znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 160/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr.   M. K.,   M., vo   veci   namietaného porušenia   jej základného práva na súdnu   a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 2 Ndob 5/2009 a jeho uznesením z 26. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. apríla 2009 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti D.,   a.   s.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Ndob 5/2009 a jeho uznesením z 26. februára 2009 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“).

Z   obsahu   príloh   k   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   účastníčka   konania vedeného   Krajským   súdom   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   pod   sp.   zn. 4 Cb 1009/2000 prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. M. K. vzniesla námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi krajského súdu v tomto konaní.

O   sťažovateľkou   vznesenej   námietke   zaujatosti   sudcu   rozhodoval   najvyšší   súd v konaní „o vylúčenie zákonného sudcu v konaní Krajského súdu v Košiciach vedeného pod sp.   zn.   4   Cb   1009/2000“. Konanie   bolo   vedené   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn. 2 Ndob 5/2009.

Najvyšší súd svojím uznesením rozhodol   o zastavení tohto konania podľa § 104 ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   z   dôvodu,   že   neboli   splnené podmienky konania pre rozhodovanie o vylúčení sudcu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie ňou označených základných a iných práv uznesením najvyššieho súdu a uviedla:

«Sťažovateľka podala námietku zaujatosti zákonnej sudkyne KS - KE... a sťažnosť na prieťahy, ktoré sú v úzkej kontinuite s dôvodnými pochybnosťami o nezaujatosti zákonného sudcu vyjadrené v podaní z 19. XI. 2008, doplnené o pádne fakty v podaní zo dňa 17. XII. 2008 a následne odstránenie nedostatkov na výzvu KS zo dňa 6. II. 2009.

Sťažnosť pod A/ bola smerovaná na nesprávnu činnosť KS KE – prieťahy... a v časti B/ vznesená námietka zaujatosti § 14 - 17 OSP, lebo sú v korelácií.

NS SR… dôkladne neprebral efektívne argumenty pre relevantné právne posúdenie zaujatosti namietanej sudkyne, ktoré boli špecifikované na str. -2- až -7- „sťažnosti“... Takúto námietku možno uplatniť aj podľa čl. 1 ods. 2, ako aj čl. 7 ods. 5 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd...

Rozhodnutie NS SR o zaujatosti zákonnej sudkyne nemožno považovať v intenciách uznesenia 2 Ndob/2009 za „ratione materiae“ ako súčasť práva v zmysle čl. 46 (1) Ústavy a čl.6 (1.) Dohovoru.

Namietam preto porušenie čl. 6, čl. 13, a čl. 17 Dohovoru... Na záver podotýkam nesprávny postup NS SR s poukazom na čl. 1 ods. (1) a (2) Ústavy SR.»

Sťažovateľka poukázala na nedostatočné odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu, ktoré je podľa nej v rozpore s § 167 ods. 2 v spojení s § 157 ods. 2 OSP, a nesprávne vyhodnotenie   dôkazov   v   rozpore   s   §   132   OSP.   Zároveň   namietala   aj   „opovrhovanie“ najvyššieho súdu ustanovením § 135 OSP, ako aj námietkami sťažovateľky o zaujatosti zákonnej sudkyne. Pri argumentácii o nesprávnosti uznesenia najvyššieho súdu poukazovala aj na to, že sudca najvyššieho súdu, ktorý rozhodoval o sťažovateľkou vznesenej námietke zaujatosti, taktiež rozhodoval o odvolaní sťažovateľky proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cb 1009/2000.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„1.   Základné   právo   D.   a.   s.   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   SR   a   čl.   6   Dohovoru o ochrane..., bolo konaním NS SR v sp. zn. 2 Ndob5/2009 porušené.

2. Ústavný súd SR prikazuje NS SR, ktorý v konaní 2 Ndob5/2009 základné právo sťažovateľky porušil, aby obnovil stav pred jeho porušením.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   všeobecným   súdom v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

V súlade   s už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu.

Najvyšší   súd   svojím   uznesením   rozhodol   o   zastavení   konania „o   vylúčenie zákonného   sudcu   v   konaní   Krajského   súdu   v   Košiciach   vedeného   pod   sp.   zn. 4Cb 1009/2000“ z dôvodu, že podľa § 104 ods. 1 OSP neboli splnené podmienky konania pre   rozhodovanie   o   vylúčení   sudcu.   Konanie „o   vylúčenie   zákonného   sudcu   v   konaní Krajského súdu v Košiciach vedeného pod sp. zn. 4Cb 1009/2000“ sa začalo na základe sťažovateľkou vznesenej námietky zákonného sudcu.

Podľa sťažovateľky k porušeniu ňou označeného základného a iného práva došlo v dôsledku nesprávnych skutkových a právnych záverov najvyššieho súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   po   preskúmaní   uznesenia   najvyššieho   súdu   konštatuje,   že   v ňom nemožno   ustáliť   prvky   arbitrárnosti,   ktoré   by   nasvedčovali   nesprávnosti   skutkových a právnych záverov namietaných sťažovateľkou alebo ktoré by spočívali v nedostatočnom zistení   skutkového   stavu   veci,   nesprávnych   právnych   záveroch,   či   nedostatočnom odôvodnení záverov najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   odôvodnenie   rozsudku   najvyššieho   súdu   je   veľmi podrobné, dôsledné a vyčerpávajúce a sťažovateľka neuviedla vo svojej sťažnosti žiadne argumenty, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť a ústavnosť záverov najvyššieho súdu.

Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa podrobne a dôsledne vysporiadal   s   obsahom   podania   sťažovateľky,   ktorým   okrem   iných   namietala   zaujatosť sudcu krajského súdu, keď uviedol:

«Predsedkyňa senátu Krajského súdu Košice predložila spisy s predladacou správou doručenou   Najvyššiemu   súdu   SR   dňa   12.   01.   2009   za   účelom   rozhodnutia   o   námietke zaujatosti   vznesenej   zástupcom   žalovaného   proti   sudcovi   (sudcom)   Krajského   súdu v Košiciach (č. l. 239 - 245 spisov). Najvyšší súd SR ako súd nadriadený vec vrátil bez vybavenia s tým, že nie sú splnené náležitosti takejto námietky, aby procesné vady boli odstránené a spisy predložené späť na rozhodnutie...

Krajský súd v Košiciach, v zmysle tejto úpravy vyzval právneho zástupcu žalovaného JUDr. K. na odstránenie vád podania podľa úpravy nadriadeného súdu listom z 27. 01. 2009, ktorý bol namietajúcemu doručený podľa vykázaného doručenia (doručenky) 05. 02. 2009... Na list dotknutý advokát reagoval listom zo 06. 02. 2009..., že namietanou sudkyňou je JUDr. K. P., čo možno z jeho podania zistiť a tiež oznámenie o ústavnom oprávnení vznesenia námietky zaujatosti a nesprávnom postupe v konaní namietanou sudkyňou. Krajský súd predložil opätovne predmetné spisy na rozhodnutie. Senát Najvyššieho súdu SR, ako senát nadriadeného súdu predtým než spochybnenie nezaujatosti sudcu prejednal skúmal, či sú splnené procesné podmienky pre taký postup. Kvôli   úplnosti   uvádza   úvodu   časť   sedemstranného   podania   zástupcu   odporcu, adresovaného k rukám predsedu Krajského súdu v Košiciach (nasleduje citácia podania, pozn.)...

súd, prejednávajúci vznesenú námietku zaujatosti, považuje za potrebné upozorniť odporcu na ustanovenie § 5 ods. 2 OSP, podľa ktorého súd nemá poučovaciu povinnosť o procesných právach a povinnostiach účastníka pri advokátskom zastúpení a už zvlášť nie samotného advokáta. Ďalej na ustanovenie § 101 ods. 1 OSP a to na povinnosť účastníka a tým v prenesení na základe plnomocenstva na advokáta, dbať na pokyny súdu. Na tieto chyby je potrebné upozorniť, pretože ich advokát vo svojich podaniach bude aj v iných konaniach opakovať...

Postup pri vznesení námietky, ktorou účastník (či v jeho mene advokát) spochybnil nezaujatosť sudcu v podaní namietajúceho je samostatným konaním a rozhoduje o tom nadriadený súd. Tomu má účastník, či jeho advokát, prispôsobiť aj také podanie... Namietajúci   uviedol   stroho   v   podaní   ustanovenia   §§   14   -   17   OSP,   ale   bez   ich vecného naplnenia. Okrem zákonného vylúčenia sudcu z prejednávania a rozhodovania veci (§ 14 ods. 2 OSP), je dané účastníkom právo vzniesť námietku zaujatosti, voči sudcovi, ktorý vec prejednáva (§ 15a ods. 1 OSP) z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1 OSP. Podľa tohto   ustanovenia   „Sudcovia   sú   vylúčení   z   prejednávania   a   rozhodovania   veci,   ak   so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti“. A podľa ods. 3 „Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach“.

Sú tri zákonné dôvody a to sudca má pomer k veci (z toho možno vyvodiť, že má záujem aj na výsledku sporu), má taký vzťah k účastníkovi (z toho by bolo možné vyvodiť, že má osobný záujem,   aby výsledok sporu bol v prospech niektorého účastníka),   alebo je z takého dôvodu zainteresovaný v prospech právneho zástupcu.

Tieto   dôvody,   aj   pokiaľ   ide   o   spochybnenie,   sa   musia   javiť   objektívne   a   nie subjektívne, ak by sa totiž pripustilo subjektívne spochybnenie, bolo by možné spochybniť každého sudcu, pre toho - ktorého účastníka nepohodlného. Ak prihliadneme na ods. 3 a porovnáme to s podaním namietajúceho, potom je možno konštatovať, že namietajúci v svojom neprehľadnom podaní ani len neuviedol také dôvody, ktoré by naplňovali citované ustanovenie.   Súd   pritom   poukazuje   na   ďalší   postup   upravený   v   nasledujúcich ustanoveniach...

Neboli   splnené   podmienky   pre   rozhodovanie   o   vylúčení   sudcu,   tento   nedostatok nebolo možné odstrániť, preto nadriadený súd konanie zastavil (§ 104 ods. 1 OSP)...»

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   absencia   zákonných   náležitostí   podania,   ktorou sťažovateľka   vznášala   námietku   zaujatosti   sudcu   krajského   súdu,   a   neodstránenie nedostatkov podania ani následným podaním sťažovateľky v zastúpení advokátom po výzve krajského súdu na ich odstránenie, je dostatočným dôvodom pre záver, ktorý bol učinený najvyšším súdom v jeho uznesení.

Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom   najvyššieho   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a neznamená ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu takýmto nie je.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľky odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2009