SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 160/2015-25
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. apríla 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,, zastúpeného advokátkouJUDr. Mariannou Lechmanovou, Štúrova 20, Košice, vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, základnéhopráva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd, ako i práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súduSlovenskej republiky sp. zn. 7 So 3/2013 z 28. mája 2014, ako i jeho opravným uznesenímsp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola23. januára 2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo vecinamietaného porušenia jeho základného práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ÚstavySlovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vyjadriť sa ku všetkýmvykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konaniepodľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len„dohovor“), ako i práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru rozsudkomNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 So 3/2013z 28. mája 2014 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“), ako i jeho opravným uznesením sp. zn.7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 (ďalej ako „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti, ako i z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v právnom postavenínavrhovateľa v pôvodnom konaní bol účastníkom konania o invalidnom dôchodku. V úvodesťažnosti, poukazujúc na pochybenie najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku sp. zn.7 So 3/2013 z 28. mája 2014, sťažovateľ upriamuje pozornosť na vydanie opravnéhouznesenia zo strany najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 na základejeho písomnej žiadosti.
Sťažovateľ sa domnieva, že „... najvyšší súd v opravnom uznesení vychádzal z nesprávnej skutočnosti - predpokladu, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006 je právoplatné. Nie je tomu tak. Nemôže byť právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré mi Sociálna poisťovňa odmieta vydať a nevysporiadal sa s tým ani Krajský súd v Košiciach, napriek tomu, že práve Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 9 So 123/2009 zo dňa 30. júna 2010 poukázal na to, že Krajský súd v Košiciach sa nevysporiadal so zásadnou otázkou v tomto prípade, a to rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006, ktoré som ja ako navrhovateľ nikdy nedostal. Sociálna poisťovňa toto rozhodnutie tajila a tají, aj napriek urgenciám navrhovateľa, písomne aj prostredníctvom Krajského súdu v Košiciach. Toto rozhodnutie Krajský súd v Košiciach od Sociálnej poisťovne ústredie nevyžiadal, mne ho nezabezpečil, a tým mne ako navrhovateľovi a ako občanovi, tak Krajský súd v Košiciach, ako aj Sociálna poisťovňa ústredie, odopreli poznať toto rozhodnutie štátneho orgánu.“.
3. Sťažovateľ zároveň ústavnému súdu oznamuje podanie dovolania prostredníctvomKrajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) tak proti napadnutému rozsudku, akoi proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu. Pozornosť ústavného súdu taktiežupriamuje na oznámenie krajského súdu zo 14. januára 2015, ktorým mu krajský súd okreminého oznámil neprípustnosť podania dovolania v dôchodkových veciach v zmysleustanovenia § 250s zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskoršíchpredpisov (ďalej aj „OSP“), z čoho sťažovateľ následne dôvodí „... vyčerpanie opravných prostriedkov ako jeden z atribútov prípustnosti ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy...“.
4. Podľa názoru sťažovateľa „... došlo k porušeniu jeho základného práva na spravodlivý súdny proces...“, v dôsledku čoho žiada ústavný súd o zrušenie rozsudkunajvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 28. mája 2014, ako i jeho opravného uzneseniasp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014. Súčasne ústavný súd žiada o ustanovenieadvokáta v konaní pred ústavným súdom.
5. Po tom, čo ústavný súd upriamil pozornosť sťažovateľa na možnosť sprístupneniaprávnej pomoci osobám v hmotnej núdzi prostredníctvom Centra právnej pomoci, bolo3. marca 2015 ústavnému súdu doručené splnomocnenie udelené advokátkeJUDr. Lechmanovej na zastupovanie sťažovateľa pred ústavným súdom v konaní vedenompod sp. zn. Rvp 143/2015, ako i doplnenie ústavnej sťažnosti, v ktorom sťažovateľ v celomrozsahu zotrváva na svojej pôvodnej sťažnosti a opakovane zdôrazňuje, že „... rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006 nikdy nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, pretože sťažovateľovi nikdy nebolo doručené a doklad o tom, že by uvedené rozhodnutie malo byť sťažovateľovi doručené Sociálna poisťovňa ani v súdnom konaní preukázať nevedela....
