom probačného a mediačného úradníka a písomným sľubom je len fakultatívnou možnosťou, a nie oprávnením osoby pozbavenej osobnej slobody. Trestný poriadok síce umožňuje využiť tento inštitút trestného práva aj v prípade stíhania obvineného pre obzvlášť závažný zločin, avšak len ak to odôvodňujú výnimočné okolnosti. Sťažnostný súd preskúmaním doposiaľ predloženého spisového materiálu nezistil také okolnosti, ktoré by umožňovali takýto postup a to aj s poukazom na ust. § 80 ods. 2 Tr. poriadku.

Pri preskúmaní ďalších formálnych podmienok bolo zistené, že sudca pre prípravné konanie postupoval v zmysle ustanovenia § 72 ods. 2 Tr. poriadku a vypočul obvineného pred rozhodnutím o vzatí do väzby. Okrem toho lehoty uvedené v § 85 ods. 4 a v § 87 Tr. poriadku pri rozhodovaní o väzbe boli dodržané. Z uvedeného teda vyplýva, že konanie, ktoré predchádzalo napadnutému rozhodnutiu, zodpovedá zákonnej úprave procesného postupu pri rozhodovaní o návrhu na vzatie obvineného do väzby.

Vo vzťahu k sťažnostným námietkam obvineného krajský súd považuje za potrebné ešte uviesť, že pokiaľ ide o „konkrétne skutočnosti“ odôvodňujúce väzbu nemusí ísť o také skutočnosti, ktoré už preukázali oprávnenosť ktorejkoľvek z obáv zakotvených v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku. Možno konštatovať, že postačuje reálna obava, že takéto konanie nastať môže, pričom takáto reálna obava vo vzťahu k útekovému dôvodu väzby z vyššie uvádzaných dôvodov podľa názoru sťažnostného súdu existuje. To boli podstatné dôvody, pre ktoré sťažnostný súd čiastočne vyhovel sťažnosti obv. ⬛⬛⬛⬛ a rozhodol spôsobom uvedeným vo výrokovej časti tohto uznesenia.»

9. Článok 17 ods. 1 ústavy zaručuje osobnú slobodu. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavynikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorýustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvnýzáväzok. Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na časustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre k čl. 17 ods. 2 ústavy uviedol, že vo vzťahuk väzbe obsahuje také práva, akými sú napríklad právo byť vo väzbe len zo zákonnéhodôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebo súdu; právo podať návrh na konanie, vktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadilprepustenie, ak je táto nezákonná; právo nebyť vo väzbe dlhšie ako po dobu nevyhnutnú,resp. primeranú dobu alebo byť prepustený počas konania, pričom prepustenie môže byťpodmienené zárukou (III. ÚS 7/00, I. ÚS 100/04). Z čl. 17 ods. 2 ústavy vyplývaneodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutímsudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšiehotrvania väzby. Inými slovami, v zmysle judikatúry ústavného súdu bez rozhodnutiavšeobecného súdu nemožno považovať väzbu za zákonnú (I. ÚS 187/07, III. ÚS 16/09).Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojoupodstatou mali daťratio decidendina uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S toutokonštatáciou úzko súvisí aj obsah základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy, z ktoréhovyplýva oprávnenie konkrétnej osoby na preskúmanie okolností svedčiacich pre a protiväzbe, ale zároveň aj povinnosť súdu rozhodnúť na základe konkrétnych skutočností, a niena základe abstraktnej úvahy (III. ÚS 271/07).

11. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že právomoc ústavnéhosúdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná lenna preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či proti osobe, ktorá saberie do väzby, bolo vznesené obvinenie, rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovýmiokolnosťami, o väzbe rozhodoval súd, obvinený bol vzatý do väzby pre konkrétneskutočnosti, resp. že osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp.konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby. Do obsahu právomocíústavného súdu nepatrí preskúmať postup, ako aj správnosť skutkových a právnych záverovvšeobecných súdov, ktorý viedol k záveru o existencii zákonného dôvodu na vzatiedo väzby. Tento postup skúma opravný súd v riadnom inštančnom postupe, ktorý je funkčneuspôsobený na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvinenéhoa prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takéhoto zabezpečovaciehoprostriedku, akým je väzba v trestnom konaní (II. ÚS 76/02).

