znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 162/02-60

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. marca 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Daniela   Švábyho   a sudcov   Lajosa   Mészárosa   a Štefana   Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť Ing. M. U., CSc., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária, B., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV vo veci jej návrhu na obnovu konania z 15. apríla 2002 vedeného pod sp. zn. 9 C 164/02 (pôvodne pod sp. zn. 9 C 122/99) a takto

r o z h o d o l :

Základné právo Ing. M. U., CSc., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava IV vo veci jej návrhu na obnovu konania vedeného pod sp. zn. 9 C 164/02 (pôvodne pod sp. zn. 9 C 122/99)   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.1 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. I. ÚS   162/02-24   z   18.   decembra   2002   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť Ing.   M.   U.,   CSc.,   bytom   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., Advokátska kancelária, B. (ďalej len „právny   zástupca“)   v časti   namietaného   porušenia   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) vo veci jej návrhu na obnovu konania z 15. apríla 2002 vedeného pod sp. zn. 9 C 122/99.

Sťažovateľka v tejto súvislosti namietala v sťažnosti z 13. októbra 2002 porušenie tohto   práva   na   tom   základe,   že   okresný   súd   „napriek   naliehavosti   veci   danej   §   61 Exekučného   poriadku   nerozhodol   od   17.   04.   2002   dodnes   ani   o jednom   (jej)   návrhu“, konkrétne, že doteraz nebolo rozhodnuté o jej návrhu na obnovu konania z 15. apríla 2002 (doručenému okresnému súdu 17. apríla 2002) vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 122/99 a o jej návrhu na odklad vykonateľnosti rozsudku okresného súdu zo 6. augusta 2001 č. k. 9 C 122/99-50 (ďalej aj „exekučný titul“).

1.2   Ústavný   súd   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   v uvedenej   časti   odôvodnil osobitnými   okolnosťami prejednania   návrhu   sťažovateľky   na   obnovu   konania,   keď sa sťažovateľka   preukázateľne   dozvedela   o existencii   exekučného   titulu   proti   nej   až v súvislosti so začatím exekúcie (pod sp. zn. Er 135/02), pretože v konaní, v ktorom bol uvedený   exekučný   titul   vydaný,   jej   bol   ustanovený   opatrovník   podľa   §   29   ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) z dôvodu, že sa zdržiava na neznámom mieste. Sťažovateľka svoj návrh na obnovu konania založila na dôvode obnovy konania podľa § 228 ods. 1 písm. a) a b) OSP s poukazom okrem iného na to, že vzhľadom na svoj zdravotný stav nemohla bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní uvádzané skutočnosti a navrhnúť vykonanie označených dôkazov, a že „rovnako súdom ustanovený opatrovník, ako   kvalifikovaný   súdny   tajomník,   na   tieto   dôkazy   neupozornil   súd   a nenavrhol   ich vykonanie, hoci boli zrejmé zo spisu“. Vzhľadom na tieto okolnosti ústavný súd považoval konanie o návrhu sťažovateľky na obnovu konania za konanie, v ktorom má zaručené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

1.3 Sťažovateľka podaním z 26. marca 2003 žiadala okrem vyslovenia porušenia označeného základného práva rozhodnúť tak, že okresnému súdu „v konaní vo veci jej návrhu na obnovu konania pod sp. zn. 9 C 122/99 (9 C 164/02 ?) prikazuje konať tak, aby vec   bola   čo   najrýchlejšie   prejednaná   a rozhodnutá“,   ďalej   žiadala   priznať   primerané finančné   zadosťučinenie   „v   sume   neoprávnene   vymáhanej   spolu   s príslušenstvom“ a alternatívne žiadal vysloviť aj porušenie „práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru“ o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a zrušiť rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 122/99-50 zo 6. augusta 2001.

2.1 Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený predsedníčkou JUDr. M. Č., vyjadrením zo 6. februára 2003 a sťažovateľka vyjadrením z 26. marca 2003.  

