znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 160/2010-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., Č., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Č., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky prípisom   prokurátora   Generálnej prokuratúry   Slovenskej republiky č. k. HPt 19/08-76 z 25. januára 2010, ktorým vybavil jeho opakovaný podnet z 10. septembra 2009, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. M. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. marca 2010 doručená sťažnosť Ing. P. M., Č. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Č., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) prípisom prokurátora Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. HPt 19/08-76 z 25. januára 2010, ktorým vybavil jeho opakovaný podnet z 10. septembra 2009.

Zo sťažnosti a k nej pripojených príloh vyplýva, že sťažovateľ „27. 09. 2005... podal na Generálnu prokuratúru SR trestné oznámenie na prešetrenie dôvodného podozrenia zo spáchania   trestnej   činnosti,   v   ktorom...   medziinými   skutočnosťami   oznámil   skutočnosti, podľa ktorých príslušník Slovenskej informačnej služby... v mene SIS vyhotovil písomnosť, ktorú predložil v konaní pred súdom, v ktorom...   vystupoval ako navrhovateľ voči SIS, a v ktorej... zámerne uviedol nepravdivé skutočnosti“. Podľa sťažovateľa týmto konaním bola ohrozená jeho vážnosť a vierohodnosť pred súdom a sťažovateľ bol poškodený v spore v súvislosti so zamestnaním.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva: „Prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava uznesením OPn 462/07 zo dňa 19.   októbra 2007 odmietol...   oznámenie pre trestný čin zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   podľa   §   158   ods.   1.   písm.   a)   Tr.   zák., poškodzovania   cudzích   práv   podľa   §   209   Tr.   zák.   a   ohovárania   podľa   §   206   Tr.   zák. účinných do 31. 12. 2005 nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania.“

Proti   uvedenému   uzneseniu   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   Bratislava   podal sťažovateľ   1.   januára   2007   sťažnosť,   o   ktorej   rozhodol   prokurátor   Vyššej   vojenskej prokuratúry Trenčín uznesením č. k. Vn 188/07-2 z 29. novembra 2007 tak, že sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti uvádza: „Podaním... 15. januára 2008 som podal proti uvedenému   uzneseniu   Vyššej   vojenskej   prokuratúry   Trenčín   podnet   na   Generálnu prokuratúru SR...

Vedúci   prokurátor   vojenskej   účasti   Generálnej   prokuratúry   SR   mi   podaním HPt 24/07-101   zo   dňa   5.   marca   2008   oznámil,   že   zistil   nedostatky   v   postupe a rozhodnutiach podriadených   prokurátorov pri   vybavovaní   môjho   trestného oznámenia a prikázal   o   veci   znovu   konať   a   rozhodnúť.   V   pokyne   zo   dňa   6.   marca   2008   uložil podriadeným prokurátorom preveriť niektoré konkrétne skutočnosti, ktorými som namietal dôvodnosť môjho trestného oznámenia...

Prokurátor Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava uznesením OPn 462/07-176 zo dňa 15. decembra 2008 opätovne odmietol moje oznámenie nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania...

Proti uvedenému uzneseniu som podal sťažnosť... 02. 01. 2009... Prokurátor Vyššej vojenskej prokuratúry Trenčín uznesením Vn 188/07-29 zo dňa 16. februára 2009 zamietol moju sťažnosť pretože ju považoval za nedôvodnú...

Podaním... 18. mája 2009 som podal proti uvedenému uzneseniu Vyššej vojenskej prokuratúry Trenčín podnet na Generálnu prokuratúru SR...

Vedúci   prokurátor   vojenskej   účasti   Generálnej   prokuratúry   SR   mi   podaním HPt 19/08-54 zo dňa 20. júla 2009 oznámil, že považuje rozhodnutie prokurátora za vecne i formálne správne a zákonné...

