znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 161/2010-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D.,   s.   r.   o.,   V.   T.,   zastúpenej advokátkou Mgr. Ľ. P. Ch., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 68/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti D., s. r. o., V. T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. Ľ. P. Ch., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 68/2007.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: «Dňa 4. 5. 2006 podala sťažovateľka na Okresný súd Bratislava I návrh na vydanie platobného rozkazu, ktorý vyplýval z právneho vzťahu proti odporcovi: Spoločnosti G. P., spol. s. r. o... Okresný súd Bratislava I tejto veci pridelil spisovú značku l Rob/512/2006. Dňa 29. 11. 2006 bol vydaný platobný rozkaz. Nakoľko ho však nebolo možné doručiť odporcovi, Okresný súd Bratislava I uznesením tento dňa 27. 3. 2007 zrušil. Veci bola pridelená spisová značka 29 Cb/68/2007.

Na deň 26. 6. 2008, t. j. 15 mesiacov po zrušení platobného rozkazu bolo vo veci vytýčené   prvé   pojednávanie.   23.   6.   2008   bolo   však   toto   pojednávanie   z   dôvodu   OČR sudkyne   zrušené   a   následne   odročené   na   deň   23.   10.   2008.   Ani   v   tento   deň   sa   však nepojednávalo, nakoľko súd z vlastnej iniciatívy,   bez uvedenia dôvodu aj druhý termín pojednávania zrušil. Takéto konanie súdu zakladá odôvodnený predpoklad, že vytýčenie druhého termínu pojednávania (na deň 23. 10. 2008) bolo účelové a malo len formálne preukázať snahu Okresného súdu Bratislava I konať. Od posledného vytýčeného termínu pojednávania,, ktoré však bolo zrušené uplynulo totižto už 17 mesiacov. Vo veci sa do dnešného dňa nepojednávalo...

Od zrušenia platobného rozkazu, a teda aj od posledného vykonaného úkonu súdu vo veci uplynuli takmer tri roky. Zásah do základných práv a slobôd spôsobený sťažovateľke Okresným   súdom   Bratislava   I   je   znásobený   tým,   že   odporca   v   predmetnom   sporovom konaní je od 24. 05. 2007 (t. j. pol roka po vydaní platobného rozkazu) v likvidácií. Okresný súd   Bratislava   I   teda   nekonaním   vo   veci   fakticky   znemožnil   vymoženie   pohľadávky sťažovateľky.   Pokiaľ   by   sa   vo   veci   riadne   konalo,   existuje   odôvodnený   predpoklad,   že pohľadávka sťažovateľky by bola riadne vymožená...

Som presvedčená, že treba prihliadať predovšetkým na to, aké úkony súd vykonal. Len   vykonanie   jednotlivých   úkonov   súdom   môže   zabezpečiť   sťažovateľke   právo   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Nestačí, aby boli tieto úkony len nariadené a následne z podnetu samotného súdu zrušené. Takýmto postupom súdu by nebolo možné nikdy dosiahnuť právoplatné rozhodnutie vo veci samej. Nie je pritom podľa môjho názoru dôležité   ani   to,   aké   subjektívne   pohnútky   konajúceho   sudcu   k   rušeniu   už   nariadených úkonov viedli a prečo tieto úkony nevykonal. Subjektívne dôvody na strane konajúceho sudcu nemôžu ospravedlniť porušovanie ľudských práv a základných slobôd sťažovateľky. Súd má podľa môjho názoru dostatočné možnosti na to ako zabezpečiť, aby sa aj v prípade ak vzniknú na strane konajúceho sudcu subjektívne prekážky, konalo bez prieťahov. Preto som   presvedčená,   že   nemožno   na   úkony   súdu   prihliadať,   pokiaľ   ich   len   nariadil,   no nevykonal,   ak   ich   zrušil   z   vlastnej   iniciatívy.   Poukazujem   tiež   na   stratu   faktickej vymožiteľnosti pohľadávky sťažovateľky...

Konanie pred Okresným súdom Bratislava I sa týka priznania peňažnej pohľadávky, ktorú   má   navrhovateľ   voči   odporcovi…   Táto   vec   podľa   môjho   názoru   patrí   medzi najjednoduchšie konania, o ktorých sa pre nenáročnosť dokazovania rozhoduje v skrátenom konaní.   Keďže   súd   vydal   platobný   rozkaz,   je   možné   vyvodiť   záver,   že   pohľadávka navrhovateľka,   ktorú   mal   voči   odporcovi   bola   už   v   čase   vydania   platobného   rozkazu dostatočne preukázaná. Dokazovanie v ďalšom konaní by bolo teda nenáročné a fakticky bolo už v čase vydania platobného rozkazu vykonané. Poukazujem tiež na to, že po zrušení druhého pojednávania, ktoré bolo Okresným súdom Bratislava I nariadené, nebol nový termín pojednávania ani vytýčený. Rovnako poukazujem na to, že Okresný súd Bratislava I mal procesné možnosti, ako konanie urýchliť. Jednou z týchto možností je aplikácia ust. §-fu 29 ods. 3 OSP, podľa ktorého „Súd môže ustanoviť opatrovníka aj účastníkovi, ktorý je právnickou   osobou,   ak   jej   nie   je   možné   doručiť   písomnosť   na   adresu   sídla   uvedeného v obchodnom registri alebo v inom registri a jej iná adresa nie je súdu známa“. Toto ustanovenie Okresný súd Bratislava I nevyužil napriek tomu, že konanie v celej veci by sa značne urýchlilo.

