znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 162/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4.   mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. C., Š., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Z., N., ktorou žiadal zakázanie pokračovania „v porušovaní základného práva alebo slobody, čiže vykonávanie exekúcie vedenej na Okresnom súde v Nových Zámkoch pod číslom 14 Er 1434/01“ a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. C.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára 2006 doručená sťažnosť Ing. P. C., Š. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. Z., N., ktorým žiadal zakázanie pokračovania „v porušovaní základného práva alebo slobody, čiže vykonávanie exekúcie vedenej na Okresnom súde v Nových Zámkoch pod číslom 14 Er 1434/01“.

Zo sťažnosti vyplynulo, že: «(...) Právo na riadny a spravodlivý proces patrí podľa všetkých   medzinárodnoprávnych   zmlúv   a   dokumentov,   ktorými   je   Slovenská   republika viazaná   medzi   základné   práva   a   slobody.   Ústavne   garantované   právo   na   riadny   a spravodlivý proces, ktoré možno zaradiť pod siedmy oddiel druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky - právo na súdnu a inú právnu ochranu, bolo v mojom prípade porušené, keď bola   a   je   voči   mne   vykonávaná   exekúcia,   ktorá   je   podľa   môjho   názoru   vykonávaná protiprávne. Keďže som vyčerpal už všetky možné opravné prostriedky v súdnom konaní (od odvolania až po podnet na podanie mimoriadne dovolanie generá1nym prokurátorom) a exekúcia voči mne stále prebieha, aj napriek tomu, že som navrhoval jej zastavenie aj odklad,   podávam   túto   ústavnú   sťažnosť   a   na   objasnenie   môjho   tvrdenia   uvádzam nasledovné:

Exekučné konanie voči mne bolo začaté na základe poverenia, ktoré vydal Okresný súd v Nových Zámkoch v konaní 14 Er 1434/01.

Účastníkmi súdneho konania, v ktorom boli vydané rozsudky, o ktorých oprávnený tvrdí že sú jeho exekučným titulom, boli na strane žalobcu:

- 16. 4. 1999 bol vyhlásený rozsudok Krajského súdu v Nitre spisová značka 16 Cb 236/97 v ktorom je žalobcom S., a. s., B. (…).

- 22. 12. 1999 bola uzatvorená zmluva o postúpení pohľadávok medzi S., a. s. a K., š. p. ú., B. Mne túto skutočnosť oznámila K. B. prípisom z 28. 1. 2000, ktorého overenú fotokópiu prikladám. Obdobne som obdržal oznámenie od S., a. s. zo dňa 9. 2. 2000 (…).

- 8. 11. 2000 Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní 2 Obo 253/99 potvrdil rozsudok Krajského súdu v Nitre pričom žalobcu označil S., a. s., B. (K. B., š. p. ú., B.). Zo spisu   a z odôvodnenia   rozsudku   je   zrejmé,   že   najvyšší   súd   v   čase   vyhlásenia   rozsudku nevedel o uzatvorení zmluvy o postúpení pohľadávok a nie je zrejmé,   čo ho oprávnilo doplniť označenie žalobcu.

Podľa v tom čase platného OSP - § 92 ods. 2 v spojitosti s § 167 ods. 1 súd musel uznesením rozhodnúť o pripustení, aby namiesto navrhovateľa do konania vstúpil niekto iný. To sa však nestalo a nikto to ani nenavrhol. (…).

Je   skutočnosťou,   že   v   zátvorke   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   je   uvedené   za označením žalobcu „(K. B., š. p. ú., B.)“ čo však nemá za následok zmenu pôvodného žalobcu. V zátvorke sa spravidla uvádzajú odštepné závody, aby bola ľahšia identifikácia účastníka konania,... K. B. nie je organizačnou zložkou S., a. s.

Som toho názoru, že subjekt s označením aké uviedol Najvyšší súd SR v konaní 2 Obo 253/99 - citujem: „žalobca S., a. s., B. (K. B., š. p. ú., B.)“ - vôbec neexistuje a ani v čase vyhlásenia rozsudku neexistoval a teda nemá spôsobilosť byť účastníkom konania. Preto ani takýto rozsudok nemôže byť exekučným titulom.

