znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 161/02

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. D., L. H., a Ing. J. D., L. H., vo veci porušenia základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   v Liptovskom   Mikuláši v dedičských konaniach vedených pod sp. zn. D 2841/93 a sp. zn. D 2081/93 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. D. D. a Ing. J. D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. novembra 2002 doručená sťažnosť Ing. D. D., L. H., a Ing. J. D., L. H. (ďalej len „sťažovatelia“), vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu v Liptovskom Mikuláši (ďalej aj „okresný súd“) v dedičských konaniach vedených pod sp. zn. D 2841/93 a sp. zn. D 2081/93.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali, že t. č. už skončené dedičské konania po ich rodičoch (14. mája 2002 a 14. augusta 2002), ktoré boli vedené na okresnom súde pod sp. zn. D 2841/93 a sp. zn. D 2081/93, trvali vyše osem rokov, hoci sa na zbytočné prieťahy v týchto konaniach viackrát sťažovali na okresnom súde, čo podložili aj listinnými dôkazmi. Sťažovatelia   žiadali   priznať   aj   primerané   finančné   zadosťučinenie.   Poukázali   na   to,   že zbytočné   prieťahy   v uvedených   dedičských   konaniach   im   spôsobili   majetkovú   aj nemajetkovú   ujmu,   pretože   nemohli dedičstvom   disponovať.   Predmetom   dedičského konania sp. zn. D 2841/93 boli aj akcie v investičnom fonde PSIPS Banská Bystrica, ktoré strácali   svoju   hodnotu,   a keď   sa   uvedená   investičná   spoločnosť   dostala   do   konkurzu, sťažovatelia tieto akcie nemohli do tohto konkurzu prihlásiť, lebo dedičské konanie nebolo skončené a v súčasnosti sú podľa nich tieto akcie už neplatné. Sťažovatelia poukázali aj na to, že poľnohospodárske družstvo im odmietlo platiť nájomné za pôdu po ich otcovi, pokiaľ nebolo skončené dedičské konanie, neskôr im však doplatili za nájomné za pôdu iba za obdobie posledných troch rokov vzhľadom na čiastočné premlčanie ich nároku.

Sťažovatelia napokon namietali aj výšku notárskeho poplatku, ktorú boli zaviazaní uhradiť v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 2841/93, pretože sú toho názoru, že hodnota   dedičstva   v   tomto konaní   nebola   stanovená   správne,   a domáhali   sa   toho,   aby ústavný   súd   zaujal   stanovisko   aj   k tejto   ich   námietke,   pretože   notár   na   tieto   námietky nereagoval.

Sťažovatelia k svojej sťažnosti pripojili aj fotokópiu osvedčenia o dedičstve sp. zn. D 2841/93,   Dnot   103/95   opatrené   doložkou   právoplatnosti,   z ktorej   vyplýva,   že   toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 14. mája 2002, a fotokópiu uznesenia č. k. D 2081/93

-142,   D/not   176/94   opatrené   taktiež   doložkou   právoplatnosti,   z ktorej   vyplýva,   že   toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 10. septembra 2002.

  II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah (...).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia uplatnili ochranu svojho základného práva podaním zo 4. novembra 2002   doručeným   ústavnému   súdu   6.   novembra   2002,   v   ktorom   namietali   zbytočné prieťahy podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy   postupom   Okresného súdu   v Liptovskom   Mikuláši v dedičskom konaní vedenom pod sp. zn. D 2841/93, právoplatne skončenom 14. mája 2002 a v dedičskom   konaní   vedenom pod   sp.   zn.   D   2081/93,   skončenom   14.   augusta   2002 (právoplatne 10. septembra 2002). Sťažovatelia namietali aj notárom vyčíslenú náhradu trov dedičského konania v konaní vedenom pod sp. zn. D 2841/93.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť.

V kontexte   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde   porušenie   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je v zásade „iným zásahom“ pre počítanie lehoty pre včasnosť podania sťažnosti.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom skončení napadnutého konania. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola   na ústavnom súde uplatnená v čase, keď porušenie namietaného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu,   už nedochádza k porušovaniu namietaného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Z podania   sťažovateľov   a pripojených   listín   vyplýva,   že   sťažovatelia   v oboch napadnutých dedičských konaniach uzatvorili dohodu o vyporiadaní dedičstva, pričom, ako to vyplýva zo sťažnosti sťažovateľov, dedičské konanie sp. zn. D 2841/93 bolo skončené 14. mája 2002 a dedičské konanie sp. zn. D 2081/93 14. augusta 2002. Sťažovatelia sa najneskôr   v uvedených   termínoch   dozvedeli   o tvrdených   zbytočných   prieťahoch v predmetných dedičských konaniach, napriek tomu na ústavný súd sa obrátili so svojou sťažnosťou   až   podaním   zo   4.   novembra   2002,   ktoré   bolo   doručené   ústavnému   súdu 6. novembra 2002, t. j. v čase, keď porušenie namietaného práva už netrvalo a keď konanie o ich sťažnosti pred ústavným súdom nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   v sťažnosti   neuviedli   žiadnu   skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že lehotu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde treba počítať od neskoršieho   času,   než   je   čas,   keď   boli   dedičské   rozhodnutia   vydané   (D   2841/93   dňa 14. mája 2002 a D 2081/93 dňa 14. augusta 2002 ).

Pretože sťažovatelia sa v predmetnej veci domáhali ochrany svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   v čase,   keď   v   označených   dedičských   konaniach   namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená ich právna neistota v týchto dedičských konaniach, bolo potrebné ich sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z týchto dôvodov odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Námietky týkajúce sa správnosti výšky trov dedičského konania ústavný súd nie je oprávnený   preskúmavať   ani   podávať   k týmto   námietkam   stanovisko.   Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   totiž   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   poskytovať   ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa navrhovateľ mohol domôcť ochrany v konaní   pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi. Osobitne to platí, ak navrhovateľ ako účastník konania pred všeobecným súdom mohol použiť riadne opravné prostriedky, ale ich nevyužil zo subjektívnych dôvodov (mutatis mutandis I. ÚS 89/97).

Ak   teda   sťažovatelia   mali   výhrady   proti   výške   trov   dedičského   konania,   svoje výhrady v tomto smere mohli a museli uplatniť v konaní pred všeobecným súdom, keďže ich však neuplatnili,   treba uzavrieť, že v tejto časti je ich sťažnosť neprípustná v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Zo všetkých uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2002