znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  I. ÚS 161/06-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   augusta   2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Štefana Ogurčáka prerokoval prijatú sťažnosť J. B., bytom R., zastúpeného advokátkou JUDr. M. P., Ž., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1433/98 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C   1433/98 p o r u š i l základné právo J. B., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd.

2. Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1433/98 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. B. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Žilina p o v i n n ý   vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   J.   B.   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   v sume   8   682   Sk   (slovom: osemtisícšesťstoosemdesiatdva slovenských korún), ktorú je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť   na   účet   jeho   právnej   zástupkyne   JUDr.   M.   P.,   Ž.,   do   jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením zo 4. mája 2006 č. k. I. ÚS 161-9 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť J. B., bytom R. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou   JUDr.   M.   P.,   Ž,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl. 48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a v   čl.   38   ods.   2   ústavného   zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) postupom   Okresného   súdu Žilina   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 C 1433/98.

2. Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sa sťažovateľ „Návrhom zo dňa 10. 07. 1998 podaným na Okresný súd (...) domáhal určenia, že odporcovia (...), nie sú oprávnenými držiteľmi nehnuteľností (...).

Súd vytýčil pojednávanie na 10. 6. 1999, ktoré následne odročil na 30. 6. 1999. Napriek tomu, že som žiadal o vytýčenie termínu pojednávania, ďalšie pojednávanie vo veci sa konalo až 14. 2. 2005. Toto bolo následne odročené na 31. 8. 2005.

Od uvedeného dátumu súd vo veci nekonal, a to i napriek tomu, že dňa 6. 3. 2006 som podal do rúk predsedu Okresného súdu v Žiline sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorou som zároveň žiadal o vytýčenie termínu, na ktorú mi predseda súdu v zákonnej 30-dňovej lehote neodpovedal. (...)“.  

Predmetné súdne konanie nebolo doteraz skončené. Postup okresného súdu považuje sťažovateľ za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.

3.   Sťažovateľ   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie čl. 48 ods.   2   ústavy   a čl.   38   ods.   2   listiny   okresným   súdom   v konaní   vedenom pod sp. zn. 9 C 1433/98, prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk a náhradu trov konania.

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania:   okresný   súd,   zastúpený   jeho   podpredsedom,   vyjadrením   č.   1   SprS 216/06 z 27. júna   2006   a sťažovateľ   prostredníctvom   stanoviska   svojej   právnej   zástupkyne k uvedenému vyjadreniu okresného súdu doručeným ústavnému súdu 12. júla 2006.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného   v čl.   48   ods.   2   ústavy (resp. v čl. 38   ods.   2   listiny),   ktorej   prerokovanie   na   ústnom   pojednávaní   –   vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností   potrebných   pre   meritórne   rozhodnutie   vo   veci,   t.   j.   rozhodnutie   o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 1433/98.

Sťažovateľ podal 29. mája 1998 okresnému súdu proti odporcom V. N. a M. N. návrh (doplnený podaním z 13. júla 1998) „o určenie, že odporcovia nie sú oprávnení držitelia nehnuteľnosti“.

Okresný   súd   12.   októbra   1998   vyzval   odporcov   na   vyjadrenie   sa   k návrhu (vyjadrenie bolo okresnému súdu doručené 9. novembra 1998).

Okresný   súd   si   9.   apríla   1999   vyžiadal   dedičské   spisy   a notársky   spis   týkajúci sa predmetnej veci.

Okresný súd 25. mája 1999 stanovil termín pojednávania na 10. jún 1999 (predvolaní účastníci konania a ich právni zástupcovia).

Sťažovateľ podaním z 9. júna 1999 rozšíril svoj návrh o určenie, že je podielovým spoluvlastníkom spornej nehnuteľnosti.

Na   pojednávaní   konanom   10.   júna   1999   (neprítomná   odporkyňa   v 2.   rade)   bola po vypočutí   účastníkov   konania   pripustená   zmena   návrhu   na   alternatívny   návrh (1. odporcovia   nespĺňajú   podmienky   na   vydanie   osvedčenia   o oprávnenej   držbe; 2. sťažovateľ   je podielovým   spoluvlastníkom   predmetu   sporu   v 1/3).   Pojednávanie   bolo odročené na 30. jún 1999.