V prípade sťažovateľa vychádzal najvyšší súd z nesprávnej a ničím neoverenej skutočnosti, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 08. marca 2006 je právoplatné.
V danej právnej veci sťažovateľa došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a to vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Sťažovateľovi nebolo umožnené vyjadriť sa k rozhodnutiu Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006, keďže mu toto rozhodnutie nikdy nebolo doručené a podľa názoru sťažovateľa ani nebolo zo Sociálnej poisťovne doručované.
Sťažovateľ trvá na tom, že v rozhodnutí Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006 malo dôjsť k prepočítaniu dôchodku poistenca, čiže sťažovateľa, z dôvodu výšky invalidného dôchodku pre poistenca. Nároky sťažovateľa mal teda súd v danom prípade posudzovať podľa zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom ku dňu vydania rozhodnutia Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006 pri rešpektovaní § 79 ods. 2 citovaného zákona....
Sťažovateľ zastáva názor, že napadnuté rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je ústavne neudržateľným spôsobom odôvodnené a možno ho považovať za arbitrárne. Sťažovateľ trvá na tom, že medzi napadnutým rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a obsahom základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru označených v sťažnosti existuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení.“.S ohľadom na uvedené sťažovateľ v doplnení ústavnej sťažnosti navrhuje, abyústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1.) Právo sťažovateľa ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ na prístup k súdu, na súdnu ochranu a právo na účinný opravný prostriedok zaručený v čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru a čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR č. k. 7 So 3/2013 zo dňa 28. mája 2014, ako aj opravným uznesením Najvyššieho súdu SR č. k.7 So 3/2013 zo dňa 24. septembra 2014 porušené bolo.
2.) Ústavný súd SR týmto zrušuje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. k. 7 So 3/2013 zo dňa 28. mája 2014, ako aj opravné uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 7 So 3/2013 zo dňa 24. septembra 2014 a vec vracia na ďalšie konanie.
3.) ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 € (slovom tisíc Eur), ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4.) Najvyšší súd SR je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania vo výške 296,44 € (slovom dvestodeväťdesiat šesť Eur a štyridsať štyri centov) na bankový účet právnej zástupkyne JUDr. Marianny Lechmanovej, advokátky,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR.“
II.
6. Ústavný súd z obsahu sťažnosti (vrátane jej doplnenia), príloh, ako aj z obsahusúdneho spisu vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 6 Sd 77/2011 (týkajúceho sa konaniasťažovateľa vo veci invalidného dôchodku) zistil tento skutkový stav relevantný preposúdenie veci:
6.APodaním zo 4. októbra 2011, doručeným Sociálnej poisťovni, ústredie(v právnom postavení odporkyne v pôvodnom konaní) 7. októbra 2011, sa sťažovateľna krajskom súde domáhal preskúmania rozhodnutia 1 č. 500 824 0800 0 z 2. septembra2011 (ďalej len „rozhodnutie 1“) a rozhodnutia 2 č. 500 824 0800 0 z 2. septembra 2011(ďalej len „rozhodnutie 2“).
Rozhodnutím 1 odporkyňa v zmysle ustanovenia § 263a ods. 1 písm. b) zákonač. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení zákona č. 529/2006 Z. z. priznalasťažovateľovi nárok na čiastočný invalidný dôchodok podľa § 37 zákona č. 100/1988 Zb.o sociálnom zabezpečení v znení neskorších predpisov od 8. marca 2006 v sume 4 372 Sk.Zároveň rozhodla, že v súlade s § 263a ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistenív znení zákona č. 529/2006 Z. z. sťažovateľovi od 8. marca 2006 nárok na čiastočnýinvalidný dôchodok podľa zákona č. 100/1988 Zb. v znení neskorších predpisov zanikáa naďalej mu od 8. marca 2006 patrí invalidný dôchodok v sume 7 858 Sk mesačne určenejpodľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len„zákon o sociálnom poistení“).
