SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 162/2015-33
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátom
, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inúprávnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriťsa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, akoaj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14 Er 956/2009-253z 5. februára 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 CoE 60/2014z 29. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛, o d m i e t a pre nedostatokprávomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára2015 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu a inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základnéhopráva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako ajpráva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Nové Zámky (ďalejlen „okresný súd“) č. k. 14 Er 956/2009-253 z 5. februára 2014 (ďalej len „napadnutéuznesenie okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)sp. zn. 7 CoE 60/2014 z 29. septembra 2014 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajskéhosúdu“).
2. Sťažovateľka v úvode podanej sťažnosti uvádza, že „... uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14 Er 956/2009-253 z 5. februára 2014 súd zastavil exekúciu o vymoženie 50 000 € s príslušenstvom, vedenú proti povinnému spoločnosti ⬛⬛⬛⬛...
Dôvodom pre zastavenie exekúcie bol právny záver, že v uvedenom prípade nedošlo k riadnemu doručeniu platobného rozkazu č. k. 13 Ro 204/2009-11 z 24. augusta 2009, ako si to vyžaduje ustanovenie § 48 ods. 1 OSP v spojení s ustanovením § 173 ods. 1 OSP, pretože sa nepodarilo preukázať, komu patrí nečitateľný podpis na doručenke.
Súd k uvedenému rozhodnutiu dospel na základe skoršieho rozhodnutia Krajského súdu v Nitre č. k. 7 CoE 1/2013-141 z 25. júla 2013, ktorým jednak zrušil predchádzajúce uznesenie súdu I. stupňa, ktorým pôvodný návrh povinného na zastavenie exekúcie najprv zamietol a jednak mu uložil dôkladne skúmať okolnosti ohľadom doručovania platobného rozkazu, najmä kto zásielku prevzal a či táto osoba bola oprávnená zásielku prevziať.... Uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 7 CoE 60/2014-288 z 29. septembra 2014 bolo napadnuté rozhodnutie okresného súdu potvrdené....“.
3. Následne s poukazom na podrobne uvedený skutkový stav veci, akoi na rozhodovaciu prax tak ústavného súdu, ako aj Európskeho súdu pre ľudské právasťažovateľka konštatuje, že „... uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14 Er 956/2009-253 z 5. februára 2014 bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 48 ods. 2 Ústavy, a to právo vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom, čím mu súd odňal možnosť konať pred súdom. Zároveň uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14 Er 956/2009-253 z 5. februára 2014 bolo porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie, resp. právo na spravodlivý proces vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy pre arbitrárnosť a svojvôľu z dôvodu zjavného rozporu medzi vykonaným dôkazom a skutkovým záverom súdu (tzv. svojvoľné hodnotenie dôkazu).
Zároveň bolo uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 7 CoE 60/2014-288 z 29. septembra 2014 porušené právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR pre odňatie práva konať pred súdom z dôvodu arbitrárnosti pre absenciu odôvodnenia rozhodnutia súdu.“.
4. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnostina ďalšie konanie vydal tento nález:
„I. Základné právo spoločnosti
, ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14 Er 956/2009-253 zo dňa 05.02.2014 porušené bolo.
II. Základné právo spoločnosti
, ⬛⬛⬛⬛ podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 7 CoE 60/2014 - 288 zo dňa 29.09.2014 porušené bolo. III. Uznesenie Okresného súdu Nové Zámky č. k. 14 Er 956/2009-253 zo dňa 05.02,2014 a uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k. 7 CoE/60/2014-288 zo dňa 29.09.2014 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Nových Zámkoch na ďalšie konanie.
IV. Krajský súd v Nitre je povinný nahradiť spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ trovy právneho zastúpenia v sume 284 € na účet právneho zástupcu, advokáta
vedený ⬛⬛⬛⬛ do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohtoustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súdna predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súdmôže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
8. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom...
9. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
10. Predmetom konania pred ústavným súdom je sťažovateľkou namietané porušeniezákladného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základnéhopráva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako i právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsťnapadnutým uznesením okresného súdu č. k. 14 Er 956/2009-253 z 5. februára 2014a napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 7 CoE 60/2014 z 29. septembra 2014.
