znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 162/2013-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. marca 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   B.,   S.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K., namietajúceho porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ako   aj   práva   podľa   čl.   8   Aarhuského dohovoru postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 10/2012 a jeho rozsudkom z 13. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. januára 2013 faxom (poštou 29. januára 2013) doručená sťažnosť V. B. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „žalobca“), ktorou namietal porušenie „... jeho práva domáhať sa zákonným postupom   svojho   práva   pred   súdom   Slovenskej   republiky“ zakotveného   v čl. 46   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej len „dohovor“),   ako   aj   práva „... ako   člena   verejnosti,   na   účinnú   účasť   na   príprave vykonávacích   predpisov   a   iných   všeobecne   použiteľných   právne   záväzných   pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie zakotvené v článku 8 Aarhuského dohovoru“ (Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp 10/2012 a jeho rozsudkom z 13. novembra 2012.

2. Zo   sťažnosti   a z   k   nej   pripojených   písomností   vyplýva,   že   sťažovateľ bol v procesnom   postavení   žalobcu   v konaní   o preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaný“) sp. zn. 8874/2010-2.1.2   zo   16.   septembra   2010   vedenom   Krajským   súdom   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 4 S 345/2010. Žalovaný predmetným rozhodnutím nevyhovel (zamietol) odvolaniu sťažovateľa proti rozhodnutiu Krajského úradu životného prostredia v Ž. (ďalej len „krajský úrad“) č. 2010/00844-3/Dur z 19. júla 2010, ktorým nepriznal   sťažovateľovi   postavenie   účastníka   v konaní   o pripomienkach   účastníka k dokumentu „Zámer   na   vyhlásenie   zón   Tatranského   národného   parku“.   Sťažovateľ žalobou   z 2.   decembra   2010   o   preskúmanie   rozhodnutia   správneho   orgánu   žiadal, aby „Krajský   súd...   rozhodol   vo   veci   tak,   že   uložil   KÚŽP...   konať   vo   veci   podania... označeného   ako   pripomienky   k   zámeru   na   vyhlásenie   zón   Tatranského   národného parku v lehote   30   dní   od   právoplatnosti   uznesenia.“.   Krajský   súd   rozsudkom č. k. 4 S 345/2010-57 zo 17. februára 2012 rozhodnutie žalovaného zo 16. septembra 2010, ako aj rozhodnutie krajského úradu z 19. júla 2010 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Predmetný rozsudok krajského súdu napadol žalovaný 13. marca 2012 odvolaním. Najvyšší súd napadnutý rozsudok sp. zn. 3 Sžp 10/2012 z 13. novembra 2012 zmenil tak, že žalobu zamietol.

3. Po uvedení na vec sa vzťahujúcich právnych noriem [čl. 8 Aarhuského dohovoru, čl. 7 ods. 5 ústavy, § 50 ods. 1 až 6 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“), čl. 46 ods. 1, čl. 127 ods. 1 až 3 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru] sťažovateľ v podstatnom uviedol:

«Predmetom   konania   pred   správnymi   orgánmi   bolo   rozhodnutie,   či   žalobca   - sťažovateľ je účastníkom pripomienkového konania o zámere...

Krajský   úrad...   svojím   rozhodnutím   zo   dňa   19.   7.   2010...   rozhodol   tak, že, odvolávajúc   sa   na   ust.   §   50   ods.   3   ZOPK,   sťažovateľ   nie   je   účastníkom   konania o vyhlásení zón Tatranského národného parku.

Toto rozhodnutie..., bolo odvolacím orgánom potvrdené a bolo spolu s rozhodnutím odvolacieho orgánu predmetom žaloby, ktorú sťažovateľ podal na Krajský súd v Bratislave. Krajský súd... vo svojom rozhodnutí, ktorým vyhovel žalobe sťažovateľa, poukázal na ust. článku 8 Aarhuského dohovoru. Skonštatoval, že sťažovateľ je podľa článku 2 ods. 4 Aarhuského dohovoru predstaviteľom verejnosti.