Rozhodnutím 2 následne odporkyňa v zmysle ustanovenia § 73 a § 112 ods. 4 zákonao sociálnom poistení sťažovateľovi zvýšila sumu invalidného dôchodku od 2. mája 2007 na18 911 Sk mesačne z dôvodu zmeny miery poklesu schopnosti sťažovateľa vykonávaťzárobkovú činnosť od 2. mája 2007 zo 45 % na viac ako 70 %. Následne odporkyňazvyšovala invalidný dôchodok sťažovateľa podľa osobitných predpisov s konečnou sumou785,90 € od 1. januára 2011.
Predmetnými rozhodnutiami (rozhodnutím 1 aj rozhodnutím 2) bol zo stranyodporkyne realizovaný rozsudok krajského súdu č. k. 6 Sd 9/2011-44 z 19. mája 2011v spojení s rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 9 So 123/2009 z 30. júna 2010.
6.BKrajský súd následne rozsudkom č. k. 6 Sd 77/2011-66 z 11. októbra 2012potvrdil napadnuté rozhodnutie 1 a rozhodnutie 2 a účastníkom náhradu trov konanianepriznal.
Po podaní odvolania zo strany sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn.7 So 3/2013 z 28. mája 2014 rozsudok krajského súdu č. k. 6 Sd 77/2011-66 z 11. októbra2012 potvrdil a sťažovateľovi právo na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
6.CPo tom, čo sťažovateľ zistil, že v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.7 So 3/2013 z 28. mája 2014 je od strany 4 uvedené odôvodnenie z iného rozhodnutianajvyššieho súdu, žiadosťou doručenou najvyššiemu súdu 21. augusta 2014 žiadal o opravupísomného vyhotovenia predmetného rozsudku a o nápravu tohto pochybenia zo stranynajvyššieho súdu.
6.DNajvyšší súd opravným uznesením sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014vzhľadom na skutočnosť, že v písomnom vyhotovení odôvodnenia jeho rozsudku sp. zn.7 So 3/2013 z 28. mája 2014 došlo k zrejmej nesprávnosti [keď od strany 4 za odsekom„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací...“ namiesto pôvodného správnehoodôvodnenia týkajúceho sa sťažovateľovej veci najvyšší súd omylom uviedol odôvodneniez počítačovej formy iného rozsudku], podľa § 164 OSP na návrh sťažovateľa opravilodôvodnenie predmetného rozsudku od strany 4 za odsekom „Najvyšší súd Slovenskejrepubliky ako súd odvolací...“ tak, že uviedol správne znenie odôvodnenia rozsudku sp. zn.7 So 3/2013 z 28. mája 2014.
6.ES ohľadom na skutočnosť, že sťažovateľ prostredníctvom krajského súdu podalvoči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 28. mája 2014, ako aj voči opravnémuuzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 dovolanie, krajskýsúd listom z 12. januára 2015 sťažovateľovi s ohľadom na znenie ustanovenia § 250s OSPoznámil neprípustnosť dovolania v dôchodkových veciach.
III.
7. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd v zmysle dikcie ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa, ak tento zákone neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. V nadväznosti na skutočnosť, že sťažovateľ prostredníctvom krajského súdu podalvoči rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 28. mája 2014, ako i voči opravnémuuzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 dovolanie (bod 6.E),ústavný súd v úvode dospel k záveru, že s ohľadom na znenie ustanovenia § 250s OSP(v zmysle ktorého obnova konania, dovolanie a mimoriadne dovolanie v konaní podľa tretejhlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nie je prípustné) podanie dovolaniazo strany sťažovateľa nepovažuje za účinný prostriedok nápravy a v dôsledku tejtoskutočnosti neodmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu jej neprípustnosti, ale v potrebnomrozsahu ju ďalej preskúmal v rámci jej predbežného prerokovania.