12. Ústavný súd pripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochranyústavnosti (čl. 124 ústavy) nie je konať ako súd tretej alebo štvrtej inštancie, ale jeho úlohouje preskúmať zlučiteľnosť opatrenia, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, s ústavoualebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02).

13. Ústavný súd už viackrát vyslovil, že každé pozbavenie slobody musí byť„zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okremtoho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slobody, musí byť zlučiteľnés účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (I. ÚS 165/02,II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00, I. ÚS 115/07, I. ÚS 187/07). Základné právo podľačl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázkyjeho rešpektovania alebo porušenia musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jejaplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnostiide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00). Rovnako aj z čl. 17 ods. 5 ústavy vyplýva, žedo väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom. Príslušná zákonnáúprava obsiahnutá predovšetkým v Trestnom poriadku je tak integrálnou súčasťouústavného rámca zaručenej osobnej slobody (II. ÚS 55/98). Aj čl. 5 ods. 1 Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) vyžaduje, abyk pozbaveniu osobnej slobody došlo „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a každédohovorom prípustné pozbavenie osobnej slobody [čl. 5 ods. 1 písm. a) až f)] musí byť„zákonné“. Dohovor tu teda priamo odkazuje na vnútroštátne právo, a preto rešpektovanietohto práva je integrálnou súčasťou záväzkov zmluvných štátov (Lukanov v. Bulharskoz 20. 3. 1997, bod 43). Každé pozbavenie osobnej slobody zároveň musí byť v súlades účelom čl. 5 dohovoru, ktorým je ochrana jednotlivca pred svojvôľou [k tomu pozrirozsudok ESĽP vo veci Bozano v. Francúzsko, z 18. 12. 1986, bod 54; rozsudokEurópskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len,,ESĽP“) vo veci Benham v. Veľká Britániaz 24. 9. 1992, rozsudok ESĽP vo veci Herczegfalvy v. Rakúsko z 11. 5. 2004, rozsudokVeľkej komory ESĽP vo veci Morsink v. Holandsko z 10. 6. 1996, bod 40; z novšejjudikatúry rozsudok Veľkej komory ESĽP vo veci Stanev v. Bulharsko zo 17. 1. 2012, bod143; rozsudok ESĽP vo veci L. M. v. Slovinsko z 12. 6. 2014, bod 121].

14. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby lenvtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začatétrestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tentoskutok spáchal obvinený, a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplývadôvodná obava, že

- ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmäak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysokýtrest,

- bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanieskutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

- bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebovykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

15. Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku konať a rozhodovať možno len o väzbeosoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje ajuvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe konáa rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie,ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti protirozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadenýsúd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu savhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného, a potom umožníprísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúcesa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy,ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stavobvineného neumožňuje jeho výsluch. Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadkupri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutéhouznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a konanie predchádzajúce týmtovýrokom napadnutého uznesenia...

16. Z čl. 17 ods. 1 a ods. 2 ústavy možno teda vyvodiť základné právo na osobnúslobodu, ako aj zásadu, že pozbaviť niekoho osobnej slobody možno iba z dôvodova spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ďalšie odseky čl. 17 ústavy uvádzajú konkrétne spôsobypozbavenia, resp. obmedzenia osobnej slobody, ktoré za splnenia ustanovených podmienoksú prípustné. Jedným z týchto spôsobov je aj vzatie do väzby, resp. držanie vo väzbev zmysle čl. 17 ods. 5 ústavy. Preto možno uviesť, že v prípade pozbavenia osobnej slobodyvzatím do väzby, resp. držaním vo väzbe je okrem čl. 17 ods. 5 ústavy vždy dotknutý ajčl. 17 ods. 1 a 2 ústavy (I. ÚS 220/04). Z judikatúry ústavného súdu je zrejmé, že z právanebyť vo väzbe z iného ako zo zákonného dôvodu a na základe rozhodnutia sudcu alebosúdu vyplýva priama spojitosť zákonného väzobného dôvodu s rozhodnutím sudcu alebosúdu nielen pri vzatí do väzby, ale aj počas jej trvania. V prípadoch, keď sa ústavný súdzaoberal možným porušením základného práva na osobnú slobodu v zmysle čl. 17 ústavyrozhodnutím súdu konajúceho o zákonnosti väzby, konštatoval, že otázka, či je väzbazákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na zneniedohovoru (III. ÚS 79/02, III. ÚS 77/05), s ktorým musí byť v súlade, vrátane všeobecnýchprincípov obsiahnutých v ňom výslovne alebo implikovane (pozri obdobne napr. rozsudkyESĽP vo veciach Winterwerp v. Holandsko z 24. 10. 1979, séria A, č. 33, s. 19 – 20, bod 45a Baranowski v. Poľsko z 28. 3. 2000, č. 28358/95, bod 51). Inými slovami, povinnosťsúdov vyplývajúca zo základného práva zaručeného v čl. 17 ods. 2 ústavy postupovaťv prípade trestného stíhania obvinenej osoby a pozbavenia jej osobnej slobody väzbou„spôsobom, ktorý ustanoví zákon“, vyžaduje, aby procesný postup súdu konajúceho vo vecirešpektoval nielen ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov s právnou silouzákona (v danom prípade predovšetkým Trestného poriadku), ale taktiež aj ustanoveniapríslušných medzinárodných zmlúv, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskejrepubliky a v zmysle čl. 7 ods. 5 a čl. 154c ods. 1 ústavy majú pred zákonom prednosť,ak poskytujú väčší štandard ochrany základných práv a slobôd.

