znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 160/2015-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného advokátkouJUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, základnéhopráva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochraneľudských práv a základných slobôd, ako i práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súduSlovenskej republiky sp. zn. 7 So 3/2013 z 28. mája 2014, ako i jeho opravným uznesenímsp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola23. januára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo vecinamietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prístup   k súdu   podľa   čl.   46   ÚstavySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konaniepodľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“), ako i práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So 3/2013z 28. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ako i jeho opravným uznesením sp. zn.7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 (ďalej ako „napadnuté uznesenie“).

2.   Zo   sťažnosti,   ako   i   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   v právnom   postavenínavrhovateľa v pôvodnom konaní bol účastníkom konania o invalidnom dôchodku. V úvodesťažnosti,   poukazujúc   na   pochybenie   najvyššieho   súdu   v napadnutom   rozsudku   sp. zn.7 So 3/2013   z   28. mája   2014,   sťažovateľ   upriamuje   pozornosť   na   vydanie   opravnéhouznesenia zo strany najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 na základejeho písomnej žiadosti.

Sťažovateľ   sa   domnieva,   že „...   najvyšší   súd   v   opravnom   uznesení   vychádzal z nesprávnej   skutočnosti   -   predpokladu,   že   rozhodnutie   Sociálnej   poisťovne   zo   dňa 21. apríla   2006   ku   dňu   8.   marca   2006   je   právoplatné.   Nie   je   tomu   tak.   Nemôže   byť právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré mi Sociálna poisťovňa odmieta vydať a nevysporiadal sa s tým ani Krajský súd v Košiciach, napriek tomu, že práve Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 9 So 123/2009 zo dňa 30. júna 2010 poukázal na to, že Krajský súd v Košiciach sa nevysporiadal so zásadnou otázkou v tomto prípade, a to rozhodnutím Sociálnej   poisťovne   zo   dňa 21. apríla   2006 ku dňu   8.   marca   2006,   ktoré som ja   ako navrhovateľ nikdy nedostal. Sociálna poisťovňa toto rozhodnutie tajila a tají, aj napriek urgenciám navrhovateľa, písomne aj prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach. Toto rozhodnutie Krajský súd v Košiciach od Sociálnej poisťovne ústredie nevyžiadal, mne ho nezabezpečil, a tým mne ako navrhovateľovi a ako občanovi, tak Krajský súd v Košiciach, ako aj Sociálna poisťovňa ústredie, odopreli poznať toto rozhodnutie štátneho orgánu.“.

3. Sťažovateľ zároveň ústavnému súdu oznamuje podanie dovolania prostredníctvomKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) tak proti napadnutému rozsudku, akoi proti   napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu.   Pozornosť   ústavného   súdu   taktiežupriamuje na oznámenie krajského súdu zo 14. januára 2015, ktorým mu krajský súd okreminého   oznámil   neprípustnosť   podania   dovolania   v dôchodkových   veciach   v zmysleustanovenia § 250s zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej aj „OSP“), z čoho sťažovateľ následne dôvodí „... vyčerpanie opravných prostriedkov ako jeden   z atribútov prípustnosti   ústavnej   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy...“.

4.   Podľa   názoru   sťažovateľa „...   došlo   k porušeniu   jeho   základného   práva   na spravodlivý   súdny   proces...“,   v dôsledku   čoho   žiada   ústavný   súd   o zrušenie   rozsudkunajvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 28. mája 2014, ako i jeho opravného uzneseniasp. zn.   7   So   3/2013   z 24.   septembra   2014.   Súčasne   ústavný   súd   žiada   o ustanovenieadvokáta v konaní pred ústavným súdom.

