znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 161/09-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júna 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. L., D., zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12 CoP 39/08 z 20. novembra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. L.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. decembra 2008 (na výzvu ústavného súdu doplnená 11. februára 2009) doručená sťažnosť P. L. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 CoP 39/08 z 20. novembra 2008.

1. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

«Okresný súd vo Zvolene rozsudkom z 23. 6. 2008... zveril malol. deti I. a Š.... do osobnej starostlivosti matke a otca... zaviazal platiť výživné po 13.000 Sk mesačne na každé dieťa zvlášť od 1. 1. 2008 s tým, že zameškané výživné v celkovej výške 121.000 Sk povolil otcovi splácať v 6.000 Sk mesačných splátkach pre každé dieťa od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok okresného súdu je v časti výživného absolútne nepreskúmateľný. Krajský   súd...   na   odvolanie   sťažovateľa   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil so stručným odôvodnením, že okresný súd „zohľadnil všetky zákonné aspekty pri určení jednak bežného výživného ako aj určenia výživného na tvorbu úspor“, pričom na argumenty doplnené v podaniach z 22. 9. a 22. 10. 2008 absolútne nereagoval.»

2. Podľa názoru sťažovateľa „už rozsudok okresného súdu bol v časti o určení výšky výživného (úložného)   absolútne nepreskúmateľný - chýba napr.   ustálenie odôvodnených potrieb detí, ale najmä zistenie a zhodnotenie rozhodujúcich hľadísk pre určenie výživného zo strany schopností a možností otca sťažovateľa... Táto nepreskúmateľnosť rozsudku mala viesť odvolací súd k jeho zrušeniu, alebo podstatnému korigovaniu.

Krajský súd však dospel k záveru, že rozsudok okresného súdu je vecne správny a zákonu zodpovedajúci. Hoci sťažovateľ v doplnení odvolania podrobne rozpísal svoje náklady   vo   Veľkej   Británii   a   ako   novotu   dodal,   že   od   1.   8.   2008   sa   vrátil   trvalo na Slovensko,   kde   je   nezamestnaný...   poberá   len   sociálnu   dávku   v   núdzi   vo   výške 1.800 Sk/mesačne,   krajský   súd   sa   už   týmito   námietkami   ani   len   nezaoberal   a   ani   ich neuviedol v odôvodnení svojho rozsudku; zaoberal sa absolútne nepodstatnými námietkami, ktoré sťažovateľ ako osoba práva neznalá uviedol tiež vo svojom odvolaní (spojenie veci s rozvodom, chybné poučenie), ktoré nemali žiaden vzťah k predmetu konania.

Nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku - k vyhodnoteniu rozhodujúcich hľadísk,   dôležitých   pre   určenie   rozsahu   vyživovacej   povinnosti   sťažovateľovi   – a nezaoberanie   sa   novou   situáciou   sťažovateľa   po   1.   1.   2008,   možno   charakterizovať a považovať za také porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, že spĺňa všetky predpoklady pre ingerenciu ústavného súdu do procesu rozhodovania všeobecných súdov v zmysle   čl.   124   a   nasl.   ústavy,   lebo   ich   doterajšie   konanie   a   rozhodovanie   bolo jednostranné,   pretože   brali   do   úvahy   iba   dôkazy   a   návrhy   produkované   matkou   detí a naopak, krajský súd sa vôbec nezaoberal nespornými námietkami a dôkazmi, ktoré mali vplyv na posúdenie skutkového tvrdenia a zistenia zo strany sťažovateľa. Preto podľa nás nemožno považovať doterajšie konanie za spravodlivé, a to tak v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na uvedené žiadame vysloviť porušenie týchto článkov vo vzťahu k sťažovateľovi...».

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol týmto nálezom:„Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   rozsudkom   z   20.   11.   2008,   sp.   zn.   12   CoP- 6708200914 (sp. zn. 12 CoP 39/08 doplnené sťažovateľom, pozn.) porušil právo P. L. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rozsudok krajského súdu zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Priznáva P. L. finančné zadosťučinenie vo výške 200.000 Sk, ktorú sumu vyplatí Krajský súd v Banskej Bystrici v lehote 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu.

