znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 162/09-55

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. S. S., PhD., M., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., K., ktorou namieta porušenie základného práva na slobodu prejavu a základného práva na informácie   podľa   čl. 26   ods.   1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na ochranu   pred   spôsobením   ujmy   podľa   čl.   12   ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, základného práva rovnakého prístupu k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods.   4   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   vykonávať   funkciu   ako   svoje povolanie podľa čl. 145a ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva rovnosti podľa čl. 47 ods. 2 a 3 a podľa čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé prejednanie veci, práva byť bez meškania podrobne oboznámený s obvinením, práva   mať   primeraný   čas   a   možnosti   na   prípravu   obhajoby   a   práva   kontradiktórnosti konania – vyslúchať a dať vyslúchať svedkov proti sebe podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva užívania každého práva   priznaného   zákonom   bez   akejkoľvek   diskriminácie   podľa   čl.   1   ods.   1   a   2 Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 17997/2008-10 z 10. júna 2008 a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky č. 317 z 2. júla 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. S. S., PhD.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta 2008   doručená   sťažnosť   JUDr. S.   S.,   PhD. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie základného práva na slobodu prejavu a základného práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu   pred   spôsobením   ujmy   podľa   čl.   12   ods.   4   ústavy,   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva rovnakého prístupu k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 ústavy, základného práva vykonávať funkciu ako svoje povolanie podľa čl. 145a ods. 2 ústavy, základného práva rovnosti podľa čl. 47 ods. 2 a 3 a podľa čl. 12 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé prejednanie veci, práva byť bez meškania podrobne oboznámený   s obvinením,   práva   mať   primeraný   čas   a   možnosti   na   prípravu   obhajoby a práva kontradiktórnosti konania – vyslúchať a dať vyslúchať svedkov proti sebe podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a), b) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor) a práva užívania každého práva priznaného zákonom bez akejkoľvek diskriminácie podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd rozhodnutím   ministra   spravodlivosti   Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) č. 17997/2008-10 z 10. júna 2008 a uznesením Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) č. 317 z 2. júla 2008.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   16.   júna   2008   mu   bolo   doručené rozhodnutie   ministra   č.   17997/2008/10   z   10.   júna   2008,   ktorým   mu   bol   dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu podľa § 22 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“), a to na základe návrhu predsedu Okresného súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) z 3. júna 2008 na začatie disciplinárneho konania pre dôvodné podozrenie, že začiatkom decembra 2007 mal sťažovateľ sprístupniť obsah odvolania podaného advokátom JUDr. K. v trestnej veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 4 T/121/2007 proti rozsudku z 22. novembra 2007   svojim   známym   sudcom   a   prokurátorom,   sudcovskej   rade   na   okresnom   súde   aj poslancovi Národnej rady Slovenskej republiky JUDr. D. L., od ktorého sa to dozvedela širšia verejnosť prostredníctvom masovokomunikačných prostriedkov. Predseda okresného súdu žiadal uložiť sťažovateľovi disciplinárne opatrenie podľa § 117 ods. 5 písm. c) zákona o sudcoch – odvolanie z funkcie sudcu z dôvodu, že je nesporné, že sťažovateľovo konanie je v zásadnom rozpore so zachovávaním povinnosti mlčanlivosti podľa § 30 ods. 10 zákona o sudcoch. Podaním návrhu na začatie disciplinárneho konania s navrhovaným dôsledkom – návrhom   na   odvolanie   z funkcie   sudcu,   boli   splnené   zákonné   dôvody   na   vydanie rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu.

Po doručení rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu sťažovateľ podal   20.   júna   2008   súdnej   rade   návrh   na   zrušenie   tohto   rozhodnutia   z dôvodu,   že skutočnosti   v   ňom   uvádzané   sú   nepravdivé   a   neexistuje   dôvod   na   podanie   návrhu   na disciplinárne konanie. Ďalej uviedol, že nebol ani upovedomený o začatí disciplinárneho konania voči jeho osobe. Súdna rada po vypočutí sťažovateľa nezrušila rozhodnutie ministra a v   rozhodnutí   č.   317   z   2.   júla   2008   konštatovala,   že   návrh   sťažovateľa   na   zrušenie rozhodnutia ministra nezískal dostatočný počet hlasov.