5. Po tom, čo ústavný súd upriamil pozornosť sťažovateľa na možnosť sprístupneniaprávnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom Centra právnej pomoci, bolo3. marca   2015   ústavnému   súdu   doručené   splnomocnenie   udelené   advokátkeJUDr. Lechmanovej na zastupovanie sťažovateľa pred ústavným súdom v konaní vedenompod sp. zn. Rvp 143/2015, ako i doplnenie ústavnej sťažnosti, v ktorom sťažovateľ v celomrozsahu zotrváva na svojej pôvodnej sťažnosti a opakovane zdôrazňuje, že „... rozhodnutie Sociálnej   poisťovne   zo   dňa   21.   apríla   2006   ku   dňu   8.   marca   2006   nikdy   nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, pretože sťažovateľovi nikdy nebolo doručené a doklad o tom, že by uvedené rozhodnutie malo byť sťažovateľovi doručené Sociálna poisťovňa ani v súdnom konaní preukázať nevedela....

V prípade   sťažovateľa   vychádzal   najvyšší   súd   z   nesprávnej   a   ničím   neoverenej skutočnosti, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 08. marca 2006 je právoplatné.

V danej právnej veci sťažovateľa došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a to vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Sťažovateľovi nebolo umožnené vyjadriť sa k rozhodnutiu Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006, keďže mu toto rozhodnutie nikdy nebolo doručené a podľa názoru sťažovateľa ani nebolo zo Sociálnej poisťovne doručované.

Sťažovateľ trvá na tom, že v rozhodnutí Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu   8.   marca   2006   malo   dôjsť   k   prepočítaniu   dôchodku   poistenca,   čiže   sťažovateľa, z dôvodu   výšky   invalidného   dôchodku   pre   poistenca.   Nároky   sťažovateľa   mal   teda   súd v danom prípade posudzovať   podľa zákona   č. 461/2003   Z.   z. v   znení   účinnom   ku dňu vydania rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006 pri rešpektovaní § 79 ods. 2 citovaného zákona....

Sťažovateľ zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky   je   ústavne   neudržateľným   spôsobom   odôvodnené   a   možno   ho   považovať za arbitrárne. Sťažovateľ trvá na tom, že medzi napadnutým rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obsahom základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru označených v sťažnosti existuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.“.S ohľadom   na   uvedené   sťažovateľ   v doplnení   ústavnej   sťažnosti   navrhuje,   abyústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.) Právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ na prístup k súdu, na súdnu ochranu a právo na účinný opravný prostriedok zaručený v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru a čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 7 So 3/2013 zo dňa 28. mája 2014, ako aj opravným uznesením Najvyššieho súdu SR č. k.7 So 3/2013 zo dňa 24. septembra 2014 porušené bolo.

2.) Ústavný súd SR týmto zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 7 So 3/2013 zo dňa 28. mája 2014, ako aj opravné uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 7 So 3/2013 zo dňa 24. septembra 2014 a vec vracia na ďalšie konanie.

3.) ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 € (slovom tisíc Eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.) Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 296,44 €   (slovom   dvestodeväťdesiat   šesť   Eur   a   štyridsať   štyri   centov)   na   bankový   účet právnej zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, advokátky,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.“

II.

6. Ústavný súd z obsahu sťažnosti (vrátane jej doplnenia), príloh, ako aj z obsahusúdneho spisu vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 6 Sd 77/2011 (týkajúceho sa konaniasťažovateľa   vo   veci   invalidného   dôchodku)   zistil   tento   skutkový   stav   relevantný   preposúdenie veci:

6.APodaním   zo   4.   októbra   2011,   doručeným   Sociálnej   poisťovni,   ústredie(v právnom   postavení   odporkyne   v pôvodnom   konaní)   7.   októbra   2011,   sa   sťažovateľna krajskom súde domáhal preskúmania rozhodnutia 1 č. 500 824 0800 0 z 2. septembra2011 (ďalej len „rozhodnutie 1“) a rozhodnutia 2 č. 500 824 0800 0 z 2. septembra 2011(ďalej len „rozhodnutie 2“).