P. L. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 12.706 Sk, ktorú je Krajský súd   v Banskej   Bystrici   povinný   vyplatiť   právnej   zástupkyni   JUDr.   E.   Ľ.,   Advokátska kancelária... do 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľ   súčasne   žiadal,   aby   ústavný   súd   odložil „vykonateľnosť   napadnutého rozsudku“.

4. Sťažovateľ   k sťažnosti   pripojil   rozsudok   Okresného   súdu   Zvolen   (ďalej   len „okresný   súd“)   č.   k.   5   P   40/08-74   z 23.   júna   2008   a sťažnosťou   napadnutý   rozsudok krajského súdu sp. zn. 12 CoP 39/08 z 20. novembra 2008.

4.1 Okresný súd predmetným rozsudkom rozhodol tak, že „... Súd mal. deti... I... a Š... zveruje do osobnej starostlivosti matky.

Otec... je povinný prispievať na výživu mal. detí... I... a Š... sumou po 5.000,- Sk mesačne počnúc dňom 1. 1. 2008 ako bežné výživné vždy do 15-teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky, čiastku po 8.000,- Sk mesačne na každé dieťa zvlášť ako tvorbu úspor od

1. 1. 2008 je otec povinný uhradiť vždy do 15-teho dňa v mesiaci na osobný účet maloletého Š... a I..., ktorý matka zriadi v prospech maloletých detí v lehote 10 dní od právoplatnosti rozsudku.

Nedoplatok na bežnom výživnom za obdobie január až jún 2008 vo výške 12.500,- Sk na   každé   dieťa   zvlášť,   t.   j.   v   celkovej   výške   25.000,-   Sk   súd   povoľuje   otcovi   splácať v 2.000,- Sk mesačných splátkach na každé dieťa zvlášť spolu s bežným výživným počnúc dňom právoplatnosti rozsudku pod následkom straty výhody splátok.

Zameškané   výživné   na   tvorbu   úspor   za   obdobie   január   až   jún   2008   vo   výške 48.000,- Sk na každé dieťa zvlášť, t. j. v celkovej výške 96.000,- Sk súd povoľuje otcovi splácať v 4.000,- Sk mesačných splátkach na každé dieťa zvlášť spolu s bežným výživným na tvorbu   úspor   počnúc   dňom   právoplatnosti   rozsudku   pod   následkom   straty   výhody splátok.“.

4.1.1 Stanovenú výšku vyživovacej povinnosti sťažovateľa voči jeho maloletým deťom odôvodnil okresný súd takto:„Z výsluchu právneho zástupcu matky súd zistil, že trvajú na podanom návrhu s tým, aby súd... otca zaviazal platením výživného, a to od septembra 2007 od kedy minimálne nežijú v spoločnej domácnosti. Bežné výživné žiadali určiť na každé dieťa zvlášť 12.500,- Sk a na tvorbu úspor na každé dieťa 17.500,- Sk s prihliadnutím k tomu, že deti sa majú podieľať na životnej úrovni obidvoch rodičov, ako aj s prihliadnutím na príjem otca, ktorý podľa   ich   vedomostí   za   posledné   prístupné   obdobia,   a to   máj   2007   dosahoval príjem 140.000,- Sk mesačne, čo je 2974 libier. Od uvedenej doby otec prispieval sumou 10.000,- Sk, za mesiac február a marec 2008 zaslal len sumu 5.000,- Sk. Výživné žiadali určiť od 1. 9. 2007. Matka poberá len rodičovský príspevok a rodinné prídavky... Matka... na doplnenie uviedla, že od februára 2008 býva u matky s prihliadnutím k tomu, že ako uviedol právny zástupca, otec začal zasielať na deti len 5.000,- Sk. Z jej rodičovského príspevku a rodinných prídavkov toho času žiadne platby neuhrádza, nakoľko celé nájomné a inkaso za byt v D., ktorý majú spolu v osobnom vlastníctve uhrádza otec, čo je vyše 6.000,- Sk. Matke nič neprispieva...