Správanie sťažovateľky bolo počas celej doby trvania konania aktívne a súčinné, sťažovateľka   zaplatila   súdny   poplatok,   riadne   preberala   všetky   zásielky.   Bola   tiež pripravená zúčastniť sa na oboch nariadených pojednávaniach.

Pokiaľ ide o postup Okresného súdu Bratislava I v napádanom konaní, je zrejmé, že súd spôsobil v konaní prieťahy. Ako som už viac krát uviedla, Okresný súd Bratislava I nevykonal žiadny úkon už tri roky.»

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „Základné   právo   spoločnosti   D.,   s.   r.   o...   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl.   48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a čl.   6 ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   bolo   porušené   postupom   Okresného   súdu Bratislava I, pod sp. zn. 1 Rob/512/2006 a 29Cb/68/2007.

Ústavný súd prikazuje Okresnému súdu Bratislava I, aby v konaní vedenom pod sp. zn.   29Cb/68/2007   konal   bez   zbytočných   prieťahov   v   súlade   s   ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd priznáva spoločnosti D., s. r. o... primerané finančné zadosťučinenie v sume   3.000,-   €.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   ukladá   povinnosť   vyplatiť   sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 3.000,- € a uhradiť trovy právneho zastúpenia vo výške 254,88   €   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 68/2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že konanie začalo 4. mája 2006, keď sa sťažovateľka návrhom na začatie konania domáhala od odporcu zaplatenia pohľadávky s príslušenstvom.

Sťažovateľka   poukázala   na   to,   že   po   vydaní   platobného   rozkazu   vo   veci 29. novembra 2006 bol tento zrušený uznesením okresného súdu z 27. marca 2007 z dôvodu nemožnosti jeho doručenia odporcovi. Okresný súd následne nariadil prvé pojednávanie na 26. jún 2008, ktoré bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne, a to na

23. október 2008. Pojednávanie nariadené na 23. október 2008 bolo taktiež odročené ešte pred jeho začatím bez uvedenia dôvodu a ďalšie úkony vo veci zo strany okresného súdu do podania sťažnosti ústavnému súdu vykonané neboli. Sťažovateľka poukázala na neefektívne nariaďovanie   a   následné   odročovanie   pojednávaní   okresným   súdom   bez   meritórneho prerokovania   veci,   ako   aj   na   neprimerané   časové   odstupy   medzi   jednotlivými   úkonmi okresného súdu. Takýto postup okresného súdu aj vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania, ktoré   ku   dňu   podania   sťažnosti   trvá   necelé   štyri   roky,   považovala   sťažovateľka   za porušujúci jej označené základné a iné práva.

Ústavný súd podľa svojej konštantnej judikatúry v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods.   1   ústavy,   v   ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva na prerokovanie   veci   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   v   konaní   pred všeobecným súdom, vyžaduje, aby sťažovatelia preukázali, že ešte pred podaním sťažnosti ústavnému   súdu   podali   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov adresovanú predsedovi príslušného všeobecného súdu podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   podanie   sťažnosti   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch považuje v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde za účinný právny prostriedok ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a namietaného porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).

V   súvislosti   s   uvedeným   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   a   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   oprávnený   podľa osobitných predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným súdom.

Zo sťažnosti   a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ nepodal sťažnosť na prieťahy v konaní   predsedovi   okresného   súdu   pred   doručením   jeho   sťažnosti   ústavnému   súdu 8. apríla 2010 (sťažnosť podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch).

Ústavný súd konštatuje, že z obsahu sťažnosti nevyplývajú žiadne dôvody hodné osobitného   zreteľa,   na   základe   ktorých   by   ústavný   súd   mohol   upustiť   od   splnenia podmienky prípustnosti sťažnosti v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Za takýto dôvod hodný osobitného zreteľa v tomto prípade nemožno považovať ani dobu trvania označeného súdneho konania.

Na základe uvedeného a v súlade so svojou stabilnou judikatúrou (IV. ÚS 44/03, IV. ÚS 152/03, III. ÚS 304/04, I. ÚS 71/08) dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľky   nie   je   prípustná   pre   nevyčerpanie   dostupných   a   účinných   právnych prostriedkov   ochrany   jej   základných   práv,   a   preto   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde o jej odmietnutí pre neprípustnosť. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veci   v   prípade zotrvania   na   stanovisku,   že   postupom   okresného   súdu   v   nej   dochádza   k   zbytočným prieťahom, predložila ústavnému novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2010