Podľa názoru sťažovateľa minister v súvislosti s vydaným rozhodnutím (č. 17997/08-10 z 10. júna 2008) porušil viaceré právne normy [zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správnom konaní“ alebo   „Správny   poriadok“),   zákon   o sudcoch,   ústavu   a dohovor],   keď   rozhodol   len   na základe   nedôvodného   návrhu   predsedu   okresného   súdu   bez   toho,   aby   sa   mal   možnosť vyjadriť   k   tomuto   návrhu,   aby   mu   bol   tento   návrh   predložený,   aby   sa   mal   možnosť oboznámiť s dôkazmi, o ktoré sa tento návrh opiera, aby mohol predložiť svoje návrhy, pričom   naviac   samotné   rozhodnutie   nespĺňa   náležitosti   správneho   rozhodnutia,   keď v odôvodnení nie je uvedené ani akého disciplinárneho previnenia sa mal dopustiť, chýba v ňom akýkoľvek dôkaz, ktorý ani neexistuje, chýbajú úvahy, ktorými sa správny orgán pri vydaní rozhodnutia spravoval, chýba poučenie, pričom ide o nezákonné a nepreskúmateľné rozhodnutie z dôvodu nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov.

V súvislosti s namietaným rozhodnutím ministra sťažovateľ poukázal na konkrétne zákonné ustanovenia zákona o správnom konaní, ktoré boli podľa jeho názoru porušené, ako aj na rozhodovaciu prax správnych súdov (2 SŽ-0-KS 92/2004, 4 So 226/04, 2 Sžo 36/2007, M-Sždov 7/03) a v neposlednom rade aj na už uvedené porušenia jeho základných práv a slobôd.

V súvislosti   s namietaným   rozhodnutím   súdnej   rady   sťažovateľ   uviedol,   že toto rozhodnutie považuje za nezákonné, nejasné, nepreskúmateľné z dôvodu nezrozumiteľnosti a zároveň neodôvodnené, a navyše poukázal na skutočnosť, že toto rozhodnutie je z 2. júla 2008 napriek tomu, že bolo rozhodované až 3. júla 2008. Súdna rada by podľa jeho názoru mala postupovať podľa ustanovení zákona o správnom konaní, jej rozhodnutie by malo spĺňať   náležitosti   správneho   rozhodnutia   a   sudca   by   mal   mať   právo   na   odôvodnenie rozhodnutia,   t.   j.   na   základe   akých   dôvodov   nedošlo   k   zrušeniu   zjavne   nezákonného rozhodnutia   ústredného   orgánu   štátnej   správy.   Poukázal   na   súdnu   rozhodovaciu   prax (4 So 226/04, R 2/2007, R 62/1998, R 51/2005, R 57/2004, R 33/2006, R 42/2003), ktorou dôvodil nepreskúmateľnosť tohto rozhodnutia a potrebu jeho zrušenia, ako aj na porušenia konkrétnych ustanovení zákona o správnom konaní, čím je toto rozhodnutie založené na nedostatočne zistenom skutkovom stave, nesprávnom právnom posúdení, na vymyslených skutočnostiach, a namiesto 3. júla 2008 je datované 2. júla 2008. V neposlednom rade poukázal aj na už uvedené porušenia svojich základných práv a slobôd.

2. Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľ požiadal ústavný súd, aby vydal tento nález:

„1.   Rozhodnutím   ministra   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   17997/2008-10 z 10. 6. 2008 o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcovi Okresného súdu Michalovce JUDr. S. S. a konaním pred týmto rozhodnutím boli porušené práva JUDr. S. S. na slobodu prejavu a práva na informácie podľa článku 26 ods. 1, 2 Ústavy SR, právo na ochranu pred spôsobením ujmy podľa článku 12 ods. 4 Ústavy SR, právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR, právo rovnakého prístupu k voleným a iným verejným funkciám podľa článku 30 ods. 4 Ústavy SR, právo vykonávať funkciu ako svoje povolanie podľa článku 145a ods. 2 Ústavy SR, právo rovnosti podľa článku 47 ods. 2, 3 a podľa článku 12 Ústavy SR, právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1, 3 písm. a/ b/ d/ a to právo na spravodlivé prejednanie veci podľa článku 6 ods. 1, právo byť bez meškania podrobne oboznámený s obvinením   podľa   článku   6   ods.   3   písm.   a/,   právo   mať   primeraný   čas   a   možnosti   na prípravu   obhajoby   podľa   článku   6   ods.   3   písm.   b/,   právo   kontradiktórnosti   konania   - vyslúchať a dať vyslúchať svedkov proti sebe podľa článku 6 ods. 3 písm. d/ Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo užívania každého práva priznaného zákonom bez akejkoľvek diskriminácie podľa článku 1 ods. 1, 2 Dodatkového protokolu č. 12 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesením Súdnej rady SR č. 317 z 2. 7. 2008, ktorým konštatovala, že návrh sudcu   Okresného   súdu   Michalovce   JUDr.   S.   S.   na   zrušenie   rozhodnutia   ministra spravodlivosti SR nezískal dostatočný počet hlasov a konaním pred týmto uznesením boli porušené práva JUDr. S. S. na slobodu prejavu a práva na informácie podľa Článku 26 ods. 1, 2 Ústavy SR, právo na ochranu pred spôsobením ujmy podľa článku 12 ods. 4 Ústavy SR, právo vlastniť majetok podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR, právo rovnakého prístupu k voleným a iným verejným funkciám podľa článku 30 ods. 4 Ústavy SR, právo vykonávať funkciu ako svoje povolanie podľa Článku 145a ods. 2 Ústavy SR, právo rovnosti podľa článku 47 ods. 2, 3 a podľa článku 12 Ústavy SR, právo vyjadriť sa ku všetkým dôkazom podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1, 3 písm. a/ b/ d/ / a to právo na spravodlivé prejednanie veci podľa článku 6 ods. 1, právo byť bez meškania podrobne oboznámený s obvinením podľa článku 6 ods. 3 písm. a/, právo mať primeraný čas a možnosti na prípravu obhajoby podľa článku 6 ods. 3 písm. b/, právo kontradiktórnosti konania - vyslúchať a dať vyslúchať svedkov proti sebe podľa článku 6 ods. 3 písm. d/ Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, právo užívania každého práva priznaného zákonom bez akejkoľvek diskriminácie podľa článku 1 ods. 1, 2 Dodatkového protokolu č. 12 k Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Zrušuje rozhodnutie ministra spravodlivosti SR č. 17997/2008-10 z 10. 6. 2008 o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu Okresného súdu Michalovce JUDr. S. S. a súčasne zrušuje uznesenie Súdnej rady SR č. 317 z 2. 7. 2008, ktorým konštatovala, že návrh na zrušenie rozhodnutia ministra spravodlivosti SR o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcovi JUDr. S. S. nezískal dostatočný počet hlasov.

4. Priznáva JUDr. S. S. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 500 000,- Sk od ministra spravodlivosti SR a 500 000,- Sk od súdnej rady SR, finančné sumy, ktoré sú povinní uhradiť sťažovateľovi do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Priznáva JUDr. S. S. náhradu trov konania a náhradu trov právneho zastúpenia podľa vyčíslenia, trovy ktoré sú porušovatelia základných práv a slobôd povinní uhradiť sťažovateľovi do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

3.   Žiadosť   o priznanie   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodnil   takto: „vzhľadom na závažnosť porušenia mojich vyššie uvedených práv ako sudcu chránených Ústavou...,   dohovorom...,   vzhľadom   na   to,   že   som   na   základe   nezákonných   rozhodnutí nemohol vykonávať funkciu sudcu, že som mal neistotu ohľadne môjho povolania, že bolo poškodené   moje   dobré   meno   nestranného   a   neovplyvniteľného   sudcu   v   rámci   rezortu súdnictva, prokuratúry, polície ale aj ďalších známych osôb, žiadam o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 500 000,- Sk od ministra spravodlivosti a 500 000,- Sk od súdnej rady SR.“

4.   Podaním   z 20.   februára 2008   (doručeným ústavnému   súdu   26.   februára 2008) sťažovateľ   doplnil   sťažnosť   o skutočnosť,   že „... Predseda   Okresného   súdu...   doručil Disciplinárnemu   súdu...   3.   6.   2008   prvý   návrh   na   moje   disciplinárne   konanie   pre disciplinárne   previnenie podľa § 116 ods.   1 Zákona o sudcoch...,   na základe čoho   mi minister spravodlivosti rozhodnutím z 10. 6. 2008 pozastavil výkon činnosti sudcu. Minister spravodlivosti   môže   sudcovi   pozastaviť   výkon   činnosti   len   v   prípade,   ak   sudcovi   hrozí odvolanie z výkonu funkcie, čo však nie je možné v prípade disciplinárneho previnenia podľa   §   116   ods.   1,   ale   len   v   prípade   §   116   ods.   2,   z   čoho   je   zrejmé,   že   minister spravodlivosti rozhodol nezákonne a aj z tohto dôvodu je rozhodnutie o pozastavení výkonu funkcie   sudcu   od   začiatku   nezákonné.“. Uvedené   sťažovateľ   v podstate   zopakoval   aj v podaní z 24. marca 2009.

