znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 161/2014-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   L.E.D.   D.,   zastúpenej   advokátom JUDr. Ľubomírom   Schweighoferom,   Advokátska   kancelária,   Šafárikovo   námestie   2, Bratislava, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   a   jeho uznesením sp. zn. 1 Sdo 32/2012 z 12. decembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti L.E.D.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len  ,,ústavný   súd“)   bola 25. marca 2013 doručená sťažnosť spoločnosti L.E.D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len,,ústava“) a práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ústavy postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „najvyšší   súd“)   a   jeho uznesením sp. zn. 1 Sdo 32/2012 z 12. decembra 2012.

2.   Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplýva,   že   Daňové   riaditeľstvo Slovenskej   republiky   [prijatím   zákona   č.   333/2011   Z.   z.   o   orgánoch   štátnej   správy v oblasti daní,   poplatkov   a   colníctva   v znení   neskorších   predpisov   neskôr   ako   Finančné riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „daňové   riaditeľstvo“)]   rozhodnutím č. 1/222/17673-135584/2009/992895-r   zo 14. decembra   2009   (ďalej   len   „rozhodnutie daňového   riaditeľstva“)   potvrdilo   rozhodnutie   Daňového   úradu   Bratislava   I č. 600/232/165084/09/Slá z 22 septembra 2009, na základe ktorého bola podľa § 35 ods. 3 zákona   č.   511/1992   Zb.   o   správe   daní   a poplatkov   a   o   zmenách   v   sústave   územných finančných   orgánov   v   znení   neskorších   predpisov   uložená   sťažovateľke   ako   daňovému subjektu   pokuta   vo   výške   1   430,50   €   z rozdielu   nadmerného   odpočtu   vyplývajúceho z podaného   dodatočného   daňového   priznania   dane   z   pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie obdobie november 2004.

3. Sťažovateľka podala proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva na Krajskom súde v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   žalobu,   ktorou   sa   domáhala   preskúmania   jeho zákonnosti podľa § 244 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom znení (ďalej aj „OSP“). Krajský súd na základe podanej žaloby sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 3 S 101/2010 zo 14. júna 2011 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“) rozhodnutie daňového riaditeľstva zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. a) a e) OSP a vec vrátil daňovému riaditeľstvu na ďalšie konanie.

4. Proti rozsudku krajského súdu podalo daňové riaditeľstvo odvolanie. V odvolacom konaní   vedenom   na   najvyššom   súde   pod   sp.   zn.   2   Sžf   54/2011   sťažovateľka   podaním z 26. septembra   2011   (doplneným   podaním   zo   14.   novembra   2011)   žiadala   rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdiť, eventuálne konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP s tým, aby najvyšší súd predložil vec Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej len   „Súdny   dvor“)   na   posúdenie   predbežnej   otázky.   Najvyšší   súd   ako   odvolací   súd uznesením   sp. zn.   2   Sžf   54/2011   z   22.   augusta   2012   (ďalej   len   „zrušujúce   uznesenie najvyššieho súdu“) podľa § 221 ods. 1 písm. h) OSP zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5. Sťažovateľka podala proti zrušujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu dovolanie, o ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   tak,   že   konanie   s   poukazom na § 104 ods. 1 v spojení s § 246c OSP zastavil, pretože nemal právomoc vo veci samej konať. Sťažovateľka sa domnieva, že najvyšší súd napadnutým uznesením, ktorým bolo zastavené konanie o dovolaní sťažovateľky proti zrušujúcemu uzneseniu najvyššieho súdu, a to s poukazom na neprípustnosť dovolania v správnom súdnictve, porušil jej označené základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ústavy. Podľa názoru sťažovateľky je prípustnosť dovolania daná aj v správnom súdnictve v prípade, ak túto prípustnosť odôvodňujú vady konania podľa § 237 OSP, ktoré však najvyšší súd neskúmal, hoci boli sťažovateľkou v jej dovolaní   namietané   [konkrétne   sťažovateľka   namietala   nesprávne   obsadenie   súdu v intenciách § 237 písm. g) OSP]. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala aj na nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 283/07-35 zo 17. apríla 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza: „Vychádzajúc   z   toho,   že   §   237   OSP   nemá   žiadne   obmedzenia   vo   výpočte   rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania, ústavný súd zastáva názor, že ak   je   občianske   súdne   konanie   postihnuté   niektorou   z   vád   vymenovaných   v   tomto ustanovení,   možno napadnúť   dovolaním aj   rozhodnutia   vo   veciach,   pri   ktorých je inak dovolanie vylúčené, t. j. rozhodnutia vo veciach správneho súdnictva nevynímajúc.“

6. Sťažovateľka v tejto súvislosti ďalej argumentuje: „... Najvyšší súd SR postupoval nesprávne a v rozpore s vyššie uvedeným nálezom Ústavného   súdu   SR,   nakoľko   neskúmal,   či   napadnuté   rozhodnutie   netrpí   jednou   z   vád uvedených   v   §   237   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   dovolanie   zamietol   z   čisto formalistického   dôvodu.   Ako   bolo   vyššie   uvedené,   dovolaním   napadnuté   uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.08.2012, spis. zn.: 2 Sžf/54/2011 a konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo trpelo vadou nesprávnej obsadenosti súdu, keďže bol z rozhodovania vylúčený   príslušný   komunitárny   sudca,   ktorý   sa   tak   nepodieľal   na   rozhodnutí   svojím výkladom práva spoločenstva, hoci tento výklad bol nevyhnutný na rozhodnutie vo veci samej....