Rozhodnutím 1 odporkyňa v zmysle ustanovenia § 263a ods. 1 písm. b) zákonač. 461/2003   Z.   z.   o sociálnom   poistení   v znení   zákona   č.   529/2006   Z.   z.   priznalasťažovateľovi nárok na čiastočný invalidný dôchodok podľa § 37 zákona č. 100/1988 Zb.o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov od 8. marca 2006 v sume 4 372 Sk.Zároveň rozhodla, že v súlade s § 263a ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistenív znení   zákona   č.   529/2006   Z.   z.   sťažovateľovi   od   8.   marca   2006   nárok   na   čiastočnýinvalidný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov zanikáa naďalej mu od 8. marca 2006 patrí invalidný dôchodok v sume 7 858 Sk mesačne určenejpodľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o sociálnom poistení“).

Rozhodnutím 2 následne odporkyňa v zmysle ustanovenia § 73 a § 112 ods. 4 zákonao sociálnom poistení sťažovateľovi zvýšila sumu invalidného dôchodku od 2. mája 2007 na18 911   Sk   mesačne   z dôvodu   zmeny   miery   poklesu   schopnosti   sťažovateľa   vykonávaťzárobkovú činnosť od 2. mája 2007 zo 45 % na viac ako 70 %. Následne odporkyňazvyšovala invalidný dôchodok sťažovateľa podľa osobitných predpisov s konečnou sumou785,90 € od 1. januára 2011.

Predmetnými   rozhodnutiami   (rozhodnutím   1   aj rozhodnutím   2)   bol   zo   stranyodporkyne realizovaný rozsudok krajského súdu č. k. 6 Sd 9/2011-44 z 19. mája 2011v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 123/2009 z 30. júna 2010.

6.BKrajský súd následne rozsudkom č. k. 6 Sd 77/2011-66 z 11. októbra 2012potvrdil   napadnuté   rozhodnutie   1   a rozhodnutie   2   a účastníkom   náhradu   trov   konanianepriznal.

Po   podaní   odvolania   zo   strany   sťažovateľa   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.7 So 3/2013 z 28. mája 2014 rozsudok krajského súdu č. k. 6 Sd 77/2011-66 z 11. októbra2012 potvrdil a sťažovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

6.CPo   tom,   čo   sťažovateľ   zistil,   že   v rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.7 So 3/2013 z 28.   mája 2014   je od   strany   4 uvedené odôvodnenie z iného rozhodnutianajvyššieho súdu, žiadosťou doručenou najvyššiemu súdu 21. augusta 2014 žiadal o opravupísomného vyhotovenia predmetného rozsudku a o nápravu tohto pochybenia zo stranynajvyššieho súdu.

6.DNajvyšší súd opravným uznesením sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014vzhľadom na skutočnosť, že v písomnom vyhotovení odôvodnenia jeho rozsudku sp. zn.7 So 3/2013 z 28. mája 2014 došlo k zrejmej nesprávnosti [keď od strany 4 za odsekom„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací...“ namiesto pôvodného správnehoodôvodnenia týkajúceho sa sťažovateľovej veci najvyšší súd omylom uviedol odôvodneniez počítačovej   formy   iného   rozsudku],   podľa   §   164   OSP   na   návrh   sťažovateľa   opravilodôvodnenie predmetného rozsudku od strany 4 za odsekom „Najvyšší súd Slovenskejrepubliky ako súd odvolací...“ tak, že uviedol správne znenie odôvodnenia rozsudku sp. zn.7 So 3/2013 z 28. mája 2014.

6.ES ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľ prostredníctvom krajského súdu podalvoči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 28. mája 2014, ako aj voči opravnémuuzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 dovolanie, krajskýsúd listom z 12. januára 2015 sťažovateľovi s ohľadom na znenie ustanovenia § 250s OSPoznámil neprípustnosť dovolania v dôchodkových veciach.

III.

