znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 160/07-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. septembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. D. R. a R. R., obaja bytom B., zastúpených advokátkou Mgr. R. Z., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Obo 58/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PhDr. D. R. a R. R.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2007 doručená sťažnosť PhDr. D. R. a R. R., obaja bytom B. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 2 Obo 58/2007. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 22. júna 2007 a bola doplnená podaním z 18. júla 2007 doručeným ústavnému súdu 23. júla 2007.

Zo   sťažnosti   a z   jej   doplnenia   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   do   20.   apríla   2004 spoločníkmi   obchodnej   spoločnosti   L.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „spoločnosť“),   a   ďalším spoločníkom bola firma V., s. r. o. (ďalej len „firma“). Sťažovatelia 20. apríla 2004 uzavreli s Mgr. V. S. (ďalej len „zmluvný partner“) zmluvu o pôžičke, ktorou si od neho požičali 5 000 000 Sk, a zmluvu o pôžičke uzavreli aj s firmou O., s. r. o., od ktorej si požičali 2 000 000   Sk.   Za   účelom   zabezpečenia   oboch   zmlúv   poskytli   svoje   obchodné   podiely v spoločnosti   a vo   firme.   Dňa   20. apríla   2004   uzavreli   zmluvy   o prevode   obchodných podielov, ktoré mali byť schválené rozhodnutiami mimoriadneho valného zhromaždenia spoločnosti a firmy. Napriek dohode, že zmluvy o prevodoch obchodných podielov budú plniť len zabezpečovaciu funkciu (všetky vyhotovenia zmlúv, ako aj dokumentov týkajúcich sa konania mimoriadnych valných zhromaždení boli uložené v trezore zmluvného partnera), zmluvný   partner   predmetné   zmluvy   zaregistroval   v obchodnom   registri,   a tak   sa   stal výlučným vlastníkom   spoločnosti   a firmy. Sťažovatelia s takýmto postupom   nesúhlasili a žiadali od neho vrátenie obchodných podielov. Keďže im zmluvný partner nevyhovel, 3. augusta 2004 podali na neho trestné oznámenie, následkom ktorého je trestne stíhaný za trestný   čin   podvodu.   Keďže   mimoriadne   valné   zhromaždenia   v spoločnosti   a vo   firme v skutočnosti   neprebehli,   súbežnými   žalobami   z 12. júla   2004   sa   sťažovatelia   domáhali vyslovenia   neplatnosti   uznesení   mimoriadnych   valných   zhromaždení.   Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Cbs 90/04-307 zo 14. februára 2006   boli   napadnuté   uznesenia,   ktorými   došlo   ku   schváleniu   prevodov   obchodných podielov,   vyhlásené   za   neplatné.   Písomné   vyhotovenie   rozsudku   bolo   krajským   súdom odovzdané na poštovú prepravu 20. apríla 2006. Podľa vyznačenej doložky právoplatnosti a vykonateľnosti   rozsudok   krajského   súdu   nadobudol   právoplatnosť   10.   mája   2006 a vykonateľnosť 13. mája 2006. Zmluvný partner po vydaní tohto rozsudku 13. marca 2006 rozhodol o tom, že pre nedostatok majetku sa spoločnosť zrušuje bez právneho nástupcu, hoci v skutočnosti mala spoločnosť rozsiahle majetkové práva. Na základe toho obchodný register   25.   apríla   2006   bez   vedomia   sťažovateľov   spoločnosť   vymazal   z obchodného registra.   Najvyšší   súd   23. apríla   2007   bez   akéhokoľvek   predchádzajúceho   kontaktu a korešpondencie   so   sťažovateľmi,   takmer   rok   po   nadobudnutí   právoplatnosti a vykonateľnosti   rozsudku   krajského   súdu,   doručil   sťažovateľom   uznesenie   sp.   zn. 2 Obo 58/2007 z 28. marca 2007, ktorým rozsudok krajského súdu č. k. 9 Cbs 90/04-307 zo 14.   februára   2006   zrušil   a konanie   zastavil.   Sťažovatelia   uviedli,   že   pred   doručením uznesenia   najvyššieho   súdu   zistili,   že   hoci   konanie   vedené   krajským   súdom   bolo právoplatne skončené, najvyšší súd vo veci koná. Na základe toho telefonicky a potom písomne   19.   marca   2007   žiadali   najvyšší   súd   o možnosť   nahliadnuť do   spisu.   Žiadosti nebolo   vyhovené,   pretože   sudca   JUDr.   J.   Š.   odmietol   vydať   spis.   Sťažovatelia   podali 28. marca 2007 sťažnosť a podaním z 2. apríla 2007 namietali zaujatosť sudcu. Predseda najvyššieho   súdu   listom   z 27.   apríla   2007   im   oznámil,   že   vo   veci   už   bolo   rozhodnuté 28. marca 2007, a k námietke zaujatosti sa nevyjadril. Sťažovatelia mohli do spisového materiálu nahliadnuť až 4. mája 2007 na krajskom súde, z ktorého zistili, že najvyšší súd prípisom z 1. marca 2007 predložil krajskému súdu list zmluvného partnera ako fyzickej osoby zo 4. januára 2007 (doručený 5. januára 2007), ktorým žiadal zrušenie vyznačenia doložky   právoplatnosti   na   rozsudku   krajského   súdu.   Najvyšší   súd   zároveň   oznámil krajskému súdu, že uvedené podanie zmluvného partnera je potrebné považovať za opravný prostriedok.