So   zreteľom   na   uvedené,   berúc   do   úvahy   ust.   §   50   ZOPK,   Krajský   súd... pri rozhodovaní o žalobe sťažovateľa poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-240/09 z 8. 3. 2011, z ktorého vyvodil, že aj keď Aarhuský dohovor nemá priamy účinok v práve   Európskej   únie,   sú   súdy   Slovenskej   republiky   povinné   vykladať   procesné ustanovenia   tak,   aby   boli   dodržané   ciele   a   zámer   Aarhuského   dohovoru   a   bola   tak umožnená aktívna účasť verejnosti v otázkach životného prostredia.

Najvyšší súd..., dospel k zásadne odlišnému právnemu názoru. Základom takéhoto názoru   je   na   jednej   strane   skutočnosť,   že   vyhlasovanie   zón   chránených   území je dvojfázovým konaním, kde oznámenie o zámere je prvou fázou a príprava všeobecne záväzného   právneho   predpisu,   v   rámci   schvaľovania   ktorého   má   verejnosť   právo pripomienkovať   takýto   návrh v   súlade s   Legislatívnymi pravidlami vlády SR   je druhou fázou. Z toho hľadiska posudzujúc predmetnú vec dospel k záveru, že pri predložení návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu, v tomto prípade nariadenia vlády SR, „verejnosť má možnosť uplatniť svoje pripomienky k návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu, čo znamená, že má takmer rovnaké postavenie ako majú pripomienkujúce orgány.“... Podľa názoru   najvyššieho   súdu   verejnosti   teda   bola   daná   možnosť   pripomienkovania   Zámeru a preto   ani   sťažovateľ   nebol   ukrátený   na   svojich   právach   a   tento   postup   považoval za súladný s článkom 8 písm. a) Aarhuského dohovoru...»

4. Podľa názoru sťažovateľa „... rozhodnutím Najvyššieho súdu... bolo porušené jeho právo, ako člena verejnosti, na účinnú účasť na príprave vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie zakotvené v článku 8 Aarhuského dohovoru, právo domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy... a práva na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru...

Rozsudok   Najvyššieho   súdu...   zásadným   spôsobom,   porušil   právo   sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie a jeho právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Právo sťažovateľa...

- ako člena verejnosti, na účinnú účasť na príprave vykonávacích predpisov a iných všeobecne použiteľných právne záväzných pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie zakotvené v článku 8 Aarhuského dohovoru,

- domáhať sa zákonným postupom svojho práva pred súdom Slovenskej republiky zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy...

- a na spravodlivé súdne konanie zakotvené v článku 6 ods. 1 Dohovoru... bolo   rozsudkom   Najvyššieho   súdu...   sp.   zn.   3 Sžp/10/2012   dňa   13.   11. 2012 a postupom, ktorý mu predchádzal, porušené.

Ústavný súd... zakazuje Najvyššiemu súdu... pokračovať v porušovaní namietaných práv sťažovateľa.

Ústavný súd... zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu... 3 Sžp/l0/2012 dňa 13. 11. 2012 a vracia vec Najvyššiemu súdu... na ďalšie konanie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

6. Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný   súd každý   návrh   na začatie   konania predbežne   prerokuje podľa   §   25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

8. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V   súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o   zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98 tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

10. Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   poukázať   na   svoje   ústavné   postavenie, z ktorého   vyplýva,   že   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne   nedôvodné alebo arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné, a zároveň by malo za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

11. Uvedenými   právnymi   názormi   sa   ústavný   súd   riadil   aj   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich ústavou, dohovorom a Aarhuským dohovorom garantovaných práv napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil označené základné právo (resp. práva) predovšetkým namietaným postupom uvedeným v bode 3. Bolo preto úlohou   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   posúdiť,   či   medzi odôvodnením napadnutého rozsudku najvyššieho súdu týkajúceho sa uvedených námietok a sťažovateľom označeným základným právom podľa ústavy, resp. právom podľa dohovoru a Aarhuského dohovoru existuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po eventuálnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala opodstatnené dôvody na vyslovenie ich porušenia.

12. Predmetom sťažovateľovej sťažnosti je porušenie označených práv zaručených ústavou,   dohovorom   a Aarhuským   dohovorom   postupom   najvyššieho   súdu   v odvolacom konaní a jeho rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 10/2012 z 13. novembra 2012.