17.Ústavný súd v prvom rade konštatuje, že vo vzťahu k odôvodnenosti podozreniapri vznesení obvinenia vo svojej judikatúre uviedol, že Trestný poriadok (ako zákon,na ktorý poukazuje ústava vo svojom čl. 17 ods. 2) nevyžaduje, aby existencia dôvodnéhopodozrenia zo spáchania trestného činu bola podložená aj zodpovedajúcimi dôkazmi protiobvinenému. Pri rozhodovaní o väzbe postačuje dostatočne preukázať podozrenie, žeobvinený spáchal skutok, ktorým naplnil znaky skutkovej podstaty príslušného trestnéhočinu. Dôvodné podozrenie teda predpokladá existenciu faktov alebo informácií, ktoré byobjektívnemu pozorovateľovi umožnili úsudok o tom, že konkrétna osoba mohla spáchaťtrestný čin, pričom jeho dôvodnosť závisí vždy od všetkých okolností každého konkrétnehoprípadu (rozsudok ESĽP vo veci Fox, Cambell a Hartley v. Veľká Británia z 30. 8. 1990).V tejto súvislosti je, naopak, potrebné zdôrazniť, že až po vznesení obvinenia sav rozhodujúcej miere otvára priestor na dokazovanie v prípravnom konaní, v dôsledku čohosa dôvodnosť vzneseného obvinenia postupne „odkrýva“ (t. j. buď potvrdzuje, alebovyvracia) práve dokazovaním, tak ako na to vyplýva, aj z komentovaného znenia dohovoru„Skutečnosti, které vyvolaly podežření, nemusejí být téhož stupně jako ty, které jsou nutnék odůvodnění odsoudzení nebo byť jen ke vznesení obvinění [vizMurray proti Spojenému království, rozsudek velkého senátu, 28.10.1994, č. 14310/88, § 55, srov. téžKhodorkovskiy proti Rusku, rozsudek, 31.5.2011, č. 5829/04, § 189] /... skutečnosti, na nichž se podezřenízakládá, však nemohou být stejné úrovně jako skutečnosti potřebné k odůvodněníodsoudzení, nebo i k podáni obžaloby, čož je předmětem až další fáze trestního řízení[Krejčíř proti České republice, rozsudek, 26.3.2009, č. 39298/04 a 8723/05, bod 75, ](Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech.Komentář. 1. vydanie. Praha : C.H.Beck 2012.)“. Samotné dôvody väzby podľa § 71 ods. 1Trestného poriadku rátajú s existenciou takéhoto dokazovania počas prípravného konania(IV. ÚS 383/04, IV. ÚS 217/2013).