5.   V rámci   prípravy   na   predbežné   prerokovanie   návrhu   sa   k sťažnosti   vyjadril minister (stanoviskom č. 17997/2008-10 z 15. októbra 2008) a súdna rada (stanoviskom z 26. septembra 2008).

5.1   Minister   v podstatnom   uviedol,   že   «... Predmetná   sťažnosť   je   z   pohľadu rozhodnutia   ministra...   neopodstatnená   a   Ústavný   súd...   by   ju   nemal   prijať   na   ďalšie konanie.   Takéto stanovisko vychádza z dôvodu absencie pasívnej legitimácie ministra... Argumentom   je,   že   ústavnoprávny   rozmer   prípadu   nie   je   v   rozhodnutí   ministra...   ako orgánu správy súdnictva. V obdobnom rozhodnutí Ústavného súdu... pod sp. zn. III. ÚS 96/06...

Sťažovateľ namieta, že uznesenie Súdnej rady Slovenskej republiky je „nezákonné, nejasné, nepreskúmateľné z dôvodu nezrozumiteľnosti a zároveň neodôvodnené, keďže už samotný výrok o konštatácii nezískania dostatočného počtu hlasov...“. Aj v tomto prípade argumentuje súdnymi precedensmi správneho súdnictva s hlbokou a vážnou ignoráciou pomerne bohatej ústavnoprávnej doktríny k otázke charakteru uznesení Súdnej rady... Preto je   potrebné   upozorniť   na   súdny   precedens   Ústavného   súdu...   sp.   zn.   III.   ÚS   238/05, v ktorom bola za základný nedostatok sťažnosti považovaná skutočnosť, že „sťažovateľka vo svojej   sťažnosti   namietala   postup   súdnej   rady   vyplývajúci   zo   zákonnej   úpravy   a nezaoberala sa ústavným vymedzením problému“.

V tomto rozhodnutí Ústavný súd... potvrdil aj súdny precedens sp. zn. III. ÚS 79/04, ktorý definoval uznesenie Súdnej rady... i konzekvencie z tejto definície vyplývajúce. Podľa neho „Uznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania orgánu verejnej moci je právnou skutočnosťou   verejného   práva   vo   forme   rozhodnutia   adresovaného   prezidentovi.   Nejde o individuálny právny akt (ako výsledok činnosti príslušného orgánu, ktorým sa zakladajú, menia alebo rušia, prípadne autoritatívne zisťujú oprávnenia a povinnosti subjektov), ale o osobitný druh právneho konania.

Výsledok   hlasovania   týkajúci   sa   kreovania   verejných,   resp.   ústavných   činiteľov (nielen rozhodnutie súdnej rady o predložení návrhu kandidáta na sudcu prezidentovi) sa neodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť. Ústavná a zákonná úprava nepripúšťa v predmetných súvislostiach ani možnosť odvolania proti rozhodnutiu.“...

V   prípade   dočasného   pozastavenia   výkonu   funkcie   sudcu   nejde   o   rozhodnutie   o strate   sudcovskej   funkcie,   ale   o   rozhodnutie,   ktoré   umožňuje   objektívne   posúdenie nezávislým disciplinárnym súdom, či sudca má alebo nemá legitimitu súdiť. Obava Súdnej rady... bola v tomto prípade tak veľká, že väčšinou svojich hlasov umožnila, aby sudca mohol   obhájiť   svoje   tvrdenia   pred   disciplinárnym   súdom   a   keďže   k   podozreniu   zo spáchania   disciplinárneho   deliktu   došlo   priamo   s   výkonom   súdnictva,   rozhodla   tak,   že jediným   možným   spôsobom   ako   zamedziť   pokračovaniu   v   tomto   správaní   je   dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu.

Z hľadiska procesnoprávneho je potrebné upozorniť aj na rozhodnutie Ústavného súdu...   sp.   zn.   I.   ÚS   62/06   o   uplatňovaní   princípu   subsidiarity   Ústavného   súdu...   pri preskúmavaní rozhodnutí Súdnej rady...

