znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 160/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. apríla 2014 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, spol. s r.   o.,   Košická   37,   Bratislava,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   Emíliou   Korčekovou, L. Novomeského   25,   Pezinok,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky   a práva   na prejednanie jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava V v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 61/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   VENUS   PROJECT   Slovakia,   spol.   s   r.   o., o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. marca 2014 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   VENUS   PROJECT   Slovakia,   spol.   s   r.   o., Košická   37,   Bratislava   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   na   prejednanie   svojej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 61/2008 (ďalej len „namietané konanie“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla: „V predmetnej veci má sťažovateľka postavenie navrhovateľky. Konanie sa začalo dňa 20. 07. 2007 podaním návrhu na vydanie platobného rozkazu. Konanie   je   poznačené   zjavnými   prieťahmi   zapríčinenými   súdom,   nekonaním   v   súlade so zásadou   rýchlosti   konania   ako   aj   inými   procesnoprávnymi   pochybeniami (nezabezpečenie spisu z OS BA 1, nevypočutie svedka – údajne sa zdržujúceho v zahraničí, ktorý má však trvalý pobyt na Slovensku a tu sa aj aktuálne zdržuje ), pričom sťažovateľ zastáva právny názor, že na podklade skutkového stavu veci a ak by súd nekonal tzv. ad hoc úkonmi s výraznými časovými odstupmi, navyše v tak jednoduchej veci, tak mohol vo veci meritórne rozhodnúť v tomto tzv. spore už v r. 2008.

Sám   porušovateľ   listom   zo   dňa   13.   02.   2014   (príloha   č.   1)   deklaruje, že v predmetnom konaní bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, takže porušovateľovi nič nebránilo/nebráni, aby vo veci konal a rozhodol. Predmetný skutkový stav veci bol ustálený už v r. 2008.

Sťažovateľka sa pojednávaní nezúčastnila iba v čase PN konateľa, resp. v prípade kolízie   s   termínom   pojednávania   na   iných   súdoch,   ktoré   boli   vytýčené   skôr   ako porušovateľom.

To   všetko   aj   vzhľadom   ku   skutočnosti,   že   stav   právnej   neistoty,   bezmocnosti a beznádeje sťažovateľky o výsledok konania iba na prvom stupni trvá už viac ako 6 rokov a 8   mesiacov,   čo   v   právnom   štáte   nie   je   možné   a   dovolené.   Vec   má   pre   sťažovateľku mimoriadny význam. Vec je po právnej a skutkovej stránke jednoduchá, nezložitá.

Sťažovateľka má zato a tvrdí, že extrémna dĺžka doterajšieho konania v trvaní viac ako 6 rokov a 8 mesiacov (od 20. 07. 2007) nesplnila požiadavku primeranej lehoty podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažnosť podáva sťažovateľka aplikujúc judikatúru ESĽP vo veci Ištván a Ištvánová p. Slovensku z r. 2012, Komanický (č. 6) p. Slovensku z r. 2012, ktorou je ústavný súd viazaný.“

Na   základe   uvedeného   poukazujúc   na   ustálenú   judikatúru   ústavného   súdu pri posudzovaní zbytočných prieťahov v postupe všeobecných súdov sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   VENUS   PROJECT   Slovakia   s.   r.   o. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy   Slovenskej   republiky   a   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava V v Bratislave v konaní č. k. 10C 61/2008 porušené bolo.

2. Okresnému súdu   Bratislava V   v Bratislave   sa prikazuje   konať   bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia s. r. o. priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.000,-   € (slovom: tritisíc euro),   ktoré je Okresný súd Bratislava   V   v   Bratislave   povinný   vyplatiť   jej   do   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia.