Sťažovatelia zastávajú názor, že postupom najvyššieho súdu došlo k porušeniu ich práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy. Najvyšší súd im odňal možnosť konať pred ním ako odvolacím orgánom, keď im neoznámil, že začína odvolacie konanie,   nedoručil   im   odvolanie   proti   rozsudku   krajského   súdu,   a ani   im   neumožnil zúčastniť sa tohto konania. Nebral do úvahy ani to, že odvolanie môže podať iba účastník konania (zmluvný partner podal odvolanie vo vlastnom mene ako fyzická osoba, a to šesť mesiacov   po   právoplatnosti   rozsudku).   Na   základe   takéhoto   „opravného   prostriedku“ najvyšší   súd   konal,   rozsudok   zrušil   a konanie   vo   veci   zastavil,   čím   zmaril   výkon právoplatného   rozsudku   krajského   súdu.   Sťažovatelia   ďalej   uvádzajú,   že   nie   je   možné stotožniť sa s argumentáciou najvyššieho súdu, že zmluvný partner ako konateľ spoločnosti nemohol mať záujem na neprevzatí rozsudku, pretože ak by mu bol riadne doručený a podal by proti nemu odvolanie a v priebehu odvolacieho konania by spoločnosť zanikla, odvolací súd   by   musel   rozsudok   zrušiť   a konanie   zastaviť.   Takýmto   postupom   sa   najvyšší   súd odklonil   od   zásady   spravodlivosti,   poprel   tým   aj   základný   princíp,   podľa   ktorého   ku skončeniu   prvostupňového   konania   nedochádza   doručením   rozhodnutia,   ale   verejným vyhlásením   rozsudku.   K tomu   došlo   14.   februára   2006,   keď   spoločnosť   ešte   nebola vymazaná   z obchodného   registra   a   neexistovalo   ani   rozhodnutie   zmluvného   partnera o zrušení   spoločnosti   bez   právneho   nástupcu.   Najvyšší   súd   sťažovateľom   žiadnym spôsobom   neumožnil,   aby   boli   na   prerokovaní   veci   prítomní,   a   konal   bez   nariadenia pojednávania v rozpore s ustanovením § 214 ods.   1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku. Tým,   že   najvyšší   súd   sťažovateľom   zamedzil   prístup   k odvolaciemu   konaniu,   o ktorom nemali žiadne   informácie,   a tým,   že   im   neumožnil   nahliadnuť do   spisu,   porušil   zásadu kontradiktórnosti a princípu rovnosti zbraní ako základných prvkov práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovatelia podali proti uzneseniu najvyššieho súdu z 22. mája 2007 dovolanie.

