znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 162/2014-46

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2. apríla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s., Garbiarska 2, Košice, zastúpenej advokátskou kanceláriou JUDr. Daniel Blyšťan, s. r. o., Rastislavova 68, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Daniela Blyšťana, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základného práva na zákonného sudcu a na verejné prerokovanie veci v jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I a jeho rozhodnutím sp.   zn.   20   Er   2125/2011,   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach   v   odvolacom konaní vedenom   pod   sp.   zn.   13   CoE   72/2012   a   jeho   uznesením   z   11.   júla   2012 a postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   dovolacom   konaní   vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 3/2013 a jeho uznesením z 13. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2013 doručená a podaniami zo 17. júla, 4. septembra a 23. decembra 2013doplnená sťažnosť obchodnej spoločnosti Rapid life životná poisťovňa, a. s. (ďalej len „sťažovateľka“ alebo aj „oprávnená“), vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),   základného   práva   na   zákonného   sudcu   a na   verejné   prerokovanie   veci   v   jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a rozhodnutiami v záhlaví uvedenými všeobecnými súdmi.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka ako subjekt podnikajúci v oblasti poisťovníctva uzavrela 23. júla 2007 s P. K. (ďalej len „povinný“) poistnú zmluvu č. 4244800148, v ktorej bola dojednaná tzv. rozhodcovská doložka, podľa ktorej všetky spory   súvisiace   s   touto   poistnou   zmluvou   budú   riešené   pred rozhodcovským   súdom. Sťažovateľka   si   následne   pred   rozhodcovským   súdom   uplatnila   svoje   nároky proti povinnému   a   tieto   jej   boli   priznané   rozhodcovským   rozsudkom   (rozsudkom Arbitrážneho súdu Košice   sp. zn. 2 C 975/2009 z 8. marca 2010 o uložení povinnosti povinnému zaplatiť sťažovateľke dlžné poistné v sume 32 € s prísl.), na základe ktorého ako exekučného titulu podala návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému.

3. Okresný súd Košice I (ďalej len „okresný súd“) v exekučnej veci sťažovateľky o vymoženie sumy 32 € s príslušenstvom potom, ako sťažovateľka na jeho výzvu predložila poistnú   zmluvu   a   všeobecné   poistné   podmienky   tvoriace   súčasť   zmluvy,   uznesením sp. zn. 20   Er   2125/2011   z 29.   februára   2012   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“) zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Podľa sťažovateľky okresný súd nevychádzal z obsahu rozhodcovského spisu, ale nanovo   konštruoval   diametrálne   odlišný   skutkový   stav   bez   súčinnosti   s oprávnenou. Okresný   súd   pri   vydaní   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   totiž   opakovane   posudzoval platnosť rozhodcovskej doložky, t. j. skutočnosť, ktorú posudzoval už v rozhodcovskom konaní rozhodcovský súd, a to na základe vykonaného dokazovania s odlišným záverom, ale bez akéhokoľvek vykonaného dokazovania.

4.   Krajský   súd   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   na   odvolanie   oprávnenej sťažovateľky   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu,   s   ktorého   odôvodnením   sa   v   celom rozsahu stotožnil a Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý jej dovolanie pre neprípustnosť odmietol.

5.   Rozhodnutie   všeobecných   súdov   považuje   sťažovateľka   za   arbitrárne, nepreskúmateľné a ich závery za neodôvodnené, pričom ich nepreskúmateľnosť má podľa sťažovateľky spočívať v tom, že žiaden zo súdov nevymedzil hranice dokazovania, teda nevymedzil, čo sa v súlade s jeho právnym názorom má považovať za dokazovanie a aký postup súdu už dokazovaním nie je. Ak exekučný súd posúdil obsah listín predložených sťažovateľkou, a dospel k diametrálne odlišným právnym záverom ako rozhodcovský súd, bolo v súlade so zásadou práva na spravodlivý proces nevyhnutné, aby mala oprávnená možnosť sa k takému posúdeniu vyjadriť, najmä ak dôvodne očakávala nariadenie exekúcie na   podklade   právoplatného   a   vykonateľného   exekučného   titulu.   V   tomto   smere   bolo rozhodnutie   exekučného   súdu   prekvapivým,   a   teda   je   porušením   práva   na   spravodlivý proces, ktoré v ďalšom procese neodstránili ani krajský súd či najvyšší súd.

