znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 162/2010-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť O. M., N. S., zastúpeného advokátom JUDr. M. B., G., vo veci namietaného porušenia jeho práv rozsudkom Okresného súdu Košice I č. k. 13 C 139/2006-135   z   15.   apríla   2009   a rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k.   3   Co 313/2009-152 z 19. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2010 doručená sťažnosť O. M., N. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. B., G., ktorou namietal porušenie svojich práv rozsudkom Okresného súdu Košice I (ďalej len   „okresný   súd“)   č.   k.   13 C 139/2006-135   z   15.   apríla   2009   (ďalej   len   „rozsudok okresného súdu“) a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 Co 313/2009-152 z 19. januára 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že okresný súd rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa o určenie neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru a krajským súd v odvolacom konaní rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu.

Rozsudok   okresného   súdu   a   rozsudok   krajského   súdu   sa   stali   právoplatnými 17. februára 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „V súdenom prípade sa jednalo o žalobu sťažovateľa proti okamžitému skončeniu jeho pracovného pomeru a to S. T., s. r. o... Zamestnávateľ realizoval okamžité zrušenie pracovného   pomeru   so   sťažovateľom   písomným   prejavom   vôle   zo   dňa   18.   12.   2006… Zamestnávateľ   odôvodnil   okamžité   zrušenie   prac.   pomeru   tak,   že:   pracovník   porušil pracovnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom a to tým, že:

a) od 29. 11. 2006 do 11. 12. 2006 mal neospravedlnenú absenciu, bol neprítomný v práci

b) od 12. 12. 2006 nenastúpil do práce na pracovisko na ktoré bol preradený. Ku tomuto označeniu skutkového stavu sťažovateľ na objasnenie udáva, že: Sťažovateľ   pred   29.   11.   2006   odmietol   jazdiť   s   nákladným   mot.   vozidlom v medzinárodnej doprave a to preto, že po zistení, že má viaceré vady a zamestnávateľ mu ich   nechcel   dať   opraviť   a   to   napriek   tomu,   že   odstránenie   vád   opakovane   požadoval. Sťažovateľ už v tomto smere svoje tvrdenia náležite objasnil, ale nebolo mu to uznané - bola uznané iba stanovisko jeho zamestnávateľa ako všeobecná pravda. Podľa sťažovateľa bolo nevyhnutné tvrdenie a požiadavku zamestnanca aj zamestnávateľove stanovisko odborne posúdiť neutrálnym odborníkom - znalcom, ale zamestnávateľ a najmä súdy nevyhoveli požiadaniu   sťažovateľa   a   nedali   stav   mot.   vozidla   znal.   posúdiť,   dali   iba   na   tvrdenie zamestnávateľa. Tu sťažovateľ odkazuje na svoje doterajšie podania v súd. konaní. Ďalej ešte ku dôvodom okamžitého zrušenia pracovného pomeru žalobca - sťažovateľ udáva, že okamžité zrušenie bolo realizované z dvoch dôvodov, a to aj preto, že odmietol – a správne   odmietol   -   nastúpiť   dňa   12.   12.   2006   ako   pracovník   do   dielne   na   neurčené postavenie v práci (do dielne,   ktorá ani nie je v správe jeho zamestnávateľa)   a podľa sťažovateľa mu malo byť pridelené prípadne iné mot. vozidlo.

Teda   skutkový   stav   je   taký,   že   okamžité   zrušenie   pracovného   pomeru   bolo protiprávne   realizované,   pretože   sťažovateľ   sa   nedopusti   žiadneho   porušenia   prac. disciplíny, on sa len domáhal svojho práva v prac. pomere, a to nemohol riskovať, že pri jazde   s   vadným   mot.   vozidlom   spôsobí   závažné   škody   na   majetku,   alebo   aj   na   živote niekoho...

V tomto prípade bolo porušené základné právo sťažovateľa a to:

a) jeho právo aby mohol bezpečne, svedomite a kvalitne vykonávať práce podľa pracovnej zmluvy ako vodič nákladného auta v medzinárodnej doprave. Svojho práva sa v súdnom   konaní   opakovane   dožadoval,   ale   súdy   mu   v   tom   nevyhoveli   ale   uznali   iba tvrdenia   zamestnávateľa   ako   všeobecnú   pravdu.   Súdy   napriek   opakovaným   návrhom nevyhoveli sťažovateľovi a nedali znalecky zhodnotiť vady vozidla s ktorým mal napriek tomuto odmietnutiu sťažovateľ jazdiť a riskovať spôsobenie škôd a prípadne aj životov. Na druhej   strane   bolo   mu   zato   zhodnotené   porušenie   pracovnej   disciplíny   zvlášť   hrubým spôsobom a bol neúspešný v celom súdnom konaní a vznikla mu značná škoda.“

Sťažovateľ v tej časti sťažnosti, ktorú označil ako „Návrh na rozhodnutie vo veci samej“, uviedol:

„Tu   sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný   súd   -   SR   vyslovil,   nález,   že   rozsudky: Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.:   3Co/313/2009-152   zo   dňa   19.   1.   2010, právoplatný   dňa   17.   2.   2010,   a   aj   Rozsudok   Okresného   súdu   Košice   I   sp.   zn.: 13C/139/2006-135   zo   dňa   15.   4.   2009,   právoplatný   dňa   17.   2.   2010   sú   v   rozpore   so zákonom aj so skutkovým stavom a takýto stav značne poškodil sťažovateľa.

Ústavný súd preto uvedené rozsudky zrušuje a vec vracia súdom na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v ktorom konaní bude poskytnutá rovnaká ochrana práv sťažovateľovi ako aj jeho zamestnávateľovi.

Ústavný   súd   priznáva   voči   porušovateľovi   jeho   práva   primerané   finančné zadosťučinenie a to vo výške 3.000,00 Eur.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažnosť   sťažovateľa   v   predloženej   podobe   nespĺňala náležitosti   kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 1 a 2 a § 50 zákona zákon o ústavnom súde.

Ústavný súd hodnotil ako podstatný nedostatok náležitostí sťažnosti sťažovateľa to, že   sťažovateľ   v   petite   sťažnosti   neoznačil   žiadne   konkrétne   základné   právo,   ktorého porušenie   svojou   sťažnosťou   namieta.   Sťažovateľ   v   odôvodnení   aj   v   petite   sťažnosti namietal len rozpor rozsudku okresného súdu a rozsudku krajského súdu „so zákonom aj so skutkovým stavom“ a z uvedeného dôvodu navrhoval ich zrušenie.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ je zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom, ústavný súd nepovažoval výzvu na odstránenie vád sťažnosti v danom prípade za potrebnú pre   poskytnutie   plnej   možnosti   na   uplatnenie   ústavnej   ochrany   základných   práv sťažovateľa, keďže takúto možnosť sťažovateľ už mal zabezpečenú.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa z dôvodu, že nespĺňala náležitosti kvalifikovaného návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom   ustanovené   v   §   20   a   §   50   zákona o ústavnom súde, pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ústavný súd konštatuje, že rozsudok okresného súdu a rozsudok krajského súdu sa stali právoplatnými v čase presahujúcom dva mesiace pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, preto v prípade namietania porušenia základných práv týmito rozsudkami by bol daný dôvod na odmietnutie sťažnosti pre oneskorenosť (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2010