18. Z komentovaného znenia dohovoru ďalej vyplýva, že „ESLP – podle svýchvlastních slov [viz např.Ignatenco,§ 79; Khodorkovskiy proti Rusku,rozsudek, 31. 5. 2011,č. 5829/04, bod 184] – ve své judikatuře identifikoval čtyři základní důvody, které mohouodůvodňovat vazbu v trestním řízení: nebezpečí útěku [Stögmüller proti Rakousku,rozsudek, 10. 11. 1969, č. 1602/62, bod 15], riziko, že obviněný může v případě propuštěnímařit výkon spravedlnosti [Wemhoff,bod 14] nebo spáchat další trestné činy [Matznetter proti Rakousku,rozsudek, 10. 11. 1969, č. 2178/64, bod 9] nebo způsobit narušeníveřejného pořádku [Letellier proti Francii,rozsudek, 26. 6. 1991, č. 12369/86, bod 51].ESLP považuje závažnost obvinění a s tím spojenou závažnost trestu, kterémuobviněný čelí, za dostatečný důvod sám o sobě pouze na omezenou dobu. Poté jejstandardně považuje spíše pouze za jeden z argumentů na podporu tvrzení, že vazba bylaodůvodněna nebezpečím, že stěžovatel uprchne, pokud by byl propuštěn na svobodu (blíževiz bod 75), byť teoreticky závažnost hrozícího trestu může být pro obviněného dosti silnoumotivací také proto, aby mařil vyšetřování nebo pokračoval v trestné činnosti.“. (Kmec, J.,Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář.1. vydanie. Praha : C.H.Beck 2012, s. 515.).

19. Inými slovami, „ESLP připouští, že závažnost trestu, kterému obviněný čelí, jerelevantním aspektem při hodnocení rizika, že uprchne nebo že se trestného činu dopustíznovu. Zároveň však opakovaně upozorňuje, že závažnost vznesených obvinění (a z tohoplynoucí závažnost hrozícího trestu) nemůže sama o sobě sloužit jako ospravedlněnídlouhotrvající vazby [Iljikov proti Bulharsku, rozsudek, 26. 7. 2001, č. 33977/96, body 80-81]. Je třeba, aby nezbytnost ponechání obviněného ve vazbě byla podepřena také dalšímiokolnostmi [Kondratyev, § 52].“.

...

Nebezpečí útěku ze strachu před sankcí se postupem času snižuje také proto, žejestliže se do délky trestu započítává doba strávená ve vazbě, snižuje se také doba, kterou byobviněný musel skutečně strávit ve vězení po svém případném odsouzení [Neumeister proti Rakousku,rozsudek, 27. 6. 1968, č. 1936/63, bod 10;Wemhoff,§ 14]. (Kmec, J., Kosař, D.,Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie.Praha : C.H.Beck 2012, s. 516.).

20. Ústavný súd Českej republiky vo svojom uznesení sp. zn. I. ÚS 1694/2014z 28. júla 2014 judikoval, že

,,Judikatura Ústavního soudu konkrétně k útěkové vazbě je bohatá. Její principy lzeshrnout následovně.

- V nálezu sp. zn. III. ÚS 566/03 ze dne 1. 4. 2004 (N 48/33 SbNU 3), který bylnásledně reprodukován v řadě dalších rozhodnutí, Ústavní soud konstatoval, že hrozbavysokým trestem sama o sobě zakládá důvodnost obavy před vyhýbáním se trestnímustíhání, a tím naplnění důvodnosti vazby podle § 67 písm. a) trestního řádu. Musí se všakjednoznačně jednat o konkrétní hrozbu vysokého trestu, tedy hrozbu podloženoujedinečnými specifickými okolnostmi spáchaného skutku ve spojení s dalšími aspekty danétrestní věci, a to v rámci rozpětí trestní sazby stanovené trestním zákonem. Typová (tolikoobjektivní) hrozba vysokého trestu sama o sobě bez dalšího pro naplnění citovanéhovazebního důvodu není dostačující. Hrozbou vysokým trestem je, pokud lze předpokládatuložení trestu odnětí svobody ve výši nejméně kolem osmi let [nález sp. zn. IV. ÚS 3294/09ze dne 17. 5. 2011 (N 93/61 SbNU 447), body 12-13; nález sp. zn. I. ÚS 2208/13 ze dne11. 12. 2013 (N 215/71 SbNU 517), body 28-29; nález sp. zn. I. ÚS 2665/13 ze dne 12. 12.2013 (N 217/71 SbNU 545), bod 15].