II.A K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru

13. Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo...   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom...

14. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) v postupe najvyššieho súdu v odvolacom konaní, v ktorom napadnutým rozsudkom z 13. novembra 2012 „podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. a § 220 O. s. p. napadnutý rozsudok Krajského súdu... č. k. 4 S/345/2010-57 zo dňa 17. 02. 2012 zmenil tak, že žalobu zamietol“.

15. Z obsahu   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   z 13.   novembra   2012, ako aj z k sťažnosti   pripojených   písomností   (najmä   rozhodnutia   žalovaného   ministerstva zo 16. septembra 2010, sťažovateľovej žaloby z 2. decembra 2010, rozsudku krajského súdu zo 17. februára 2012, odvolania žalovaného z 13. marca 2012 a vyjadrenia sťažovateľa zo 6. júna   2012   k nemu)   v podstatnom   vyplýva,   že   návrhu   sťažovateľa   na   uloženie povinnosti   krajskému   úradu   v lehote   30   dní   prerokovať   jeho   pripomienky   k „Zámeru na vyhlásenie   zón   Tatranského   národného   parku“ [návrh   bol   predmetom   (podstatným dôvodom)   žaloby   o preskúmanie   rozhodnutí   správnych   orgánov]   najvyšší   súd v pozmeňujúcom odvolacom rozsudku tým, že žalobu zamietol, nevyhovel, keď sa stotožnil s právnymi závermi vo veci konajúcich správnych orgánov („žalovaný rozhodol v súlade so zákonom“)   v tom,   že   sťažovateľ   v zmysle   zákona   o ochrane   prírody   (§   50   ods.   3) nedisponoval tzv. aktívnou vecnou legitimáciou na podanie pripomienok.

16. Podľa   §   50   ods.   3   zákona o ochrane prírody   má vlastník   (správca,   nájomca) dotknutého pozemku, obec a dotknutý   orgán   štátnej správy   právo najneskôr   do   30 dní od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany prírody. Podľa § 50 ods. 4 zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody je povinný najneskôr do 30 dní pripomienky prerokovať s tým, kto ich podal.

17. Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu (ako aj práva na spravodlivý proces) je umožniť každému reálny   prístup   k   súdu,   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   súdu   o   veci   konať a rozhodnúť (napr.   II.   ÚS   88/01,   I.   ÚS   204/2010),   ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom   konaní.   Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

18. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) označeným rozhodnutím najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc   všeobecných   súdov.   V   právomoci   ústavného   súdu   zostalo   následne iba posúdenie,   či   účinky   výkonu   právomoci   najvyššieho   súdu   v   súvislosti   s   jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľa rozsudkom sp. zn. 3 Sžp 10/2012 z 13. novembra 2012 sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy (resp. dohovoru).

19. Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd svoj rozsudok, ktorým zmenil prvostupňový rozsudok a sťažovateľovu   žalobu   zamietol,   náležite   odôvodnil,   čo   potvrdzuje   jeho   argumentácia vychádzajúca   z v konaní   zisteného   skutkového   stavu   a na   tomto   základe   vyvodených právnych záverov. V odôvodnení najvyšší súd oboznámil podstatu odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov v rozsudku krajského súdu. Následne uviedol odvolaciu argumentáciu žalovaného a vyjadrenie sťažovateľa k nej.

Najvyšší úd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:«Najvyšší   súd...   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   2   O.   s.   p.),   preskúmal   odvolaním napadnutý   rozsudok   súdu   prvého stupňa v rozsahu   a   z dôvodov uvedených   v odvolaní (§ 212 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá O. s. p.) a po tom, ako bolo oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku vyvesené na úradnej tabuli súdu   a   na   internetovej   stránke   Najvyššieho   súdu...   www.supcourt.gov.sk,   www.nsud.sk, najmenej   päť   dní   vopred,   v   senáte   rozhodol   pomerom   hlasov   3:0   (§   3   ods.   9   zák.   č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011) a rozsudok verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, 3 O. s. p.).

