znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 162/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., vedené pod sp. zn. Rvp 755/2011, sp. zn. Rvp 756/2011, sp. zn. Rvp 761/2011, sp. zn. Rvp 766/2011, sp. zn. Rvp 767/2011, sp. zn. Rvp 780/2011, sp. zn. Rvp 781/2011, sp. zn. Rvp 782/2011 a sp. zn. Rvp 783/2011, zastúpenej Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práv podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 17 CoE 307/2010-88 z 20. decembra 2010, č. k. 16 CoE 377/2010-58 z 27. januára 2011, č. k. 17 CoE 387/2010-34 z 10. januára 2011 a č. k. 13   CoE   385/2010-47   z 21.   decembra   2010   v spojení   s uznesením   Okresného   súdu Lučenec č. k. 19 Er 829/2003-36 z 30 augusta 2010, č. k. 13 CoE 406/2010-61 z 20. januára 2011,   č.   k.   1   CoE   100/2010-39   z 20.   decembra   2010,   č. k. 15   CoE   412/2010-36   z 12. januára 2011, č. k. 15CoE 384/2010-34 z 19. januára 2011 a č. k. 15 CoE 406/2010-31 z 12. januára 2011, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   vedené   pod   sp. zn.   Rvp 755/2011, sp. zn. Rvp 756/2011, sp. zn. Rvp 761/2011, sp. zn. Rvp 766/2011, sp. zn. Rvp 767/2011, sp. zn. Rvp 780/2011, sp. zn. Rvp 781/2011, sp. zn. Rvp 782/2011 a sp. zn. Rvp 783/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 755/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o.,   o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. marca 2011   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti P.,   s. r. o. (ďalej   len   „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojich práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE 307/2010-88 z 20. decembra 2010, č. k. 16 CoE 377/2010-58 z 27. januára 2011, č. k. 17 CoE 387/2010-34 z 10. januára 2011 a č. k. 13 CoE 385/2010-47 z 21. decembra 2010 v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Lučenec (ďalej   len   „okresný   súd“) č.   k.   19   Er 829/2003-36 z 30. augusta 2010, č. k. 13 CoE 406/2010-61 z 20. januára 2011, č. k. 1 CoE 100/2010-39 z 20. decembra 2010, č. k. 15 CoE 412/2010-36 z 12. januára 2011, č. k. 15 CoE   384/2010-34   z 19.   januára   2011   a č.   k.   15   CoE   406/2010-31   z 12.   januára   2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

