znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 162/05-23

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   októbra   2005 v senáte   zloženom   z predsedu   Štefana   Ogurčáka   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Lajosa Mészárosa prerokoval prijatú sťažnosť S. B. – M., N., zastúpeného advokátom JUDr. M. C., N., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cbi 23/03 a taktos

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cbi 23/03 p o r u š i l právo S. B. – M., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Krajskému   súdu   v   Bratislave   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Cbi   23/03 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. S. B. – M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských   korún), ktoré je Krajský   súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   S.   B.   –   M.   p r i z n á v a   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   7   953 Sk (slovom   sedemtisícdeväťstopäťdesiattri   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd v Bratislave   p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu advokáta JUDr. M. C., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 25. augusta 2005 č. k. I. ÚS 162/05-8 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť S. B. – M., N. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. C., N., ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“   alebo   „súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Cbi   23/03   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“).

1.   1.   Prípisom,   ktorý   bol   ústavnému súdu   doručený   19.   septembra 2005,   právny zástupca sťažovateľa požiadal „o zmenu sťažnosti nasledovne:

- v celej sťažnosti je nutné zameniť priezvisko sťažovateľa S. B. na B.“, a okrem uvedeného   sťažovateľ   oznámil   ústavnému   súdu,   že   sa   domáha   priznania   primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000 Sk.

1. 2. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ 20. februára 2003 podal na krajskom súde žalobu   o neúčinnosť   právneho   úkonu   -   kúpnej   zmluvy   v konkurznom   konaní   sp.   zn. 6 K 105/01 proti žalovanému v 1. rade I. H., V., a žalovanému v 2. rade K. L., N. Žaloba je vedená   na   krajskom   súde   pod   sp.   zn.   17 Cbi 23/03.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že v uvedenom   konaní došlo   k porušeniu   jeho základného   práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov.   Stav   právnej   neistoty,   v ktorom   sa   sťažovateľ   nachádza,   mu spôsobuje nemalé náklady súvisiace s nevydaním právoplatného rozhodnutia. Dôsledkom toho   môžu   žalovaní   s nehnuteľnosťami,   ktoré   sú   predmetom   sporu,   bez   obmedzenia nakladať,   a tým   spôsobiť   ukrátenie   sťažovateľa.   Vzhľadom   na   to,   že   uspokojenie pohľadávky sťažovateľa vo výške 2 795 644,40 Sk je nečinnosťou krajského súdu značne sťažené, sťažovateľ požaduje finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   späťvzatím   svojho   odvolania   proti   uzneseniu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia sa snažil byť nápomocný súdu, aby čo najrýchlejšie rozhodol vo veci.

1. 3. Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd svojím nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd Bratislava v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cbi 24/2003 porušil právo S. B. – M. (...) aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2.   Krajskému   súdu   Bratislava   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   Cbi   23/2003 prikazuje konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie meritórne rozhodnutá.

3. Sťažovateľovi S. B. – M. (...) priznáva primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk (...) a trovy právneho zastúpenia.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti napokon uviedol, že netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: krajský súd, zastúpený jeho predsedníčkou JUDr. D. K., listom z 23. septembra 2005   sp.   zn.   Spr.   3655/05,   a právny   zástupca   sťažovateľa   stanoviskom   k uvedenému vyjadreniu krajského súdu zo 6. októbra 2005.

2.   1.   Predsedníčka   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   uviedla   nasledovné skutočnosti:

«(...) Pokiaľ ide o vecnú stránku sťažnosti, jej predmetom je tvrdenie sťažovateľa (v konaní „žalobca“), že postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Cbi 23/036   došlo   a dochádza   k porušovaniu   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Po nahliadnutí do súdneho spisu namietaného konania mám za to, že tvrdenie sťažovateľa je neopodstatnené. (...)

Dňa   22.   7.   2005   bol   vo   veci   stanovený   termín   pojednávania   na   3.   10.   2005. Pojednávanie bolo vytýčené najmä s prihliadnutím na vysoký nápad v obchodno – právnych veciach   za   predchádzajúce   roky   (2002,   2003,   2004),   ako   aj   s ohľadom   na   počet nevybavených vecí a nový nápad vecí v oddelení 17 Cbi. Treba podotknúť, že incidenčné konania,   v ktorých   sa   rozhoduje   o neúčinnosti   právnych   úkonov,   patria   medzi   skutkovo a právne   najzložitejšie   prípady   a to   najmä   s ohľadom   na   vykonávanie   dokazovania   (vo väčšine prípadov súd potrebuje vykonávať dokazovanie výsluchom svedkov a nariaďovaním znaleckého dokazovania), ako aj s poukazom na skutočnosť neustáleho prevodu majetku, ktorý je predmetom napadnutého úkonu, na ďalšie subjekty.

Domnievam sa, že z vyššie uvedeného, ako aj z obsahu spisu je zrejmé, že sťažnosť navrhovateľa, ktorým uvádza, že od podania žaloby súd nevykonal vo veci ani jeden úkon, nie je opodstatnená. (...)

