znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 160/08-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   29.   apríla   2008 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. Š. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky, práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva užívať majetok podľa čl. 1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1 CoE 25/2007 z 25. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti F., s. r. o.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. februára 2008   doručená   sťažnosť   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva užívať majetok podľa čl. 1   Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 CoE 25/2007 z 25. októbra 2007.

1. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že:„Sťažovateľka je obchodnou spoločnosťou v právnej forme spoločnosť s ručením obmedzeným. (...)

Na základe právoplatného a vykonateľného rozsudku podala sťažovateľka návrh na výkon   exekúcie.   (...)   Exekúcia   na   majetok   povinného   však   nebola   vykonaná,   pretože uznesením Okresného súdu Poprad č. k.: 12 Er/441/2005-31 zo dňa 20. 04. 2007 bola exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú.   Proti   predmetnému   uzneseniu   sa   sťažovateľka v zákonnej   lehote   odvolala.   Krajský   súd   v   Prešove   potvrdil   uznesením   sp. zn.:   1   CoE 25/2007   zo   dňa   25.   10.   2007   prvostupňové   rozhodnutie   a   exekúcia   bola   právoplatne zastavená dňa 31. 12. 2007.“

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd predmetným uznesením porušil ňou označené práva zaručené ústavou, dohovorom a dodatkovým protokolom. Porušenie svojich práv vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd „bez akejkoľvek právnej opory dochádza k záveru, že správca konkurznej podstaty vystupuje v súdnom konaní v mene úpadcu. V súlade s právnou úpravou v ZKV vystupoval v žalobe ako žalobca priamo správca konkurznej podstaty. Ak bol aktívne legitimovaným v spore správca konkurznej podstaty, tak v prípade zamietnutia žaloby   musí   byť   povinným   ten,   kto   bol   v   súdnom   konaní   aktívne   vecne   legitimovaný. Sťažovateľka netvrdí, že správca konkurznej podstaty má platiť vzniknuté trovy zo svojho súkromného majetku, ale nie je možné v exekučnom konaní považovať za povinnú osobu osobu odlišnú od účastníka konania v konaní, ktoré viedlo k vydaniu exekučného titulu“.

Sťažovateľka   tvrdí,   že „prijaté   závery   porušovateľa   sú   so   zreteľom   na   skutkový a právny   záver   zrejme   neodôvodnené   a arbitrárne   a z ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň majú za následok porušenie základných práv sťažovateľky. Ak zákon (ZKV) uvádza, že právo nakladať s majetkom konkurznej podstaty prechádza   na   správcu   konkurznej   podstaty   -   tak   správcu   nemožno   považovať   len   za zástupcu úpadcu, lebo správca konkurznej podstaty koná vo svojom vlastnom mene. Porušenie práva na spravodlivý proces a porušenie práva na súdnu ochranu vidí sťažovateľka vtom, že porušovateľ arbitrárne dospel k záveru, že osoba, ktorá je podľa exekučného titulu povinným, je len zástupcom povinného, teda iná osoba je povinný ako subjekt uvedený v exekučnom titule. Takýto záver nemá oporu v právnom poriadku a je arbitrárny a neudržateľný.

Právo   vlastniť   podľa   čl.   20   ústavy   a   právo   pokojne   užívať   majetok   podľa   čl.   1 dodatkového   protokolu   je   porušené   preto,   lebo   exekučný   titul,   sa   v   tomto   prípade   stal listinou, ktorá pre sťažovateľku neplní funkciu exekučného titulu, pretože povinný podľa exekučného titulu nie je povinným, ale len zástupcom úpadcu a teda podľa porušovateľa by zrejme povinným mala byť iná osoba, ako je osoba uvedená v exekučnom titule.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti rozhodol týmto nálezom: „1. Základné právo obchodnej spoločnosti F., s. r. o., sídlo: B. na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1 CoE 25/2007 zo dňa 25. 10. 2007 porušené bolo. 2. Základné právo obchodnej spoločnosti F., s. r. o., sídlo: B. vlastniť zaručené čl. 20 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   užívať   majetok   zaručené   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1 CoE 25/2007 zo dňa 25. 10. 2007 porušené bolo. 3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn.: 1 CoE 25/2007 zo dňa 25. 10. 2007 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove, aby v nej znovu konal a rozhodol. 4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti F., s. r. o., sídlo: B. náhradu   trov   právneho   zastúpenia   na   účet   advokáta   JUDr.   Š.   K.,   K.,   (...)   do   jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa   § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1.   Podľa   judikatúry   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   a   právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I. ÚS 26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   (napr.   rozhodnutia   I. ÚS 66/98,   I. ÚS 110/02, I. ÚS 140/03, IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl. 46   ods. 1 ústavy   a   taktiež   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru neznamená   právo   na   úspech   v konaní   pred   všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