Z obsahu administratívneho spisu senát odvolacieho súdu zistil, že dňa 10. 02. 2010 oznámil Krajský úrad životného prostredia v Ž. dotknutým obciam a dotknutým orgánom štátnej správy v Žilinskom kraji „Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku“ (ďalej len Zámer). Uviedol, kde je možné do komplexného Zámeru zonácie TANAPu a jeho príloh nahliadnuť a vyzval dotknuté obce, aby informovala verejnosť o Zámere zonácie TANAPu jeho vyvesením na úradnej tabuli obce a na zaslanie pripomienok k zámeru. Žalobca svojím podaním zo dňa 03. 03. 2010, doručeným Krajskému úradu... dňa 08. 03. 2010, vzniesol pripomienky k Zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku.   V   svojich   pripomienkach   uviedol,   že   predložený   zámer   nerešpektuje   prírodné a prírodoochranné   hodnoty   biotopov   a   druhov   vyskytujúcich   sa   na   území   Tatranského národného parku. Uviedol osem hlavných námietok, a to: 1. Požiadal odložiť schválenie návrhu zonácie TANAPu, kým nebude uspokojivo vyriešená otázka majetkovej ujmy pre súkromných vlastníkov; 2. Nesúhlasil so znížením výmery piateho stupňa ochrany na území súčasných   rezervácií   v   NPR   Tichá   dolina   a   NPR   Kôprová   dolina.   Požiadal   zachovať súčasnú rozlohu výmery piateho stupňa ochrany na území súčasných rezervácií v NPR Tichá dolina a NPR Kôprová dolina v zóne A Zámeru; 3. Nesúhlasil s vytvorením zóny Cr v lokalite   Spálený   žľab   nad   rámec   súčasného   lyžiarskeho   strediska.   Požiadal   zónu Cr v lokalite Spálený žľab vypustiť zo Zámeru; 4. Nesúhlasil so znížením výmery piateho stupňa ochrany v NPR Javorová dolina, NPR Bielovodská dolina a NPR Belianske Tatry na území   Javorovej   a   Bielovodskej   doliny.   Požiadal   zachovať   súčasnú   rozlohu   výmer piateho stupňa ochrany v NPR Javorová dolina, NPR Bielovodská dolina a NPR Belianske Tatry na území Javorovej a Bielovodskej doliny v návrhu zóny A Zámeru; 5. Nesúhlasil s vytvorením   zóny   Cr   v   lokalite   Ždiar   -   Strednica   nad   rámec   súčasného   lyžiarskeho strediska;   6.   Nesúhlasil   s   vytvorením   Cr   zóny   pod   Surovým   hrádkom.   Požiadal   zónu Cr v lokalite   Pod   Surovým   hrádkom   zo   Zámeru   vypustiť;   7.   Nesúhlasil   so   zmenšením výmery piateho stupňa ochrany v NPR Suchá dolina. Požiadal zachovať súčasnú výmeru piateho stupňa ochrany v NPR Suchá dolina v zóne A zámeru; 8. Nesúhlasil s vytvorením Cr zóny v lokalite Solisko - Tatranská Štrba nad rámec súčasného lyžiarskeho strediska. Požiadal zónu Cr v Zámere zachovať v rámci súčasného lyžiarskeho strediska.

Podaním   zo   dňa   23.   04.   2010   Krajský   úrad...   oznámil   fyzickým   a   právnickým. osobám, ktoré ako verejnosť podali pripomienky k zámeru na vyhlásenie zón Tatranského národného parku vyhodnotenie ich pripomienok doručených na Krajský úrad životného prostredia   v Ž.   a   v P.   Tiež   oznámil,   kde   je   možné   do   predmetného   vyhodnotenia pripomienok nahliadnuť. V zozname pripomienok od verejnosti sú uvedené pripomienky od L. a ďalších, ktoré sú obsahovo totožné s námietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom podaní zo dňa 03. 03. 2010. V uvedenom zozname pripomienok je pri obsahovo totožných námietkach   konkrétne   označených   jedenásť   fyzických   a   právnických   osôb   a   ďalej   je   v subjektoch ktorí podali námietky uvedené, že predmetné obsahovo totožné podania boli ku dňu 29. 03. 2010 doručené od 842 fyzických osôb z Českej a Slovenskej republiky.