7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8.   Ústavný   súd   v zmysle   dikcie   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákone neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. V nadväznosti na skutočnosť, že sťažovateľ prostredníctvom krajského súdu podalvoči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 28. mája 2014, ako i voči opravnémuuzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 dovolanie (bod 6.E),ústavný súd v úvode dospel k záveru, že s ohľadom na znenie ustanovenia § 250s OSP(v zmysle ktorého obnova konania, dovolanie a mimoriadne dovolanie v konaní podľa tretejhlavy   piatej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   nie   je   prípustné)   podanie   dovolaniazo strany   sťažovateľa   nepovažuje   za   účinný   prostriedok   nápravy   a   v dôsledku   tejtoskutočnosti neodmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej neprípustnosti, ale v potrebnomrozsahu ju ďalej preskúmal v rámci jej predbežného prerokovania.

10. Ústavný súd sa následne zaoberal otázkou, či sú naplnené ostatné predpokladymeritórneho   prerokovania   ústavnej   sťažnosti,   a   dospel   k záveru,   že   ide   o   zjavneneopodstatnený návrh v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedenéustanovenie v záujme racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomutosúdu kompetenciu posúdiť „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhurozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania,ktorá nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúťbez   ďalšieho,   len   na   základe   priebehu   namietaného   konania   či   na   základe   obsahunapadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej ústavnejsťažnosti. Ak potom sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (opatreniu alebo inému zásahu)orgánu verejnej moci, považuje ju ústavný súd spravidla za zjavne neopodstatnenú, aknapadnuté rozhodnutie (opatrenie, zásah) nie je vzhľadom na svoju povahu, namietanýmvadám   konania,   ktoré   jeho   vydaniu   predchádzalo,   spôsobilé   porušiť   základné   právaa slobody sťažovateľa, t. j. keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia.

11. Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na prístupk súdu   podľa   čl.   46   ústavy,   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávanýmdôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ako i práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru napadnutýmrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 28. mája 2014, ako aj napadnutýmuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 (bod 1 a 5).

IV.

12. V zmysle čl. 46 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanovíinak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sazákladných práv a slobôd.

Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom....

13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez   zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom...

14. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...

15. Každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí maťúčinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustiliosoby pri plnení úradných povinností. (čl. 13 dohovoru)

16. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľačl. 127 ústavy voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená najeho   prieskume   z hľadiska   dodržania   ústavnoprávnych   princípov,   t. j. či   v konanía rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi   ústavného poriadku chránenépráva alebo slobody fyzickej (právnickej) osoby. To v danom kontexte znamená, že aniprípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná,lebo   konanie   o sťažnosti   nie   je   pokračovaním   konania,   v ďalšej   inštancii   mimo   rámecvšeobecného   súdu   a ústavnému   súdu   v ňom   zásadne   neprislúcha,   aby   v jeho   rámciprehodnocoval   skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   alebo   zjednocoval   ichjudikatúru.

17.   O   taký   prípad   išlo   aj   v prerokúvanej   veci,   keď   napadnutému   rozsudkunajvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 28. mája 2014 v spojení s napadnutým opravnýmuznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   7   So   3/2013   z   24.   septembra   2014   nemožnoz ústavnoprávneho hľadiska nič vytknúť.

Najvyšší súd vyslovil názor náležite odôvodnený a interpretačne zvládnutý na takejúrovni,   na   akej   je   odvolací   súd   zvyknutý   štandardne   rozhodovať   právne   otázkyv dôchodkových veciach.