10. Ústavný súd sa následne zaoberal otázkou, či sú naplnené ostatné predpokladymeritórneho prerokovania ústavnej sťažnosti, a dospel k záveru, že ide o zjavneneopodstatnený návrh v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Uvedenéustanovenie v záujme racionality a efektivity konania pred ústavným súdom dáva tomutosúdu kompetenciu posúdiť „prijateľnosť“ návrhu predtým, ako dospeje k záveru, že o návrhurozhodne meritórne nálezom, pričom ide o špecifickú a relatívne samostatnú časť konania,ktorá nemá charakter kontradiktórneho konania, keď ústavný súd môže obvykle rozhodnúťbez ďalšieho, len na základe priebehu namietaného konania či na základe obsahunapadnutých rozhodnutí orgánov verejnej moci a údajov obsiahnutých v samotnej ústavnejsťažnosti. Ak potom sťažnosť smeruje proti rozhodnutiu (opatreniu alebo inému zásahu)orgánu verejnej moci, považuje ju ústavný súd spravidla za zjavne neopodstatnenú, aknapadnuté rozhodnutie (opatrenie, zásah) nie je vzhľadom na svoju povahu, namietanýmvadám konania, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, spôsobilé porušiť základné právaa slobody sťažovateľa, t. j. keď ústavnej sťažnosti chýba ústavnoprávna dimenzia.
11. Sťažovateľ sťažnosťou namieta porušenie svojho základného práva na prístupk súdu podľa čl. 46 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávanýmdôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru, ako i práva na účinný opravný prostriedok podľa čl. 13 dohovoru napadnutýmrozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 28. mája 2014, ako aj napadnutýmuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 (bod 1 a 5).
IV.
12. V zmysle čl. 46 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy,môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanovíinak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sazákladných práv a slobôd.
Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom....
13. Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovalabez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkýmvykonávaným dôkazom...
14. V zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom...
15. Každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí maťúčinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustiliosoby pri plnení úradných povinností. (čl. 13 dohovoru)
16. Právomoc ústavného súdu v konaní o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby podľačl. 127 ústavy voči rozhodnutiu či zásahom „všeobecných súdov“ je výlučne založená najeho prieskume z hľadiska dodržania ústavnoprávnych princípov, t. j. či v konanía rozhodnutí v ňom vydanom (ne)boli dotknuté predpismi ústavného poriadku chránenépráva alebo slobody fyzickej (právnickej) osoby. To v danom kontexte znamená, že aniprípadná vecná nesprávnosť rozhodnutia všeobecného súdu nie je sama osebe významná,lebo konanie o sťažnosti nie je pokračovaním konania, v ďalšej inštancii mimo rámecvšeobecného súdu a ústavnému súdu v ňom zásadne neprislúcha, aby v jeho rámciprehodnocoval skutkové a právne závery všeobecného súdu alebo zjednocoval ichjudikatúru.
17. O taký prípad išlo aj v prerokúvanej veci, keď napadnutému rozsudkunajvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 28. mája 2014 v spojení s napadnutým opravnýmuznesením najvyššieho súdu sp. zn. 7 So 3/2013 z 24. septembra 2014 nemožnoz ústavnoprávneho hľadiska nič vytknúť.
Najvyšší súd vyslovil názor náležite odôvodnený a interpretačne zvládnutý na takejúrovni, na akej je odvolací súd zvyknutý štandardne rozhodovať právne otázkyv dôchodkových veciach.