4. Obchodnej spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia s. r. o. priznáva úhradu trov právneho zastúpenia v sume 283,62 € (slovom: dvestoosemdesiattri eur a 62/100 centov), ktoré je Okresný súd Bratislava V v Bratislave povinný vyplatiť na účet advokátky JUDr. Emílie Korčekovej do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v namietanom konaní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, musí požiadať o ochranu ten orgán   verejnej   moci,   ktorého   kompetencia   predchádza   právomoci   ústavného   súdu (IV. ÚS 128/04).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

V konaní o sťažnosti vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nečinnosťou všeobecného súdu považuje ústavný súd   za   účinný prostriedok   nápravy namietaného protiprávneho stavu,   ktorý   má sťažovateľ k dispozícii pred podaním sťažnosti ústavnému súdu, sťažnosť proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov adresovanú predsedovi súdu.

Podľa § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) sťažnosť môže podať účastník konania alebo strana v konaní. Sťažnosť na postup súdu môže smerovať proti porušovaniu   práva   na   verejné   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   alebo porušovaniu   zásad   dôstojnosti   súdneho   konania   sudcami,   súdnymi   úradníkmi   alebo zamestnancami súdu, ktorí plnia úlohy pri výkone súdnictva.

Účelom   sťažnosti   proti   porušovaniu   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie je v súlade s právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale poskytnutie príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05). Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je   namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   koná   iba za predpokladu,   ak   sťažovateľ   preukáže,   že   účinne   využil   označený   právny   prostriedok nápravy podľa zákona o súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní   adresovaná   predsedovi okresného   súdu   sťažovateľkou   podaná   nebola,   pričom   sťažovateľka   bez   bližšieho odôvodnenia   poukazuje na dva rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) z 12. júna 2012 (Ištván, Ištvánová proti Slovenskej republike a Komanický proti Slovenskej republike), ktoré sú pre ústavný súd podľa jej názoru záväzné.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   v   súlade   so   svojou   stabilizovanou   judikatúrou (napr. IV.   ÚS   26/2012,   IV.   ÚS   93/2012)   zastáva   názor,   že   na   požiadavke   využitia prostriedkov nápravy v zmysle § 62 a nasl. zákona o súdoch   na orgáne štátnej správy dotknutého súdu v zásade už netrvá v prípadoch, keď dĺžka namietaného konania v čase doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   bola   už   prima   facie   zjavne   neprimeraná,   čo   však v konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   nemožno   podľa   jeho   názoru   bez   ďalšieho konštatovať.

Sťažovateľka   zároveň   v   sťažnosti   neuvádza   žiadne   argumenty,   ktorými   by preukázala, že podmienku nevyužitia tohto prostriedku ochrany svojho základného práva nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto jej ústavný súd nemôže nesplnenie tejto podmienky v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde odpustiť.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti konštatoval, že sťažovateľka nevyužila pred podaním sťažnosti ústavnému súdu účinný právny prostriedok nápravy proti porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru, a nepreukázala ani to, že uvedenú podmienku nesplnila z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods.   2 zákona o ústavnom súde), pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti. Uvedené skutočnosti zakladajú dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky pre jej neprípustnosť.

Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že v rámci svojej rozhodovacej činnosti   v podaniach   sťažovateľky,   resp.   jej   konateľa   (zatiaľ   viac   ako   60   sťažností), disponuje   poznatkami,   že   sťažovateľka   využíva   svoje   procesné   práva   v konaniach pred všeobecnými   súdmi   aj   preto,   aby   následne   podávala   ústavnému   súdu   sťažnosti na zbytočné   prieťahy   v týchto   konaniach   (porovnaj   napr.   I.   ÚS   767/2013).   Uvedené správanie sťažovateľky vyvoláva otázku, či jej postup nenesie znaky účelovosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre jej neprípustnosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

Ústavný   súd   v   závere   pripomína,   že   toto   rozhodnutie   nezakladá   prekážku   veci rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení   všetkých   zákonom   predpísaných   náležitostí   sťažovateľka   v   tejto   veci za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným prieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. apríla 2014