Z obsahu sťažnosti vyplýva (možno vyvodiť záver), že k porušeniu základných práv a slobôd sťažovateľky došlo uznesením krajského súdu sp. zn. 1 CoE 25/2007 z 25. októbra 2007,   ktorý   jej   potvrdením   prvostupňového   uznesenia   o zastavení   exekučného   konania odňal možnosť domáhať sa svojho práva v konaní, resp. konať pred súdom. V tomto ohľade sťažovateľka poukazovala na skutočnosť, že účastníkom exekučného konania nie je akciová spoločnosť K. v konkurze, teda úpadca, ale priamo osoba správcu, proti ktorému je exekúcia vedená, a na zastavenie exekučného konania teda nebol dôvod, a najmä nie taký, aký uviedli vo svojich rozhodnutiach vo veci konajúce všeobecné súdy.

Z obsahu výroku namietaného uznesenia sp. zn. 1 CoE 25/2007 z 25. októbra 2007 vyplýva, že „v exekučnej veci vedenej u súdneho exekútora JUDr. R. R., Exekútorský úrad v P.,   za   účasti   oprávneného:   F.,   s. r. o.   (...),   proti   povinnému   JUDr.   I.   J.,   správca konkurznej podstaty úpadcu K., a. s. (...), o vymoženie 63 184,10 Sk s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného sudu Poprad č. k. 12 Er 441/2005-31 zo dňa 20. 4. 2007“ krajský súd potvrdil prvostupňové uznesenie.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd uviedol: „Napadnutým   uznesením   súd   prvého   stupňa   vyhlásil   exekúciu   za   neprípustnú a exekúciu zastavil. Oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi náhradu trov konania vo výške 611,- Sk, v lehote troch dní od právoplatnosti uznesenia.

Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému, spoločnosti K., a. s., ktorá je v konkurze, pričom na obchodnú spoločnosť v   konkurze   nie   je   možné   viesť   exekučné   konanie.   V   tomto   prípade   ide   o vymáhanie pohľadávky, ktorá vznikla po vyhlásení konkurzu, teda o pohľadávku voči podstate úpadcu, a takúto pohľadávku je možné uspokojiť jedine v priebehu konkurzu.

Proti tomuto uzneseniu, v časti výroku, ktorým súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a výroku,   ktorým   zastavil   exekúciu,   podal   oprávnený   odvolanie,   v   ktorom   žiadal rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť. Namietal, že v tomto konaní, ako aj v konaní, ktorého rozhodnutie vo veci samej je exekučným titulom v prebiehajúcej exekúcii, nie je účastníkom spoločnosť K., a. s., v konkurze, ale priamo osoba správcu konkurznej podstaty, proti komu je   exekúcia   vedená.   Preto   nie   je   možné   exekúciu   proti   správcovi   konkurznej   podstaty vyhlásiť za neprípustnú, keďže nie úpadca, ale správca konkurznej podstaty je účastníkom konania.

Povinný   vo   vyjadrení   k   napadnutému   uzneseniu   navrhol   uznesenie   súdu   prvého stupňa potvrdiť. Poukázal na to, že v tomto konaní, ako aj v konaní, ktorého rozhodnutie je exekučným titulom,   nevystupuje správca ako súkromná osoba,   ale ako subjekt konajúci v mene   úpadcu,   zastupujúci   úpadcu   navonok.   Preto   je   exekúcia   pre   pohľadávku   proti úpadcovi neprípustná   a súd prvého   stupňa   rozhodol   správne,   keď vyhlásil   exekúciu   za neprípustnú a exekučné konanie zastavil (...).“

Krajský   súd   konštatoval,   že   ako „Odvolací   súd   preskúmal   napadnuté   uznesenie podľa ust. § 212 ods. 1 O. s. p a vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 písm. c/ O. s. p., keďže odvolanie smeruje proti uzneseniu a zistil, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné“.