Pojednávanie   konané   30.   júna   1999   bolo   z dôvodu   ospravedlnenej   neúčasti sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne odročené na neurčito.

Vec bola 1. septembra 1999 pridelená sudcovi JUDr. J. R.Sťažovateľ 6. marca 2000 žiadal určenie termínu pojednávania.Vec bola 1. júna 2000 pridelená sudkyni JUDr. J. Č.Okresný   súd   19.   novembra   2002   vyzval   právnu   zástupkyňu   sťažovateľa,   aby oznámila v lehote 10 dní „čoho sa podaným návrhom domáhate a ako žiadate vo veci rozhodnúť...“ (na poslednom pojednávaní nebol určený presný petit návrhu).

Sťažovateľ   podaním   doručeným   okresnému   súdu   5.   decembra   2002   vzal   1.   časť návrhu (nespĺňanie podmienok odporcami) späť.

Okresný súd uznesením z 1. apríla 2003 pripustil zmenu návrhu tak, že petit má znieť na určenie podielového spoluvlastníctva sťažovateľa v 1/3. V ostatnej časti konanie zastavil. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 3. mája 2003.

Vec bola 1. júna 2003 pridelená sudcovi Mgr. M. Š.Okresný súd 20. novembra 2004 stanovil termín pojednávania na 14. február 2005.Pojednávanie konané 14. februára 2005 (za prítomnosti   účastníkov konania a ich právnych   zástupcov)   bolo   po   výsluchu   účastníkov   odročené   na   neurčito   za   účelom doplnenia dokazovania.

Sťažovateľ 14. marca 2005 predložil okresnému súdu aktuálnu identifikáciu parciel a upravený petit návrhu.

Okresný súd 11. mája 2005 stanovil termín pojednávania na 31. august 2005. Toto pojednávanie bolo z dôvodu neprítomnosti odporcov a ich právneho zástupcu odročené na neurčito s tým, že sťažovateľ podá v lehote 30 dní vo veci stanovisko.Sťažovateľ 2. septembra 2005 predložil okresnému súdu návrh na zámenu účastníkov konania (nadväzujúc na výsledky dedičského konania) a upravil žalobný petit.

Okresný súd 5. októbra 2005 vyzval odporcov, aby oznámili, či súhlasia, s tým, aby na ich miesto vstúpil do konania iný účastník.

Vec bola 6. marca 2006 pridelená sudkyni JUDr. E. Š.Okresný súd 23. marca 2006 vyzval právneho zástupcu odporcov, aby v lehote 10 dní oznámil, či jeho klienti súhlasia so zámenou účastníkov konania na strane odporcu. Výzvu okresný súd urgoval 25. mája 2006 pod hrozbou poriadkovej pokuty.

Súdny   spis   sp.   zn.   9   C   1433/98   bol   predložený   3.   júla   2006   ústavnému   súdu k nahliadnutiu.

III.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 38 ods. 2 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne, bez zbytočných prieťahov (...).

2.   Predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k opodstatnenosti   sťažnosti z 27. júna   2006   uviedol: „(...)   Predkladáme   spis   a prehľad   úkonov.   Z neho   je   zrejmý objektívny stav konania. (...)

Na obranu uvádzame spoluzavinenie účastníkov na obidvoch stranách:

-   nejasné,   neúplne   podania,   ktoré   bolo   treba   dopĺňať   na   výzvy   súdov   a aj   urgovať a to prakticky od podania návrhu až po posledný úkon súdu.

Počas stáže sudcu na KS v Žiline (Dr. Š. od 11/05) zabezpečuje vyšší súdny úradník aspoň nevyhnutné úkony. Spisy boli pridelené zastupujúcim sudcom. (...)“

Právna zástupkyňa sťažovateľa k predmetnému vyjadreniu okresného súdu uviedla: „(...) oznamujeme, že z pripojeného prehľadu úkonov jednoznačne vyplýva, že návrh bol podaný ešte v roku 1998 a od tej doby k dnešnému dňu t. j. za obdobie 8 rokov okresný súd vo veci nerozhodol.

Sme   toho   názoru,   že   v danej   veci   skutočne   došlo   k prieťahom   v konaní   a nešlo o žiadne osobitné okolnosti prípadu.“

3.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci štátnym orgánom sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   naplní   zásadne   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. I. ÚS 41/02).