18. Sťažnosti sťažovateľa chýbala v tomto smere akákoľvek ústavnoprávna dimenzia,keď jej základom bolo iba vyjadrenie nesúhlasu s vysloveným právnym názoromodvolacieho súdu (sťažovateľ bol toho názoru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súduv spojení s napadnutým opravným uznesením je ústavne neudržateľný a arbitrárny)a niekoľkokrát zdôrazňovaná argumentácia sťažovateľa o tom, že „... najvyšší súd v opravnom uznesení vychádzal z nesprávnej skutočnosti - predpokladu, že rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006 je právoplatné“ a že„... nemôže byť právoplatné rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ktoré... Sociálna poisťovňa odmieta vydať a nevysporiadal sa s tým ani Krajský súd v Košiciach, napriek tomu, že práve Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 9 So 123/2009 zo dňa 30. júna 2010 poukázal na to, že Krajský súd v Košiciach sa nevysporiadal so zásadnou otázkou v tomto prípade, a to rozhodnutím Sociálnej poisťovne zo dňa 21. apríla 2006 ku dňu 8. marca 2006, ktoré som ja ako navrhovateľ nikdy nedostal...“.
19. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na náležité, právne správne a podrobnéodôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu v spojení s napadnutým opravnýmuznesením, v rámci ktorého najvyšší súd správne poznamenal, že „... z dávkového spisu odporkyne vyplýva, že nárok na invalidný dôchodok vznikol navrhovateľovi 14. februára 2002 za účinnosti zákona o sociálnom zabezpečení. Rozhodnutím odporkyne z 21. apríla 2006 č. 500 824 0800 bol podľa § 73, § 112 ods. 4 zákona o sociálnom poistení zvýšený invalidný dôchodok navrhovateľa s účinnosťou od 8. marca 2006 na 7 858 Sk, lebo pokles schopnosti navrhovateľa vykonávať zárobkovú činnosť bol od 8. marca 2006 45 %. Uvedené rozhodnutie navrhovateľ nenapadol opravným prostriedkom a nadobudlo právoplatnosť. Navrhovateľ sa domáhal doručenia rozhodnutia odporkyne z 8. marca 2006, avšak ako aj krajský súd, tak ani najvyšší súd nezistil, že by existovalo rozhodnutie z 8. marca 2006. Odporkyňa až rozhodnutím z 21. apríla 2006 č. 500 824 0800 na podklade Lekárskej správy posudkovej lekárky sociálneho poistenia ⬛⬛⬛⬛ z 8. marca 2006, o invalidnom dôchodku navrhovateľa rozhodla znova. Z obsahu lekárskej správy vyplýva, že predmetom skúmania invalidity navrhovateľa bolo posúdenie jeho dlhodobo nepriaznivého zdravotného stavu na základe kontrolnej lekárskej prehliadky, určenej na február 2006. Uvedenú lekársku správu podpísal aj samotný navrhovateľ. V tomto súdnom konaní, ktorého predmetom bolo preskúmanie neskorších rozhodnutí odporkyne sa preto súdy nemohli zaoberať zákonnosťou rozhodnutia a postupu pri vydaní skoršieho rozhodnutia odporkyne, ktoré už nadobudlo právoplatnosť. V rámci tohto súdneho konania sa tiež nemožno domáhať doručenia akéhokoľvek rozhodnutia odporkyne, lebo na to slúžia iné právne prostriedky, akým je napríklad sťažnosť pre nečinnosť podľa zákona o sťažnostiach. Zo spisov ďalej vyplýva, že rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 9So/123/2009 boli zrušené dve rozhodnutia odporkyne z 25. februára 2008, obe pod č. 500 824 0800 0 v spojení s rozhodnutím z 15. októbra 2008 č. 500 824 0800 0 z dôvodu, že podľa lekárskej správy, ktorá bola podkladom pre rozhodnutie bolo zistené zhoršenie zdravotného stavu v porovnaní so stavom v roku 2002 a došlo k zmene čiastočnej invalidity na invaliditu od 2. mája 2007, avšak lekárska správa neobsahovala posúdenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť podľa § 70 a nasl. zákona o sociálnom poistení, teda podľa zákona účinného v čase podania žiadosti navrhovateľa o prehodnotenie čiastočného invalidného dôchodku (11. apríla 2007). Obsahovala posúdenie zdravotného stavu len podľa § 263a zákona o sociálnom poistení a § 29 zákona o sociálnom zabezpečení. V ďalšom konaní mala preto odporkyňa posúdiť zdravotný stav navrhovateľa k 2. máju 2007 aj podľa zákona o sociálnom poistení a vypočítať dôchodok podľa aktuálne účinného právneho predpisu. Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 19. mája 2011 č. k. 6 Sd 9/2011-44 zrušil rozhodnutia odporkyne 1, 2, 3 z 9. novembra 2010, všetky pod číslom 500 824 0800 0, ako aj rozhodnutie odporkyne z 9. marca 2011 č. 500 824 0800 0 z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí odporkyne a nevysporiadania sa s námietkami navrhovateľa vo vzťahu k výpočtu invalidného dôchodku.