2.   Zo   sťažností   a z ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia   poskytovaním   úverov   z   vlastných   zdrojov. Na základe zmlúv o úvere (ďalej len „zmluva“) uzavretých 30. júla 2003 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 755/2011), 5. mája 2003 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 756/2011), 15. augusta 2008 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 761/2011), 27. novembra 2002 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 766/2011), 24. apríla 2003 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 767/2011), 28. októbra 2008 (vec   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   780/2011),   27.   augusta   2008   (vec   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 781/2011), 4. októbra 2008 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 782/2011) a 7. marca 2008 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 783/2011) poskytla deviatim fyzickým osobám (ďalej len „dlžníci“) úvery v sume 331,94 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 755/2011), v sume 165,97 € (vec   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   756/2011),   v sume   464,71   €   (vec   vedená   pod sp. zn. Rvp 761/2011), v sume 398,33 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 766/2011), v sume 398,33   €   (vec   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   767/2011),   v sume   331,94   €   (vec   vedená   pod sp. zn. Rvp 780/2011), v sume 265,55 € (vec vedená pod sp. zn. Rvp 781/2011), v sume 863,04   €   (vec   vedená   pod   sp.   zn.   Rvp   782/2011)   a sume   331,94   €   (vec   vedená   pod sp. zn. Rvp   783/2011),   ktoré   spolu   s ďalšími   poplatkami   boli   dlžníci   povinní   vrátiť v dvojtýždenných   a mesačných   splátkach   podľa   podmienok   dojednaných   v zmluve. Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že   splnomocnený   zástupca   dlžníka,   menovite   v každej   zmluve   určený,   je   oprávnený v prípade,   ak   dlžník   neplní   svoje   povinnosti,   okrem   iného   podpísať   notársku   zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve a viac po sebe   idúcich   splátok,   úvery   poskytnuté   sťažovateľkou   sa   stali   okamžite   splatnými a v nadväznosti na podmienky dojednané v zmluve boli následne notárom spísané notárske zápisnice, na základe ktorých boli podané návrhy na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi. V prípade vecí vedených pod sp. zn. Rvp 761/2011 a sp. zn. Rvp 780/2011 bol exekučným titulom pre vykonanie exekúcie rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu zriadeného obchodnou   spoločnosťou   S.,   a.   s.,   B.   Súdny   exekútor   na   základe   poverení   udelených okresným súdom začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. V priebehu exekučného konania okresný súd svojimi uzneseniami č. k. 13 Er 123/2004-76 z 27. októbra 2010 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 755/2011), č. k. 13 Er 37/2004-51 z 20. októbra 2010 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 756/2011), č. k. 9 Er 1/2010-24 zo 14. októbra 2010 (vec vedená pod sp. zn. Rvp 761/2011),   č.   k.   13 Er 257/2004-48   z 15.   októbra   2010   (vec   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 767/2011),   č.   k.   9 Er 889/2009-29   z 15. októbra   2010   (vec   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 780/2011),   č.   k.   10 Er 301/2009-24   z 15. októbra   2010   (vec   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 781/2011),   č.   k.   9 Er 1234/2009-23   z 14. októbra   2010   (vec   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 782/2011)   a   č.   k.   6 Er 629/2009-20   z 8. októbra   2010   (vec   vedená   pod   sp.   zn. Rvp 783/2011) vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekučné konanie zastavil. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil okresným súdom vydané prvostupňové uznesenia ako vecne   správne.   V prípade   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp   766/2011   okresný   súd   svojím uznesením č. k. 19 Er 829/2003-36 z 30. augusta 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú a svojím ďalším uznesením č. k. 19 Er 829/2003-40 zo 17. septembra 2010 ju zastavil. Krajský   súd   na   odvolanie   sťažovateľky   svojím   uznesením   č.   k.   13   CoE   385/2010-47 z 21. decembra 2010 potvrdil napadnuté uznesenie okresného súdu zo 17. septembra 2010 ako vecne správne.

3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej práva „na spravodlivý proces“ podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   ako   aj   práva „vyplývajúce   z   článku   1   Dodatkového protokolu...“.   V ďalšom   sťažovateľka   interpretovala   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a   čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom uviedla, že spravodlivosť konania „v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa... princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu, že „z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa   alebo   povinného,   zahájil   konanie   na   zastavenie   exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení exekúcie“, v dôsledku čoho sťažovateľka stratila „právnu istotu   a   legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia   na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou“. V tejto súvislosti ešte uviedla, že „ďalším porušením okresného súdu a krajského súdu v priebehu konania   na   zastavenie   exekúcie,   vyplývajúce   z odôvodnenia   predmetných   rozhodnutí,   je vykonanie dokazovania... bez znalosti vôle účastníkov konania... V priebehu tohto konania súd   nedal   priestor   na   vyjadrenie   účastníkom   konania   k vykonaným   dôkazom   ani   nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové   dôkazy.  ...   samotné   vykonanie   dokazovania   bez   vyjadrenia   účastníkov   môže   byť kontradiktórne k vôli týchto účastníkov..., ale súd týmto konaním na zastavenie exekúcie bez návrhu   a   dokazovania   toto   právo   bez   znalosti   vôle   povinnému   odoberie   a   exekúciu zastaví...“.