- Avšak ani tuto judikaturu nelze chápat jako „bianko šek“, do kterého stačí vepsatodhad možného budoucího trestu za konkrétní stíhanou věc ve výši nejméně osmi let odnětísvobody a na jeho základě pak odůvodnit vzetí do vazby nebo následné ponechání ve vazbě,bez přihlédnutí k dalším konkrétním okolnostem posuzované věci [nález sp. zn.I. ÚS 603/07 ze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353), bod 20; nález sp. zn. I. ÚS 2208/13(viz výše), bod 30; nález sp. zn. I. ÚS 980/14, bod 42].

- V první řadě musí soud zvážit případné námitky obviněného, který má právoprokazovat za těchto okolností existenci konkrétních skutečností (silných důvodů), ježdůvodnou obavu z následků uvedených v § 67 písm. a) trestního řádu eliminují, a vylučujítak aplikaci předmětného vazebního důvodu. Může jimi být zejména míra celkovéuspořádanosti životních poměrů obviněného, mobilita daná jeho zdravotním stavem, rozsahjeho místně založených citových a prozatím (nejen hmotně) řádně a především dlouhodoběplněných zaopatřovacích vazeb, rámec jím dosud sdíleného společensky konformníhojednání ve spojení s možnými zárukami ze strany jiných subjektů apod. To vše musí býtpřirozeně nahlíženo ve vzájemných souvislostech se zřetelem na konkrétní okolnostipřípadu (nález sp. zn. I. ÚS 2208/13 ze dne 11. 12. 2013, bod 31; či nález sp. zn.I. ÚS 2665/13 ze dne 12. 12. 2013, bod 16).

- Druhým faktorem klíčovým pro posouzení důvodnosti dalšího trvání vazby jeplynutí času. Musí být brán zřetel na tzv. doktrínu zesílených důvodů. Obecné soudy jsoupovinny respektovat požadavek nezbytnosti existence zesílených důvodů pro trvání vazby,jinak nelze pokračující omezení osobní svobody, byť k uvalení vazby mohlo dojítna základě důvodného podezření, aprobovat. Konkrétní skutečnosti zakládající důvodnostvazby v počáteční fázi trestního stíhání mohou během trvání vazby ztrácet na významuči přesvědčivosti a pro ospravedlnění dalšího trvání zbavení osobní svobody obviněnéhove vazbě už nemusí postačovat. Konkrétně vzato: trvání podezření daného trestného činus hrozbou konkrétní výše trestu je podmínkou sine qua non pro zákonnost pokračovánívazby, ale po určité době samo o sobě nepostačuje. V takových případech musí soud zjistit,zda existují jiné relevantní a dostačující důvody předložené orgány činnými v trestnímřízení, které by ospravedlnily toto pokračující odnětí svobody. Riziko uprchnutí neboskrývání se obviněného za účelem vyhnutí se trestnímu stíhání nebo trestu po případnémpropuštění z vazby na svobodu nemůže být v případě dlouhotrvající vazby založeno výlučněna skutečnosti, že obviněnému hrozí vysoký trest. Delší trvání vazby musí býtospravedlněno dalšími závažnými konkrétními důvody, které vylučují nahrazení vazbyjiným opatřením podle trestního řádu [nález sp. zn. I. ÚS 2208/13 ze dne 11. 12. 2013, bod32; nález sp. zn. I. ÚS 2665/13 ze dne 12. 12. 2013, bod 22; nález sp. zn. I. ÚS 185/14ze dne 10. 4. 2014 (N 56/73 SbNU 119); nález sp. zn. I. ÚS 980/14 (viz výše), bod 43].

- Ústavní soud rovněž ve svých nálezech příkladmo uvedl, které další faktory, vedledélky hrozícího trestu, jsou pro odůvodnění útěkové vazby relevantní a soudy by je mělybrát v potaz. Jsou to charakter a morálka obviněného, jeho mravy, domov, zaměstnání,majetek, rodinné vztahy a všechny druhy vazeb k zemi, v níž je proti němu vedeno trestnístíhání, a kontakty v zahraničí (nález sp. zn. I. ÚS 980/14, bod 43; nález sp. zn.I. ÚS 2208/13 ze dne 11. 12. 2013, bod 34), příprava obviněného na odcestování, snahazajistit si falešné doklady na cestu do cizího státu, delší opuštění místa bydlištěa zaměstnání, zadržení obviněného na útěku přes hranice [nález sp. zn. I. ÚS 2883/13 ze dne21. 1. 2014 (N 7/72 SbNU 93), bod 22; nález sp. zn. I. ÚS 2183/12 ze dne 22. 5. 2013(N 91/69 SbNU 429), bod 18].“.

