znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 162/2015-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom

, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriťsa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, akoaj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14 Er 956/2009-253z 5. februára   2014   a uznesením   Krajského   súdu   v Nitre   sp.   zn.   7   CoE   60/2014z 29. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a   pre nedostatokprávomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára2015   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základnéhopráva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ajpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalejlen „okresný súd“) č. k. 14 Er 956/2009-253 z 5. februára 2014 (ďalej len „napadnutéuznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 7 CoE 60/2014 z 29. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajskéhosúdu“).

2. Sťažovateľka v úvode podanej sťažnosti uvádza, že „... uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14 Er 956/2009-253 z 5. februára 2014 súd zastavil exekúciu o vymoženie 50 000 € s príslušenstvom, vedenú proti povinnému spoločnosti ⬛⬛⬛⬛...

Dôvodom pre zastavenie exekúcie bol právny záver, že v uvedenom prípade nedošlo k riadnemu doručeniu platobného rozkazu č. k. 13 Ro 204/2009-11 z 24. augusta 2009, ako si to vyžaduje ustanovenie § 48 ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 173 ods. 1 OSP, pretože sa nepodarilo preukázať, komu patrí nečitateľný podpis na doručenke.

Súd k uvedenému rozhodnutiu dospel na základe skoršieho rozhodnutia Krajského súdu v Nitre č. k. 7 CoE 1/2013-141 z 25. júla 2013, ktorým jednak zrušil predchádzajúce uznesenie súdu I. stupňa, ktorým pôvodný návrh povinného na zastavenie exekúcie najprv zamietol a jednak mu uložil dôkladne skúmať okolnosti ohľadom doručovania platobného rozkazu, najmä kto zásielku prevzal a či táto osoba bola oprávnená zásielku prevziať.... Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 7 CoE 60/2014-288 z 29. septembra 2014 bolo napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdené....“.

3.   Následne   s poukazom   na   podrobne   uvedený   skutkový   stav   veci,   akoi na rozhodovaciu   prax   tak   ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   právasťažovateľka   konštatuje,   že „...   uznesením   Okresného   súdu   Nové   Zámky   č.   k. 14 Er 956/2009-253 z 5. februára 2014 bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods. 2 Ústavy, a to právo vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom, čím mu súd odňal možnosť konať pred súdom. Zároveň uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14 Er 956/2009-253 z 5. februára 2014 bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, resp. právo na spravodlivý proces   vyplývajúce   z   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy   pre   arbitrárnosť a svojvôľu z dôvodu zjavného rozporu medzi vykonaným dôkazom a skutkovým záverom súdu (tzv. svojvoľné hodnotenie dôkazu).

Zároveň   bolo   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   č.   k.   7   CoE   60/2014-288 z 29. septembra   2014   porušené   právo   sťažovateľky   na   spravodlivé   súdne   konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR pre odňatie práva konať pred súdom z dôvodu arbitrárnosti pre absenciu odôvodnenia rozhodnutia súdu.“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie vydal tento nález:

„I. Základné právo spoločnosti

, ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14 Er 956/2009-253 zo dňa 05.02.2014 porušené bolo.

II. Základné právo spoločnosti

, ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 7 CoE 60/2014 - 288 zo dňa 29.09.2014 porušené bolo. III.   Uznesenie   Okresného   súdu   Nové   Zámky   č.   k.   14   Er   956/2009-253   zo   dňa 05.02,2014 a uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 7 CoE/60/2014-288 zo dňa 29.09.2014 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Nových Zámkoch na ďalšie konanie.

IV. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia v sume 284 € na účet právneho zástupcu, advokáta

vedený ⬛⬛⬛⬛ do   pätnástich   dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom...

9.   Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

10. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušeniezákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základnéhopráva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako i právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsťnapadnutým   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   14   Er   956/2009-253   z 5.   februára   2014a napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 7 CoE 60/2014 z 29. septembra 2014.

