znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 161/2011-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 24. augusta 2011 v senáte zloženom z predsedu   Petra Brňáka a zo sudcov Milana Ľalíka a Marianny Mochnáčovej prerokoval sťažnosť Š. B., D., zastúpeného advokátom JUDr. M. P., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   veci v primeranej lehote   podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 71/03 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 71/03 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Krajskému   súdu   v   Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 71/03p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Š. B.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré   j e   Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Š. B. priznáva náhradu trov konania v sume 303,31 € (slovom tristotri eur a tridsaťjeden centov), ktoré   j e   Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý   zaplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. M. P. do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. V prevyšujúcej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) uznesením č. k. I. ÚS 179/2011-16 z 27. apríla 2011 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Š. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Cbs 71/03.

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal 13. júna 2003 na krajskom súde ako vecne príslušnom súde prvého stupňa žalobu, ktorou sa domáhal ochrany proti nekalej súťaži, konkrétne proti klamlivému označeniu tovarov a služieb a ktorou zároveň žiadal priznať   primerané   zadosťučinenie   v sume   58 949,17   €.   Do   podania   ústavnej   sťažnosti nebolo v predmetnej veci právoplatne rozhodnuté, a to napriek podanej sťažnosti na prieťahy zo   strany   sťažovateľa. Sťažovateľ   porušenie   označených   základných   práv   podľa   ústavy a dohovoru videl predovšetkým v neefektívnej činnosti krajského súdu, v dôsledku ktorej celková doba konania na prvom stupni presiahla sedem rokov.

3. Sťažovateľ k priebehu konania uviedol, že krajský súd bezprostredne po podaní žalobného návrhu postupoval vo veci aktívne, keď v období počnúc 10. februárom 2004 uskutočnil   pre   účely   prejednania   veci   viacero   pojednávaní   a   17.   marca   2005   vyhlásil meritórny rozsudok. Na základe odvolania oboch účastníkov konania však Najvyšší súd Slovenskej republiky   (ďalej len „najvyšší súd“) ako odvolací súd uznesením sp. zn. 1   Obo   338/2005   z 28.   júna   2007   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   zo 17.   marca   2005 z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti a vrátil vec na ďalšie konanie. Krajský súd následne vo veci   rozhodol   rozsudkom   z 10.   apríla   2008.   Po   odvolaní   sťažovateľa   najvyšší   súd uznesením sp. zn. 3 Obo 122/2009 z 15. decembra 2009 opätovne zrušil rozsudok krajského súdu z 10. apríla 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po druhom zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu krajský súd na pojednávaní 16. septembra 2010 rozhodol o jeho odročení z toho dôvodu, že pre rozhodnutie vo veci je potrebné, aby sa súd oboznámil so súvisiacim trestným spisom vedeným na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 2 T 26/2006.

4.   Sťažovateľ   s poukazom   na   opísaný   priebeh   konania   vytýka   krajskému   súdu neefektívnu činnosť, ktorá mala za následok, že rozsudky krajského súdu boli opakovane v   odvolacom   konaní   zrušené   a   vec   bola   vrátená   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľ   zvlášť zdôrazňuje   tú   skutočnosť,   že   krajský   súd   rozhodol,   že   je   potrebné   sa   oboznámiť   so súvisiacim trestným spisom až na pojednávaní 16. septembra 2010, teda až po siedmich rokoch   prebiehajúceho   konania   a po   dvoch   meritórnych   rozsudkoch,   čo   podľa   názoru sťažovateľa svedčí o pokračujúcej nesústredenej činnosti krajského súdu a spôsobuje ďalšie zbytočné prieťahy.  

5. Sťažovateľ sa preto domáha, aby ústavný súd vyslovil, že jeho základné právo garantované čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v označenom konaní porušené bolo, krajskému súdu prikázal konať bez zbytočných prieťahov a zaplatiť mu finančné zadosťučinenie v sume 4 500 € a náhradu trov konania v sume 303,31 € k rukám jeho advokáta.

6. Pri odôvodňovaní požadovaného finančného zadosťučinenia sťažovateľ poukázal na to, že ochrana pred nekalou súťažou, ktorej sa v predmetom súdnom konaní domáha, musí byť vzhľadom na jej pretrvávajúce negatívne následky osobitne efektívna a promptná, čo   sa   v danom   prípade   nestalo,   a preto   sa   v dôsledku   dlhotrvajúceho   súdneho   konania nachádza v stave právnej neistoty.