Sťažovatelia žiadajú vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo   58/2007   a prikázal   najvyššiemu   súdu   zaplatiť   sťažovateľom   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk a náhradu trov konania. Napokon sťažovatelia žiadajú vydať   dočasné   opatrenie,   ktorým   by   ústavný   súd   odložil   vykonateľnosť   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 58/2007 z 28. marca 2007.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 58/2007 z 28. marca 2007 vyplýva, že rozsudok krajského súdu č. k. 9 Cbs 90/04-307 zo 14. februára 2006 bol zrušený a konanie o neplatnosť uznesení mimoriadneho valného zhromaždenia bolo zastavené. Krajský súd rozsudkom   určil   neplatnosť   uznesení   mimoriadneho   valného   zhromaždenia   z 20.   apríla 2004. Podaním bývalého konateľa spoločnosti zmluvného partnera z 25. apríla 2006 bolo krajskému súdu oznámené, že spoločnosť zanikla výmazom z obchodného registra. Preto navrhol,   aby   bolo   predmetné   konanie   zastavené   a   súčasne   pripojil   výpis   z obchodného registra,   z ktorého   vyplývalo, že spoločnosť   bola zrušená bez likvidácie   pre nedostatok majetku 13. marca 2006 a na základe toto došlo k jej výmazu. Rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 10. mája 2006. Podaním krajskému súdu z 15. mája 2006 zmluvný partner požadoval odstránenie nesprávne vyznačenej právoplatnosti rozsudku, lebo podľa jeho názoru rozsudok nebol zaniknutej spoločnosti doručený zákonným spôsobom. Ďalším podaním   doručeným   krajskému   súdu   25.   júla   2005   žiadal,   aby   nesprávne   vyznačenie právoplatnosti   rozsudku   bolo   odstránené   postupom   podľa   §   164   Občianskeho   súdneho poriadku   pri   zachovaní   postupu   podľa   §   107   ods.   4   Občianskeho   súdneho   poriadku. K otázke   vyznačenia   právoplatnosti   a s tým   spojeného   doručenia   rozsudku,   ktorá   ostala sporná,   sa   vyjadrili   súdna   tajomníčka   aj   senát   krajského   súdu   tak,   že   pri   doručovaní rozsudku bol zachovaný postup podľa § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Následne bola   vec   predložená   najvyššiemu   súdu.   Keďže   zaniknutá   spoločnosť   bola   právnickou osobou, podmienky pri doručovaní neboli dodržané, a nie je ani zrejmé, prečo krajský súd aplikoval pri doručovaní ustanovenie § 47 Občianskeho súdneho poriadku vzťahujúce sa na doručovanie fyzickým osobám, keď doručovanie právnickým osobám má osobitnú úpravu v ustanovení § 48 Občianskeho súdneho poriadku. Keďže spoločnosť už nevyvíjala činnosť, nebolo možné doručiť   jej zásielku   na adresu   sídla   spôsobom   uvedeným v § 48 ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Do   úvahy   prichádzal   postup   podľa   odseku   2   tohto ustanovenia, pričom zo spisov je zrejmá aj iná adresa ako je sídlo spoločnosti, a to adresa trvalého   bydliska   zmluvného partnera   ako   konateľa.   Nemožno   priznávať hmotnoprávne účinky iba samotnému zápisu v obchodnom registri v tom zmysle, že obchodný register rozhoduje o tom, či k určitej právnej skutočnosti došlo. On má evidenčnú funkciu, na ktorej sa zakladá pozitívny (alebo aj negatívny) princíp publicity. Napokon je potrebné prihliadnuť aj na to, že zmluvný partner ako konateľ spoločnosti nemohol mať záujem na neprevzatí rozsudku.   Ak   by   mu   bol   riadne   doručený   a podal   by   proti   nemu   odvolanie   (pričom v priebehu odvolacieho konania by spoločnosť zanikla), najvyšší súd by musel rozhodnúť tak,   ako   je   to   uvedené   vo   výroku.   Pri   skúmaní   podmienok   konania   podľa   §   103 Občianskeho   súdneho   poriadku   najvyšší   súd   zistil,   že   žalovaná   spoločnosť   pred právoplatným skončením konania stratila vecnú a procesnú spôsobilosť byť účastníkom konania, preto rozsudok krajského súdu zrušil a konanie zastavil.