4.   Sťažovateľka   na   základe   uvedeného   navrhla,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu“ napadnutými uzneseniami krajského súdu a uznesením okresného súdu, zruší napadnuté uznesenia a veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

5. Podľa čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

6. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

8. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).   V zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade   s citovaným   § 31a   zákona   o ústavnom   súde   možno   v konaní o sťažnosti   podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

9.   S prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 755/2011, sp. zn. Rvp 756/2011, sp. zn. Rvp 761/2011, sp. zn. Rvp 766/2011, sp. zn. Rvp 767/2011, sp. zn. Rvp 780/2011, sp. zn. Rvp 781/2011, sp. zn. Rvp 782/2011 a sp. zn. Rvp   783/2011   a z tohto   obsahu   vyplývajúcu   právnu   a skutkovú   súvislosť   uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K uzneseniu okresného súdu č. k. 19 Er 829/2003-36 z 30. augusta 2010

10. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Nedodržanie tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde),   pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03,   III. ÚS 124/04).   Z   uvedeného   je zrejmé,   že   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   nemožno   považovať   za   časovo neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd   (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

11.   Sťažnosť   sťažovateľky   smeruje   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 19 Er 829/2003-36 z 30. augusta 2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 6. septembra 2010. Sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 31. marca 2011, to znamená po uplynutí zákonnej dvojmesačnej   lehoty,   preto   bolo   potrebné   sťažnosť   v tejto   časti   týkajúcej   sa   uznesenia okresného   súdu   č.   k.   19   Er   829/2003-36   z 30.   augusta   2010   odmietnuť   ako   podanú oneskorene.

II.C

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

12. Sťažovateľka namietala porušenie svojho práva „na spravodlivý proces“ podľa čl.   6   ods.   1   dohovoru,   a to   v rozsahu   porušenia   princípu „...   rovnosti   zbraní a kontradiktórnosti...“. V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu (a tým, že krajský súd potvrdil   prvostupňové   uznesenie,   zrejme   aj   odvolaciemu   súdu,   pozn.),   že „z   vlastného podnetu,   t.   j.   bez   podnetu   exekútora,   sťažovateľa   alebo   povinného,   zahájil   konanie   na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného   konania   vyjadriť   sa k zahájeniu   konania o zastavení   exekúcie“ (viac pozri bod 3).

13. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

14.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol,   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96,   III.   ÚS   151/05).   Vo   všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

15. Ústavný súd v danom prípade považoval za významné vyriešiť zásadný problém sťažovateľky, a teda, či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, mal právomoc skúmať prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, ktorým bola vo veciach vedených pod sp. zn. Rvp 755/2011, sp. zn. Rvp 756/2011, sp. zn. Rvp 766/2011, sp. zn. Rvp 767/2011, sp. zn. Rvp 780/2011, sp. zn. Rvp 782/2011 a sp. zn. Rvp 783/2011 notárska zápisnica   a vo   veciach   vedených   pod   sp. zn.   Rvp   761/2011   a   sp. zn.   Rvp   781/2011 rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu, ktoré konanie pred rozhodcovským súdom nadväzovalo   na   rozhodcovskú   doložku   uzatvorenú   medzi   sťažovateľkou   a dlžníkmi v zmluve.

16.   Z napadnutých   uznesení   krajského   súdu   vyplýva   jeho   stotožnenie   sa s rozhodnutiami   okresného   súdu,   ktorý   svoje   rozhodnutia   o vyhlásení   exekúcie   za neprípustnú a o zastavení exekučného konania založil poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), a to z toho dôvodu, že notárske zápisnice, ako aj rozsudok rozhodcovského súdu, ktoré boli v daných veciach   exekučnými   titulmi,   boli   spísané   na   základe   zmlúv   o úvere   obsahujúcich nepriateľné podmienky, a preto neboli spôsobilými exekučnými titulmi.