Poukazujem na ustanovenie § 157 ods. 1 v spojitosti s § 79 ods. OSP z ktorých jednoznačne vyplýva,   aké musí byť   označenie   účastníka konania.   Pokiaľ   pripustíme,   že účastníkom konania v ktorom bol vydaný uplatnený nárok bola S., a. s., potom ona ako jediná   bola   oprávnená   podať   návrh   na   výkon   rozhodnutia.   Tá   však   návrh   na   výkon rozhodnutia nepodala.

Podľa § 37 ods. 3 Exekučného poriadku v prospech iného je možné vykonať exekúciu iba v prípade, že sa preukázalo, že naňho prešlo právo z exekučného titulu (teda právo musí prejsť na inú osobu potom, ako bolo vyhlásené súdne rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom). K tomuto však neprišlo a preto súd porušil zákon, keď povolil K. B., štátnemu peňažnému ústavu, alebo S., a. s. proti mne vykonať exekúciu. V celom súdnom konaní na strane žalobcu vystupovala ako účastník S., a. s. Postupnosť vydaných súdnych rozhodnutí bola nasledovná:

Prvostupňový   súd   povolil   proti   mne   vykonanie   exekúcie   v   prospech   oprávnenej osoby, ktorá nie je oprávnená podľa predloženého exekučného titulu na výkon rozhodnutia. Poukazujem na ustanovenie § 157 ods. 1 v spojitosti s § 79 ods. OSP z ktorých jednoznačne   vyplýva,   aké   musí   byť   označenie   účastníka   konania.   Účastníkom   konania, v ktorom   bol   vydaný   uplatnený   exekučný   titul   bola   S.,   a.   s. - tá   však   návrh   na   výkon rozhodnutia nepodala.

Oprávnený S., a. s. nepreukázala, že by na ňu prešlo právo priznané exekučným titulom - k tomu by k postúpeniu pohľadávky muselo prísť po vyhlásení rozsudku Najvyšším súdom SR a to najprv na K. B. š. p. ú. a z nej na S., a. s.

Keby bola S. vymáhala na účet oprávneného - ako podľa súdu mala, nebolo by dôvodné   skúmať   prechod   práva   z   exekučného   titulu.   Toto   oprávnený   nepreukázal a preukázať ani následne nevie, pretože z listín ktoré mám k dispozícii je zrejmé, že právo bolo postúpené pred vydaním rozsudku NS SR, na základe ktorého bola exekúcia povolená a S.,   a.   s.   aj   po   postúpení   pohľadávky   ukončila   súdne   konanie   16 Cb 236/97   vo   svoj prospech. Teda neprešlo na oprávneného právo z exekučného titulu a ani mu v súdnom konaní 16 Cb 236/97 priznané nebolo na jeho účet.

Súd vyhodnotil právny titul oprávneného ako dostatočný k tomu, aby sa uskutočnilo exekučné konanie v jeho prospech proti mne. Okresný súd na strane 3. svojho uznesenia 14 Er 1434/01-131, ktorý odvolací súd potvrdil konštatuje, že podľa Zmluvy o vymáhaní postúpenej pohľadávky uzatvorenej podľa § 530 ods. 1 Obč. zák. mala S., a. s. sama vo svojom mene na účet postupníka (dnes oprávneného) robiť všetky procesnoprávne úkony smerujúce k rozhodnutiu súdu. Právny titul, ktorý oprávnený v tomto exekučnom konaní uplatňuje je urobený nie na účet oprávneného, ale na účet S., a. s. Ani z odôvodnenia rozsudku nevyplýva, že by boli urobené v konaní procesné úkony vymáhania pohľadávky na účet iného ako účastníka konania S., a. s.

Poukazujem na to, že podľa § 530 ods. 1 Obč. zák. citujem: „Na žiadosť postupníka môže postupca vymáhať postúpený nárok sám vo svojom mene na účet postupníka“. Toto sa nestalo   -   petit   rozsudku   Najvyššieho   súdu   2   Obo   253/99   potvrdzuje   petit   rozsudku Krajského súdu. Navyše podľa poslednej vety § 530 ods. 1 Obč. zák. (platného v čase vyhlásenia rozsudku NS SR) postupca môže postúpenú pohľadávku vymáhať iba v prípade, že   dlžníkovi   preukáže   súhlas   postupníka   s   týmto   vymáhaním.   Ja   som   sa   o   postúpení pohľadávky dozvedel z oznámenia K. B. z 28. 1. 2000, v ktorom však nie je žiadna zmienka o tom, kto bude následne vymáhať pohľadávku a nie je to ani preukázané listinou ako to vyžaduje zákon. (…)