Z hľadiska hmotnoprávneho zasa na to, že dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu je síce súčasťou sudcovskej funkcie, ale nie je aj súčasťou práva na prístup k verejnej funkcii   v   zmysle   čl.   30   ods.   4   Ústavy...,   čo   Ústavný   súd...   konštatoval   napríklad v rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 119/04 a II. ÚS 100/04 v súvislosti s kariérnym postupom sudcu.

Namietané   porušenie   článku   26   Ústavy...   je   vlastne   predmetom   sporu,   pretože s právom   na   slobodu   prejavu   je   bezprostredne   spojený   inštitút   mlčanlivosti   a   o   jeho porušení by mal v merite veci rozhodnúť disciplinárny súd.

Napokon   namietanie   porušenia   článku   12   Ústavy...   je   možné   len   v   spojitosti s porušením iného ústavného práva a nie v spojitosti s porušením ustanovení zákonného predpisu ako ho namieta sťažovateľ.».

5.2 Súdna rada v podstatnom uviedla, že „... K podaniu sťažovateľa... predovšetkým treba uviesť, že postavenie Súdnej rady SR, jej pôsobnosť a spôsob jej rokovania vyplývajú z Ústavy... ďalej zo zákona č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení   niektorých   zákonov   v   znení   neskorších   predpisov,   ako   aj   z jej Rokovacieho poriadku prijatého a účinného dňom 15. novembra 2005. Súdna rada je ústavný orgán verejnej moci, ktorý reprezentuje nezávislosť súdnictva voči ostatným orgánom verejnej moci Z uvedeného je zrejmé že tvrdenie sťažovateľa spočívajúce v tom, že Súdna rady SR je orgánom štátnej správy nie je opodstatnené.

Zo žiadneho z vyššie uvedených predpisov nevyplýva, že by sa na zasadnutie Súdnej rady   SR,   prípadne   na   jej   rozhodnutia   (uznesenia)   mal   vzťahovať   zákon...   o   správnom konaní, vrátane náležitostí jej rozhodnutí... Keďže návrh sťažovateľa smerujúci k zrušeniu rozhodnutia ministra spravodlivosti SR o pozastavení jeho činnosti nezískal potrebný súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých členov Súdnej rady, jeho návrh prijatý nebol a nebolo ho treba výslovne zamietnuť, ako sa nesprávne domnieva sťažovateľ.... Sťažovateľ bol pred jeho   vydaním   riadne   vypočutý,   vo   svojom   prejave   nebol   nikým   obmedzovaný a o skutočnostiach,   o   ktorých   súdna   rada   rokovala,   bol   oboznámený,   takže   nedošlo k porušeniu   jeho   ústavného   práva... Navyše,   ustálená   judikatúra   Ústavného   súdu   SR uvádza,   že   v   prípadoch   nevyhovenia   kandidátovi   na   funkciu   sudcu,   Súdna   rada   nie   je povinná odôvodňovať svoje rozhodnutia. Skutkový údaj o tom, že štátny tajomník MS SR je sudcami volený člen súdnej rada nie je správny, lebo za člena súdnej rady bol vymenovaný vládou SR.

Uznesenie   Súdnej   rady   č.   317   z   jej   16.   zasadnutia má   predbežnú   povahu; vyjadruje   skutočnosť,   že   do   rozhodnutia   disciplinárneho   senátu   zostáva   rozhodnutie ministra spravodlivosti o dočasnom pozastavené činnosti sťažovateľa nedotknuté. To však neznamená, že v disciplinárnom konaní nemôže dôjsť k oslobodeniu sťažovateľa. Ak totiž sťažovateľ bude v disciplinárnom konaní oslobodený, doplatí sa mu rozdiel, o ktorý bol jeho funkčný plat skrátený... Z tohto pohľadu nemožno hovoriť ani o porušení ústavných práv (majetkových) ... Navyše, v zmysle   ustanovenia   §   22   ods.   3   súdna   rada môže zrušiť rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu a nemusí tak urobiť vždy, ak dotknutý sudca o to požiada...

Keďže   nemožno súhlasiť   so závermi sťažovateľa   uvedenými v ústavnej   sťažnosti, navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky tejto sťažnosti nevyhovel.“.