18. Sťažnosti sťažovateľa chýbala v tomto smere akákoľvek ústavnoprávna dimenzia,keď   jej   základom   bolo   iba   vyjadrenie   nesúhlasu   s vysloveným   právnym   názoromodvolacieho súdu (sťažovateľ bol toho názoru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súduv spojení   s napadnutým   opravným   uznesením   je   ústavne   neudržateľný   a arbitrárny)a niekoľkokrát   zdôrazňovaná   argumentácia   sťažovateľa   o tom,   že „... najvyšší   súd v opravnom uznesení vychádzal z nesprávnej skutočnosti - predpokladu, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006 je právoplatné“ a že„... nemôže byť právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré... Sociálna poisťovňa odmieta vydať a nevysporiadal sa s tým ani Krajský súd v Košiciach, napriek tomu, že práve Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 9 So 123/2009 zo dňa 30. júna 2010 poukázal na to, že Krajský súd v Košiciach sa nevysporiadal so zásadnou otázkou v tomto prípade, a to rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006, ktoré som ja ako navrhovateľ nikdy nedostal...“.

19. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na náležité, právne správne a podrobnéodôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s napadnutým opravnýmuznesením, v rámci ktorého najvyšší súd správne poznamenal, že „... z dávkového spisu odporkyne vyplýva, že nárok na invalidný dôchodok vznikol navrhovateľovi 14. februára 2002 za účinnosti zákona o sociálnom zabezpečení. Rozhodnutím odporkyne z 21. apríla 2006 č. 500 824 0800 bol podľa § 73, § 112 ods. 4 zákona o sociálnom poistení zvýšený invalidný dôchodok navrhovateľa s účinnosťou od 8. marca 2006 na 7 858 Sk, lebo pokles schopnosti navrhovateľa vykonávať zárobkovú činnosť bol od 8. marca 2006 45 %. Uvedené rozhodnutie navrhovateľ nenapadol opravným prostriedkom a nadobudlo právoplatnosť. Navrhovateľ sa domáhal doručenia rozhodnutia odporkyne z 8. marca 2006, avšak ako aj krajský súd, tak ani najvyšší súd nezistil, že by existovalo rozhodnutie z 8. marca 2006. Odporkyňa až rozhodnutím z 21. apríla 2006 č. 500 824 0800 na podklade Lekárskej správy posudkovej lekárky sociálneho poistenia ⬛⬛⬛⬛ z 8. marca 2006, o invalidnom dôchodku navrhovateľa rozhodla znova. Z obsahu lekárskej správy vyplýva, že predmetom skúmania invalidity navrhovateľa bolo posúdenie jeho dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu na základe kontrolnej lekárskej prehliadky, určenej na február 2006. Uvedenú   lekársku   správu   podpísal   aj   samotný   navrhovateľ.   V tomto   súdnom   konaní, ktorého   predmetom   bolo   preskúmanie   neskorších   rozhodnutí   odporkyne   sa   preto   súdy nemohli zaoberať zákonnosťou rozhodnutia a postupu pri vydaní skoršieho rozhodnutia odporkyne,   ktoré   už   nadobudlo   právoplatnosť.   V   rámci   tohto   súdneho   konania   sa   tiež nemožno domáhať doručenia akéhokoľvek rozhodnutia odporkyne, lebo na to slúžia iné právne prostriedky, akým je napríklad sťažnosť pre nečinnosť podľa zákona o sťažnostiach. Zo   spisov   ďalej   vyplýva,   že   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 9So/123/2009 boli zrušené dve rozhodnutia odporkyne z 25. februára 2008,   obe   pod   č.   500   824   0800   0   v   spojení   s   rozhodnutím   z   15.   októbra   2008 č. 500 824 0800   0   z   dôvodu,   že   podľa   lekárskej   správy,   ktorá   bola   podkladom   pre rozhodnutie bolo zistené zhoršenie zdravotného stavu v porovnaní so stavom v roku 2002 a došlo k zmene čiastočnej invalidity na invaliditu od 2. mája 2007, avšak lekárska správa neobsahovala posúdenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť podľa § 70 a nasl. zákona o sociálnom poistení, teda podľa zákona účinného v čase podania žiadosti navrhovateľa   o prehodnotenie   čiastočného   invalidného   dôchodku   (11.   apríla   2007). Obsahovala posúdenie zdravotného stavu len podľa § 263a zákona o sociálnom poistení a § 29 zákona o sociálnom zabezpečení. V ďalšom konaní mala preto odporkyňa posúdiť zdravotný   stav   navrhovateľa   k   2.   máju   2007   aj   podľa   zákona   o   sociálnom   poistení a vypočítať dôchodok podľa aktuálne účinného právneho predpisu. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 19. mája 2011 č. k. 6 Sd 9/2011-44 zrušil rozhodnutia odporkyne 1, 2, 3 z 9. novembra 2010, všetky pod číslom 500 824 0800 0, ako aj rozhodnutie odporkyne z 9. marca   2011   č. 500 824 0800 0   z   dôvodu   nedostatočného   odôvodnenia   rozhodnutí odporkyne   a nevysporiadania   sa   s   námietkami   navrhovateľa   vo   vzťahu   k   výpočtu invalidného dôchodku.