V uvedenej veci, z dôvodu komplikovanosti problému si dovoľujem v prílohe doložiť publikované   stanovisko,   ktoré   sa   prejavilo   vo   výklade   k   §   37   Exekučného   poriadku a u ktorého je zrejmé že:

Pokiaľ   ide   o   prechod   povinnosti   citujem:   „Výlučne   prechádza   len   právo   alebo povinnosť z exekučného titulu. To znamená, že k prechodu práva alebo povinnosti dochádza po   vydaní   exekučného   titulu.   Neakceptuje   sa   prechod,   ku   ktorému   došlo   pred   vydaním exekučného   titulu,   napríklad   rozsudku,   pretože   tento   prechod   sa   mal   prejaviť   už v procesnom nástupníctve (zmena alebo zámena účastníka konania v základnom konaní)“ (…) Keď už súd nesprávne povolil exekúciu,   bol po následnom mojom poukázaní na porušenie zákona povinný podľa § 104 ods. 1 OSP, ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, konanie zastaviť. Prvostupňový a ani odvolací súd sa touto zásadou neriadil.

Podľa § 56 ods. 3 písm. c zákona č. 38/1993 Z. z. žiadam Ústavný súd Slovenskej republiky, aby zakázal pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody, čiže vykonávanie exekúcie vedené na Okresnom súde v Nových Zámkoch pod číslom 14 Er 1434/01 a podľa § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. žiadam, aby rozhodol o dočasnom opatrení odložiť vykonávanie tejto exekúcie.»

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom   citovaná   ďalšia   judikatúra).   Inými   slovami,   ústavný   súd   môže   pri   predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Ako to z predmetného podania vyplýva, sťažovateľ, ktorý je pred ústavným súdom kvalifikovane právne zastúpený advokátkou výslovne žiadal len, aby ústavný súd „zakázal pokračovanie v porušovaní základného práva alebo slobody, čiže vykonávanie exekúcie vedené na Okresnom súde v Nových Zámkoch pod číslom 14 Er 1434/01 a podľa § 52 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. žiadam, aby rozhodol o dočasnom opatrení odložiť vykonávanie tejto exekúcie“.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania (...).   Inými slovami, návrh   na začatie konania (sťažnosti   a jeho petitu) určuje to, čo má ústavný súd skúmať a o čom má na základe podanej sťažnosti rozhodovať (mutatis mutandis I. ÚS 57/04 ).

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetná   sťažnosť   je prima   facie nespôsobilá stať sa predmetom meritórneho posúdenia zo strany ústavného súdu, pretože sťažovateľ vo svojej sťažnosti (a ani v petite sťažnosti) konkrétne neoznačil a nenamietal porušenie žiadneho   „základného   práva“,   čo   je základnou   podmienkou   aplikácie čl. 127 ods. 2   ústavy,   teda   prípadného   zakázania   pokračovania   v porušovaní   základných   práv a slobôd.

Sťažovateľ v texte sťažnosti síce všeobecne uvádza, že v jeho exekučnej veci malo dôjsť k porušeniu základných práv a slobôd (práva na spravodlivý proces, alebo práva na súdnu   ochranu),   tieto   však   nešpecifikoval   a najmä   nenavrhol   (pozri   sťažnostný   petit) vyslovenie porušenia týchto práv. Sťažnosť v tejto podobe pritom nebolo možné považovať za   návrh   na   začatie   konania,   ktorý   nespĺňa   zákonom   predpísané   náležitosti   (mutatis mutandis I. ÚS 178/03). S prihliadnutím na kvalifikované právne zastúpenie sťažovateľa a hľadiská procesnej ekonómie ústavný súd nepovažoval za potrebné ani vhodné vstupovať do   formálno-právne   perfektného   prejavu   vôle   sťažovateľa   pokusom   o   modifikáciu   jeho obsahu a   vo svojich   záveroch   vychádzal   z prejavu vôle   sťažovateľa, tak   ako bol   tento adresovaný ústavnému súdu.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   namietaným   postupom všeobecných súdov a návrhom sťažovateľa na rozhodnutie absentuje relevantná súvislosť, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na uvedené neprichádzalo do úvahy, aby ústavný súd podľa § 52 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde   rozhodoval   o návrhu   sťažovateľa   na   vydanie   „predbežného opatrenia“, pretože takéto rozhodnutie môže prichádzať do úvahy len po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 29/03, I. ÚS 233/03).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2006