Následne krajský súd citoval na riešenie (posúdenie) predmetnej exekučnej veci sa vzťahujúce právne normy, vykonal ich interpretáciu a uviedol:

„V tomto konaní je ako povinný označený JUDr. I. J., správca konkurznej podstaty úpadcu K., a. s., sídlo B. Správca konkurznej podstaty v súdnom konaní vystupuje v mene úpadcu,   vykonáva   všetky   svoje   právomoci   v   jeho   mene,   vzhľadom   na   skutočnosť,   že obchodnú   spoločnosť   po   vyhlásení   konkurzu   navonok   zastupuje   ustanovený   správca konkurznej podstaty pri všetkých právnych úkonoch, ako aj v súdnych konaniach. Z týchto právnych úkonov voči tretím osobám však správca nie je zaviazaný osobne ako fyzická osoba, ale len z funkcie správcu. Teda aj v súdnom konaní, kde je na jednej zo strán účastníkom   úpadca,   v   jeho   mene   vždy   koná   správca,   ktorý   má   oprávnenie   zastupovať spoločnosť   v   konkurze   a nakladať   s majetkom   úpadcu,   avšak   osoba   správcu   nekoná   vo svojom mene, ale v mene a na účet úpadcu.“

Na základe uvedeného dospel krajský súd k záveru, že:„V prípade exekúcie vedenej voči úpadcovi, táto nemôže byť zrealizovaná a v zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. e/ zákona č. 328/1991 Zb. v spojení s ust. § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č.   233/1995   Z.   z.   musí   byť   vyhlásená   za   neprípustnú,   nakoľko   na   majetok   patriaci   do majetkovej podstaty úpadcu nie je možné viesť exekúciu. Pohľadávky vzniknuté po vyhlásení konkurzu majú povahu pohľadávky proti podstate a je ich možné uspokojiť iba v priebehu konkurzu, nie prostredníctvom exekúcie.

Odvolací súd preto uznesenie   súdu   prvého stupňa   ako   vecne   správne   a zákonne v zmysle ust. § 219 O. s. p. potvrdil.“

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie   s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už spomínaným   princípom   subsidiarity,   v zmysle   ktorého   ústavný   súd   o namietaných zásahoch   rozhoduje   len   v prípade,   že   je   vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo v prípade,   že účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

V nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m. m.   I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľky s hodnotením vykonaného dokazovania a právnym názorom všeobecných súdov, teda s ich interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jej právnej veci.

V danej veci ústavný súd nezistil, že by napadnutý postup a rozhodnutie krajského súdu   boli svojvoľné a že by zasahovali do základného práva sťažovateľky   podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   základné   právo   na   súdnu   ochranu   v zmysle   čl. 46 ods. 1   ústavy   a   právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   nemôže   byť   porušené   iba   tou skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záveroch   s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   na   posúdenie   veci   interpretoval   a aplikoval,   a jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a preto   aj   celkom   legitímne   a právne   akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných ustanovení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995   Z.   z.   o súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, ako aj zákonného ustanovenia o potvrdení vecnej správnosti prvostupňového uznesenia odvolacím súdom je namietané uznesenie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

Ústavný   súd   považuje   postup   krajského   súdu   pri   preskúmavaní   rozhodnutia Okresného súdu Poprad za legitímny a vylučujúci možné porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s namietaným   rozsudkom krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   práva   na   súdnu   a inú právnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1   ústavy a   práva podľa čl. 6 ods. 1   dohovoru nie je záruka,   že rozhodnutie   súdu   bude   spĺňať   očakávania   a predstavy   účastníka   konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné a nearbitrárne.   V opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a namietaným porušením označených práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojich práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, ako aj podľa čl. 1 dodatkového protokolu len z dôvodu svojvoľnosti a arbitrárnosti záverov napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ústavný súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa osobitne uvedeným článkom ústavy a dodatkového protokolu, ktoré mali byť podľa nej taktiež   porušené.   Pretože   ústavný   súd   nezistil   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu a možným porušením základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemožno vzhľadom na to uvažovať ani o porušení ďalších sťažovateľkiných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy,   ako   ani   podľa   čl. 1   dodatkového protokolu.

Absencia   porušenia   ústavnoprávnych   princípov   vylučuje   založenie   sekundárnej zodpovednosti   všeobecných   súdov   za   porušenie   základných   práv   sťažovateľky hmotnoprávneho   charakteru   (IV. ÚS 116/05).   Ústavný   súd   totiž   v súlade   so   svojou doterajšou   judikatúrou   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva   názor,   že   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že všeobecný   súd   súčasne   porušil   ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou   voči   všeobecným   súdom,   a   nie   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti   podľa čl. 124   ústavy   v spojení   s   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   by   takým   postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy.

Z uvedených   skutočností   teda   vyplýva,   že   sťažnosť   sťažovateľky   je   aj   v časti namietajúcej   porušenie   čl. 20   ods. 1   ústavy   a   čl. 1   dodatkového   protokolu   zjavne neopodstatnená.

3. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, ďalšími návrhmi sťažovateľky sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 29. apríla 2008