Z výsluchu otca, ako aj jeho vyjadrenia mimo pojednávania súd zistil, že... od roku 2004   pracuje   v Anglicku...   Keďže   uvažovali,   že   budú   bývať   spolu,   prenajali   si   byt, za ktorý uhrádza   900   až   1.000   libier.   Toho   času   žije   sám  ...   pričom   matke   prispieval okolo 20.000,- Sk, taktiež platil byt a inkaso a to aj v súčasnej dobe. Mesačne jej posiela 10.000,- Sk, byt uhrádza 4.000,- Sk a spolu s inkasom je to 5.000,- Sk. Tiež jej hradí telefón okolo   3.000,-   Sk   a   viac.   Naposledy   výživné   dal   vo   februári,   a   to   prvého   5.000,-   Sk, desiateho jej zašle ďalších 5.000,- Sk, čo robil aj v minulosti, aby mala v priebehu mesiaca peniaze, nakoľko nevie s nimi hospodáriť. V júli 2007 odkúpili byt do osobného vlastníctva od   svojho   brata   za   500.000,-   Sk,   pričom   mu   spláca   pôžičku   sám.   K   dnešnému   dňu je uhradených   100.000,-   Sk.   Na   túto   dobu   prejavil   ochotu   prispievať   na   výživu   detí po 2.500,- Sk ako bežné výživné a 2.000,- Sk na tvorbu úspor. Predložil súdu potvrdenie o jeho   mesačnom   príjme,   o   prenájme   ako   aj   vyúčtovanie   daní.   Čo   sa   týka   rodinných prídavkov, z toho uhrádza nájomné na Slovensku. Toho času nahlásil, že deti nemá pri sebe, pričom bude musieť peniaze vracať. Potvrdil, že od februára zasiela výživné vo výške 5.000,- Sk s prihliadnutím k tomu, že jeho príjem poklesol na 1.769 libier a to v mesiaci január 2007. Toho času je približne v rovnakej výške. Z uvedených dôvodov prejavil ochotu prispievať navrhovaným výživným, pokiaľ bude vo Veľkej Británii. Matke hradil telefón ešte   pred   septembrom   2007.   Potvrdil,   že   podal   návrh   na   rozvod,   pričom   termín pojednávania obdržal na deň 5. 5. 2008...

Z potvrdenia zamestnávateľa otca súd zistil, že tento pracuje v spoločnosti L. ako zvárač, pričom od 1. septembra 2007 do 31. januára 2008 dosiahol čistú mzdu v celkovej výške 9.477,75 libier. Taktiež z predbežného daňového dobropisu za obdobie 6. 4. 2008 až 1. 5. 2008 súd zistil, že mzdy otca činia 31.800 libier, pričom má vyplatené platby vo výške 432,60 libier, čím mu vznikol preplatok zo toto obdobie vo výške 103,84 libier, ktorá suma sa ešte musí potvrdiť...“