7.   Podpredseda   krajského   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   z 30.   mája   2011   zhrnul doterajší   priebeh   konania   a konštatoval,   že   s prihliadnutím   na   množstvo   vecí   v súdnom oddelení   a ich   náročnosti   bolo   vo   veci   konané   plynulo   a konajúcim   senátom   neboli spôsobené prieťahy.

8. V súlade so súhlasom účastníkov konania ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde   upustil   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie   objasnenie   vo   veci   namietaného   porušenia   práva podľa označených článkov ústavy a dohovoru. Prerokovanie sťažnosti na ústnom pojednávaní vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou základného práva, ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných na meritórne rozhodnutie veci (napr. I. ÚS 157/02, I. ÚS 66/03, I. ÚS 255/08).

9. Vo vzťahu k namietaným základným právam podľa ústavy a dohovoru ústavný súd v prvom rade konštatuje, že pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote.   Z   uvedeného dôvodu nemožno v obsahu týchto práv vidieť zásadnú odlišnosť (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 28/01, I. ÚS 257/08). Ako ďalej z judikatúry ústavného súdu vyplýva, nemožno primeranosť dĺžky civilného konania vyjadriť numericky, v zmysle určenia   lehoty   jej   trvania,   ktorú   je   vždy   potrebné   považovať   za   primeranú   a   ktorej prekročenie by bez ďalšieho značilo neprimeranosť doby občianskeho konania s následkami v podobe porušenia označených základných práv. Primeranosť dĺžky civilného konania je potrebné skúmať a preverovať v každom prípade jednotlivo vo svetle konkrétnych okolností prerokovávanej veci. V tejto súvislosti už bol v judikatúre ústavného súdu i v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva pomenovaný celý rad kritérií, podľa ktorých možno posudzovať primeranosť dĺžky konania s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu. Ide   o   charakter   prerokovávanej   veci,   teda   hlavne   o   jej   skutkovú   a   právnu   zložitosť, závažnosť, rozsiahlosť či obťažnosť dokazovania, ďalej o spôsob správania účastníkov a   súdu   v   priebehu   konania,   o   posúdenie   prípadných   osobitných   okolností,   ktoré   môžu spôsobiť prieťahy v konaní, a tiež o to, čo bolo pri prerokovávaní veci pre sťažovateľa v hre, resp. aký malo konanie pre neho význam (porov. napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Philis proti Grécku, 1997, Pélissier a Sassi proti Francúzsku, 1999, I. ÚS 257/08, I. ÚS 413/08 alebo I. ÚS 322/2010). Pri zvážení už uvedených kritérií je ústavný   súd   toho   názoru,   že   sporná   záležitosť   sťažovateľa   nebola   v   primeranej   lehote prerokovaná a najmä právoplatne skončená.

10. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd síce konštatuje, že predmetná vec sa po právnej a skutkovej stránke javí zložitejšou, avšak zároveň podotýka, že ani charakter prerokovávanej veci neodôvodňoval nutnosť konať o sťažovateľovej žalobe tak neprimerane   dlhú   dobu.   Taktiež   proces   dokazovania   v   danej   veci   nevykazoval   rysy výnimočnosti spôsobujúcej potrebu viesť civilné konanie po dobu dlhšiu, ako je obvyklé. Preto nemožno tolerovať, aby zatiaľ len v jednom štádiu konania (pred krajským súdom) bola dĺžka konania viac ako 7 rokov, a to bez ohľadu na celkový rozsah nevybavenej súdnej agendy na krajskom súde zapríčinenej nižším či nedostatočným počtom sudcov a podobne.