Podaním... 10. 9. 2009 som podal na Generálnu prokuratúru SR opakovaný podnet na   preskúmanie   uznesení   Vojenskej   obvodnej   prokuratúry   Bratislava   uznesením   OPn 462/07-176 zo dňa 15. decembra 2008 a Vyššej vojenskej prokuratúry Trenčín Vn 188/07- 29 zo dňa 16. februára 2009. Opakovaný podnet som podal ako právny prostriedok nápravy upravený v ustanovení § 34 zák. č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre. Podal som ho na základe tých nových dôkazov a skutočností, ktoré neboli uvedené ako dôkazy a z nich vyplývajúce skutočnosti,   ktoré   by   vo   vyššieuvedených   uzneseniach   Vojenská   obvodná   prokuratúra Bratislava,   Vyššia   vojenská   prokuratúra   Trenčín   alebo   Generálna   prokuratúra   SR v oznámení zo dňa 20. júla 2009 vyhodnotili. Ide o skutočnosti, ktoré som zistil dňa 20. 8. 2009 po nazretí do vyšetrovacieho spisu, jeho utajovanej časti prílohy. Tieto nové dôkazy a skutočnosti predstavujú skutočnosti, z ktorých vyplýva jednoznačný záver o tom, že SIS vo vzťahu k mojej osobe po dlhú dobu vykonala množstvo rôznych právnych, organizačných, personálnych a   iných úkonov,   ktoré súviseli   s činnosťou,   ktorú som pre   SIS   vykonával a ktoré potvrdzovali pravdivosť môjho tvrdenia v trestnom oznámení...

Vedúci   prokurátor   vojenskej   účasti   Generálnej   prokuratúry   SR   mi   podaním HPt 19/08-76 zo dňa 25. januára 2010 oznámil, že môj opakovaný podnet ako nedôvodný odkladá. Uviedol, že v opakovanom podnete nie sú uvedené nijaké nové skutočnosti, ktoré by neboli vybavujúcemu prokurátorovi známe už v čase rozhodovania o prvom podnete. Uviedol, že sa nijako nepotvrdilo, že by som dostal oprávnenie na podnikanie a súčasne na zotrvanie v služobnom pomere v SIS.“

Podľa sťažovateľa „Pre posúdenie toho, či... bol poškodený na ústavných právach, ktoré garantujú právo na spravodlivý súdny proces je podstatný záver, či príslušné orgány riadne a včas vyšetrili a vyslovili správny záver ku skutočnostiam, ktoré obsahuje...trestné oznámenie... prokurátor Generálnej prokuratúry nezobral do úvahy, že konkrétne dôkazy a skutočnosti, ktoré... uviedol v opakovanom podnete sú skutočnosti, ktoré doposiaľ neboli vyhodnotené spôsobom, ktorý predpokladá riadne súdne konanie, hoci ide o skutočnosti, ktoré   majú   podstatný   a   rozhodujúci   význam   pre   posúdenie   dôvodnosti...   trestného oznámenia...

Sťažovateľ, ktorý si uplatňuje práva chránené aj trestným právom má právo, aby o jeho práve bolo konané a rozhodnuté v riadnom a spravodlivom konaní, v ktorom bude jeho   vec   riadne   vyšetrená...   nemožno   považovať   za   riadne   vyšetrenie   veci   v   súlade s princípmi   spravodlivého   súdneho   procesu,   ak   existuje   extrémny   protiklad   medzi skutočnosťami,   z   ktorých   vyplýva   záver   o   oprávnenosti   môjho   konania   a   medzi   ich vyhodnotením, prokurátorom, podľa ktorých som konal v rozpore s udeleným oprávnením, alebo   bez   neho.   Z   toho   vyplýva   moja   námietka,   že   v   dôsledku   toho...   vec,   ktorá   je podstatou...   trestného oznámenia   nebola riadne vyšetrená,   lebo záver o   neoprávnenosti môjho   konania   bol   základom   pre   záver   prokurátora   o   nedôvodnosti   môjho   trestného oznámenia. V dôsledku toho moja vec nebola dlhú dobu od roku 2005 doposiaľ riadne vyšetrená.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol takto:„Vedúci prokurátor vojenskej účasti Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky oznámením   HPt   19/08-76   zo   dňa   25.   januára   2010,   ktorým   vybavil   opakovaný   podnet sťažovateľa porušil základné právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ukladá   sa   prokurátorovi   vojenskej   účasti   Generálnej   prokuratúry   SR,   aby o opakovanom podnete sťažovateľa znova konal a rozhodol.

Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   je   povinná   zaplatiť   sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd upravených buď v ústave, alebo v medzinárodnej zmluve o ľudských právach, pokiaľ o ich ochrane nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 124/03).

Základné právo na súdnu a inú právu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý   sa   môže domáhať zákonom   ustanoveným postupom   svojho práva   na nezávislom a nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom   orgáne   Slovenskej republiky. Takým orgánom môže byť aj generálna prokuratúra.

Podľa   doterajšej judikatúry ústavného súdu je súčasťou   základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu,   alebo opakovaného podnetu (§ 31 ods. 2 a § 34 ods. 2 zákona o prokuratúre), pričom tomuto právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov   prokuratúry   zákonom   ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale právo, aby príslušné orgány prokuratúry   jej   podnetu   (podaniu)   vyhoveli   (m.   m.   I.   ÚS   40/01,   II.   ÚS   168/03 a III. ÚS 133/06).

Sťažovateľ tvrdí, že postupom prokurátora generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho opakovaného podnetu   došlo   k porušeniu   základného práva na inú právnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   tým,   že   prokurátor   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní opakovaného   podnetu   nezobral   do   úvahy,   že   konkrétne   dôkazy   a   skutočnosti   uvedené v opakovanom   podnete   neboli   vyhodnotené   spôsobom,   ktorý   predpokladá   riadne   súdne konanie, hoci ide o skutočnosti, ktoré majú podstatný a rozhodujúci význam pre posúdenie dôvodnosti trestného oznámenia.

Sťažovateľ   27.   septembra   2005   podal   generálnej   prokuratúre   trestné   oznámenie, v ktorom uviedol skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru nasvedčovali, že došlo k spáchaniu trestného činu príslušníkom Slovenskej informačnej služby.

Ústavný súd už v rámci   rozhodovacej   činnosti   v   obdobných   veciach   uviedol,   že právo na vznesenie obvinenia a trestné stíhanie inej osoby na základe podaného trestného oznámenia   alebo na   podanie   obžaloby   proti   nej   na   súde   prokurátorom   nie   je   súčasťou základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   (napr.   II.   ÚS   42/00,   II.   ÚS   238/02, III. ÚS 198/03).   Oznamovateľ   ani   oznamovateľ,   ktorý   tvrdí,   že   je   poškodený   trestným činom, nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v   trestnom   konaní,   je   vo   výlučnej   právomoci   orgánov   činných   v   trestnom   konaní. Ústavnému súdu ako nezávislému súdnemu orgánu ochrany ústavnosti nepatrí preskúmavať ich   rozhodnutia   a   postupy,   pokiaľ   namietané   porušenie   zákonnosti   nemá   súčasne   za následok   aj   porušenie   základného   práva   alebo   slobody.   Zo   spisovej   dokumentácie vyplynulo, že generálna prokuratúra sa vecou sťažovateľa zaoberala, jeho podnet riešila a zaslala mu vyrozumenie o spôsobe jeho vybavenia, čo ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľný spôsob vybavenia jeho podnetu. Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu má sťažovateľ právo len na to, aby jeho oznámenia, opravné prostriedky, resp. podnety boli vybavené, a k tomu podľa obsahu sťažnosti a jej príloh došlo.

Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol (IV. ÚS 55/09), že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt,   a   nie   bezprostredná   ochrana   individuálnych   subjektívnych   hmotných   práv oznamovateľa trestného činu.

Zákonnou   povinnosťou   generálnej   prokuratúry   bolo   na   opakovaný   podnet sťažovateľa primeraným spôsobom reagovať. Túto povinnosť generálna prokuratúra splnila tým, že v liste č. k. HPt 19/08-76 z 25. januára 2010 zaujala stanovisko k námietkam sťažovateľa. Skutočnosť, že generálna prokuratúra nepostupovala v súlade s predstavami sťažovateľa, nemôže zakladať porušenie jeho základných práv.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2010