4.1.2 Svoje zistenia okresný súd zhrnul do tohto záveru:„Súd na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že... nežijú v spoločnej domácnosti. Starostlivosť deťom zabezpečuje výlučne matka. Súd vychádzajúc zo správy o šetrení pomerov, maloleté deti zveril do jej osobnej starostlivosti. Pri výške výživného súd vychádzal z príjmu otca, pričom keďže matka v priebehu pojednávania nezdokladovala zvýšené náklady spojené s výživou detí, súd toto určil sumou na bežné výživné vo výške po 5.000,- Sk počnúc dňom 1. 1. 2008, pričom do tejto doby zohľadnil tú skutočnosť, že otec si vyživovaciu povinnosť v tejto výške dobrovoľne plnil, navyše uhrádzal celé nájomné a inkaso v byte, ktorý majú s matkou v osobnom vlastníctve. Takéto výživné súd považoval za   primerané   s   prihliadnutím   k   tomu,   že   matka   poberá   rodinné   prídavky   a   osobnou starostlivosťou   kompenzuje   svoju   vyživovaciu   povinnosť.   Vzhľadom   k   tomu,   že   otec do apríla 2008 ako bolo zistené v rozvodom spise dosiahol u zamestnávateľa mzdu spolu za rok vo výške 31.387,74 anglických libier, čo pri priemernom kurze 1 anglická libra sa rovná   40,34   Sk   mal   za   to,   že   na   túto   dobu   je   v jeho   možnostiach   a   schopnostiach prispievať   maloletým   deťom   na   tvorbu   úspor   každému   vo   výške   8.000,-   Sk   mesačne na každé   dieťa   zvlášť,   pričom   zohľadnil   aj   jeho   životné   náklady.   Počiatok   stanovenia vyživovacej povinnosti súd určil dňom 1.   1.   2008,   nakoľko otec do tejto doby si takto stanovenú vyživovaciu povinnosť plnil, pričom matka aj keď jej príjmom bol len rodičovský príspevok   si   nepodala   návrh   na   určenie   manželského   výživného,   pričom   súd   dospel k záveru,   že   mala   dostatok   finančných   prostriedkov   na   pokrytie   odôvodnených   potrieb maloletých detí. Súd v zmysle § 160 ods. 1 O. s. p. zaviazal otca uhradiť nedoplatok na bežnom výživnom za obdobie január až jún 2008 vo výške 12.500,- Sk na každé dieťa zvlášť, ktoré mu povolil splácať v 2.000,- Sk mesačných splátkach spolu s bežným výživným, ako aj zameškané výživné na tvorbu úspor za rovnaké obdobie vo výške 48.000,- Sk na každé dieťa zvlášť v 4.000,- Sk mesačných splátkach na každé dieťa zvlášť spolu s bežným výživným, pričom   pokiaľ   bude   v   jeho   možnostiach   a   schopnostiach,   môže   tento   nedoplatok a zameškané výživné na tvorbu úspor uhradiť vyššími splátkami, prípadne jednorázovo...“

4.1.3 Z odôvodnenia rozsudku (str. 5, 7. odsek) ústavný súd zistil, že„...   Rodičia   v   čase   podania   návrhu   boli   manželia,   pričom   nežili   v   spoločnej domácnosti.   Rozsudkom OS Zvolen 9 C 24/08-86 zo dňa 20.   05.   2008 súd manželstvo rodičov rozviedol, maloleté deti na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti matky a otca zaviazal platením bežného výživného vo výške 8.000,- Sk mesačne na každé dieťa zvlášť   a   na   tvorbu   úspor   vo   výške   12.000,-   Sk   na   každé   dieťa   zvlášť...   Rozsudok   ku dnešnému   dňu   nenadobudol   právoplatnosť   z   dôvodu   odvolania   otca   čo   do   výšky výživného.“.

4.2   Na   základe   odvolania   sťažovateľa   proti   rozsudku   okresného   súdu č.   k.   5 P 40/08-74   z 23.   júna   2008   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   12   CoP   39/08 z 20. novembra   2008   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Z odôvodnenia   rozhodnutia krajského súdu považuje ústavný súd za relevantné citovať jeho (vo vzťahu k predmetu sťažnosti) podstatné časti:

„... Krajský súd, ako súd odvolací... rozsudok okresného súdu... potvrdil ako vecne správny...“

Po citovaní ustanovení § 62 ods. 1, 4 a 5, § 63 ods. 3, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1 a § 77 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) krajský súd ďalej uviedol:

„... Povinnosť obidvoch rodičov, starať o výživu detí je odrazom zásady, podľa ktorej sa na zabezpečení osobných potrieb a výživy maloletého dieťaťa podieľajú obidvaja rodičia podľa svojich objektívnych možností a schopností /v ktorých sa zohľadňuje aj ich vzdelanie, zdravotný stav, eventuálne iné relevantné skutočnosti, ktoré majú vplyv na ich sociálny status a materiálne a finančné zázemie/ podľa pomeru ich zárobkov (finančného príjmu) a celkovej   finančnej   a   sociálnej   situácie.   Zákonná   úprava   vychádza   z   predpokladu,   že osobná   starostlivosť   o maloleté dieťa, ktorú poskytuje jeden z rodičov predstavuje materiálnu   hodnotu   rovnocennú   finančnému   príspevku,   ktorý   poskytuje   druhý   rodič   vo forme výživného. Náročnosť osobnej starostlivosti o dieťa je samozrejme determinovaná vekom   dieťaťa.   Pri   určovaní   výšky   výživného   podľa   citovaných   ustanovení   je   potrebné predovšetkým brať ohľad na potreby oprávneného, teda maloletého dieťaťa. Ich miera je možná   podľa   okolnosti   prípadu.   Predovšetkým   je   odstupňovaná   podľa   veku   dieťaťa, školského zaradenia, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, zdravotného stavu, jeho kultúrno- spoločenských   potrieb,   športových   záujmov   a   pod..   Toto   však   nie   sú   jediné   relevantné kritériá,   ktoré   sa   pri určovaní výšky   výživného   zohľadňujú,   pretože   potreby   dieťaťa   sa skúmajú aj vo vzťahu k životnej úrovni rodičov. U povinnej osoby sú rozhodujúce jej reálne schopnosti a možnosti poskytovať výživné, pričom jediným kritérium z tohto hľadiska nie je len aktuálny príjem,   ale celkové reálne schopnosti a možnosti povinnej osoby, ktoré sa skúmajú   z objektívneho   hľadiska   a   komplexne.   Vodiacou   zásadou   na   strane   povinného je predovšetkým miera jeho schopností, možností a majetkovým pomerov.

Ako už bolo vyššie konštatované I. stupňový súd zohľadnil všetky vyššie uvedené zákonné aspekty pri určení výšky, jednak bežného výživného na maloleté deti, ako aj pri určení výživného na tvorbu úspor. Vychádzal z vyhodnotenia dokazovania, ktoré spočívalo v zistení reálnych príjmov otca maloletých detí, ktoré v podmienkach jeho zahraničného zamestnania   predstavuje   za   sledované   obdobie   vyššiu   nadštandardnú   úroveň.   Súd v prepočte na   anglickú   menu určil   výživné   po 124   libier   a úspory   vo   výške   498 libier mesačne, čo mu jeho príjem bez obmedzení pre jeho potreby umožňoval, zvlášť keď matka maloletých detí žila z rodičovského príspevku poskytovaného štátom. Nepochybil ani, keď zameškané výživné stanovil od dátumu 01. 01. 2008, nakoľko toto korešponduje so zistením, že otec maloletých sa do 31. 12. 2007 na výživnom podieľal adekvátne k výške svojmu príjmu...

Neobstojí   ani   argumentácia   odporcu   v   tom   smere,   že   poučenie,   ktoré   uviedol vo a svojom   rozhodnutí   I.   stupňový súd   nie je   v súlade s   platnou   právnou   úpravou. Predmetné poučenie   spĺňa   požiadavky   zákona   č.   335/2007   Z.   z.,   ktorým   sa   vykonáva Občiansky súdny poriadok, a to ust. § 204 ods. 1 O. s. p., § 205 ods. 1, 2 O. s. p., § 221 ods. l O. s. p. a § 205a ods. 1 O. s. p.

Z vyššie uvedených dôvodov preto považoval odvolací súd rozsudok okresného súdu za vecne správny a preto ho v celom rozsahu potvrdil.“

II.