11. Primárnou podmienkou na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a jej následnémeritórne   prerokovanie   a   rozhodnutie   je   existencia   právomoci   ústavného   súduo nej rozhodnúť.   Ako   totiž   vyplýva   z čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súduposkytovať ochranu v prípade namietaného porušenia základných práv a slobôd (ľudskýchpráv a základných slobôd) je iba subsidiárna, t. j. ústavný súd poskytuje ochranu len vtedy,ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   (vrátane   práva   na   súdnu   a inú   právnu   ochranu)nerozhoduje iný súd. Iným súdom je pritom všeobecný súd, ktorý v rámci svojej ústavoua zákonom   zverenej   právomoci môže   poskytnúť sťažovateľke ochranu   pred namietanýmporušením jej práv a slobôd. Ak takýto súd existuje, jeho právomoc predchádza právomociústavného súdu, ktorý z tohto dôvodu nemôže sťažnosť prijať na ďalšie konanie a meritórneo nej rozhodnúť (mutatis mutandis II. ÚS 130/02, III. ÚS 152/03).

12. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie jea ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   súv občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétnyprípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoréústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobámzaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálnymechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánovverejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04,   IV.   ÚS   135/05,   III.   ÚS   133/05,III. ÚS 444/2012).

Z princípu subsidiarity rovnako vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúťochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

13. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkomkonania,

c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalokonanie,

e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,

g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiestosamosudcu rozhodoval senát [§ 237 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej aj „OSP“)].

14.   Podľa   zistení   ústavného   súdu   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   sp.   zn.7 CoE 60/2014 z 29. septembra 2014 nadobudlo právoplatnosť 23. decembra 2014, t. j. predúčinnosťou zákona   č. 353/2014   Z. z., ktorým sa mení   a dopĺňa zákon č. 99/1963   Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajúniektoré zákony [predmetnou novelou Občianskeho súdneho poriadku bola s účinnosťou od1. januára 2015 realizovaná novela ustanovenia § 237 OSP, v zmysle ktorej podľa § 237ods.   2   OSP   dovolanie   podľa   §   237   ods.   1   OSP   nie   je   prípustné   proti   rozhodnutiuv exekučnom konaní podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplneníďalších zákonov v znení neskorších predpisov].

15. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky sa preto ústavný súd zaoberalotázkou, či v jej prípade neboli naplnené dôvody prípustnosti podania dovolania.

Keďže   ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   zistil,   že   podstatné   sťažnostné   námietkysťažovateľky sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že sťažovateľke ako účastníčke konania sapostupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (bod 3), bola potom takáto argumentáciasťažovateľky jednoznačne dôvodom postupu podľa § 237 písm. f) OSP v znení účinnom do31. decembra 2014, a to vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté uznesenie krajského súdunadobudlo právoplatnosť 23. decembra 2014 (bod 14).

16. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade bolasťažovateľka oprávnená domáhať sa ochrany v petite označených práv (bod 4), k porušeniuktorých   malo   dôjsť   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   č.   k.   14   Er   956/2009-253z 5. februára   2014   a napadnutým   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   7   CoE   60/2014-288z 29. septembra 2014, podaním dovolania, o ktorom je oprávnený a aj povinný rozhodnúťpríslušný (všeobecný) súd.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nemá   právomoc   rozhodnúť   o sťažnostisťažovateľky, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane namietaného porušenia jej základnéhopráva na súdnu a inú právnu ochranu (respektíve jej práva na spravodlivé súdne konanie),ako   aj   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   napadnutýmiuzneseniami tak okresného súdu, ako i krajského súdu (bod 1) má všeobecný súd.

17. Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu mala sťažovateľka k dispozícii účinnýprávny prostriedok na ochranu namietaného porušenia jej práv.

V spojitosti   s tým   je   potrebné   uviesť,   že   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavynepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   inýchprostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľka k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniťiba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlopodľa   tvrdenia   sťažovateľky   k   porušeniu   jej   základných   práv   alebo   slobôd(m. m. IV. ÚS 21/02).

18. Sťažovateľka si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúťochranu pred namietaným porušením jej práv. Povinnosťou sťažovateľky je vyčerpať všetkyprávne prostriedky ochrany ňou označených práv, porušenie ktorých namieta, tak, ako toumožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní a za predpokladu, žeby   boli   splnené   ostatné   ústavné   aj   zákonné   podmienky,   by   mohla   byť   daná   právomocústavného súdu (IV. ÚS 171/04).

19.   Vychádzajúc   z   postavenia   ústavného   súdu   ako   nezávislého   súdneho   orgánuochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietolpre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovaťo ďalších návrhoch sťažovateľky.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015