Krajský úrad... rozhodnutím č. 2010/00844-3/Dur zo dňa 19. 07. 2010 nepriznal žalobcovi postavenie účastníka konania. Proti tomuto prvostupňovému rozhodnutia podal žalobca dňa 02. 08. 2010 odvolanie, ktoré žalovaný rozhodnutím č. 8874/2010-2.1.2 zo dňa 16. 09. 2010 zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Predmetom   preskúmavacieho   konania   v   danej   vecí   je   rozhodnutie   a   postup žalovaného   správneho   orgánu,   ktorým   bolo   rozhodnuté   o   priznaní,   resp.   nepriznaní postavenia   účastníka   konania   žalobcovi   vo   veci   konania   o   pripomienkach   žalobcu k dokumentu 2010/00351/Dur - Zámer na vyhlásenie zón Tatranského národného parku. Podľa   právnej   teórie,   ako   aj   predchádzajúcej   ustálenej   súdnej   praxe   (rozhodnutia Vrchného súdu v Prahe č. Rs 419 5A 88/97, Rs 457 5A 7/98,- rozsudok najvyššieho súdu 5 Sžp/1/2010)   bolo   rozhodnutie   o   nepriznaní   postavenia   účastníka   v   správnom   konaní považované za rozhodnutie procesnej povahy, a preto bolo podľa § 248 písm. a) O. s. p, vylúčené zo súdneho prieskumu. Po vydaní rozsudku Súdneho dvora Európskej únie č. C- 240/09 zo dňa 08. 03. 2011 bol pripustený aj súdny prieskum týchto procesných rozhodnutí vo veciach   týkajúcich   sa   ochrany   životného   prostredia   vtom   smere,   aby   aj   občianske združenia   zaoberajúce   sa   ochranou   životného   prostredia   boli   považované   za   účastníka správneho konania a mohli sa tak následne plnohodnotne zúčastniť súdneho konania. Podľa čl. 7 Aarhuského dohovoru každá Strana prijme vhodné praktické alebo iné opatrenia zabezpečujúce účasť verejnosti počas prípravy plánov a programov súvisiacich so životným   prostredím   v   transparentných   a   spravodlivých   podmienkach,   poskytnúc verejnosti potrebné informácie. V rámci tohto systému sa použijú ustanovenia článku 6 ods. 3, 4 a 8. Príslušný orgán verejnej moci zisti verejnosť, ktorá sa môže na procese zúčastniť,   zohľadňujúc   ciele   tohto   dohovoru.   Každá   Strana   umožní   verejnosti   zúčastniť sa vo vhodnom rozsahu na príprave politík súvisiacich so Životným prostredím.

Podľa čl. 6 ods. 3 Aarhuského dohovoru procesy účasti verejnosti budú zahŕňať primeraný časový rámec pre jednotlivé fázy, ktorý poskytne dostatočný čas na informovanie verejnosti   v   súlade   s   odsekom   2   a   pre   verejnosť   možnosť   pripraviť   sa   a   účinne sa zúčastňovať na rozhodovacom procese o životnom prostredí.

Podľa   čl.   6   ods.   4   Aarhuského   dohovoru   každá   Strana   umožní   včasnú   účasť verejnosti   v   čase,   ked1   sú   ešte   otvorené   všetky   možnosti   a   účasť   verejnosti   sa   môže uskutočniť efektívne.

Podľa   čl.   6   ods.   8   Aarhuského   dohovoru   každá   Strana   zabezpečí,   aby   pri rozhodovaní boli náležité zohľadnené výsledky účasti verejnosti.

Podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru každá Strana sa usiluje podporovať, pokým sú ešte možnosti   otvorené,   účinnú   účasť   verejnosti   na   príslušnej   úrovni   počas   prípravy vykonávacích   predpisov   a   iných   všeobecne   použiteľných   právne   záväzných   pravidiel orgánmi verejnej moci, ktoré môžu mať významný vplyv na životné prostredie.

Na tento účel by mali byť vykonané nasledujúce kroky:

a) mali by byť ustanovené dostatočné časové rámce pre účinnú účasť;

b) mali   by   byť   zverejnené   návrhy   predpisov   alebo   by   mali   byť   inak   verejne sprístupnené a

c) verejnosti   by   mala   byť   daná   možnosť   pripomienkovania,   a   to   priamo   alebo prostredníctvom zastupiteľských poradných orgánov.

