znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 161/07-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   27.   septembra   2007 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 2, čl. 12, čl. 46, čl. 47 v spojení s čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 3, čl. 12, čl. 18 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa v konaní vedenom Okresným súdom Michalovce pod sp. zn. 17 P 31/2007 a Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 7 CoP 69/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. K.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2007 doručená sťažnosť JUDr. M. K., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 2, čl. 12, čl. 46, čl. 47 v spojení s čl. 144 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“),   podľa   čl.   5   Protokolu   č.   7   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „protokol“) a podľa čl. 3, čl. 12, čl. 18 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a čl. 27 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa v konaní vedenom Okresným   súdom   Michalovce   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp. zn.   17   P   31/2007 a Krajským   súdom   v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp. zn. 7 CoP   69/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 18. júla 2007.

Zo sťažnosti   vyplýva,   že   konanie   o rozvod   manželstva   sťažovateľa   je   vedené okresným súdom od 16. júna 2006 pod sp. zn. 5 C 47/2006. Keďže odporkyňa zamedzila sťažovateľovi kontakt s maloletým synom od 6. júla do 1. septembra 2006 (počas prázdnin) a následne   po   prvom   súdnom   pojednávaní   od   24.   novembra   2006   až   do   7.   júla   2007, sťažovateľ bol nútený podať návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by sa upravil jeho styk s maloletým synom na čas do rozvodu. Tento návrh bol zapísaný do súdneho registra „P“ pod sp. zn. 17 P 31/2007. Uznesením okresného súdu sp. zn. 17 P 31/2007 z 5. februára 2007 bol návrh sťažovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie. Uznesením krajského súdu sp. zn. 7 CoP 69/2007 z 30. apríla 2007 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené. Krajský súd uviedol, že rodičia si nemôžu navzájom brániť vo výkone svojich rodičovských práv, ak tak robia,   potom   ide   o konanie,   ktoré   je   v rozpore   so   záujmami   maloletého   dieťaťa   a táto skutočnosť sa zohľadní pri posudzovaní schopností takéhoto rodiča správne vychovávať maloleté   dieťa.   Sťažovateľ   nesúhlasí   s názorom   krajského   súdu,   ktorý   nebral   zreteľ   na predložené   konkrétne   dôkazy   v rámci   rozvodového   konania,   hoci   tieto   sú   spôsobilé spochybniť logiku úsudku krajského súdu. Maloletý syn bol na základe rodičovskej dohody z roku 2004 zverený do výchovy odporkyne, ktorá od roku 1998 nepracuje a starostlivosť o neho zanedbáva (opakoval v školskom roku 2005 – 2006 prvý ročník základnej školy). Uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 21. mája 2007. Konanie o rozvod manželstva dosiaľ nie je skončené a dochádza v ňom k značným prieťahom.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov   ústavy,   dohovoru,   protokolu   a Dohovoru   o právach   dieťaťa   v konaní   vedenom okresným súdom pod sp. zn. 17 P 31/2007 a krajským súdom pod sp. zn. 7 CoP 69/2007 s tým,   aby   boli   uznesenia   okresného   súdu   sp.   zn.   17   P   31/2007   z 5.   februára   2007 a krajského súdu sp. zn. 7 CoP 69/2007 z 30. apríla 2007 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie. Požaduje tiež prikázať Súdnej rade Slovenskej republiky podať návrh na začatie disciplinárneho konania proti sudkyni okresného súdu JUDr. M. Ch. a sudkyni krajského súdu   JUDr.   A.   Ď.   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   nálezu.   Napokon   požaduje priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 Sk od krajského súdu v rovnakej lehote.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 7 CoP 69/2007-49 z 30. apríla 2007 vyplýva, že ním bolo   potvrdené   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   17   P   31/2007-11   z 5.   februára   2007. Sťažovateľ požadoval predbežným opatrením upraviť jeho styk s maloletým synom každú sobotu   od   9.00   h   do   18.30   h   z dôvodu,   že   odporkyňa   mu   po   uskutočnení   prvého pojednávania vo veci rozvodu 24. novembra 2006 odmieta maloletého syna dať a bráni mu v osobnom   styku   s ním,   pričom   v ňom   účelovo   vyvoláva   pocit,   že   sťažovateľ   na   neho zabudol a ovplyvňuje ho tak, aby sa k nemu správal ako k cudziemu človeku. Okresný súd dospel   k záveru,   že   nie   je   nevyhnutne   potrebná   dočasná   úprava   pomerov   predbežným opatrením,   pretože   jednoznačne   nie   je   ohrozené   zdravie   maloletého   syna   sťažovateľa. Aj keď je v jeho záujme, aby sa ešte pred konečnou súdnou úpravou výkonu rodičovských práv a povinností so sťažovateľom stretával, je zároveň potrebné, aby došlo k úprave styku vo   vhodnom   rozsahu.   Bez   overenia   a zistenia   ďalších   skutočností   by   však   navrhované predbežné opatrenie nemuselo byť v konečnom dôsledku v záujme maloletého syna. Z tohto dôvodu dospel okresný súd k záveru, že nie sú splnené podmienky na vydanie navrhovaného predbežného   opatrenia.   