6. Sťažovateľ, ktorému boli predchádzajúce vyjadrenia doručené 22. apríla 2009, faxom z 2. mája 2009 požiadal ústavný súd o predĺženie lehoty na vyjadrenie. Vzhľadom na dôvody   odmietnutia   sťažnosti   (II.   časť   odôvodnenia)   nepovažoval   ústavný   súd   vecné hľadiská účastníkov za právne významné.

II.

Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

7.   Ústavný   súd   z obsahu   podanej   sťažnosti   ustálil,   že   sťažovateľ   predovšetkým namieta   zákonnosť   rozhodnutia   ministra   č.   17997/2008-10   z   10.   júna   2008   (a   na   jeho základe aj uznesenia súdnej rady č. 317 z 2. júla 2008), ktorým mu bol dočasne pozastavený výkon funkcie sudcu, a to na základe návrhu predsedu okresného súdu z 3. júna 2008 na začatie disciplinárneho konania proti osobe sťažovateľa. V tomto ohľade sťažovateľ tvrdí, že predsedom okresného súdu uvádzané skutočnosti sú nepravdivé, že neexistuje dôvod na podanie   návrhu   na   disciplinárne   konanie,   že nebol   ani   upovedomený   o   začatí disciplinárneho konania voči jeho osobe, že minister porušil viaceré právne normy, pričom samotné rozhodnutie   nespĺňa náležitosti   správneho   rozhodnutia,   a teda   ide   o   nezákonné a nepreskúmateľné rozhodnutie z dôvodu nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov (bod 1).

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Podobne, ak zistí, že sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa osobitných   predpisov   (§   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde),   musí   ústavný   súd   takúto sťažnosť odmietnuť pre jej neprípustnosť. O takýto prípad išlo aj v prerokúvanej veci.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej   správy   a zákonnosť rozhodnutí,   opatrení alebo iných   zásahov   orgánov verejnej moci...

Správne súdnictvo ako neoddeliteľný atribút právneho štátu zabezpečuje realizáciu ústavného   princípu   domáhať   sa   súdnej   ochrany   práv   fyzických   a   právnických   osôb   na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   druhej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   sú   predmetom správneho súdnictva právoplatné rozhodnutia správnych orgánov, ktorými sa zasiahlo do subjektívnych   práv   fyzických   alebo   právnických   osôb.   Správny   súd   preskúmava   aj zákonnosť rozhodnutia, proti ktorému zákon nepripúšťa odvolanie. Pokiaľ ide o konanie a rozhodovanie o žalobách, je správne súdnictvo založené na princípe generálnej klauzuly v zmysle čl. 46 ods. 2 ústavy, podľa ktorej súdy v zásade môžu a musia preskúmavať všetky rozhodnutia orgánov verejnej správy. Rozsah právomoci súdov pri preskúmavaní správnych rozhodnutí   je   obmedzený   negatívnou   enumeráciou   rozhodnutí,   ktoré   správne   súdy preskúmavajú. Ide o rozhodnutia, ktoré sú stanovené ustanovením § 248 OSP.

Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

V   správnom   súdnictve   preskúmavajú   súdy   na   základe   žalôb   prípady,   v   ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu (§ 247 ods. 1 OSP). Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 OSP).

V súvislosti s namietaným rozhodnutím ministra ústavný súd opakovane konštatuje, že takéto rozhodnutie ministra (o dočasnom pozastavení funkcie sudcu) treba považovať za individuálny   správny   akt,   pričom   jedným   zo   základných   práv   dotknutého   subjektu   je možnosť domôcť sa svojich práv na príslušnom orgáne v rámci správneho konania, resp. na súde. V tomto smere bez potreby podrobnejšej argumentácie poukazuje ústavný súd tak na svoju   rozhodovaciu   činnosť   (napr.   III.   ÚS   200/05, I.   ÚS   91/04),   ako   aj   rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. 1 Sž-o-NS 159/2005, 6 Sžo 76/2007, M-Sždov7/03, 2 Sžo 78/2007, 8 Sžo 114/2008).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   –   vychádzajúc   z už   uvedeného   –   na   rozhodnutie ministra podľa § 22 ods. 1 a 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sudcoch“) o dočasnom pozastavení funkcie sudcu sa vzťahuje zákon o správnom konaní, keďže   zákon   o sudcoch   výslovne   nevylučuje   aplikáciu   Správneho   poriadku   a   nemá   ani osobitnú   procesnú   úpravu   procesného   postupu,   ktorého   výsledkom   je   vydanie   aktu ovplyvňujúceho   právne   postavenie   sudcu,   ktorým   rozhodnutie   ministra   o dočasnom pozastavení funkcie sudcu podľa názoru ústavného súdu nesporne je.