Na záver si Vám dovoľujem oznámiť, že Krajský súd v Bratislave netrvá na verejnom ústnom pojednávaní.»

2. 2. Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedníčky krajského súdu uviedol, že:

«(...)   S vyjadrením   predsedníčky   Krajského   súdu   v Bratislave,   ktorým   považuje podanie sťažnosti za neopodstatnené, v celom rozsahu nesúhlasím.

V predmetnej sťažnosti, (...) je uvedených dostatok relevantných dôvodov, z ktorých vyplýva opodstatnenosť sťažnosti.

Predsedníčka krajského súdu považuje sťažnosť za neopodstatnenú, napriek tomu, že jej predchodca JUDr. T. K. písomne potvrdil dôvodnosť tejto sťažnosti (spr. 2236/2004; uvedený   dokument   bol   predložený   spolu   so   sťažnosťou).   Obidvaja   pritom   vychádzali z rovnakého skutkového stavu. Pri tak závažnom probléme ako je porušovanie základných práv a slobôd zaručených Ústavou Slovenskej republiky, pôsobí takáto zmena stanoviska zmätočne a nedôveryhodne.

Krajský súd   pritom začal   vo veci konať až   po   podaní   sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky, čím nepriamo potvrdil svoje obavy z oprávnenosti tejto sťažnosti. Je   na   mieste   pripomenúť,   že   v sťažnosti   sme   neuvádzali,   že   krajský   súd   nekonal vôbec, ako uvádza v závere svojho vyjadrenia predsedníčka krajského súdu, ale že súd vo veci dva roky nevykonal žiaden úkon. Tento fakt potvrdila aj sama predsedníčka krajského súdu   keď   uviedla,   že   posledný   úkon   súdu   pred   súčasným   vytýčením   pojednávania   bol vykonaný dňa 1. 10. 2003. (...)

Skutočnosť,   že   vo   veci   sa   začalo   konať   až   po   dvoch   rokoch   nečinnosti   nijako nespochybňuje   fakt,   že   došlo   a dochádza   k prieťahom   v konaní.   Toto   opäť   vo   svojom vyjadrení   potvrdila   predsedníčka   krajského   súdu,   keď   uvádza,   že   „na   vysoký   počet nevybavených vecí a nový nápad vecí v oddelení 17 Cbi“ treba prihliadnuť, čo považujeme za   neopodstatnené,   keďže   nie   chybou   sťažovateľa,   ale   výlučne   postupom   súdu   vznikol uvedený stav.

Komplikovaný   skutkový   stav   v incidenčnej   žalobe   vedenej   na   Krajskom   súde v Bratislave (sp. zn. 17 Cbi 23/03), ktorá je dôvodom podania tejto sťažnosti, by nemusel nastať   keby   súd   konal   bez   zbytočných   prieťahov.   Zo   súdnej   praxe   je   evidentné,   že vymožiteľnosť   práva   pri   rozhodovaní   o neplatnosti   právneho   úkonu   s časom   neúmerne klesá,   preto je na   mieste požadovať finančné zadosťučinenie,   ktoré by   aspoň   čiastočne vykompenzovalo náklady spojené s dlhotrvajúcim sporom.

Vzhľadom   na   uvedené   trvám   na   sťažnosti   a žiadam   Ústavný   súd   Slovenskej republiky, aby rozhodol v zmysle navrhovaného nálezu.»

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 17 Cbi 23/03:

Dňa 20. februára 2003 podal sťažovateľ na krajskom súde proti žalovanému v 1. rade I. H. z V., obchodné meno: I. H. – A., V., a žalovanému v 2. rade K. L. z N. žalobný návrh „o neúčinnosť právneho úkonu - kúpnej zmluvy v konkurznom konaní sp. zn. 6 K 105/01“. Súčasťou žaloby bol aj návrh na nariadenie predbežného opatrenia. Vec bola zaevidovaná pod sp. zn. 17 Cbi 23/03.

Dňa   26.   februára   2003   súd   vyzval   sťažovateľa,   aby „preukázal   skutočnosti zakladajúce potrebu dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi konania“ a v ten istý deň zaslal návrh žalovaným v 1. a 2. rade s tým, aby sa k nemu vyjadrili.

Dňa 19. marca 2003 sa k návrhu vyjadril žalovaný v 1. rade.Dňa   21.   marca   2003   sťažovateľ   doručil   súdu „odpoveď“ na   jeho   výzvu z 26. februára 2003.

Dňa 25. marca 2003 súd uznesením č. k. 17 Cbi 23/03-21 zamietol návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia.

Dňa 28. marca 2003 žalovaný v 2. rade doručil súdu svoje vyjadrenie k návrhu.Dňa   14.   apríla   2003   sťažovateľ   doručil   súdu   odvolanie   proti   jeho   uzneseniu z 25. marca 2003 č. k. 17 Cbi 23/03-21.

