znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 160/2011-11Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. apríla 2011 predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   R.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   I.   S.,   PhD., Advokátska   kancelária,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného práva   na starostlivosť o deti a ich výchovu podľa   čl.   41   ods.   4 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 38 P 90/2009 a jeho rozsudkom č. k. 38 P 90/2009-396 z 25. mája 2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 238/2010 a jeho rozsudkom č. k. 11CoP 238/2010-448 z 9. novembra 2010 a taktor o z h o d o l :

Sťažnosť D. R. o d m i e t a. O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len,,ústavný súd“) bola 17. januára 2011 doručená sťažnosť D. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na starostlivosť   o   deti   a   ich   výchovu   podľa   čl.   41   ods.   4   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 38 P 90/2009 a jeho rozsudkom č. k. 38 P 90/2009-396 z 25. mája 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 238/2010 a jeho rozsudkom č. k. 11 CoP 238/2010-448 z 9. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu“).

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkom zveril   maloletú dcéru   sťažovateľa   T.   R.   do   náhradnej   osobnej   starostlivosti   starej   matky RNDr. E. Z., určil pre maloletú dcéru príspevok na výživu, ktorú je povinný platiť sťažovateľ, a upravil   styk   sťažovateľa   s maloletou   dcérou.   Proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   podal sťažovateľ   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

3.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu   a ich napadnutými rozsudkami došlo k porušeniu jeho základného práva priznaného čl. 41 ods. 4 ústavy, a to tým, že všeobecné súdy pri rozhodovaní v danej veci nezohľadnili to, že pre zverenie dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti starej matky neboli naplnené objektívne dôvody, pričom nesprávne vyhodnotili znalecký posudok znalca PhDr. I. O. a prehliadli aj skutočnosť, že stará matka nie je pre svoj vysoký vek vhodná na rolu náhradného rodiča. Sťažovateľ   ďalej   v sťažnosti   zdôraznil,   že   stará   matka   nerešpektuje   predchádzajúce právoplatné rozhodnutia všeobecných súdov upravujúce jeho styk s maloletou dcérou, čím sa jeho podiel na starostlivosti o maloletú dcéru obmedzil iba na platenie výživného.

4. Na základe uvedenej argumentácie sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal, aby ústavný súd vydal nález, ktorým by vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 38 P 90/2009   a   postupom   krajského   súdu   v   konaní vedenom pod sp. zn. 11 CoP 238/2010 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, zrušil napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   a rozsudok   krajského   súdu   a sťažovateľovi   priznal náhradu trov právneho zastúpenia.  

II.

5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

6. Podľa čl. 41 ods. 4 ústavy starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a   maloleté   deti   možno   od   rodičov   odlúčiť   proti   vôli   rodičov   len   rozhodnutím   súdu   na základe zákona.

7. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. Vo vzťahu k tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti konaniu vedenému okresným súdom   a jeho rozhodnutiu, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu   nemôžu   poskytnúť   všeobecné   súdy (mutatis mutandis napr. I. ÚS 103/02, I. ÚS 269/06).

9. V danom prípade bolo proti uzneseniu okresného súdu prípustné odvolanie ako riadny   opravný   prostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam sťažovateľa   mal   krajský   súd   v   odvolacom   konaní,   čím   je   zároveň   vylúčená   právomoc ústavného súdu. Sťažovateľ možnosť podania odvolania proti rozhodnutiu okresného súdu využil a o jeho odvolaní rozhodol   krajský   súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto   časti   (teda   vo   vzťahu   k postupu   a   rozsudku   okresného   súdu)   odmietnuť   pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

10. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označeného základného práva rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý mu predchádzal, ústavný súd predovšetkým poukazuje na svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   možnosť   porušenia   základných   práv   hmotného charakteru, v danom prípade základného práva na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 41 ods. 4 ústavy, treba posudzovať vždy vo vzťahu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (IV. ÚS 367/08, I. ÚS 197/08). Sťažovateľ   porušenie   tohto   práva   v   petite   sťažnosti   nenamietal   a   rovnako   sa   o   ňom nezmienil ani v odôvodnení sťažnosti. Vzhľadom na viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde nemohol ústavný súd preskúmať výkon právomoci krajského súdu a jeho konformnosť s ústavou vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré by sa priamo dotklo aj posúdenia dodržania garancií obsiahnutých v čl. 41 ods. 4 ústavy.

11. Nad rámec uvedeného ústavný súd podotýka, že postup konajúceho súdu v súlade s platným a účinným   zákonom   nemožno   hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd. V danom prípade išlo o rozhodovanie o náhradnej starostlivosti podľa § 44 a nasl. zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Za porušenie základného práva občana taktiež nemožno považovať ani neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (I. ÚS 8/96). Rovnako už ústavný súd vyslovil, že nie je v jeho právomoci zaoberať sa   zákonnosťou   postupu   všeobecného súdu   (I.   ÚS   36/99,   I.   ÚS   37/99),   hodnotiť   alebo nahrádzať výsledky dokazovania, ktoré boli podkladom pre jeho rozhodnutie.

12.   O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   v zmysle   judikatúry   ústavného   súdu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05). O taký prípad išlo aj v prejednávanej veci vo vzťahu k postupu a rozsudku krajského súdu, preto   ústavný   súd   z   už   uvedených   dôvodov   považuje   sťažnosť   v tejto   časti   za   zjavne neopodstatnenú.

13. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

14.   Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   pre   nedostatok   právomoci,   resp.   zjavnú neopodstatnenosť, ústavný súd nemohol rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa, ktoré sú viazané na skutočnosť, že sťažnosti bude vyhovené.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok. V Košiciach 27. apríla 2011