21. Podľa § 34 ods. 2 Trestného zákona páchateľovi možno uložiť len taký druhtrestu a len v takej výmere, ako to je ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákonv osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu odňatia slobody. Podľa § 34 ods. 6Trestného zákona za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatiaslobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trestodňatia slobody. Podľa § 145 ods. 1 Trestného zákona kto iného úmyselne usmrtí, potrestása odňatím slobody na pätnásť až dvadsať rokov. Podľa § 145 ods. 2 Trestného zákonaodňatím slobody na dvadsať rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobodyna doživotie sa páchateľ potrestá, ak spácha čin uvedený v odseku 1... písm. c) na chránenejosobe. Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že za vysoký trest jemožné považovať trest odňatia slobody vo výške osem rokov odňatia slobody a vyšší.Na posúdenie, či môže vysoký trest byť uložený, je vždy pomocným pravidlom základnázákonná sadzba trestu odňatia slobody, ktorú za ten-ktorý trestný čin Trestný zákonvo svojej osobitnej časti umožňuje uložiť. V rozhodovacej praxi Ústavného súdu Českejrepubliky je dokonca možné nájsť i rozhodnutie, v ktorom za vysoký trest bol považovanýtrest odňatia slobody vo výmere šesť rokov (uznesenie Ústavného súdu Českej republikysp. zn. II. ÚS 88/01 z 18. 2. 2003).

22. Po ústavnom prieskume napadnutého rozhodnutia krajského súdu a vychádzajúcz judikatúry ESĽP ústavný súd konštatuje, že z jeho odôvodnenia vo vzťahu k zákonompredpokladanému vzatiu sťažovateľa do výkonu väzby nevyplýva nič, čo by signalizovaloarbitrárny alebo zjavne neopodstatnený výklad relevantnej zákonnej úpravy vo vecikonajúcim krajským súdom s dôsledkom porušenia sťažovateľom označeného právana osobnú slobodu pri jeho vzatí do útekovej väzby. Ústavný súd konštatuje, že krajský súdkonal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Trestného poriadkupodstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, jeho úvahy vychádzajúzo skutkových okolností posudzovanej veci, v dôsledku čoho ich ústavný súd vníma akoadresné a vo svojich záveroch aj logické, pričom ich považuje za právne akceptovateľnénielen z uhla zákonnosti, ale aj ústavnosti. Na druhej strane je však potrebné krajskémusúdu vytknúť to, že mal a mohol v kontexte okolností a skutkových zistení prameniacichz už v tom čase vykonaného dokazovania zintenzívniť svoju argumentáciu práve k výškereálne hroziacemu trestu sťažovateľovi a jeho psychicky labilnej osobnosti (nadmernéužívanie alkoholických látok, liečba na psychiatrii), ktorej riziko možného „úteku“v podobe vyhýbania sa úkonom trestného konania je zintenzívnená práve reálnosťou hrozbyuloženia nepodmienečného trestu odňatia slobody. Ústavný súd vychádzal nielen z výškytrestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorá sťažovateľovi hrozí za obzvlášť závažný zločinkladený mu za vinu, ale aj napríklad zo znenia § 39 ods. 1 v spojení s § 39 ods. 3 písm. b)Trestného zákona v spojení s § 34 ods. 6 Trestného zákona alebo zo znenia § 39 ods. 2písm. d) Trestného zákona, samozrejme, za predpokladu, že tam uvedené inštitúty využijebuď samotný sťažovateľ, alebo zohľadní súd v rámci svojej rozhodovacej právomoci.Ak teda krajský súd konštatoval to, že hrozbu vysokého trestu (ktorý aj sťažovateľovi reálnehrozí, pozn.) je možné akceptovať ako dôvod útekovej väzby v počiatočných štádiách, konaltak správne, pretože k reálnej hrozbe vysokého trestu v okolnostiach trestnej vecisťažovateľa pristupuje požiadavka vyššieho stupňa pravdepodobnosti, že v prípade uznaniaviny bude uložený trest vykonateľný, čím dôjde k naplneniu samotného účelu trestnéhokonania. Zo záverov, ku ktorým vo všeobecnosti dospel krajský súd pri posudzovanípodmienok útekovej väzby sťažovateľa, teda nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikáciapríslušných ustanovení Trestného poriadku, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslua krajský súd sťažovateľovi dôvody jeho pozbavenia osobnej slobody z hľadiska materiálnejinterpretácie podmienok útekovej väzby, aj keď v simplexnejšej rovine, vysvetlil.