Sťažovateľ   v podanom   odvolaní   s týmito   závermi   nesúhlasil   a namietal, že zákonné podmienky na nariadenie predbežného opatrenia sa vôbec neskúmali a nebolo ani konštatované, o aké dôkazy sa okresný súd oprel. Vytýkal tiež, že účastníci konania neboli vypočutí a neskúmala sa prípadná možnosť dohody medzi nimi. Tým, že maloletého syna od 24. novembra 2006 nevidel, je ukracovaný na svojich rodičovských právach,   je   diskriminovaný   a dochádza   k porušovaniu   Dohovoru   o právach   dieťaťa. Súčasne došlo aj k porušeniu základného práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Odporkyňa sa k odvolaniu vyjadrila a s jeho dôvodmi nesúhlasila. Sťažovateľ nikdy nebol a ani nie je obmedzovaný pri výkone svojich rodičovských práv, naopak on nejaví o maloletého   syna   záujem.   Po   pojednávaní   v konaní   o rozvod   manželstva   24. novembra 2007 prestal mať o neho reálny záujem, hoci odporkyňa vo svojom vyjadrení k návrhu na rozvod výslovne uviedla, že sťažovateľovi v styku s maloletým synom nebráni, iba žiada, aby tento   styk   bol   pravidelný   a časovo   dodržiavaný.   Doteraz   sťažovateľ   dvakrát   telefonicky oznámil svoj záujem stretnúť sa s maloletým synom, a to na jeho meniny a na narodeniny. Napriek vzájomnej telefonickej dohode sa však sťažovateľ následne nekontaktoval, a preto nie je jej vina, keď v tomto období nedošlo ku stretnutiu medzi sťažovateľom a maloletým synom. Podľa názoru krajského súdu odvolanie sťažovateľa nie je opodstatnené. Účelom predbežného   opatrenia   je   predovšetkým   rýchla,   i keď   dočasná   úprava   faktických a právnych   pomerov   účastníkov.   Jeho   nariadenie   predpokladá,   aby   sa   aspoň   osvedčila danosť práva a aby neboli vážnejšie pochybnosti o jeho potrebe. Predbežné opatrenie je predbežným aj v tom zmysle, že sa ním neprejudikujú práva účastníkov ani tretích osôb, pretože nie je konečným rozhodnutím, keďže jeho účelom je len dočasná úprava pomerov účastníkov. Posúdenie, či a kedy je takáto potreba daná, je ponechaná na úvahu súdu. Predbežné   opatrenie   je   potrebné   nariadiť   vtedy,   ak   je   nevyhnutné   dočasne   zabezpečiť ochranu   porušených   alebo   ohrozených   práv   účastníkov   konania,   a preto   je   nevyhnutný okamžitý zásah súdu. Nevyhnutnosť vydať predbežné opatrenie vo veciach starostlivosti súdu o maloleté deti je potrebné posudzovať vždy z hľadiska záujmu maloletého dieťaťa, ktoré   je   v takýchto   konaniach   prioritné.   Len   v prípade   osvedčenia   bezprostredného ohrozenia   zdravia,   či   osvedčenia   iného   závažného   dôvodu   je   namieste   rozhodnúť predbežným opatrením ešte pred rozhodnutím o merite veci. Sťažovateľ v návrhu uviedol, že s odporkyňou   bolo   možné   dohodnúť   sa   o styku   s maloletým   synom   až   do   prvého pojednávania   v rozvodovej   veci   24.   novembra   2006,   avšak   odvtedy   mu   odporkyňa v osobnom kontakte s maloletým synom bráni, negatívne na neho vplýva a účelovo v ňom vyvoláva pocit, aby na sťažovateľa ako na otca zabudol a správal sa k nemu ako k cudziemu človeku,   to   všetko   s tendenciou   dosiahnuť   priaznivý   výsledok   navrhovaného   znaleckého vyšetrenia   maloletého   syna.   Naproti   tomu   z vyjadrenia   odporkyne   vyplýva,   že   táto sťažovateľovi   v styku   s maloletým synom nebráni   a že sťažovateľ   ju do 21. marca   2007 kontaktoval vo veci styku s maloletým synom iba dvakrát telefonicky, ale napriek vzájomnej dohode k stretnutiu pre nezáujem sťažovateľa nedošlo. Aj krajský súd dospel k záveru, že v danom prípade nie je potrebný okamžitý zásah vo forme predbežného opatrenia, keďže odporkyňa deklarovala, že styku sťažovateľa s maloletým synom nebráni, iba žiada, aby bol tento styk pravidelný a časovo dodržiavaný. Keďže neboli splnené zákonné podmienky na nariadenie   predbežného   opatrenia,   okresný   súd   správne   rozhodol,   keď   návrh   zamietol a krajský   súd   toto uznesenie potvrdil.   Pre   úplnosť   treba   dodať,   že rodičia   si navzájom nemôžu brániť vo výkone svojich rodičovských práv. Pokiaľ niektorý rodič bráni druhému vo výkone týchto práv, ide o konanie, ktoré je vo svojich dôsledkoch v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa a súd túto skutočnosť zohľadní pri posudzovaní schopností takéhoto rodiča správne vychovávať maloleté dieťa. So zreteľom na to, že rozvodové konanie nie je skončené,   pričom   je   zrejmé,   že   rodičia   spolu   nežijú   a nevedia   sa   dohodnúť   na   úprave svojich práv a povinností k maloletému synovi, javí sa potrebným, aby súd starostlivosti o maloleté deti túto úpravu vykonal, a to začatím takéhoto konania z úradnej povinnosti. V tomto konaní súd rozhodne, ktorému z rodičov bude maloletý syn zverený do výchovy a tiež rozhodne o vyživovacej povinnosti rodičov. Ak to bude potrebné, upraví aj styk toho rodiča, ktorému maloletý syn nebude zverený do výchovy. Takáto predrozvodová úprava práv a povinností by platila až do právoplatného rozsudku o rozvode manželstva.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   v zásade   každý   návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto

možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému

všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany

ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať

a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky.

Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou

medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje voči uzneseniu okresného súdu č. k.

17 P 31/2007-11 z 5. februára 2007, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva

z citovaného   článku   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu

základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak neposkytuje túto

ochranu všeobecný súd. Keďže proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie

ako riadny opravný prostriedok, právo poskytnúť ochranu označeným základným právam

a právam podľa ústavy, dohovoru, protokolu a Dohovoru o právach dieťaťa mal krajský súd

ako súd odvolací, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Odlišná je situácia vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu

krajského súdu č. k. 7 CoP 69/2007-49 z 30. apríla 2007. Túto časť sťažnosti považuje

ústavný súd za zjavne neopodstatnenú.

Podstatou   sťažnosti   je   tvrdenie,   že   krajský   súd   nevykonal   potrebné   dokazovanie

a dospel k nesprávnym záverom, čo vo svojich dôsledkoch znamená porušenie označených

základných práv.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno s námietkami sťažovateľa súhlasiť. Nie je

možné spravidla požadovať, aby v konaní o vydaní predbežného opatrenia sa vykonávalo

dokazovanie nad rámec toho, čo navrhovateľ súdu predloží. Bránilo by to totiž rýchlemu

rozhodnutiu, ktoré je v prípade predbežného opatrenia podstatné. V danom prípade možno

dôjsť   k záveru,   že   sťažovateľ   nepreukázal   dostatočným   spôsobom   danosť   uplatneného

nároku   na   vydanie   predbežného   opatrenia,   keďže   svoje   základné   tvrdenie   o tom,   že

odporkyňa mu od prvého pojednávania v rozvodovej veci v styku s maloletým synom bráni,

nijako   nepodložil.   Podrobné   úvahy   krajského   súdu   považuje   preto   ústavný   súd   za

dostatočné   a presvedčivé.   Zároveň   to   znamená,   že   uznesenie   nemožno   považovať   za

arbitrárne či za zjavne neodôvodnené.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007