V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   si   ústavný   súd   zadovážil rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 24/08-86 z 20. mája 2008 a uznesenie krajského súdu sp. zn. 12 Co 216/08 z 20. novembra 2008, z obsahu ktorých zistil, že:

5. Okresný   súd   o sťažovateľovom „návrhu   na   rozvod   manželstva   a úprave rodičovských   práv   a povinností   k maloletým   deťom   na   čas   po   rozvode“ rozhodol   tak, že manželstvo   sťažovateľa   rozviedol,   maloleté   deti   I.   a S.   zveril   na   čas   po rozvode   do osobnej   starostlivosti   ich   matky,   ktorá   bude   deti   zastupovať   a spravovať   ich   majetok; súčasne sťažovateľovi uložil prispievať na výživu každého z maloletých detí po 8 000 Sk mesačne ako výživné a po 12 000 Sk mesačne na každé dieťa na tvorbu úspor. Okresný súd upravil tiež stretávanie sťažovateľa s jeho maloletými deťmi každý druhý týždeň v mesiaci počas nedele v čase od 9.00 h do 18.00 h.

Vo vzťahu k predmetu sťažovateľovej sťažnosti považuje ústavný súd za relevantné citovať túto časť odôvodnenia tohto rozsudku:

„...   Súd   z   dokladu,   ktorý   predložil   navrhovateľ   a   prekladu   tohto   dokladu   zistil, že tento za daňový rok do 05. apríla 2008 dosiahol u svojho zamestnávateľa vo Veľkej Británii mzdu spolu za rok vo výške 31.387,74 anglických libier, pričom mu bola zrazená daň vo výške 5.487,16 anglických libier. Navrhovateľ ďalej preukazoval Dohodou o nájme nehnuteľnosti, že na nájomné v súčasnosti má náklady vo výške 775,- anglických libier za kalendárny   mesiac.   Z   výpovede   navrhovateľa   súd   zistil,   že   okrem   maloletých   detí z manželstva   inú   vyživovaciu   povinnosť   nemá.   Súd   z   prehľadu   kurzových   lístkov   zistil, že priemerný   kurz   za   mesiac   máj   2008   bol   taký,   že   1   anglická   libra   =   40,34   Sk. S prihliadnutím   na   takto   zistený   skutkový   stav,   súd   potom   určil   vyživovaciu   povinnosť navrhovateľa voči maloletým deťom tak, že je povinný poskytovať na každé maloleté dieťa bežné   výživné   mesačne   vo   výške   8.000,-   Sk,   pričom   majetkové   pomery   navrhovateľa dovoľujú   vytvárať   pre   maloleté   deti   aj   tvorbu   úspor,   preto   súd   uložil   navrhovateľovi povinnosť   poukazovať   na   osobný   účet   maloletých   detí,   ktorý   účet   v   prospech   každého dieťaťa zriadi odporkyňa, výživné pre každé dieťa vo výške 12.000,- Sk mesačne, určené na tvorbu   úspor.   S   prihliadnutím   na   hore   zistené   skutočnosti,   bol   súd   toho   názoru, že určenie   výživného   na   maloleté   deti   pre   bežnú   spotrebu   detí   vo   výške   8.000,-   Sk   je postačujúce   na zabezpečenie   ich   potrieb   s   prihliadnutím n a   osobnú   starostlivosť odporkyne, ako aj s prihliadnutím na tú skutočnosť, že odporkyňa je toho času na materskej dovolenke a na tvorbu úspor pre každé dieťa je primeraná čiastka výživného vo výške 12.000,- Sk mesačne. Podľa názoru súdu je navrhovateľ schopný poskytovať takéto výživné na maloleté deti bez ujmy na svojej vlastnej výžive. Súd v tomto smere poukazuje na tú skutočnosť, že v zmysle horecitovaného ustanovenia § 62 ods. 2 dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov.