11. Primárnou podmienkou na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie a jej následnémeritórne prerokovanie a rozhodnutie je existencia právomoci ústavného súduo nej rozhodnúť. Ako totiž vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu v prípade namietaného porušenia základných práv a slobôd (ľudskýchpráv a základných slobôd) je iba subsidiárna, t. j. ústavný súd poskytuje ochranu len vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd (vrátane práva na súdnu a inú právnu ochranu)nerozhoduje iný súd. Iným súdom je pritom všeobecný súd, ktorý v rámci svojej ústavoua zákonom zverenej právomoci môže poskytnúť sťažovateľke ochranu pred namietanýmporušením jej práv a slobôd. Ak takýto súd existuje, jeho právomoc predchádza právomociústavného súdu, ktorý z tohto dôvodu nemôže sťažnosť prijať na ďalšie konanie a meritórneo nej rozhodnúť (mutatis mutandis II. ÚS 130/02, III. ÚS 152/03).
12. Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie jea ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkýchorgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré súv občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétnyprípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoréústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobámzaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálnymechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánovverejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenalpopieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 133/05,III. ÚS 444/2012).
Z princípu subsidiarity rovnako vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúťochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôdmôže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným(všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jejprerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
13. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkomkonania,
c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalokonanie,
e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g) rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiestosamosudcu rozhodoval senát [§ 237 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadokv znení účinnom do 31. decembra 2014 (ďalej aj „OSP“)].
14. Podľa zistení ústavného súdu napadnuté uznesenie krajského súdu sp. zn.7 CoE 60/2014 z 29. septembra 2014 nadobudlo právoplatnosť 23. decembra 2014, t. j. predúčinnosťou zákona č. 353/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb.Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajúniektoré zákony [predmetnou novelou Občianskeho súdneho poriadku bola s účinnosťou od1. januára 2015 realizovaná novela ustanovenia § 237 OSP, v zmysle ktorej podľa § 237ods. 2 OSP dovolanie podľa § 237 ods. 1 OSP nie je prípustné proti rozhodnutiuv exekučnom konaní podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších zákonov v znení neskorších predpisov].
15. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky sa preto ústavný súd zaoberalotázkou, či v jej prípade neboli naplnené dôvody prípustnosti podania dovolania.
Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti zistil, že podstatné sťažnostné námietkysťažovateľky sa týkajú predovšetkým skutočnosti, že sťažovateľke ako účastníčke konania sapostupom súdu odňala možnosť konať pred súdom (bod 3), bola potom takáto argumentáciasťažovateľky jednoznačne dôvodom postupu podľa § 237 písm. f) OSP v znení účinnom do31. decembra 2014, a to vzhľadom na skutočnosť, že napadnuté uznesenie krajského súdunadobudlo právoplatnosť 23. decembra 2014 (bod 14).
16. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že v danom prípade bolasťažovateľka oprávnená domáhať sa ochrany v petite označených práv (bod 4), k porušeniuktorých malo dôjsť napadnutým uznesením okresného súdu č. k. 14 Er 956/2009-253z 5. februára 2014 a napadnutým uznesením krajského súdu č. k. 7 CoE 60/2014-288z 29. septembra 2014, podaním dovolania, o ktorom je oprávnený a aj povinný rozhodnúťpríslušný (všeobecný) súd.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd nemá právomoc rozhodnúť o sťažnostisťažovateľky, pretože právomoc rozhodnúť o ochrane namietaného porušenia jej základnéhopráva na súdnu a inú právnu ochranu (respektíve jej práva na spravodlivé súdne konanie),ako aj základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom napadnutýmiuzneseniami tak okresného súdu, ako i krajského súdu (bod 1) má všeobecný súd.
17. Ústavný súd konštatuje, že za daného stavu mala sťažovateľka k dispozícii účinnýprávny prostriedok na ochranu namietaného porušenia jej práv.
V spojitosti s tým je potrebné uviesť, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavynepredstavuje právny prostriedok nápravy, ktorý možno využiť súčasne popri inýchprostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľka k dispozícii; takúto sťažnosť možno uplatniťiba v tom prípade, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlopodľa tvrdenia sťažovateľky k porušeniu jej základných práv alebo slobôd(m. m. IV. ÚS 21/02).
18. Sťažovateľka si preto nemôže vyberať orgán verejnej moci, ktorý jej má poskytnúťochranu pred namietaným porušením jej práv. Povinnosťou sťažovateľky je vyčerpať všetkyprávne prostriedky ochrany ňou označených práv, porušenie ktorých namieta, tak, ako toumožňuje právny poriadok Slovenskej republiky. Až po ich vyčerpaní a za predpokladu, žeby boli splnené ostatné ústavné aj zákonné podmienky, by mohla byť daná právomocústavného súdu (IV. ÚS 171/04).
19. Vychádzajúc z postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánuochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy), ktorý nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnouinštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (II. ÚS 1/95,II. ÚS 21/96), ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní odmietolpre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
20. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovaťo ďalších návrhoch sťažovateľky.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015