Preskúmavanými rozhodnutiami v tomto konaní tak odporkyňa realizovala rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 9 So 123/2009, ako aj rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 19. mája 2011 č. k. 6 Sd 9/2011-44.
Rozhodnutím 1 z 2. septembra 2011 č. 500 824 0800 0 bolo v súlade s § 263a ods. 1 písm. b) zákona o sociálnom poistení (v znení zákona č. 529/2006 Z. z.) odporkyňa rozhodla o nároku navrhovateľa na čiastočný invalidný dôchodok podľa § 37 zákona o sociálnom zabezpečení v sume 4 372 Sk s účinnosťou od 8. marca 2006 (teda od dátumu zmeny výšky invalidného dôchodku z dôvodu preskúmania trvania invalidity podľa § 263 ods. 2 účinného do 18. júla 2006). Odporkyňa ďalej v súlade s § 263a ods. 5 zákona o sociálnom poistení rozhodla, že súčinnosťou od 8. marca 2006 nárok na čiastočný invalidný dôchodok navrhovateľovi podľa zákona o sociálnom zabezpečení zaniká a naďalej má navrhovateľ s účinnosťou od 8. marca 2006 nárok na invalidný dôchodok v sume, určenej podľa zákona o sociálnom poistení (z dôvodu, že navrhovateľovi patrí invalidný dôchodok vo vyššej sume, teda v sume určenej podľa zákona o sociálnom poistení). Výška invalidného dôchodku uvedená v tomto rozhodnutí vypočítaná podľa oboch právnych predpisov (zákona o sociálnom zabezpečení ako aj zákona o sociálnom poistení) ani nemohla byť sporná, lebo odporkyňa už onej právoplatne rozhodla predchádzajúcimi rozhodnutiami (rozhodnutie odporkyne z 2. apríla 2002 č. 500 824 0800 a rozhodnutie odporkyne z 21. apríla 2006 č. 500 824 0800), ktoré nadobudli právoplatnosť.
Rozhodnutím odporkyne 2 z 2. septembra 2011 č. 500 824 0800 0 bola navrhovateľovi podľa § 73, § 112 ods. 4 zákona o sociálnom poistení zvýšená suma invalidného dôchodku od 2. mája 2007 z dôvodu zvýšenia miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá bola u navrhovateľa zistená od 2. mája 2007 o viac ako 70 %. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že okrem výpočtu sumy invalidného dôchodku, pre výpočet ktorej sa použili hodnoty z rozhodnutia o priznaní čiastočného invalidného dôchodku, ktorý bol navrhovateľovi priznaný podľa predpisov účinných do 31. decembra 2003, odporkyňa vypočítala, berúc do úvahy rozsudky najvyššieho a krajského súdu, aj sumu invalidného dôchodku pre situáciu, ak by navrhovateľovi od 2. mája 2007 vznikla nová invalidita. Suma invalidného dôchodku, ktorá by navrhovateľovi patrila, ak by invalidita vznikla od 2. mája 2007 bola však nižšia ako suma invalidného dôchodku, pre ktorú sa použili hodnoty z predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia o priznaní čiastočného invalidného dôchodku navrhovateľa (rozhodnutie odporkyne z 2. apríla 2002 č. 500 824 0800).
