znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 161/03-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2004 v senáte zloženom z predsedu Daniela Švábyho a zo sudcov Lajosa Mészárosa a Štefana Ogurčáka   prerokoval   prijatú   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   STAVO-Reall,   s.   r.   o.,   so sídlom Ondrej nad Hronom 411, Brusno, zastúpenej advokátom JUDr. M. K., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 295/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 295/99 p o r u š i l právo   obchodnej   spoločnosti   STAVO-Reall,   s.   r.   o.,   aby   sa   jej   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   Cb   295/99 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti STAVO-Reall, s. r. o., p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Obchodnej   spoločnosti   STAVO-Reall,   s.   r.   o., p r i z n á v a   náhradu   trov právneho zastúpenia v sume 12 400 Sk (slovom dvanásťtisícštyristo slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť na účet advokáta JUDr. M. K. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   zo 17. septembra 2003 č. k. I. ÚS 161/03-17 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   STAVO-Reall, s. r. o., so sídlom Ondrej nad Hronom 411, Brusno (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., B., ktorou namietala porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   aj   „okresný   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 29 Cb 295/99.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 14. júna 1999 podala na Okresnom súde Bratislava   I žalobný   návrh   v obchodnoprávnej   veci   proti   odporcovi   HYDROUNION, s. r. o., Bratislava (ďalej len „odporca“) o zaplatenie 120 183,76 Sk s prísl. Od októbra 1999 však podľa tvrdenia sťažovateľky okresný súd vo veci nekoná, a to i napriek tomu, že ho sťažovateľka listom z 15. októbra 1999 (ale tiež 6. júna 2000, 26. októbra 2000, 5. januára 2001   a 18.   augusta   2001)   vyzvala   na nariadenie   termínu   pojednávania.   Podľa   názoru sťažovateľky   okresný   súd   pre   nečinnosť   nemá   žiadny   zákonný   dôvod.   Konanie   je v súčasnosti na okresnom   súde   vedené pod sp. zn. 29 Cb 295/99 a do dňa podania jej sťažnosti ústavnému súdu nebolo právoplatne skončené.

Podaniami,   ktoré   boli ústavnému súdu   doručené   22.   apríla   2003,   16.   júna   2003, 23. júla   2003   sťažovateľka   svoju   sťažnosť   postupne   upresnila   a napokon   podaním doručeným 22. augusta 2003 navrhla vydať tento nález:

„1.) Okresný súd Bratislava I. v konaní vedenom pod spis. zn. 29 Cb 295/99 porušil základné právo spoločnosti STAVO-Reall s. r. o., Ondrej nad Hronom 411, Brusno na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.) Spoločnosti STAVO-Reall, s. r. o., Ondrej nad Hronom 411, Brusno priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume Sk 150.000,- ktoré je Okresný súd Bratislava I. povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.) Okresný súd Bratislava I. je povinný zaplatiť spoločnosti STAVO-Reall, s. r. o., Ondrej nad Hronom 411, Brusno, trovy právneho zastúpenia v sume (ako ich určí ÚS) na účet   jej   právneho   zástupcu   advokáta   1,   na   účet   0079908942/0900   vedený   v Slovenskej sporiteľni, a. s. Brezno, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu“.

Na   základe   žiadosti   ústavného   súdu   sa   k veci   písomne   vyjadrili   obaja   účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. M. L., listom z 21. októbra 2003 č. Spr.   2154/03   a právny   zástupca   sťažovateľky   stanoviskom   k uvedenému   vyjadreniu okresného súdu z 29. októbra 2003.

Predseda okresného súdu v relevantnej časti svojho prípisu uviedol, že„V spore sp. zn. 29 Cb 295/99 bol dňa 14. 6. 1999 doručený tunajšiemu súdu návrh. Dňa 26. 8. 1999 bol navrhovateľ vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku. Súdny poplatok bol zaplatený dňa 8. 7. 1999. Dňa 14. 7. 1999 súd vo veci vydal platobný rozkaz. Dňa 4. 8. 1999   odporca   doručil   súdu   odpor   proti   platobnému   rozkazu.   Dňa   5.   8.   1999   bol odporca   vyzvaný   na   zaplatenie   súdneho   poplatku.   Dňa   9.   9.   1999   bol   zaslaný navrhovateľovi odpor odporcu a navrhovateľ sa k nemu vyjadril vyjadrením z 15. 10. 1999. Následne bol spis zaradený do poradia a vytýčený termín pojednávania. Zákonná sudkyňa v predmetnom   spore   sa   k 1.   4.   2003   stala   sudkyňou   Krajského   súdu   Bratislava.   Jej výkonnosť bola nadpriemerná a nebolo u nej zistené porušenie zásady stanovenej v rozvrhu práce, vytyčovať spory na termín pojednávania podľa poradia. Jej oddelenie (a oddelenie ďalšej sudkyne, ktorá odišla z tunajšieho súdu na Krajský súd Bratislava) prevzala okrem svojho   oddelenia   k 1.   4.   2003   nová   zákonná   sudkyňa.   Táto   5.   8.   2003   vytýčila   termín pojednávania   na   13.   10.   2003.   Na   toto   pojednávanie   sa   z pracovných   dôvodov   ktoré nešpecifikoval   nedostavil   právny   zástupca   odporcu   a požiadal   o odročenie   termínu pojednávania,   pretože   jeho   klient   nesúhlasí   s pojednávaním   v neprítomnosti   svojho právneho zástupcu. Pojednávanie preto v zmysle O. s. p. muselo byť odročené.