Podľa zistenia ústavného súdu dovolanie z 21. mája 2007 podané sťažovateľmi proti uzneseniu najvyššieho súdu bolo doručené najvyššiemu súdu 29. mája 2007. Dovolacie konanie je vedené pod sp. zn. 1 Obdo V 53/2007.

Z dovolania vyplýva, že jeho prípustnosť zakladajú sťažovatelia na ustanoveniach § 237 písm. e) a f) Občianskeho súdneho poriadku. Prípustnosť dovolania z dôvodu § 237 písm.   e)   Občianskeho   súdneho   poriadku   vidia   v tom,   že   odvolacie   konanie   nemôže prebehnúť bez návrhu, ktorým je riadne odvolanie účastníka konania. Odvolanie však podal zmluvný partner ako fyzická osoba, ktorý účastníkom konania nebol. Preto k odvolaciemu konaniu došlo bez príslušného návrhu (odvolania). Prípustnosť dovolania z dôvodu § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku vidia v tom, že krajský súd, ale ani najvyšší súd im ako   účastníkom   konania   nedoručili   podané   odvolanie,   neposkytli   im   žiadnu   lehotu   na vyjadrenie   k odvolaniu   a najvyšší   súd   o odvolaní   rozhodol   bez   nariadenia   odvolacieho pojednávania,   teda   v rozpore   s ustanovením   §   214   ods.   1   a 2   Občianskeho   súdneho poriadku.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Ako to vyplýva z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy,   ak poskytovanie   tejto   ochrany   nie   je v právomoci   všeobecných   súdov.   V danom prípade   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   základným   právam   sťažovateľov vyplývajúcim z ústavy prináleží všeobecným súdom (najvyššiemu súdu), čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Sťažovatelia podali proti uzneseniu najvyššieho súdu v zákonnej lehote dovolanie. Prípustnosť dovolania vyvodzujú z ustanovení § 237 písm. e) a f) Občianskeho súdneho poriadku. O dovolaní rozhodnuté dosiaľ nebolo.

Ústavný   súd   odhliadnuc   od   argumentácie   sťažovateľov   týkajúcej   sa   prípustnosti dovolania   uvádza,   že   dovolaciu   námietku,   podľa   ktorej   sťažovateľom   nebolo   doručené podané   odvolanie,   nemohli   sa   k nemu   vyjadriť   a nedošlo   k nariadeniu   odvolacieho pojednávania,   je   potrebné   považovať   za   dovolací   titul   a dovolací   dôvod   vyplývajúci z ustanovení § 237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku. Ďalšia dovolacia   námietka,   podľa   ktorej   odvolacie   konanie   prebehlo   bez   toho,   aby   oprávnená osoba podala odvolanie, sa javí ako dovolací titul a dovolací dôvod v zmysle ustanovení § 237 písm. d) a § 241 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku. Napokon skutočnosť, že odvolací súd zrušil rozsudok krajského súdu a konanie zastavil, sa javí ako faktická zmena rozsudku krajského súdu, čo by zakladalo prípustnosť dovolania podľa § 239 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Tým sa však podľa ústavného súdu nijako neprejudikuje prípustnosť a dôvodnosť podaného dovolania sťažovateľov.

Keďže vo veci   bolo podané dovolanie, právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľov má najvyšší súd ako súd dovolací, čo zároveň vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   v celom   rozsahu,   nebolo   už potrebné osobitne sa zaoberať návrhom sťažovateľov na vydanie dočasného opatrenia.Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. septembra 2007