Keďže   obsah   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručený v čl. 38 ods. 2 listiny (uvedenej ústavným zákonom Federálneho zhromaždenia Českej   a Slovenskej   Federatívnej   Republiky   č.   23/1991   Zb.)   je   totožný   so   základným právom zaručeným v čl. 48 ods. 2 ústavy, porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy znamená súčasne aj porušenie tohto základného práva zaručeného v čl. 38 ods. 2 listiny.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie   účastníka   a postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   Ústavný   súd   pritom   prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 1433/98 došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   posudzované   konanie   od   prijatia   veci okresným súdom (29. mája 1998) trvá dosiaľ bez meritórneho rozhodnutia súdom prvého stupňa už vyše osem rokov.

3. 1 Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že zložitosť veci (právna,   prípadne   faktická)   nie   je   vzhľadom   na   doterajší   priebeh   konania   a postup okresného súdu v ňom okolnosťou, ktorá by zásadne ovplyvnila doterajšiu dĺžku konania.

3. 2 Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria (správania sťažovateľa v preskúmavanej veci) ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľa pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným   prieťahom.   Sťažovateľove   procesné   aktivity   (viacnásobné   úpravy   návrhu a jeho petitu) zásadne neovplyvnili prieťah konania a najmä dĺžku jeho doterajšieho trvania.

3. 3 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol:

- od 9. novembra 1998 (doručenie vyjadrenia odporcov) do 9. apríla 1999 (vyžiadanie dedičského spisu), t. j. v trvaní piatich mesiacov,

- od   30.   júna   1999   (pojednávanie)   do   19.   novembra   2002   (výzva   advokátke), t. j. v trvaní vyše troch rokov a štyroch mesiacov,

- od   1.   apríla   2003   (späťvzatie   časti   návrhu)   do   20.   novembra   2004   (predvolanie na pojednávanie), t. j. v trvaní vyše jedného roka a siedmich mesiacov,

- od   5.   októbra   2005   (výzva   odporcom)   do   23.   marca   2006   (opätovná   výzva), t. j. v trvaní vyše piatich mesiacov,spolu vyše päť a pol roka bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, teda v uvedenej dobe   neboli   vykonané   vo   veci   žiadne   úkony   smerujúce   k odstráneniu   právnej   neistoty, v ktorej sa sťažovateľ počas súdneho konania nachádza. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje, že v konaní došlo k prieťahom, ktoré neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani   správaním   účastníkov   konania,   ale   postupom okresného súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne   príčiny   spôsobiť   tieto   prieťahy,   nemožno   akceptovať.   Personálne   problémy okresného súdu nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a nemajú povahu okolnosti, ktorá by   vylučovala   zodpovednosť   súdu,   ktorý   je   vecne   a miestne   príslušný   na   rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 38 ods. 2 listiny, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov, pretože vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny nie je žiadnou garanciou toho, že okresný súd nebude pokračovať v nečinnosti v označenom konaní.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   priznať primerané finančné   zadosťučinenie   v   sume   50   000   Sk z dôvodu, že mu okresný súd „doteraz, v priebehu 8 rokov, (...) nezabezpečil a neposkytol ústavou garantované právo na súdnu a inú právnu ochranu a ani neodstránil stav právnej neistoty“.

Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva nie je dostatočným zadosťučinením   pre   sťažovateľa,   ústavný   súd   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti prípadu (najmä   vzhľadom   na   dlhodobú   a bezdôvodnú   nečinnosť   okresného   súdu)   uznal za odôvodnené priznať mu finančné zadosťučinenie v ním požadovanej sume 50 000 Sk.

Podľa § 56 ods.   5 zákona o ústavnom súde, ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Úspešnému sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia. Vo veci boli vykonané tri úkony právnych služieb, a to prevzatie a príprava zastupovania, písomné podanie (sťažnosť) z 21. apríla 2006 a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 12. júla 2006. Odmena za jeden úkon právnych služieb je (v zmysle ustanovenia § 11 ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č.   655/2004   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi. 1/6 z výpočtového základu 16 381 Sk) 2 730 Sk, čo predstavuje spolu s režijným paušálom 164 Sk sumu 2 894 Sk. Odmena za poskytnuté právne služby v konaní pred ústavným súdom predstavuje spolu sumu (za tri úkony právnych služieb) 8 682 Sk.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. augusta 2006