Sťažovateľka   dodala,   že   najvyšší   súd   sa   nijako   nevysporiadal   s jej   argumentmi formulovanými   v   ňou   podanom   dovolaní   a   podporujúcimi   právny   názor   o   potrebe nariadenia   pojednávania.   Poukazovala   pritom   na   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Českej republiky   sp.   zn.   20   Cdo/1020/99   (R   ČR   č.   25/2002),   ako   aj   na   obsah   rozhodnutia Ústavného súdu   Českej   republiky sp.   zn.   IV.   ÚS   57/04   tvrdiac,   že   výsledkom   postupu exekučného súdu je faktická nevykonateľnosť exekučného titulu, teda faktické zrušenie jeho účinkov. Opodstatnenosť podávanej sťažnosti ďalej sťažovateľka odvodzuje aj z uznesení ústavného   súdu   sp.   zn.   IV.   ÚS   344/2012   z   3.   júla   2012,   sp.   zn.   I.   ÚS   547/2012 zo 7. novembra 2012 a nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 499/2012 z 10. júla 2013. Namieta   aj skutočnosť,   že   dovolací   súd   v   odôvodnení   napadnutého   uznesenia   žiadnym spôsobom   nezdôvodnil   odklon   od   judikatúry   ústavného   súdu,   na   ktorú   poukázala v podanom dovolaní (napríklad III. ÚS 192/06).

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol nálezom tak, že jej právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s právom na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 listiny, právo na zákonného sudcu a na verejné prerokovanie veci v jej neprítomnosti podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy, právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uzneseniami označených súdov porušené boli, tieto rozhodnutia všeobecných súdov zrušil a priznal jej náhradu trov právneho zastúpenia v sume 323,95 €.

7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   (návrhu)   možno   hovoriť   predovšetkým vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie   ktorého   sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV.   ÚS   16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

10.   V   súlade   s uvedenými zásadami ústavný súd predbežne prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a dospel k záveru, že sú splnené podmienky na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, a to z týchto dôvodov.

11. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods.   1   ústavy   nebolo   v jeho   právomoci   preskúmanie   napadnutého   uznesenia   okresného súdu, pretože na základe podaného odvolania to patrilo do právomoci krajského súdu.

12. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka proti (v sťažnosti) namietanému uzneseniu   okresného   súdu   podala   riadny   opravný   prostriedok   –   odvolanie,   o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práv sťažovateľky predmetným uznesením okresného súdu.

13.   Zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   vo   vzťahu ku všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový   stav a aké právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (m.   m.   II.   ÚS   21/96, II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov.   Sú   to   teda   všeobecné   súdy,   ktorým   prislúcha   chrániť   princípy   spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové   právne   a skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany. Ústavný   súd   už   opakovane   uviedol   (I.   ÚS   241/07),   že   ochrana   ústavou,   prípadne dohovorom   garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou,   ústavným   zákonom,   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   2   a 5   ústavy a zákonom   (čl.   144   ods.   1   ústavy).   Úloha   ústavného   súdu   pri   rozhodovaní   o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutím súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).

14. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základné práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom,   ktoré   môžu   zakladať   záver   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   patrí   aj absencia ústavnoprávneho rozmeru namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťami prípadu.