Pri výpočte výšky invalidného dôchodku uvedeného v napadnutom rozhodnutí 2 z 2. septembra 2011 č. 500 824 0800 0 mal navrhovateľ námietky k určeniu osobného mzdového bodu v rokoch, v ktorých získal aj vymeriavací základ aj náhradnú dobu. Podľa názoru navrhovateľa mu mal byť osobný mzdový bod v týchto prípadoch počítaný ako podiel osobného vymeriavacieho základu a alikvotnej časti všeobecného vymeriavacieho základu....
Ak podľa názoru navrhovateľa mu mal byť za rok 2001 (obdobne za roky 1998 a 1999) vypočítaný osobný mzdový bod ako podiel osobného vymeriavacieho základu alikvotnej časti všeobecného vymeriavacieho základu, uvedený názor nemá podklad v platných právnych predpisoch. Iné dôvody nesprávnosti napadnutých rozhodnutí odporkyne navrhovateľ neuviedol.
Výpočet invalidného dôchodku navrhovateľa uvedený v rozhodnutiach odporkyne považoval aj odvolací súd za zodpovedajúci zákonu a intenciám rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 9 So 123/2009, ako aj rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 19. mája 2011 č. k. 6 Sd 9/2011-44....
Pre úplnosť treba uviesť, že v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. januára 2009 sp. zn. 7 So 197/2007, ktorým podporoval navrhovateľ svoje tvrdenia, sa riešila iná právna situácia, lebo odporkyňa tu počítala osobný mzdový bod tak, že vôbec nezohľadnila skutočnosť, že časť kalendárneho roka bolo čerpané voľno (kedy si navrhovateľ zvyšoval kvalifikáciu). Najvyšší súd Slovenskej republiky sa v uvedenom rozhodnutí teda primárne zaoberal skutočnosťou, že odporkyňa vôbec do výpočtu výsledného osobného mzdového bodu nezahrnula alikvotnú časť osobného mzdového bodu patriaceho za náhradnú dobu štúdia. Veta, ktorú citoval navrhovateľ z uvedeného rozsudku je preto vytrhnutá z kontextu celého jeho odôvodnenia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto stotožnil s právnym názorom krajského súdu a považuje rozhodnutia odporkyne za súladné so zákonom. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu navrhovateľa nevyhovel a rozsudok Krajského súdu v Košiciach ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.“.
20. S ohľadom na už uvedené zmienené skutočnosti ústavný súd konštatuje, že medzinapadnutým rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s napadnutým opravným uzneseníma označenými právami sťažovateľa (bod 1) neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá byzakladala možnosť vysloviť porušenie v petite označených práv sťažovateľa po prijatísťažnosti na ďalšie konanie.
21. Najvyšší súd na základe žiadosti sťažovateľa (bod 6.C) v zmysle ustanovenia§ 164 OSP vykonal nápravu, keď v napadnutom opravnom uznesení uviedol správneodôvodnenie napadnutého rozsudku (bod 6.D), v ktorom sa v súlade so zákonom v plnomrozsahu vysporiadal so všetkými odvolacími dôvodmi sťažovateľa. Takýto postupa rozhodnutie súdu, ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej procesnoprávnej úpravy,v zásade nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd.
22. Keďže sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal porušenie v petiteoznačených práv (bod 5), ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd jehonávrh odmietol ako zjavne neopodstatnený.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd ďalšími požiadavkamisťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
23. Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovejčasti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015