17. Krajský súd s poukazom na uvedené odôvodnenie uznesenia okresných súdov vo svojich uzneseniach poukázal na ustanovenia Exekučného poriadku týkajúce sa formálnej a materiálnej   platnosti   notárskej   zápisnice   zdôrazniac   skutočnosť,   že   za   najdôležitejšiu náležitosť   exekučnej   notárskej   zápisnice   treba   považovať   súhlas   povinného   s jej vykonateľnosťou, pretože až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu spôsobilú byť exekučným titulom na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Za   spôsobilý   exekučný   titul   nebol krajským súdom   uznaný ani rozhodcovský   rozsudok rozhodcovského súdu, a to z dôvodu neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, zakladajúcej právomoc rozhodcovského súdu na konanie ako absolútne neplatnej zmluvnej podmienky obsiahnutej   v zmluve,   ktorej   účinky   spôsobujú   značnú   nerovnováhu   medzi   právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech dlžníka ako spotrebiteľa. Teda právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní.

18. Ustanovenie v zmluvách o úvere uvedené už v ich predtlači obsahujúce súhlas dlžníka   s exekúciou   znamenalo,   že   dlžník   nemal   možnosť   túto   skutočnosť   zmeniť   ani ovplyvniť   a už   podpisom   zmluvy   sa   vopred   vzdal   svojich   práv   namietať   akúkoľvek skutočnosť   týkajúcu   sa   predmetnej   zmluvy   a svojho   záväzku.   Vzhľadom   na   to,   že   sa dlžníkom   ako   spotrebiteľom   zásadným   spôsobom   v dôsledku   tohto   ustanovenia   zmluvy o úvere zhoršilo ich zmluvné postavenie, čím vznikol nepomer v právach a povinnostiach medzi   odporcom   (oprávneným)   a dlžníkom   (povinným)   v neprospech   dlžníka   bez akejkoľvek   možnosti   ovplyvnenia   obsahu   tejto   podmienky   zo   strany   spotrebiteľa,   súdy rozhodujúce   v týchto   veciach   považovali   uvedené   ustanovenie   za   nepriateľnú   zmluvnú podmienku.

19. Ústavný súd taktiež preskúmal aj výklad krajského súdu a jeho úvahy vo vzťahu aj k zmluvným podmienkam obsahujúcim rozhodcovskú doložku, ktorá zakladala právomoc rozhodcovského súdu, ktorého rozsudok bol následne exekučným titulom slúžiacim ako právny podklad na začatie exekučného konania voči dlžníkom. Krajský súd správne posúdil právny vzťah medzi sťažovateľkou a dlžníkmi ako spotrebiteľský právny vzťah a následne vychádzajúc z príslušných ustanovení § 52 a 53 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v platnom znení (ďalej len „Občiansky zákonník“) v nadväznosti na ustanovenia smernice Rady 93/13/EHS   z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách aplikoval na jeho posúdenie ustanovenia spotrebiteľského práva. Ako rozporné s týmito právami   následne   vyhodnotil   aj   tie   ustanovenia   zmluvy   zakladajúce   právomoc rozhodcovského   súdu   na konanie z viacerých   dôvodov,   ako   napr.   absencia   individuálne dojednanej takejto podmienky, reálna nemožnosť dlžníkov ako spotrebiteľov ovplyvniť jej obsah   koncipovaný   formulárovou   zmluvou,   pričom   súd   prihliadol   aj   na   formu   zápisu podmienok rozhodcovského konania na formulárovej/vopred nakoncipovanej zmluve ťažko čitateľným   písmom   a vopred   stanovenie   konkrétneho   súdu   na   konanie.   Pokiaľ   je   teda právomoc rozhodcovského súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, je nepochybné, že aj samotný rozhodcovský   rozsudok   ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom   a nemôže   byť   spôsobilým   exekučným   titulom,   na   základe   ktorého   by oprávnenému   voči   povinnému   vznikol   nárok,   ktorý   by   bol   vynutiteľný   v exekučnom konaní.