15.   Ústavný   súd   na   rozdiel   od   sťažovateľky   nepovažuje   napadnuté   uznesenie krajského súdu za neodôvodnené a nepreskúmateľné, keďže z neho vyplýva dostatok právne relevantných argumentov odôvodňujúcich rozhodnutie prijaté v danej veci krajským súdom. Uznesenie   krajského   súdu   je   pritom   nevyhnutné   hodnotiť   v spojitosti   s uznesením okresného   súdu   sp.   zn.   20   Er   2125/2011   z 29.   februára   2012.   Z konštantnej   judikatúry ústavného súdu totiž vyplýva, že postup a rozhodnutie všeobecného súdu, ktoré vychádzajú z   aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy,   v zásade   nemožno   hodnotiť   ako porušovanie   základných   práv   a slobôd   (I.   ÚS   8/96,   I.   ÚS   6/97).   Vo   svojej   ustálenej judikatúre   aj   v nadväznosti   na   §   219   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“)   ústavný   súd   tiež   zdôrazňuje,   že   odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok. Navyše, úlohou ústavného súdu pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je posudzovanie právnej perfektnosti namietaného rozhodnutia všeobecného súdu z hľadiska formálnych požiadaviek vyplývajúcich zo zákonov a iných všeobecne   záväzných   právnych   predpisov   a z týchto   aspektov   jeho   „vylepšovanie“,   ale posúdenie jeho ústavnej akceptovateľnosti a udržateľnosti (IV. ÚS 325/08).  

16. Rovnako ani nespokojnosť sťažovateľky s právnym posúdením veci krajským súdom (a pred ním okresným súdom) sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia.   Aj   stabilná   rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 232/08) rešpektuje názor, podľa ktorého právo na spravodlivé súdne konanie nemožno stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

17. Pokiaľ sťažovateľka „in concreto“ namietala skutočnosť, že sa nemohla vyjadriť k vykonávanému   dokazovaniu   zo   strany   okresného   súdu   v súvislosti   s rozhodovaním o vydaní   poverenia   súdnemu   exekútorovi,   ústavný   súd   predostiera,   že   z pohľadu „materiálneho“ uvedenú možnosť sťažovateľka mala a aj ju využila v rámci ňou podaných opravných prostriedkov (odvolania a dovolania) a v rozsahu veci primeranom sa s touto jej obranou   zaoberali   aj   vyššie   súdy   (krajský   súd   a najvyšší   súd).   Z hľadiska   princípu materiálnej   pravdy   reálny   proces   v danej   veci   teda   zabezpečil,   aby   sa   všeobecné   súdy v rámci   inštančného   postupu   zaoberali   aj   nosnými   dôvodmi   uvádzanými   sťažovateľkou v tejto sťažnosti, aj keď nie podľa jej predstáv, t. j. v rámci konania pred okresným súdom, ale v jeho celostnom priebehu.

18. Ústavný súd preskúmaním právnych záverov krajského súdu nedospel k názoru, že v danej veci sa všeobecný súd dopustil výkladových omylov, ktoré by zakladali rozpor napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   s obsahom   základného   práva   na   súdnu   ochranu či práva na spravodlivé súdne konanie.

19.   Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   reagovať   aj   na   námietky   sťažovateľky poukazujúce na odlišnosť   časti   rozhodovacej   prace všeobecných súdov   pri   rozhodovaní vecne a právne podobných vecí, ako aj na právne názory Ústavného súdu Českej republiky a ústavného súdu. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov) a suplovať právomoc, ktorá podľa § 8 ods. 3 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená najvyššiemu súdu. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že vývoj právnych názorov všeobecných súdov v právne obdobných prípadoch nemožno automaticky stotožňovať s porušením základného práva na súdnu ochranu, pokiaľ je prípadná odlišnosť týchto právnych názorov založená na racionálnej   právnej   argumentácii.   Je   pritom   vecou   (a   najmä   povinnosťou)   vo   veci konajúcich všeobecných súdov vysporiadať sa nielen so zákonnosťou, ale aj ústavnosťou svojich rozhodnutí (čl. 144 ods. 1 ústavy).