Výsledky účasti verejnosti sa zohľadnia v najvyššej možnej miere. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru navyše bez toho, aby boli dotknuté procesy preskúmania uvedené v odsekoch 1 a 2, každá Strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené   v   jej   vnútroštátnom   práve,   ak   sú   nejaké.   aby   členovia   verejnosti   mali   prístup k správnemu   alebo   súdnemu   konaniu   umožňujúcemu   napadnutie   úkonov   a   opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia.

Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. rozsiahlejšie územie, spravidla s výmerou nad 1 000 ha, prevažne s ekosystémami podstatne nezmenenými ľudskou činnosťou alebo v jedinečnej   a   prirodzenej   krajinnej   štruktúre,   tvoriace   nadregionálne   biocentrá a najvýznamnejšie prírodné dedičstvo, v ktorom je ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti,   môže   vláda   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „vláda“)   nariadením   vyhlásiť za národný park.

Podľa § 50 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. zámer vyhlásiť chránený krajinný prvok, chránený areál,   prírodnú rezerváciu,   prírodnú   pamiatku,   chránené   vtáčie   územia,   zóny chráneného   územia   alebo   chránený   strom   je   orgán   ochrany   prírody   príslušný   na   ich vyhlásenie   povinný   písomne   oznámiť   vlastníkovi   (správcovi,   nájomcovi)   pozemku dotknutého zamýšľanou ochranou, ktorého možno zistiť z evidencie v katastri nehnuteľností, dotknutej obci a dotknutým orgánom štátnej správy. Ak ide o chránené vtáčie územie a zóny chráneného   územia,   je   týmto   orgánom   krajský   úrad   životného   prostredia.   Oznámenie zámeru obsahuje najmä základnú charakteristiku zámeru na vyhlásenie ochrany, miesto jeho realizácie. Ak je dotknutý väčší počet vlastníkov pozemkov alebo ak ich pobyt nie je známy, možno oznámenie zámeru doručiť verejnou vyhláškou.

Obec   je   povinná   do   15   dní   od   doručenia   oznámenia   zámeru   informovať   o   ňom verejnosť   vo   svojom   územnom   obvode   a   umožniť   nahliadnuť   doň   na   obvyklom   mieste, najmä na úradnej tabuli, najmenej po dobu 15 dní.

Vlastník   (správca,   nájomca)   dotknutého   pozemku,   obec   a   dotknutý   orgán   štátnej správy má právo najneskôr do 30 dní od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany prírody.

Orgán   ochrany   prírody   je povinný   najneskôr do 30 dní pripomienky prerokovať s tým, kto ich podal (§ 50 ods. 2, 3, 4 zákona č. 543/2002 Z. z.)

Podľa   §   104   ods.   28   zákona   č.   543/2002   Z.   z.   vláda   do   jedného   roka od nadobudnutia účinnosti tohto zákona vydá nariadenie, ktorým vyhlási zóny Tatranského národného parku.

Súdny   dvor   Európskej   únie   rozsudkom   C-240/09   zo   dňa   08.   03.   2011   rozhodol, že „Článok   9   ods.   3   Dohovoru   o   prístupe   k   informáciám,   účasti   verejnosti   na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia schváleného   v mene   Európskeho   spoločenstva   rozhodnutím   Rady   2005/370/ES   zo   17. februára 2005 nemá priamy účinok v práve Únie. Prináleží však vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na   podanie   správneho   opravného   prostriedku   alebo   žaloby,   ktorý   bude   v   čo   najväčšej možnej miere v súlade tak s cieľmi článku 9 ods. 3 tohto dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie...“

Vyhlasovanie jednotlivých zón a podzón chránených území vrátane stupňov ochrany, podrobnosti o ich územnej ochrane a vymedzení hraníc ustanovuje všeobecne záväzným právnym predpisom orgán oprávnený podľa zákona č. 543/2002 Z. z.

Podľa   §   19   ods.   1   uvedeného   zákona   národný   park   vyhlasuje   vláda   Slovenskej republiky   nariadením.   Samotný   proces   vyhlasovania   národného   parku   alebo   zón   má viacero štádií, na ktorých sa môžu zúčastniť jednotlivé subjekty.