2.2   Ústavný   súd   konštatuje,   že   o písomné   vyjadrenie   k vyjadreniu   predsedníčky okresného   súdu   zo   6.   februára   2003   obsahujúceho   aj   súhlas   s upustením   od   ústneho pojednávania   požiadal   právneho   zástupcu   sťažovateľky.   Vo   výzve   ústavného   súdu (doručenej právnemu zástupcovi 7. marca 2003) bol právny zástupca sťažovateľky zároveň požiadaný   aj   o podanie   záverečného   návrhu   na   rozhodnutie   a o stanovisko   ku   konaniu ústneho pojednávania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Právny zástupca na túto výzvu vôbec nereagoval. Právny zástupca (zastupujúci sťažovateľku v konaní pred ústavným súdom   na   základe   jej   plnomocenstva   z 29.   októbra   2002)   nereagoval   ani   na   písomnú urgenciu ústavného súdu z 18. júla 2003, ktorá mu bola doručená 21. júla 2003 a ktorá obsahovala rovnaké požiadavky na vyjadrenie ako výzva zo 6. februára 2003.

2.3 Vzhľadom   na   uvedenú   procesnú   nečinnosť   právneho   zástupcu   sťažovateľky (mutatis mutandis I. ÚS 60/00) a na konštantnú judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej prerokovanie veci na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02,   I.   ÚS   41/03,   I.   ÚS 196/03), ústavný súd považoval podmienky podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde za splnené a upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s vyjadreniami oboch účastníkov konania k opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti, vyjadrení účastníkov a ich príloh, ale najmä z obsahu spisov okresného súdu sp. zn. 9 C 122/99 a sp. zn. 9 C 164/02 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav konania v predmetnej veci:

1.1 Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 122/99 vyplýva, že sťažovateľke bola rozsudkom uvedeného okresného súdu zo 6. augusta 2001 uložená povinnosť zaplatiť tretej osobe ako navrhovateľovi sumu 100 000 Sk a trovy konania 12 400 Sk na účet právneho zástupcu tretej osoby do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Sťažovateľke bol v tomto konaní ustanovený opatrovník podľa § 29 OSP z dôvodu, že sa zdržiava na neznámom mieste. Za opatrovníka jej bola ustanovená tajomníčka okresného súdu, ktorá sa proti napadnutému rozsudku   neodvolala,   a rozsudok   nadobudol   právoplatnosť   15.   októbra   2001 a vykonateľnosť 19. októbra 2001.

1.2 Po tom, ako sa sťažovateľka dozvedela, že jej bola vyššie uvedeným rozsudkom uložená povinnosť zaplatiť sumu 100 000 Sk, ako aj náhradu trov konania a po tom, čo sa dozvedela, že v konaní 9 C 122/99 jej bol ustanovený opatrovník podľa § 29 OSP, podala 2. apríla   2002   okresnému   súdu   žiadosť   o odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie odvolania,   a súčasne   odvolanie   proti   napadnutému   rozsudku.   Následne   písomnosťou datovanou 15. apríla 2002 (doručenou súdu 17. apríla 2002) podala sťažovateľka návrh na obnovu uvedeného konania.

1.3 Vec bola pôvodne vedená pod jednou spisovou značkou, a to sp. zn. 9 C 122/99. V tomto   konaní   sťažovateľka   podala   viacero   podaní,   okrem   iného   aj   návrh   na   obnovu konania, ktorý bol vylúčený na samostatné konanie 12. novembra 2002. Návrh na obnovu konania bol preto následne zapísaný a je vedený pod sp. zn. 9 C 164/02.

2. Napadnutý postup okresného súdu bolo preto potrebné posúdiť tak pod sp. zn. 9 C 122/99 (od podania návrhu na obnovu konania 17. apríla 2002), ako aj pod sp. zn. 9 C 164/02, pod ktorou okresný súd v súčasnosti o tomto návrhu na obnovu konania koná (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Vec sp. zn. 9 C 122/99

3. Dňa 2. apríla 2002 podala sťažovateľka návrh na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania proti rozsudku okresného súdu zo 6. augusta 2001. Dňa 4. apríla 2002 sťažovateľka   zopakovala   návrh   na   odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania, a súčasne podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu č. k. 9 C 122/99-50 zo 6. augusta 2001.

4. Dňa 17. apríla 2002 sťažovateľka podala v jednom vyhotovení návrh na obnovu konania (datovaný dňom 15. apríla 2002).

5.   Dňa   29.   júla 2002   okresný   súd   vyzval sťažovateľku   na doručenie   rovnopisov podaní doručených súdu 2. apríla 2002 a neskôr.