20.   Krajský   súd   v rozsahu   svojej   prieskumnej   právomoci   odvolacieho   súdu   teda preskúmal   v rozsahu   sťažovateľkou   uplatnených   odvolacích   dôvodov   rozhodnutia okresného súdu, s ktorými sa v plnom rozsahu stotožnil, a tiež konštatoval, že exekučný súd má právo preskúmavať súlad exekučného titulu so zákonom nielen v štádiu konania pred udelením   poverenia   exekútorovi   na   vykonanie   exekúcie,   ale   kedykoľvek   v priebehu exekučného konania, a to na návrh účastníka konania, ako aj bez tohto návrhu.

21.   Záver   krajského   súdu   o oprávnení   okresného   súdu   preskúmavať   súlad exekučného titulu so zákonom v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, a nielen pred vydaním poverenia, plne korešponduje so zámerom zákonodarcu vyjadreným aj v iných ustanoveniach   Exekučného   poriadku,   a nielen   v   §   44   ods.   2   Exekučného   poriadku. Z ustanovenia   §   57   ods.   1   Exekučného   poriadku   napr.   vyplýva   viacero   dôvodov,   kvôli ktorým exekučný súd už začaté exekučné konanie zastaví, pričom viaceré z týchto dôvodov závisia práve od preskúmania exekučného titulu. Už začaté exekučné konanie tak exekučný súd obligatórne zastaví, napr. v prípade, ak zistí, že exekučné konanie sa začalo bez toho, aby sa exekučný titul stal vykonateľným § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, alebo v prípade, ak v už začatom exekučnom konaní zistí, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku, alebo ak v prebiehajúcom exekučnom konaní zistí, že právo priznané exekučným titulom dodatočne zaniklo § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku, alebo ak už začatú exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať § 57 ods.   1 písm. g)   Exekučného poriadku, pričom tento zákonodarcom explicitne nepomenovaný „iný dôvod“ sa môže týkať aj zistení týkajúcich sa exekučného titulu.

22. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného   titulu   v ktoromkoľvek   štádiu   už   začatého   exekučného   konania,   a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť.

23.   Ústavný   súd   v nadväznosti   na   uvedené   poukazuje   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho súdu slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996   z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk   a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky   nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v každom   štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

24. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu (aj v spojení s odôvodnením rozhodnutí okresného súdu) a tiež s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.D

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

25. Sťažovateľka namietala aj porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, čo odôvodnila   tým,   že   postupom   exekučných   súdov   stratila „právnu   istotu   a   súčastne legitímne   očakávanie...   užívať   svoj   majetok   –   pohľadávku   posilnenú   ochranou   súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného“.

26. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného   práva.   Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať zákony,   ktoré   považuje   za   nevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

27. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou   ktorej   je aj právny názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd zásadne   nemôže byť sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a práv   hmotného   charakteru,   ak   toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil   porušenie   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo dôjsť   ani k porušeniu   sťažovateľkou označeného práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal   opravnou   inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a nie   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ   rozhodnutí   všeobecných   súdov   a jeho   subsumpcia   pod   príslušné   právne   normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

28.   Ústavný   súd   navyše   po   preskúmaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu v spojení s uzneseniami okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k zásahu do   práva   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   Všeobecné   súdy svojím   postupom   aplikovali zákony   podľa   ich   obsahu   (v   danom   prípade   predovšetkým ustanovenia   Exekučného   poriadku)   a rozhodovali   v zmysle   ustálenej   judikatúry formulovanej najvyšším súdom (pozri body 18 a 20).

29. Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi   napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu   a   právom   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie   konanie.   Preto   sú   sťažnosti   v tomto   rozsahu   a aj   v tejto   časti   zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a ústavný súd ich z toho dôvodu pri ich predbežnom prerokovaní odmietol.

III.

30. Pretože sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. apríla 2011