V ustanovení § 50 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. má vlastník (správca, nájomca) dotknutého pozemku,   obec   a dotknutý orgán   štátnej   správy   právo najneskôr do   30 dní od doručenia oznámenia zámeru alebo jeho verejného oznámenia podať k nemu písomné pripomienky orgánu ochrany prírody. V tomto ustanovení je taxatívne stanovený okruh aktívne   legitimovaných   osôb   oprávnených   pripomienkovať   predmetný   zámer.   Samotné informovanie verejností zabezpečuje príslušná obec, ktorá je podľa § 50 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. povinná do 15 dní od doručenia oznámenia zámeru informovať o ňom verejnosť   vo   svojom   územnom   obvode   a   umožniť   nahliadnuť   doň   na   obvyklom   mieste. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že táto povinnosť bola riadne splnená.

Pripomienky verejnosti môže obec uplatniť v pripomienkovom režime v súlade s § 50 ods. 3, 4 zákona č. 543/2002 Z. z. V uvedenom zákone nie je upravené právo verejnosti priamo podávať pripomienky k zámeru a to i z dôvodu, že tento je svojou povahou len podkladom pre vypracovanie návrhu vyhlasovacieho predpisu, ktorým je nariadenie vlády Slovenskej   republiky.   Verejnosť   teda   uplatňuje   pripomienky   k   návrhu   tohto   všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým sa ustanovujú zóny Tatranského národného parku v rámci   pripomienkového   konania,   vychádzajúc   pritom   z   čl.   21   v   spojení   s čl.   9   a   10 Legislatívnych pravidiel vlády Slovenskej republiky (ďalej len SR) schválených uznesením vlády SR z 08. apríla 1997 č. 241 v znení platnom a účinnom v rozhodujúcom čase. Pripomienku   verejnosti   je   následne   predkladateľ   návrhu   povinný   ohodnotiť a jej prípadné neakceptovanie odôvodniť v rámci vyhodnotenia pripomienkového konania. Zavedeného   je   zrejmé,   že   verejnosť   má   možnosť   uplatniť   svoje   pripomienky   k   návrhu všeobecne záväzného právneho predpisu, čo znamená, že má takmer rovnaké postavenie ako majú pripomienkujúce orgány.

Krajský úrad životného prostredia akceptoval aj podávanie pripomienok verejnosti, ktorej pripomienky boli prerokované písomne, a to zverejnením oznámenia o vyhodnotení jej pripomienok na úradných tabuliach.

Do vyhodnotenia pripomienok podaných fyzickými a právnickými osobami k Zámeru bolo možné nahliadnuť na Krajskom úrade životného prostredia v P. a v Ž. a na obecných úradoch obcí dotknutých zámerom zonácie Tatranského národného parku. Verejnosti teda bola   daná   možnosť   pripomienkovania   Zámeru,   a   preto   ani   žalobca   nebol   ukrátený   na svojich právach, resp. oprávnených záujmoch. Tento postup bol v súlade s čl. 8 písm. c) Aarhuského dohovoru.

Krajský   úrad   životného   prostredia   v Ž.   v   procese   pripomienkovania   Zámeru akceptoval   podávanie   pripomienok   verejnosti.   Ako   vyplýva   z   obsahu   administratívneho spisu obsahovo totožné námietky podalo viac ako 850 fyzických alebo právnických osôb. Správne orgány prerokovali predmetné obsahovo totožné námietky, ktorých neakceptovanie bolo písomne odôvodnené. Preto sa nie je možné stotožniť so záverom krajského súdu, že správne orgány svojím prístupom neumožnili žalobcovi prístup k legislatívnym zámerom vzťahujúcich sa k Zámeru.

Verejnosti bola daná možnosť pripomienkovania Zámeru, ktorej pripomienky boli aj prerokované,   a   preto   žalobca   postupom   -správnych   orgánov   oboch   stupňov   nebol ukrátený na svojich právach a oprávnených záujmoch.