Preskúmavanými rozhodnutiami v tomto konaní tak odporkyňa realizovala rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 9 So 123/2009, ako aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 19. mája 2011 č. k. 6 Sd 9/2011-44.

Rozhodnutím 1 z 2. septembra 2011 č. 500 824 0800 0 bolo v súlade s § 263a ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení (v znení zákona č. 529/2006 Z. z.) odporkyňa rozhodla o nároku navrhovateľa na čiastočný invalidný dôchodok podľa § 37 zákona o sociálnom zabezpečení v sume 4 372 Sk s účinnosťou od 8. marca 2006 (teda od dátumu zmeny výšky invalidného dôchodku z dôvodu preskúmania trvania invalidity podľa § 263 ods. 2 účinného do 18. júla 2006). Odporkyňa ďalej v súlade s § 263a ods. 5 zákona o sociálnom poistení rozhodla,   že   súčinnosťou   od   8.   marca   2006   nárok   na   čiastočný   invalidný   dôchodok navrhovateľovi podľa zákona o sociálnom zabezpečení zaniká a naďalej má navrhovateľ s účinnosťou od 8. marca 2006 nárok na invalidný dôchodok v sume, určenej podľa zákona o sociálnom poistení (z dôvodu, že navrhovateľovi patrí invalidný dôchodok vo vyššej sume, teda v sume určenej podľa zákona o sociálnom poistení). Výška invalidného dôchodku uvedená   v   tomto   rozhodnutí   vypočítaná   podľa   oboch   právnych   predpisov   (zákona o sociálnom zabezpečení ako aj zákona o sociálnom poistení) ani nemohla byť sporná, lebo odporkyňa   už   onej   právoplatne   rozhodla   predchádzajúcimi   rozhodnutiami   (rozhodnutie odporkyne z 2. apríla 2002 č. 500 824 0800 a rozhodnutie odporkyne z 21. apríla 2006 č. 500 824 0800), ktoré nadobudli právoplatnosť.

Rozhodnutím   odporkyne   2   z   2.   septembra   2011   č.   500   824   0800   0   bola navrhovateľovi   podľa   §   73,   §   112   ods.   4   zákona   o   sociálnom   poistení   zvýšená   suma invalidného   dôchodku   od   2.   mája   2007   z   dôvodu   zvýšenia   miery   poklesu   schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá bola u navrhovateľa zistená od 2. mája 2007 o viac ako 70 %. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že okrem výpočtu sumy invalidného dôchodku, pre výpočet ktorej sa použili   hodnoty z rozhodnutia o priznaní čiastočného invalidného dôchodku, ktorý bol navrhovateľovi priznaný podľa predpisov účinných do 31. decembra   2003,   odporkyňa   vypočítala,   berúc   do   úvahy   rozsudky   najvyššieho a krajského súdu, aj sumu invalidného dôchodku pre situáciu, ak by navrhovateľovi od 2. mája 2007 vznikla nová invalidita. Suma invalidného dôchodku, ktorá by navrhovateľovi patrila, ak by invalidita vznikla od 2. mája 2007 bola však nižšia ako suma invalidného dôchodku, pre ktorú sa použili hodnoty z predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia o priznaní   čiastočného   invalidného   dôchodku   navrhovateľa   (rozhodnutie   odporkyne z 2. apríla 2002 č. 500 824 0800).