Čo sa týka navrhovaného výživného zo strany navrhovateľa, toto výživné navrhol v neprimerane nízkej čiastke, čo sa týka návrhu odporkyne, táto navrhla určenie výživného v čiastke, podľa názoru súdu, neprimerane vysokej a to takej, ktorá jednak neodôvodňuje potreby maloletých detí a jednak by presahovala zárobkové možnosti navrhovateľa...“

6.   Rozsudok   okresného   súdu   napadol   sťažovateľ   v časti   výroku,   ktorým   bol zaviazaný prispievať na bežné výživné v sume 8 000 Sk mesačne a na tvorbu úspor v sume 12 000 Sk mesačne pre každé dieťa zvlášť. (Matka maloletých detí podala odvolanie proti výroku, ktorý upravuje styk sťažovateľa s maloletými deťmi.)

7. Krajský   súd   o odvolaniach   rozhodol   uznesením   sp.   zn.   12   Co   216/08 z 20. novembra   2008   tak,   že   prvostupňový   rozsudok   vo   výroku   o určení   vyživovacej povinnosti sťažovateľa k maloletým deťom a o úprave jeho styku s nimi zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd svoje rozhodnutie v časti o vyživovacej povinnosti k maloletým deťom odôvodnil takto:

„... Okrem toho súd bude musieť zisťovať, v súvislosti s určením výšky výživného, podrobným   výsluchom   navrhovateľa,   z akých   dôvodov   a prečo   otec   maloletých   ukončil veľmi   dobre   platenú   prácu   vo   Veľkej   Británii,   ďalej   bude   zisťovať   v príslušných personálnych   agentúrach,   či   o prácu   zvárača   –   ktorú   navrhovateľ   vykonával,   je   tak v Anglicku, ako aj na Slovensku, najmä v okrese Z. a D. záujem, alebo nie a zistiť na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v D., či navrhovateľovi bolo ponúknuté nejaké zamestnanie a ak   áno,   aké,   v akom   odbore,   a s akým   príjmom.   Navrhovateľ   na   výzvu   súdu   doloží písomné potvrdenie o snahe zamestnať sa, označí dôkazy za účelom unesenia dôkazného bremena o tejto skutočnosti.

Vzhľadom   na   tvrdenie   navrhovateľa,   že   nedisponuje   žiadnymi   finančnými prostriedkami, súd bude musieť skúmať jeho stav majetku vyžiadaním správy z miesta jeho trvalého bydliska, ako aj cestou katastra nehnuteľností. Až po takto získaných dôkazoch bude môcť súd o výške výživného a styku detí s otcom rozhodnúť.

Vzhľadom   na   naznačený   rozsah   potrebného   dokazovania   a vzhľadom   na koncentračnú zásadu   a zásadu   dvojinštančnosti konania   je   nutné,   aby   toto dokazovanie vykonal I. stupňový súd...“

8. Ústavný   súd   konštatuje,   že   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   9   C   24/2008-86 z 20. mája 2008 v časti týkajúcej sa rozvodu manželstva a zverení maloletých detí na čas po rozvode do osobnej starostlivosti ich matky nadobudol právoplatnosť 13. júna 2008.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľovo   tvrdenie,   že   k porušeniu   jeho   označených základných   práv   a slobôd   došlo   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   12   CoP   39/08 z 20. novembra 2008, ktorý potvrdil prvostupňový rozsudok okresného súdu bez toho, aby sa   zaoberal   okresným   súdom   nedostatočne   zisteným   skutkovým   stavom   veci,   pričom nezohľadnil   sťažovateľovo   tvrdenia   o jeho   schopnostiach   a možnostiach   poskytnúť   jeho maloletým deťom prisúdené mu výživné a peňažné prostriedky na tvorbu úspor (pozri bod 2 I. časti odôvodnenia).