Dovoľujem si poukázať na skutočnosť, že navrhovateľ nevyužil svoje právo podať vo veci sťažnosť podľa ust. § 17 Z. č. 80/1992 Zb. v platnom znení. Ak by tak urobil, jeho sťažnosť by bola riadne prešetrená.

S poukazom na uvedené,   najmä na to,   že vo veci nebol zistený prieťah zavinený sudcom   dovoľujem   si   navrhnúť   váženému   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky,   aby sťažnosť zamietol v celom rozsahu“.

Právny   zástupca   sťažovateľa   vo   svojom   stanovisku   k uvedenému   vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol, že:

„V prvom rade dávame do pozornosti váženému ústavnému súdu, že až dňa 05. 08. 2003, t. j. evidentne v súvislosti s podanou sťažnosťou a zrejme v nadväznosti na dožiadanie ÚS na vyjadrenie rozhodol OS Bratislava I. o vytýčení pojednávania. Čiže uskutočnil úkon – vydal rozhodnutie, s ktorým prestal prieťahy až po niekoľkých rokoch.

Ako je zrejmé aj z vyjadrenia OS Bratislava I, šlo o liknavé konanie a o prieťahy lebo:

1) Súd neuviedol žiadny relevantný dôvod, prečo nekonal a prečo niekoľko rokov robil prieťahy v konaní,

2) Správanie sťažovateľa bolo a je súčinnostné a neprispelo k zdĺhavosti konania,

3) Od 15. 10. 99 súd prakticky neurobil ani rutinné úkony

4) Aj s prihliadnutím na doterajšiu judikatúru (II. US 74/97, US 79/98, US 220/02 a US 51/01) nezbavuje štát zodpovednosti ani množstvo vecí na súde. Argument súdu v ods. 2 na str. 2 vyjadrenia je poburujúci, účelový a právne bezvýznamný, nakoľko vedenie súdu má povinnosť priebežne kontrolovať plnenie si zákonných povinností sudcov aj čo do lehôt vybavovania spisu a u rozhodnutia veci, čo bolo jednoznačné, viesť sudcu k vybaveniu veci a nie odvolávať sa na právo sťažnosti účastníka. Naviac ani otázka kladného vybavenia sťažnosti je teraz nie istá, keď vedenie súdu aj dokonca ústavnému súdu uvádza takéto skutočnosti, hoci „sudkyňa s nadpriemernou výkonnosťou“ neurobila ani tie najjednoduchšie   úkony   (vytýčiť pojednávanie)   za niekoľko   rokov.   Naviac súd   ignoroval sťažovateľa a nekonal ani na jeho urgencie, a to opakovane.

Nepochybujem   o vyťaženosti   sudcov,   ale   vzhľadom   na   jednoduchosť   veci,   dátum nápadu veci a opakované žiadosti žalobcu na konanie a rozhodnutie šlo zjavne o prieťahy v konaní“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich stanoviskami   k opodstatnenosti   sťažnosti   dospel   k názoru,   že   od   tohto   pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou týchto základných práv – inak ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02, I. ÚS 100/03).

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 29 Cb 295/99:

Dňa   14.   júna   1999   podala   sťažovateľka   okresnému   súdu   návrh   na   vydanie platobného rozkazu o zaplatenie 120 183,76 Sk s prísl. proti odporcovi. Vec bola pôvodne zapísaná pod sp. zn. Rob 1467/99.

Konajúca sudkyňa úpravou z 22. júna 1999 dala pokyn kancelárii okresného súdu, aby vyžiadala výpis z obchodného registra ohľadom odporcu. Žiadaný výpis z obchodného registra bol založený do spisu 25. júna 1999.

Dňa 28. júna 1999 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku. Sťažovateľka uvedenej výzve vyhovela a 8. júla 1999 uhradila súdny poplatok.

Okresný súd vydal vo veci 14. júla 1999 pod sp. zn. Rob 1467/99 platobný rozkaz.

Proti uvedenému platobnému rozkazu podal odporca odpor. Okresný súd uznesením z 5. augusta 1999 č. k. Rob 1467/99-20 uložil odporcovi zaplatiť poplatok za odpor, ktorý bol uhradený 23. augusta 1999. Dňa 27. augusta 1999 bola vec prevedená do registra Cb pod sp. zn. 29 Cb 295/99.