Pri   výpočte   výšky   invalidného   dôchodku   uvedeného   v   napadnutom   rozhodnutí   2 z 2. septembra 2011 č. 500 824 0800 0 mal navrhovateľ námietky k určeniu osobného mzdového bodu v rokoch, v ktorých získal aj vymeriavací základ aj náhradnú dobu. Podľa názoru navrhovateľa mu mal byť osobný mzdový bod v týchto prípadoch počítaný ako podiel osobného vymeriavacieho základu a alikvotnej časti všeobecného vymeriavacieho základu....

Ak podľa názoru navrhovateľa mu mal byť za rok 2001 (obdobne za roky 1998 a 1999)   vypočítaný   osobný   mzdový   bod   ako   podiel   osobného   vymeriavacieho   základu alikvotnej   časti   všeobecného   vymeriavacieho   základu,   uvedený   názor   nemá   podklad v platných   právnych   predpisoch.   Iné   dôvody   nesprávnosti   napadnutých   rozhodnutí odporkyne navrhovateľ neuviedol.

Výpočet invalidného dôchodku navrhovateľa uvedený v rozhodnutiach odporkyne považoval aj odvolací súd za zodpovedajúci zákonu a intenciám rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 9 So 123/2009, ako aj rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 19. mája 2011 č. k. 6 Sd 9/2011-44....

Pre   úplnosť   treba   uviesť,   že   v   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 29. januára 2009 sp. zn. 7 So 197/2007, ktorým podporoval navrhovateľ svoje tvrdenia, sa riešila iná právna situácia, lebo odporkyňa tu počítala osobný mzdový bod tak, že vôbec nezohľadnila   skutočnosť,   že   časť   kalendárneho   roka   bolo   čerpané   voľno   (kedy   si navrhovateľ   zvyšoval   kvalifikáciu).   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sa   v   uvedenom rozhodnutí   teda   primárne   zaoberal   skutočnosťou,   že   odporkyňa   vôbec   do   výpočtu výsledného osobného mzdového bodu nezahrnula alikvotnú časť osobného mzdového bodu patriaceho za náhradnú dobu štúdia. Veta, ktorú citoval navrhovateľ z uvedeného rozsudku je preto vytrhnutá z kontextu celého jeho odôvodnenia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto stotožnil s právnym názorom krajského súdu a považuje rozhodnutia odporkyne za súladné so zákonom. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu navrhovateľa nevyhovel a rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.“.

20. S ohľadom na už uvedené zmienené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že medzinapadnutým   rozsudkom najvyššieho   súdu   v spojení   s napadnutým   opravným   uzneseníma označenými   právami   sťažovateľa   (bod   1)   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   byzakladala   možnosť   vysloviť   porušenie   v petite   označených   práv   sťažovateľa   po   prijatísťažnosti na ďalšie konanie.

21. Najvyšší súd na základe žiadosti sťažovateľa (bod 6.C) v zmysle ustanovenia§ 164   OSP   vykonal   nápravu,   keď   v napadnutom   opravnom   uznesení   uviedol   správneodôvodnenie napadnutého rozsudku (bod 6.D), v ktorom sa v súlade so zákonom v plnomrozsahu   vysporiadal   so   všetkými   odvolacími   dôvodmi   sťažovateľa.   Takýto   postupa rozhodnutie   súdu,   ktoré   vychádzajú   z aplikácie   konkrétnej   procesnoprávnej   úpravy,v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd.

22. Keďže sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie v petiteoznačených práv (bod 5), ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd jehonávrh odmietol ako zjavne neopodstatnený.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkamisťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

23. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015