6. Dňa 27. augusta 2002 sťažovateľka doručila súdu potrebné rovnopisy podaní.

7.   Dňa 27.   októbra 2002 súd uznesením   č.   k. 9 C 122/99-88 zamietol   návrh   na odpustenie   zmeškania   lehoty   podať   odvolanie   proti   rozsudku   č.   k.   9   C   122/99-50 zo 6. augusta 2001.

8.   Dňa   12.   novembra   2002   sťažovateľka   podala   odvolanie   proti   uzneseniu   č.   k. 9 C 122/99-88 a žiadala odpustiť zmeškanie lehoty.

9.   Dňa 12.   novembra 2002 súd   vylúčil   návrh   na obnovu   konania na samostatné konanie.

10. Dňa 14. marca 2003 bol spis predložený na rozhodnutie o odvolaní odvolaciemu súdu.

11.   Dňa   30.   marca   2003   Krajský   súd   v Bratislave   ako   odvolací   súd   (ďalej   len „odvolací súd“)   uznesením   č.   k. 2 Co 39/03-112 zrušil   uznesenie okresného súdu   č.   k. 9 C 122/99-88 a 20. augusta 2003 spis vrátil okresnému súdu. V zrušujúcom rozhodnutí odvolací súd uviedol, že so záverom súdu prvého stupňa, ktorý konštatoval, že na strane sťažovateľky   nemožno   považovať   dôvody,   ktoré   jej   bránili   uskutočniť   úkon   za ospravedlniteľné, „nemožno tak jednoznačne súhlasiť“. Okresný súd realizoval úpravu na doručenie uznesenia odvolacieho súdu 2. septembra 2003 a doručenka od sťažovateľky mu bola vrátená 24. septembra 2003.

Vec sp. zn. 9 C 164/02

12. Dňa 7. februára 2003 bolo expedované predvolanie na informatívny výsluch, na ktorom   bola   sťažovateľka   oboznámená   s nesprávnym   označením   účastníkov   v konaní o návrhu na obnovu konania a bola poučená o spôsobe jeho správneho označenia.

13.   Dňa   28.   marca   2003   sťažovateľka   podala   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia,   podľa   ktorého   sa   domáhala   vydania   rozhodnutia,   ktorým   súd   odloží vykonateľnosť rozsudku č. k. 9 C 122/99-50 zo 6. augusta 2001 až do rozhodnutia vo veci samej.

14. Dňa 13. júna 2003 okresný súd uznesením č. k. 9 C 164/02-22 návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietol.

15. Dňa 8. júla 2003 podala sťažovateľka odvolanie proti uzneseniu č. k. 9 C 164/02-22 z 13. júna 2003, v ktorom ako odporcu označila „Okresný súd Bratislava IV“.

16.   Dňa   22.   júla   2003   bol   spis   doručený   odvolaciemu   súdu   na   rozhodnutie o odvolaní.

17. Dňa 30. decembra 2003 odvolací súd uznesením č. k. 5 Co 168/03-54 potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 9 C 164/02-22 z 13. júna 2003, ktorým bol návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý.

III.

1.1   Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   bolo   posúdenie,   či   postupom okresného súdu v napadnutom konaní (t. č. vedenom pod sp. zn. 9 C 164/02, pôvodne pod sp. zn. 9 C 122/99) došlo k porušeniu práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov (...)“.

1.2 Sťažovateľka v záverečnom návrhu na rozhodnutie (jej vyjadrenie z 26. marca 2003)   žiadala   vysloviť   aj   porušenie   „práva   na   spravodlivý   proces“   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru. Avšak vzhľadom na to, že zvláštnosť konania pred ústavným súdom vylučuje možnosť navrhovateľa meniť predmet konania vymedzeného sťažnosťou a uznesením o jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 157/02, II. ÚS 55/98, I. ÚS 6/02), ústavný súd sa týmto návrhom sťažovateľky nemohol zaoberať, ani nemohol rozhodovať o porušení základného práva podľa označeného článku Dohovoru (I. ÚS 17/03, I. ÚS 47/03).

2. Predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení na ústavnú sťažnosť iba všeobecne konštatovala, že nečinnosť v konaní o návrhu na obnovu konania odôvodňovali zákonné dôvody. Preto navrhla sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

3.   Právny   zástupca   sťažovateľky   sa   k tomuto   vyjadreniu   predsedníčky   okresného súdu (napriek urgencii) nevyjadril. Podľa sťažovateľky (jej vyjadrenia z 26. marca 2003) došlo   k zneužitiu   právomoci   verejného   činiteľa   a   tvrdenie   o zákonných   dôvodoch   pre nečinnosť   okresného   súdu   „neobstojí“,   lebo   okresný   súd   rozhodoval   len   o návrhu   na odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania;   sťažovateľka   sa   ďalej   vyjadrovala k otázkam, ktoré nesúvisia s predmetom tohto konania pred ústavným súdom (pozri bod 1.2 tejto časti nálezu).

4. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo   alebo   nebolo   porušené   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého   jednotlivého   prípadu   najmä   podľa   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. II. ÚS 25/95, I. ÚS 3/00, I. ÚS 108/02, II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98, III. ÚS 118/03). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

5.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 47/03).

6.1   Z judikatúry   ústavného   súdu   ďalej   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   pokiaľ   existujú   ústavne   relevantné dôvody, ktorými je nečinnosť súdu možné ospravedlniť (napr. I. ÚS 119/03).

6.2 Predmetom konania pred okresným súdom bol návrh sťažovateľky na odpustenie zmeškania lehoty, a súčasne jej návrh na obnovu konania. Ich súčasná existencia nielenže podstatným spôsobom komplikovala procesnú situáciu v napadnutom konaní, ale z tohto dôvodu   ani   posúdenie   toho,   či   došlo   k porušeniu   označeného   základného   práva sťažovateľky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní o návrhu na obnovu konania nebolo možné uskutočniť izolovane od konania o návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania vo veci, v ktorej sa sťažovateľka domáha obnovy konania. Bolo tomu nielen preto, že relatívne samostatné konania sa pôvodne uskutočnili v jednom konaní, ale aj preto, že procesný postup v jednej z vecí má vplyv na konanie v druhej veci. Ak totiž okresný súd vyhovie návrhu na odpustenie zmeškania lehoty v spojení s tým, že sťažovateľka   s návrhom   na   odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania   súčasne podala odvolanie, prípadné rozhodnutie okresného súdu o odpustení zmeškania lehoty na podanie odvolania by malo za následok, že rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 122/99-50 by nebol právoplatný. Dôsledkom   toho by následne bolo, že návrh na obnovu   konania by nemohol mať úspech (§ 228 ods. 1 OSP).

Za daného stavu preto nebolo nemožné rozhodnúť o návrhu na obnovu konania skôr, ako   všeobecný   súd   právoplatne   rozhodne   o návrhu   na   odpustenie   zmeškania   lehoty   na podanie odvolania. Prípadnému skoršiemu rozhodnutiu o návrhu na obnovu konania totiž bráni tá skutočnosť,   že ak sú splnené predpoklady pre odpustenie zmeškania lehoty na podanie   odvolania,   všeobecný   súd   má   povinnosť   takémuto   návrhu   vyhovieť.   Z čisto formálno-právneho   hľadiska   by   síce   okresnému   súdu   nebránilo   rozhodnúť   o návrhu   na povolenie obnovy konania (rozsudok je právoplatný), avšak vyhovenie takémuto návrhu za súčasného rozhodnutia o návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania by znamenalo neprijateľné právne dôsledky, v rozpore so zmyslom ustanovení Občianskeho súdneho   poriadku.   Súčasne   by   totiž   nastali   dôsledky   odpustenia   zmeškania   odvolacej lehoty, ako aj dôsledky obnovy konania. Dôsledkom odpustenia zmeškania odvolacej lehoty (ak bolo podané s návrhom na jej odpustenie aj odvolanie) je, že odvolaním napadnuté rozhodnutie nie je právoplatné a musí sa ním zaoberať odvolací súd. Dôsledkom povolenia obnovy konania je odklad vykonateľnosti rozhodnutia o veci (§ 234 ods. 3 OSP). Povolením obnovy konania teda rozhodnutie zostáva právoplatné a nastupuje povinnosť súdu prvého stupňa   postupovať   podľa   ustanovení   §   235   OSP,   t.   j.   len   čo   nadobudne   rozhodnutie o povolení obnovy právoplatnosť, vec musí bez ďalšieho návrhu znova prejednať a ak súd zistí, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne, súd uznesením zamietne návrh na zmenu rozhodnutia alebo napadnuté rozhodnutie vo veci samej   zmení, a tým nahradí pôvodné rozhodnutie.