Zároveň z uznesenia Ústavného súdu SR zo dňa 03. 07. 2008, spis. zn.: IV.   ÚS 206/08 vyplýva, že prípad, kedy sa na rozhodovaní mal podieľať komunitárny sudca, je dôvodom na podanie dovolania a súčasne je tak vylúčená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 i. f. Ústavy Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   podľa   názoru   sťažovateľa   hrubo   porušil sťažovateľovo   ústavné   právo   na   zákonného   sudcu   a   napriek   jestvujúcemu   nálezu IV. ÚS 283/07 ignoruje ústavným súdom vyslovenú prípustnosť dovolania zo zmätočných dôvodov....

Najvyšší súd v odvolacom konaní a následne aj v dovolacom konaní porušil právo sťažovateľa na zákonného sudcu, ktorým je sudca Súdneho dvora EÚ, ktorý je oprávnený posúdiť, či zo strany daňových úradov nejde o svojvoľný výklad zákona o DPH v rozpore so zásadou daňovej neutrality a príslušnými právnymi predpismi EÚ upravujúcimi daňovú neutralitu.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu   bol povinný konať o dovolaní sťažovateľa a zároveň bol povinný v rámci dovolania predložiť vec zákonnému sudcovi, ktorým je sudca Súdneho dvora EÚ.“

7.   V   petite   sťažnosti   sťažovateľka   žiadala   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd vyslovil   porušenie   označených   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ústavy postupom najvyššieho súdu a jeho uznesením sp. zn. 1 Sdo 32/2012 z 12. decembra 2012, zrušil napadnuté uznesenie najvyššieho súdu a vec vrátil na ďalšie konanie.

8. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

10. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. V prvom rade je potrebné poznamenať, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. V danej veci preto ústavný súd rozhodoval o porušení tých   práv   (čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ústavy)   a   v   súvislosti   s   tým   rozhodnutím   (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sdo 32/2012 z 12. decembra 2012), ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovateľka domáhala v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Sťažovateľka totiž   v   sťažnosti   okrem   namietanej   arbitrárnosti   uznesenia   najvyššieho   súdu   pomerne obšírne uvádzala aj ďalšie dôvody, ktoré podľa jej názoru indikujú arbitrárnosť zrušujúceho uznesenia najvyššieho súdu   (sp.   zn.   2 Sžf 54/2011   z 22.   augusta   2012)   či   rozhodnutia daňového riaditeľstva. Ústavný súd vzhľadom na uvedenú viazanosť formuláciou petitu považoval   tieto   dôvody   iba   ako   súčasť   širšej   argumentácie,   ktorou   sťažovateľka preukazovala porušenie základného práva napadnutým uznesením najvyššieho súdu.

12. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že jej podstatou je námietka sťažovateľky, podľa ktorej   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   jej   bol   odopretý   prístup   k   súdu,   keď najvyšší súd konanie zastavil pre nedostatok právomoci a vo veci ďalej nekonal, čím jej súčasne   odoprel   právo   na   zákonného   sudcu,   ktorým   mal   byť   sudca   Súdneho   dvora pri posudzovaní   ňou   navrhovanej   predbežnej   otázky.   Ústavný   súd   k   ústavnej   sťažnosti sťažovateľky v prvom rade uvádza, že analogickými sťažnosťami (v „skutkovo a právne rovnakej   veci,   ako   je   predmetom   toho   konania“)   sa   už   v   minulosti   zaoberal (napr. v konaniach vedených pod sp. zn. IV. ÚS 208/08, IV. ÚS 274/09, II. ÚS 125/2011, I. ÚS 431/2011, III. ÚS 516/2013) a na výsledky týchto konaní a právne názory v nich vyslovené pri posudzovaní aktuálnej sťažnosti prihliadol.

13.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

14. Podľa § 246c ods. 1 OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa § 104 ods. 1 prvej vety OSP ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.

15. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol: „Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 OSP). To neplatí aj vo veciach správneho súdnictva, v ktorých Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je súdom dovolacím.