Na   základe   uvedeného   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   dospel   k   záveru, že žalovaný rozhodol v súlade so zákonom, a preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O. s. p. a § 220 O. s. p. napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 4S/345/2010-57 zo dňa 17. 02. 2012 zmenil tak, že žalobu zamietol. Zároveň poukazuje i na obdobnú vec vedenú na Najvyššom súde Slovenskej republiky, ktorú odvolací súd rozhodol dňa 26. 01. 2012 rozsudkom sp. zn. 5 Sžp/26/2011, ktorým potvrdil rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   žalobcu.   Uvedenou   žalobou   sa   žalobca   domáhal preskúmania   zákonnosti   rozhodnutia   Ministerstva   životného   prostredia   Slovenskej republiky, ktorým žalobcovi nebolo priznané postavenie účastníka konania vo veci konania o   pripomienkach   žalobcu   k   dokumentu   č.   2010/00351/Dur:   „Zámer   na   vyhlásenie   zón Tatranského národného parku“.

O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 2 a § 246c ods. 3 O. s. p. s poukazom na § 250k ods. 1 O. s. p. tak, že žalobcovi, ktorý nemal v konaní úspech, náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania nepriznal.»

20. Podľa   názoru   ústavného   súdu   najvyšší   súd   ústavne   súladným   spôsobom interpretoval a aplikoval relevantné ustanovenia zákona o ochrane prírody (najmä § 50), keď sa nestotožnil s názorom sťažovateľa a vyslovil, že z uvedených ustanovení nemožno odvodzovať   povinnosť   orgánu   ochrany   prírody   prerokovať   pripomienky   kohokoľvek, kto ich   podal,   pretože   je   potrebné   ustanovenie   §   50   ods.   4   vnímať   v kontexte s predchádzajúcim odsekom 3 toho istého ustanovenia, ktorý jednoznačne vymedzuje okruh oprávnených osôb, ktoré majú právo pripomienky podať. Vzhľadom na to, že sťažovateľ nepatril do okruhu oprávnených osôb, krajský úrad nebol povinný prorokovať s ním jeho pripomienky.

21. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich   podstaty   a   zmyslu.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v   súlade   so   skutkovým   a   právnym   názorom   účastníkov   konania   vrátane   ich   dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a   právne   skutočnosti   (IV.   ÚS   150/03, I. ÚS 301/06).

22.   Ústavný   súd   sa   z   obsahu   napadnutého   rozsudku   presvedčil,   že   najvyšší   súd sa námietkami   sťažovateľa   zaoberal   v   rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne   realizované právo účastníka   na   spravodlivé   súdne   konanie   (m.   m.   IV.   ÚS   112/05,   I.   ÚS   117/05). Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   žiadneho   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

23. Ústavný súd v závere poznamenáva, že dôvody rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžp 10/2012 z 13. novembra 2012 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových   okolností   prípadu   a   relevantných   právnych   noriem.   Toto   rozhodnutie nevykazuje   znaky   svojvôle,   nevyhodnocuje   nové   dôkazy   a   právne   závery,   konštatuje dostatočne   zistený   skutkový   stav,   k   čomu   najvyšší   súd   dospel   na   základe   vlastných myšlienkových   postupov   a hodnotení,   ktoré   ústavný   súd   nie je oprávnený   ani povinný nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, IV. ÚS 110/03). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

24. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru). S prihliadnutím na   odôvodnenosť   napadnutého   rozhodnutia,   ako   aj   s   poukazom   na   to,   že   obsahom základného   práva   na   súdnu   ochranu   (a   tiež   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie) nie je právo   na   rozhodnutie   v   súlade   s   právnym   názorom   účastníka   súdneho   konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.B K namietanému porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu

25. Sťažovateľ je tiež toho názoru, že najvyšší súd napadnutým rozsudkom porušil jeho právo podľa čl. 8 Aarhuského dohovoru.

26. Nadväzujúc na zistenia a závery uvedené v bodoch 19 (prvý odsek), 20 až 24 ústavný súd konštatuje neexistenciu príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením čl. 8 Aarhuského dohovoru a právnymi názormi a závermi najvyššieho súdu vyjadrenými v jeho rozsudku sp. zn. 3 Sžp 10/2012 z 13. novembra 2012. Z uvedeného dôvodu sťažovateľovu sťažnosť aj v tejto jej časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

27. Vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti   ako celku   bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2013