Dňa 9. septembra   1999 sťažovateľka požiadala okresný súd o zaslanie rovnopisu predmetného odporu. Odpor bol doručený sťažovateľke na vyjadrenie 27. septembra 1999. Sťažovateľka sa k odporu vyjadrila 20. októbra 1999.

Sťažovateľka   prípismi,   ktoré   boli   doručené   okresnému   súdu   2.   novembra   2000, 10. januára 2001 a 22. augusta 2001, požiadala okresný súd o „Vytýčenie pojednávania“ v danej veci.

Dňa 5. augusta 2003 konajúca sudkyňa nariadila vo veci pojednávanie na 13. október 2003, ktoré bolo odročené pre neprítomnosť právneho zástupcu odporcu.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,   I. ÚS   54/02, II.   ÚS   32/02). Podľa   rovnakých kritérií   postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní o zaplatenie 120 183,76 Sk s prísl. vedenom pod sp. zn. 29 Cb 295/99, v ktorom sťažovateľka vystupuje ako navrhovateľka, došlo k porušeniu jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že posudzovaná vec nie   je   sporom,   ktorý   by   bolo   potrebné   považovať   za   zložitú   vec,   čo   by   ovplyvňovalo doterajšiu dĺžku konania.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej   veci,   ústavný   súd   nezistil   takú   závažnú   okolnosť,   ktorá   by   mala   byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov   došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Správanie sťažovateľky bolo súčinnostné, a keď aj formálne   nevyužila   právne   prostriedky   nápravy   tým,   že   by   na   prieťahy   v napadnutom konaní podala sťažnosť podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe súdov“), je nepopierateľné, že sťažovateľka fakticky počas celého doterajšieho priebehu konania žiadosťami doručenými okresnému súdu 20. októbra 1999, 2. novembra 2000, 10. januára 2001 a 22. augusta 2001 opakovane naliehala   na   okresný   súd   a domáhala   sa   nariadenia   pojednávania   vo   veci.   Okrem   toho predseda okresného súdu nevysvetlil, ako by sťažnosť na prieťahy podaná podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov mohla byť efektívnym právnym prostriedkom nápravy za situácie, ktorú uviedol vo svojom vyjadrení (personálne zmeny medzi sudcami), no najmä vzhľadom na ním uvádzanú skutočnosť, že na okresnom súde je v rozvrhu práce výslovne stanovená zásada „vytyčovať spory na termín pojednávania podľa poradia“ a že zákonná sudkyňa túto zásadu neporušila, a nie je jasné, či by ju mohol (a chcel) porušiť predseda okresného   súdu   tým,   že   by   dal   pokyn   vec   sťažovateľky   vybavovať   prednostne   mimo poradia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje, že okresný súd bol v napadnutej veci od 20. októbra 1999 do 13. októbra 2003 bez akýchkoľvek zákonných dôvodov nečinný, teda takmer štyri roky neboli vykonané vo veci žiadne úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   v konaní   došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené zložitosťou veci ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu. Obranu okresného súdu spočívajúcu v uvádzaní dôvodov, ktoré mali ako objektívne príčiny spôsobiť tieto prieťahy, nemožno akceptovať. Skutočnosť, že okresný súd mal personálne problémy, ktoré nedokázal riešiť, nemôžu byť na ťarchu účastníka konania a nemajú povahu okolností, ktoré by vylučovali zodpovednosť súdu, ktorý je vecne a miestne príslušný na rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil (pozri napr. I. ÚS 156/02).

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci   bez zbytočných   prieťahov,   pretože vzhľadom   na okolnosti   danej   veci   ústavný   súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je žiadnou garanciou toho, že okresný súd nebude pokračovať v nečinnosti v napadnutom konaní.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 150 000 Sk. Keďže iba konštatovanie porušenia označeného základného práva už nie je ani dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku, ústavný súd uznal za odôvodnené priznať jej aj primerané finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného porušenia práv sťažovateľky, no najmä vzhľadom na dlhodobú a bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu považuje za primerané vo výške 30 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania vo výške 12 400 Sk z dôvodu trov jej právneho zastúpenia advokátom JUDr. M. K., B., tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, podanie   sťažnosti   z 1.   augusta   2002   a písomné stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu z 29. októbra 2003). Za dva úkony vykonané v roku 2002 patrí odmena v sume po 3 900 Sk a k tomu dvakrát náhrada režijného paušálu po 100 Sk a za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2003, patrí odmena v sume 4 270 Sk a režijný paušál 128 Sk (§ 13 ods. 8, § 19 ods. 3,   §   24   ods.   3   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb), preto trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú celkom sumu 12 400 Sk.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľkou rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. februára 2004