Dňa   22.   apríla   2003   súd   vyzval   žalovaného   v 1.   a 2.   rade,   aby   sa   vyjadrili k odvolaniu sťažovateľa.

Dňa   2.   mája 2003   žalovaný   v 1.   rade   doručil   súdu   svoje   vyjadrenie   k odvolaniu sťažovateľa.

Dňa 5. mája 2003 súd uznesením č. k. 17 Cbi 23/03-40 uložil sťažovateľovi zaplatiť súdny poplatok za odvolanie.

Dňa 5. mája 2003 bol spis zaslaný Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), aby rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu č. k. 17 Cbi 23/03-21.

Dňa 16. mája 2003 žalovaný v 2. rade doručil súdu svoje vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľa.

Dňa 27. mája 2003 sťažovateľ vzal späť svoje odvolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 17 Cbi 23/03-21.

Dňa 6. augusta 2003 bol spis vrátený krajskému súdu a bolo mu doručené uznesenie najvyššieho súdu z 30. júna 2003 č. k. 4 Obo 72/03-44, ktorým najvyšší súd odvolacie konanie ohľadom napadnutého uznesenia krajského súdu č. k. 17 Cbi 23/03-21 zastavil.Dňa 6. augusta 2003 bolo uvedené uznesenie najvyššieho súdu zaslané účastníkom konania.

Dňa 1. októbra 2004 krajský súd

- vyzval správkyňu konkurznej podstaty, aby predložila súdu „privatizačnú zmluvu uzatvorenú medzi úpadcom V., a. s., N., a FNM SR a súvahu úpadcu za roky 1999 a 2000“,

- vyzval Správu katastra N. na predloženie „úplných historických listov vlastníctva“,

-   vyzval   súdnu   exekútorku   JUDr.   E.   Š.   na   predloženie „fotokópie   exekučných príkazov smerujúcich proti povinnému, V., a. s., N. v konkurze“,

- súd vyzval pod hrozbou pokuty žalovaného v 1. a 2. rade, aby v lehote 15 dní predložili súdu znalecké posudky na nehnuteľnosti nadobudnuté od spoločnosti V., a. s., N.Dňa 18. októbra   2004 správkyňa konkurznej podstaty   V.,   a. s.,   N. doručila súdu požadované doklady.

Dňa 18. októbra 2004 žalovaný v 1. rade doručil súdu požadované znalecké posudky.Dňa 21. októbra 2004 Správa katastra N. zaslala súdu požadované doklady. Dňa   25.   októbra   2004   Exekútorský   úrad   Mgr.   M.   Š.   doručil   súdu   požadované doklady.

Dňa 22. júla 2005 súd nariadil pojednávanie na 3. október 2005.Dňa 3. októbra 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 31. október 2005, za účelom vypočutia svedkov.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského súdu v konaní „o neúčinnosť právneho úkonu - kúpnej zmluvy v konkurznom konaní sp. zn. 6 K 105/01“ vedenom pod sp. zn. 17 Cbi 23/03, v ktorom sťažovateľ vystupuje ako žalobca, došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, doterajšia dĺžka napadnutého konania podľa názoru ústavného súdu nebola závislá od zložitosti veci.

2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľa v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jeho ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol v danej veci bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný od 6. augusta 2003 do 1. októbra 2004 (takmer štrnásť mesiacov) a od 25. októbra 2004 do 25. júla 2005 (takmer deväť mesiacov). Okresný súd teda počas necelých dvoch rokov vo veci nevykonal úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ v napadnutom konaní nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedeným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov, ale výlučne v dôsledku postupu súdu. Pri   posudzovaní   odôvodnenosti   sťažnosti   nemožno   prihliadnuť   na   skutočnosti   uvedené predsedníčkou   súdu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   uviedol   (pozri   napr.   I. ÚS 19/00, I. ÚS 28/01, I. ÚS 50/01, I. ÚS 108/02, I. ÚS 38/03), že nedostatočné personálne obsadenie súdu a nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti,   aby   prijali   príslušné   opatrenia   umožňujúce   prerokovanie   vecí   bez zbytočných   prieťahov,   a tým   vykonanie   spravodlivosti   v primeranej   lehote   (pozri   napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal krajskému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   požadoval   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200 000 Sk „vzhľadom na to, že uspokojenie pohľadávky sťažovateľa (...) je nečinnosťou krajského súdu značne sťažené“.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti a okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľa považuje za primerané vo výške 20 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 7 953 Sk z dôvodu trov jeho právneho zastúpenia.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti z 2. augusta 2005 a písomné   stanovisko   k vyjadreniu   krajského   súdu   zo 6.   októbra   2005).   Za   tri   úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume trikrát po 2 501 Sk a trikrát 150 Sk z titulu režijného   paušálu   ku   každému   úkonu,   preto   trovy   právneho   zastúpenia   pre   sťažovateľa predstavujú   sumu   7   953 Sk   v zmysle   §   1   ods.   3   a   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2005