Vychádzajúc   zo   sťažnosti   a   k   nej   pripojených   písomností   sa   preto   ústavný   súd v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   zaoberal   otázkou,   či   obsah   napádaného rozhodnutia krajského súdu z 20. novembra 2008 opodstatňuje prijatie sťažnosti na ďalšie konanie   vo   vzťahu   k   sťažovateľom   formulovanej   požiadavke   na   ochranu   ústavnosti v rozsahu ním označených práv podľa ústavy a dohovoru, teda, či účinky výkonu právomoci krajského   súdu   sú   zlučiteľné   s   ústavnými   limitmi   vyplývajúcimi   zo   sťažovateľom označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ vidí porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie v tom, že postupom označených súdov v predmetnom konaní (ktorý je bližšie konkretizovaný   už v bodoch   1   a 2   I.   časti   odôvodnenia)   bola   odmietnutá   jeho   faktická a právna   argumentácia   poukazujúca   na   rozsah   jeho   možností   a schopností   plniť si vyživovaciu povinnosť v súdom mu stanovenej sume.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného   súdu   v   Slovenskej   republike   vyplýva,   že   rozhodovanie   vo   veciach občianskoprávnych   (t.   j.   aj   rodinnoprávnych)   patrí   do   právomoci   všeobecných   súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné predovšetkým uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia   a právne názory   všeobecných   súdov,   ktoré pri   výklade a uplatňovaní zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s   ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosť za zjavne neopodstatnenú podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde.   Zjavná   neopodstatnenosť   teda   znamená, že už pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   nezistí   žiadnu   reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   12   CoP   39/08 z 20. novembra 2008 vrátane prvostupňového rozsudku okresného súdu (ktorý krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil, pozn.) ústavný súd konštatoval, že jeho závery v ňom obsiahnuté   nemožno   kvalifikovať   ako   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   vo   vzťahu   k   sťažovateľom označeným právam podľa ústavy a dohovoru. Vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu   nemožno   výklad   a   interpretáciu   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku a zákona o rodine, ktorú krajský súd v danom prípade zvolil, považovať za arbitrárnu alebo popierajúcu základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý   proces   nepatrí právo účastníka   konania, aby sa   všeobecný   súd   stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je   naplnené   tým,   že   všeobecné   súdy   zistia   (po   vykonaní   dôkazov   a   ich   vyhodnotení) skutkový   stav   a   po   výklade   a   použití   relevantných   právnym   noriem   za   predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces, vo veci rozhodnú.

O napadnutom rozsudku   krajského súdu   a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné, prípadné boli svojvoľné tak, aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Odvolací   súd   sa   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   podľa   názoru   ústavného   súdu vysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v podanom odvolaní, pričom svoje závery oprel o dôkazy vykonané už pred súdom prvého stupňa.

Ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu označených základných práv podľa ústavy a dohovoru, pretože výsledkom tohto konania nebolo také právoplatné rozhodnutie alebo zásah, alebo také opatrenie, ktorým by mohol výrazným spôsobom zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   pri   svojom   rozhodovaní   zohľadnil   tiež (nie nepodstatnú)   skutočnosť,   že   predmetom   ústavného   prieskumu   bolo   konanie všeobecných súdov o úprave rodičovských práv a povinností sťažovateľa pred rozvodom manželstva,   ktoré   vyústilo   do   záverov   zohľadňujúcich   v tom   čase   aktuálne   možnosti a schopnosti   sťažovateľa   pri   plnení   si   vyživovacích   povinností   uložených   mu   vo   veci konajúcimi všeobecnými súdmi.

Sťažovateľ   má   ešte   možnosť   v rámci   konania   o úprave   rodičovských   práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode vedenom okresného súdom pod sp. zn. 9 C 24/2008 (pozri bližšie body 5 a 7 II. časti odôvodnenia) domáhať sa úpravy výšky súdom   stanoveného   bežného   výživného,   ako   aj   výživného   na   tvorbu   úspor,   a to aj s prihliadnutím   na   jeho   súčasné   (aktuálne)   osobné,   pracovné,   prípadne   sociálne postavenie.

Keďže sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za dôvodné zaoberať sa jeho ďalšími návrhmi.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júna 2009