20. Keďže namietané rozhodnutie odvolacieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu. K podobnému názoru – ako v tejto veci – ústavný súd dospel aj v konaní o iných obdobných sťažnostiach (I. ÚS 359/2012, I. ÚS 332/2012, m. m. IV. ÚS 461/2012, II.   ÚS   160/2013,   III.   ÚS   264/2012,   III.   ÚS   595/2012,   III.   ÚS   433/2013,   resp. III. ÚS 455/2013)   a na   uvedenom   názore   konajúceho   senátu   I.   ÚS   nemení   nič   ani skutočnosť,   že   senát   II.   ÚS   rozhodol   10.   júla   2013   vo   veci   sp.   zn.   II.   ÚS   499/2012 inak/opačne, resp. že v niektorých iných prípadoch návrhy sťažovateľky boli eventuálne prijaté na ďalšie konanie. Totiž senát II. ÚS v tomto opačnom rozhodnutí, ktorým vyhovel sťažovateľke   –   okrem   toho,   že   ešte   krátko   predtým   28.   februára   2013   vo   veci sp. zn. II. ÚS 160/2013   (išlo   dokonca   o spojené   štyri   sťažnosti)   sťažnosť   sťažovateľky v obdobnej   veci   odmietol   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   –   rozhodol   bez   toho,   aby zdôvodnil   potrebu   zmeny   doterajšej   konštantnej   judikatúry   (napr.   I.   ÚS   359/2012, I. ÚS 332/2012,   m.   m.   IV.   ÚS   461/2012,   II.   ÚS   160/2013,   III.   ÚS   264/2012, III. ÚS 595/2012,   III.   ÚS   433/2013,   III.   ÚS   455/2013)   a predmetnú   vec ani nepredložil podľa § 6 zákona o ústavnom súde plénu ústavného súdu pre účely zjednotenia právnych názorov senátov (k odchylnému právneho názoru   dochádza   aj v súvislosti   s procesnými rozhodnutiami o odmietnutí sťažností z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti, keďže ide o kvázi meritórne rozhodnutie, pozn.). Preto toto opačné rozhodnutie senátu II. ÚS možno bez ďalšieho považovať za ojedinelé a vybočujúce z inak konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného   súdu,   teda   rozhodnutie per   incuriam,   ktoré   senát   I.   ÚS   nemusí   nasledovať. Pri rozhodovaní (nielen) ústavného súdu je potrebné mať na zreteli predovšetkým záujem na stabilite súdnych rozhodnutí. Judikatórne zmeny by sa mali – skôr výnimočne – diať na pozadí zmeny právnej úpravy alebo zmeny spoločenských pomerov a aj to zákonom predvídaným spôsobom (§ 6 zákona o ústavnom súde). Pokiaľ takáto zmena nie je náležite odôvodnená   a/alebo   neprešla   požadovanou   zákonnou   procedúrou,   možno   ju   považovať za akt jurisdikčnej svojvôle.

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd nenachádza relevantnú súvislosť medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   na   jednej   strane   a sťažovateľkou označenými právami, a preto jej sťažnosti nevyhovel.

22. Aj vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje, že   odôvodnenie   jeho   právneho   názoru   o neprípustnosti   dovolania   sa   nevyznačuje arbitrárnosťou či nezákonnosťou, takže ani argumentácia sťažovateľky uvedená v sťažnosti nie je spôsobilá spochybniť opodstatnenosť jeho záverov, ktoré vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo   odôvodnil.   Najvyšší   súd   sa   totiž   dôsledne   vysporiadal   s námietkami sťažovateľky týkajúcimi sa nedostatku právomoci súdov [§ 237 písm. a) OSP], že súdy zaťažili konanie tzv. inou vadou [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP], že krajský súd vec nesprávne právne posúdil a tiež že postupom okresného súdu a krajského súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

23. Ústavný súd konštatuje, že z uvedených dôvodov nebola zistená taká príčinná súvislosť   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu,   napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu   a označenými   základnými   a inými   právami   sťažovateľky,   ktorá   by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

24. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

25. Podľa § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde k tomuto rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko sudca Milan Ľalík.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2014