V konaní sa žalobca domáhal preskúmania právoplatného rozhodnutia odvolacieho súdu vo veci, patriacej na konanie podľa V. časti OSP, v ktorej Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je dovolacím súdom a ako súd dovolací nemá právomoc konať.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   preto   s   poukazom   na   §   104   ods.   1   v   spojení s § 246c OSP konanie vo veci zastavil, lebo právomoc konať vo veci samej nemal.... Podľa jeho publikovaného znenia Ústavný súd Slovenskej republiky akceptuje výklad Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné, ako súladný so základným právom na súdnu ochranu....

Napokon   aj   štvrtý   senát   akceptoval   uvedený   právny   názor   v   náleze sp. zn. IV. ÚS 208/08 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 274/09.“

16.   V   danom   prípade   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   rozhodoval   o   dovolaní sťažovateľky proti uzneseniu najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu vydanému v rámci správneho súdnictva. Za daných   okolností najvyšší súd postupoval správne, ak konanie o dovolaní   sťažovateľky   s   poukazom   na §   246c OSP   v   spojitosti   s   §   104   ods.   1   OSP zastavil, keďže v danom prípade dovolanie nebolo prípustné. Aj ústavný súd už vo svojej rozhodovacej praxi konštatoval ústavnú konformitu názoru najvyššieho súdu, podľa ktorého je dovolanie proti právoplatnému rozhodnutiu súdu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku neprípustné (pozri citovanú judikatúru v bode 12 tohto uznesenia).

17. Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku i judikatúry najvyššieho súdu a ústavného súdu (aj keď sa to vzhľadom na použité slovné spojenie „nie je prípustný“ tak nemusí javiť) vyplýva, že najvyšší súd nemá právomoc konať o dovolaní podanom proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v ktoromkoľvek z konaní podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku.   Nejde   tu   teda   o   procesnú   neprípustnosť dovolania,   ale o nedostatok právomoci najvyššieho súdu na konanie o dovolaní. Tomu zodpovedá aj výrok uznesenia najvyššieho súdu, ktorý pri podaní dovolania proti svojmu odvolaciemu rozhodnutiu podľa piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   toto   dovolanie   neodmieta   ako   procesne neprípustné [§ 243b ods. 5 prvá veta OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP], ale uznesením konanie o ňom zastaví pre neodstrániteľný nedostatok podmienky konania podľa § 246c OSP v spojení s § 104 ods. 1 OSP (pozri aj III.   ÚS 516/2013). Naznačenému konceptu   zodpovedajú   aj výrok a odôvodnenie uznesenia, ktorým najvyšší   súd konanie o dovolaní sťažovateľky zastavil.

18.   Sumarizujúc   svoje   závery   ústavný   súd   k   dosiaľ   uvedenému   ešte   dodáva,   že v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca   nepovažoval   za   rozumné a   účelné,   aby kontrola   verejnej   správy   bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť   zjednocované   prostredníctvom   dovolania,   pretože   druhostupňové   rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce,   že   správne   a   civilné   súdnictvo   sú   zhodou   historických   okolností   obsiahnuté v jednom procesnom kódexe. Vzhľadom na uvedené vylučuje ústavný súd možnosť, že by napadnutým uznesením najvyššieho súdu mohlo dôjsť k „denegatio iustitiae“. Zastavenie dovolacieho   konania z dôvodu   neprípustnosti   dovolania   vo   veci   sťažovateľky   nemožno preto považovať za odmietnutie spravodlivosti (pozri aj IV. ÚS 208/08, II. ÚS 125/2011).

  19.   Vo   vzťahu   k   rozhodnutiu   ústavného   súdu   č.   k.   IV.   ÚS   283/07-35 zo 17. apríla 2008   ústavný   súd   iba   môže   opakovane   zdôrazniť,   že   ide   o   ojedinelé rozhodnutie, ktoré opomenulo záväznú normu obsiahnutú v § 246c ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, preto bolo korigované neskoršou judikatúrou ústavného súdu. Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry dodržiava líniu svojej rozhodovacej činnosti tak, ako to je aj   v   tomto   prípade.   Rovnako   neobstojí   ani   argumentácia   sťažovateľky   s   poukazom na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 206/08 z 3. júla 2008, zo záverov ktorého vyvodzuje,   že   v   jej   veci,   keď   sa   podľa   jej   názoru   na   rozhodovaní   mal   podieľať sudca Súdneho   dvora,   je   dôvodom   na   podanie   dovolania.   V   označenom   konaní pod sp. zn. IV. ÚS 206/08   sťažnosť   smerovala   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   ako odvolacieho   súdu   v   obchodnoprávnej   veci,   nešlo   teda   o   konanie   podľa   piatej   časti Občianskeho súdneho poriadku ako v prípade sťažovateľky.

20.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v   zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou,   ktorých   porušenie   sa   namietalo,   alebo   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je teda absencia priamej súvislosti   medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. O taký prípad išlo aj v prerokovávanej veci, preto ústavný súd z uvedených dôvodov považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

21. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

22. Keďže sťažnosť bola odmietnutá pre jej zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2014