Vychádzajúc   z týchto   právnych   dôsledkov   právnej   úpravy   je   teda   zrejmé,   že   pri súčasnom návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania a návrhu na obnovu konania   musí   všeobecný   súd   najskôr   právoplatne   rozhodnúť   o návrhu   na   odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania a až následne môže rozhodnúť o návrhu na obnovu konania. Hoci okresný súd nevydal uznesenie o prerušení konania o obnove konania do právoplatného rozhodnutia o návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania, ide v okolnostiach danej veci o obdobnú procesnú situáciu, aká vzniká pri prerušení konania (pozri mutatis mutandis I. ÚS 75/03, I. ÚS 157/02). Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nečinnosť súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu, tak ako je to v prípade   prerušenia   konania,   neposudzuje   v zásade   ako   zbytočné   prieťahy   v súdnom konaní (napr. II. ÚS 3/00, I. ÚS 78/02, III. ÚS 42/02, I. ÚS 10/03).

Dôsledkom tohto konštatovania je to, že porušenie základného práva sťažovateľky na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (v napadnutom konaní o návrhu na obnovu konania) môže v zásade   prichádzať do   úvahy až po tom,   čo   súd právoplatne rozhodne o zamietnutí návrhu na odpustenie zmeškania lehoty. Z tohto hľadiska treba posudzovanej veci priznať povahu „zložitej“ veci, ktorá sa v rozhodujúcej miere podieľala na tom, že okresný súd doteraz nerozhodol o návrhu sťažovateľky na obnovu konanie.

6.3 Vzhľadom na už poukázanú súvislosť konania o návrhu na odpustenie zmeškania lehoty   na   podanie   odvolania   a obnovy   konania   sa   ústavný   súd   zaoberal   aj   procesným postupom súdu vo veci návrhu na odpustenie zmeškania lehoty na podanie odvolania.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   mohol   o jej   návrhu   na odpustenie   zmeškania   lehoty   na   podanie   odvolania   z   2.   apríla   2002   konať až   po   jeho doplnení o potrebné rovnopisy, čo sťažovateľka splnila 27. augusta 2002 (pozri bod 6 časti II nálezu), že okresný súd o ňom rozhodol uznesením z 27. októbra 2002 a že spis bol v dôsledku   jej   odvolania   na odvolacom   súdu   od   14.   marca   2003   do   20.   augusta   2003. Následne   bolo   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   doručované   sťažovateľke,   od   ktorej   sa doručenka vrátila okresnému súdu 24. septembra 2003 (pozri body 7 až 11 časti II nálezu).

Pre posúdenie toho, či procesným postupom okresného súdu boli spôsobené zbytočné prieťahy v súdnom konaní v uvedenom období je však významné aj to, že okresný súd musel   v konaní   rozhodovať   o návrhu   sťažovateľky   z   28.   marca   2003   na   vydanie predbežného opatrenia, podľa ktorého sa domáhala vydania rozhodnutia, ktorým súd odloží vykonateľnosť exekučného titulu (rozsudku č. k. 9 C 122/99-50 zo 6. augusta 2001) až do rozhodnutia   vo   veci   samej.   O tomto   návrhu   okresný   súd   rozhodol   13.   júna   2003 a v dôsledku odvolania sťažovateľky musel rozhodovať aj odvolací súd, ktorý uznesením z 30. decembra 2003 potvrdil zamietajúce uznesenie okresného súdu (pozri body 13 až 17 časti II nálezu). Okresný súd, voči ktorému sťažnosť smeruje, nemal teda po určitú dobu k dispozícii spis z dôvodu, že tento sa nachádzal na odvolacom súde. Okrem toho ústavný súd   konštatuje,   že   podania   sťažovateľky   v napadnutom   i súvisiacom   konaní   vykazovali procesné   nedostatky   v označovaní   účastníkov   konania   a zamieňaní   súdu   s účastníkmi konania, ktoré bolo potrebné odstrániť.

6.4 Je síce skutočnosťou, že okresný súd bol v napadnutom konaní nečinný v období od 17. apríla 2002 do 29. júla 2002 (pozri body 4 a 5 časti II nálezu), avšak túto jeho nečinnosť   v súvislostiach   konania o návrhu   na odpustenie   zmeškania   lehoty   na podanie odvolania nemožno považovať za „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

6.5   Ústavný   súd   na   základe   uvedených   skutočností   rozhodol,   že   základné   právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa tohto článku ústavy postupom okresného súdu nebolo porušené v napadnutom konaní.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. marca 2004