23. V závere je potrebné poukázať aj na to, že „... pri rozhodovaní o väzbe súd môžeriziko úteku alebo páchania trestnej činnosti len odhadovať (prognózovať), a preto nie jenevyhnutne potrebné, aby zo strany väzobne stíhaných obvinených už k takýmto konaniamalebo pokusom o ne došlo. Akceptácia tohto názoru „... by zbavovala väzby jejpreventívneho a zabezpečovacieho charakteru.“ [nález ústavného súdu II. ÚS 67/2013z 5. júna 2013]. Inými slovami, „... každé rozhodování o vazbě se odehrává jen v roviněpouhé pravděpodobnosti - a nikoli jistoty - ohledně důsledků, které mohou nastat, nebude-liobviněný držen ve vazbě [nález sp. zn. I. ÚS 603/07 ze dne 7. 6. 2007 (N 95/45 SbNU 353),bod 17, a nález sp. zn. I. ÚS 980/14, bod 37]. Proto mohou reálně nastatsituace,... ve kterých bude v době vazebních rozhodnutí existovat reálná hrozba uloženívysokého trestu odnětí svobody, která se následně nepromítne v uloženém trestu. Vždy jevšak nutné, aby u každého vazebního rozhodnutí, které je odůvodněno hrozbou vysokéhotrestu, bylo řádně vyargumentováno, že vysoký trest v konkrétním případě a za danéhodůkazního stavu, který existuje v době rozhodování, skutečně reálně hrozí.“ [uznesenieÚstavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1694/2014 z 28. júla 2014, bod 31 a 32.].

24. Vo všeobecnej rovine je možné taktiež poukázať aj na komentované zneniedohovoru, z ktorého vyplýva, že „Príslušné orgány rozhodujíci o vazbě sice nejsou povinnyse ve svých rozhodnutích vypořádat jednotlivě s každým argumentem uplatněnýmobviněným nebo jeho obhájcem, měly by však reagovat adekvátním způsobem na všechny,které jsou způsobilé zpochybnit oprávněnost dalšího trvání vazby [viz např.Ignatenco proti Moldavsku, rozsudek, 8.2.2011, č. 36988/07, bod 78,Michalko proti Slovensku. Rozsudek,21.12.2010, č. 35377/05, bod 153]. (Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.:Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydanie. Praha : C.H.Beck 2012,s. 513.)“.Inými slovami, krajský súd (a všeobecné súdy vo všeobecnosti) rozhodujúci o väzbe nie je povinný detailne odpovedať na každý argument sťažovateľa uvedený v sťažnosti, avšak je povinný vysporiadať sa so skutočnosťami a argumentmi, ktoré sú spôsobilé spochybniť existenciu podmienok nevyhnutných pre zákonnosť pozbavenia slobody, resp. ďalšieho držania sťažovateľa vo väzbe (porov. Nikolova v. Bulharsko, č. 31195/96, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 25. 3. 1999, bod 61; rozsudok ESĽP vo veci Ilgar Mammadov c. Azerbajdžan z 22. 5. 2014, bod 114), a tejto svojej povinnosti sa krajský súd vo svojom napadnutom rozhodnutí, aj keď s určitými výhradami ústavného súdu, zastal.V naznačených súvislostiach teda ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzisťažovateľom namietaným porušením základného práva na osobnú slobodu podľa čl. 17ods. 2 a 5 ústavy a ním predostretými dôvodmi (pozri bod 3), v dôsledku čoho považujením prednesenú argumentáciu za zjavne neopodstatnenú a podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnomsúdeodmietasťažovateľompodanúsťažnosťz dôvoduzjavnejneopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2016