11.   Ústavný   súd zdôrazňuje,   že   občianske   súdne   konanie,   ktoré bez meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je to v danej veci, možno už len na základe celkovej dĺžky jeho trvania považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Aj keď podľa zistení ústavného súdu postup krajského súdu v namietanom konaní nevykazoval znaky dlhšej nečinnosti, na druhej strane je však potrebné konštatovať, že bol poznačený veľkou neefektívnosťou, čo možno vyvodiť z toho, že meritórne rozhodnutia krajského súdu museli byť až dvakrát v odvolacom konaní zrušené a vec bola zakaždým krajskému súdu vrátená na ďalšie konanie. Ústavný súd konštatuje, že v dôsledku uvedených najvyšším súdom zistených pochybení krajského súdu a nutnosti ich následnej korekcie v odvolacom konaní došlo k značnému predĺženiu priebehu napadnutého konania.   V   priebehu   celého   konania   tak   krajský   súd   nepostupoval   v   konaní   dôsledne, neorganizoval   svoju   prácu   tak,   aby   v   čo   najkratšej   dobe   vykonal   dokazovanie   a ďalšie relevantné úkony potrebné na rozhodnutie vo veci samej.

12. K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže teda dôjsť nielen samotným nekonaním   príslušného   súdu   (senátu),   ale   aj   takou   jeho   neefektívnou   činnosťou,   ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníka súdneho konania, čiže k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nestačí, aby súd vec len prerokoval alebo vykonal a vykonával rôzne procesné úkony (bez ohľadu   na ich   počet),   ale je potrebné, aby vec právoplatne skončil.

13. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa o nepotrebnosti a neefektívnosti rozhodnutia krajského súdu o oboznámení sa so súvisiacim trestným spisom vedeným na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 2 T 26/2006 je ústavný súd zdržanlivý. Akékoľvek vyjadrenie ústavného súdu by bolo predčasné, keďže vec na krajskom súde nie je rozhodnutá a prvotne prislúcha krajskému súdu, aby vykonával a následne vyhodnocoval dôkazy z hľadiska ich významu pre rozhodnutie vo veci samej.

14. Pri posudzovaní správania sťažovateľa v priebehu konania ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ neprispel k predĺženiu konania.

15. Ústavný súd rovnako s ohľadom na už uvedené kritériá posudzoval existenciu prípadných osobitných okolností, ktoré mohli spôsobiť prieťahy v konaní, a uzavrel, že ani k týmto v konaní nedošlo. Napokon vzal ústavný súd do úvahy potrebu zistenia toho, čo bolo pre sťažovateľa v hre. V danom prípade išlo o ochranu pred nekalosúťažným konaním, ktoré ovplyvňuje zdroj príjmu sťažovateľa, a preto právom žiadal o urýchlené skončenie veci a nastolenie právnej istoty.

16. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a predovšetkým na celkovú dĺžku konania ústavný súd v bode 1 výroku nálezu vyslovil, že krajský súd v prerokovávanej veci porušil základné právo sťažovateľa konať bez zbytočných prieťahov a skončiť vec v primeranej dobe v zmysle uvedeného čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sa namieta.

17. V nadväznosti na prvý bod výroku nálezu a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal krajskému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

18. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Ústavný súd dospel k záveru, že iba konštatovanie porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy, resp. práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Vzhľadom na okolnosti prípadu, povahu veci a celkovú dĺžku konania ústavný súd považuje v danom prípade sumu 2 000 € za   zodpovedajúcu   primeranému finančnému   zadosťučineniu   sťažovateľa   za   ujmu,   ktorú zatiaľ utrpel. Riadil sa pritom jednak judikatúrou ústavného súdu i judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ale aj úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je   len   zmiernenie   nemajetkovej   ujmy,   teda   určitá   satisfakcia   za   existujúci   stav   právnej neistoty, čo sa týka výsledku súdneho sporu zapríčineného výlučne súdom, a nie reparácia žalovaného nároku, o ktorom bude rozhodovať všeobecný súd. Preto žiadosti o priznanie finančného zadosťučinenia v sume 4 500 € nemohol absolútne vyhovieť.

19. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

20. Napokon ústavný súd rozhodol o náhrade trov konania úspešného sťažovateľa. S poukazom na § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov,   ústavný   súd   priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v sume 303,31 €, tak ako ju sťažovateľ v sťažnosti   požadoval   a vyčíslil   (2   úkony   právnej   pomoci   v roku   2010,   t.   j.   prevzatie a príprava   zastúpenia,   spísanie   ústavnej   sťažnosti,   po 120,23 €   a   2   x   paušálna   náhrada hotových výdavkov po 7,21 € + 48,43 € DPH). Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa   (§ 31a   zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

21. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011