Zákonodarca zakotvil v ustanovení § 61 Správneho poriadku právo brániť sa proti prvostupňovému   rozhodnutiu   podaním   riadneho   opravného   prostriedku,   ktorý   nazval rozklad. Správny poriadok výslovne ustanovuje, že právomoc rozhodnúť o rozklade má vedúci ústredného orgánu štátnej správy.

V zmysle ustanovenia § 61 ods. 2 Správneho poriadku o rozklade rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej komisie. Proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať.

Je   pravdou,   že   namietané   rozhodnutie   ministra   nemá   všetky   potrebné   náležitosti správneho   rozhodnutia   (na   toto   poukazoval   tiež   sťažovateľ)   ani   neobsahuje   poučenie o opravnom prostriedku – rozklade, avšak samotná táto skutočnosť podľa názoru ústavného súdu nespôsobuje nulitu tohto rozhodnutia.

Právoplatné rozhodnutie ministra ako vedúceho ústredného orgánu štátnej správy, ktorý rozhoduje o rozklade na základe návrhu rozkladovej komisie, podlieha preskúmavacej právomoci súdu na základe podanej žaloby (§ 247 a nasl. OSP).

8.   Z uvedeného   vyplýva, že vo   veci   sťažovateľa   je (bolo)   možné podať opravný prostriedok (rozklad) a následne aj žalobu na všeobecnom (správnom) súde. Táto právomoc správneho   orgánu,   resp.   všeobecného   súdu,   rešpektujúc zásadu   subsidiarity,   predchádza konaniu a rozhodovaniu ústavného súdu. Túto právomoc správneho súdnictva (správneho orgánu v rámci podaného rozkladu) nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom.

Z týchto   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť sťažovateľa   smerujúcu   proti   rozhodnutiu ministra   po   jej   predbežnom   prerokovaní   v senáte   odmietol   pre   nedostatok   právomoci ústavného súdu (konanie pred správnym súdom, pozn.) a pre jej neprípustnosť (možnosť podania rozkladu, pozn.) podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

9. Uvedené závery ústavného súdu o dôvodoch odmietnutia sťažnosti (bod 8) platia aj v súvislosti s namietaným uznesením súdnej rady, pretože jadro námietok sťažovateľa (bod 7) spočívalo v nezákonnosti rozhodnutia ministra, pričom ani rozhodovanie súdnej rady   nemalo   žiadny   vplyv   na   zistené   dôvody   odmietnutia   sťažnosti   (možnosť   podania rozkladu a následne žaloby na správnom súde). Inými slovami, ani skutočnosť, že súdna rada rozhodovala o návrhu sťažovateľa na zrušenie rozhodnutia o dočasnom pozastavení výkonu   funkcie   sudcu   (§   22   ods.   5   zákona   o sudcoch),   nič   nezmenila   na   záveroch uvedených v bode 8.

Ústavný súd už vo viacerých veciach (napr. I. ÚS 83/06, III. ÚS 79/04) zaujal názor, že   výsledok   hlasovania   v   súdnej   rade   (ako   samosprávnom   orgáne sui   generis,   ktorý vykonáva pôsobnosť aj orgánu verejnej správy, pretože sa podieľa na riadení a správe súdov – I. ÚS 62/06, pozn.) sa neodôvodňuje, pričom za hlasovanie nemožno brať hlasujúceho na zodpovednosť.   Ústavná   a zákonná   úprava   nepripúšťa   v predmetných   súvislostiach   ani možnosť odvolania proti rozhodnutiu.

10. Nad rámec už uvedeného ústavný súd pripomína, že rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu nie je rozhodnutím konečným, ale iba dočasným, a súvisí v okolnostiach danej veci s disciplinárnym konaním za čin, za ktorý môže byť odvolaný z funkcie sudcu (§ 22 ods. 1 zákona o sudcoch). Dotknutý sudca môže žiadať súdnu radu zrušiť   takéto   rozhodnutie   opakovane   po   uplynutí   štyroch   mesiacov   od   posledného rozhodovania (§ 22 ods. 5 zákona o sudcoch).

11. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009