znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 160/06-5

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4.   mája 2006 predbežne prerokoval sťažnosť R. Č., bytom M., vo veci namietaného porušenia základných práv   a slobôd   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 S 9/04 z 1. októbra 2004 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.   2   Sž-o-KS   266/2004   z 21.   januára   2006   a jeho   žiadosť   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť R. Č. o d m i e t a.

2. Žiadosti R. Č. o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla 2006 doručená   žiadosť   R.   Č.,   bytom   M.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   o ustanovenie   právneho zástupcu v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“).Zo žiadosti vyplýva, že sťažovateľ požiadal o priznanie peňažného kompenzačného príspevku   na   kompenzačné   zvýšenie   výdavkov   na   diétne   stravovanie.   Rozhodnutím Okresného   úradu   S.,   odboru   sociálnych   vecí   (ďalej   len   „okresný   úrad“), sp. zn. S 1354/2001-11, 532/2002-09 z 22. septembra 2003 nebol sťažovateľovi požadovaný peňažný   príspevok   priznaný.   Rozhodnutím   Ústredia   práce,   sociálnych   vecí   a rodiny   B., pracoviska   K.   (ďalej   len   „ústredie“),   sp.   zn.   2004/00455   z 24.   februára   2004   bolo rozhodnutie okresného úradu potvrdené. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 S 9/04-17 z 1. októbra 2004 bola zamietnutá žaloba sťažovateľa proti rozhodnutiu ústredia. Napokon rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   2   Sž-o-KS   266/2004   z 25.   januára   2006   doručeným sťažovateľovi   21.   februára 2006   bol   rozsudok   krajského súdu   potvrdený.   Podľa   názoru sťažovateľa   tento   spĺňal   všetky   zdravotné   a ďalšie   zákonom   stanovené   podmienky   na priznanie peňažnej kompenzácie. Pokiaľ sa napriek tomu dospelo k pre neho nepriaznivým záverom, došlo tým k porušeniu sťažovateľovho práva na spravodlivý súdny proces. Keďže sťažovateľ   je   invalidným   dôchodcom   a ťažko   postihnutou   osobou,   žije   v spoločnej domácnosti   s manželkou   a školopovinným   dieťaťom,   nemôže   si   dovoliť   zaplatiť   trovy povinného právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 266/2004 z 25. januára 2006 vyplýva, že najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu č. k. 2 S 9/04-17 z 1. októbra 2004. Podľa názoru najvyššieho súdu vykonanými dôkazmi vrátane odborného posúdenia sa preukázalo, že sťažovateľ nespĺňa zákonom predpísané podmienky. Nebolo preto možné považovať za dôvodnú ani námietku sťažovateľa o nedostatočnom zistení skutkového stavu veci, ale ani jeho námietku o nesprávnom právnom posúdení vecí.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   Ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 30 a § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 31a zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) môže ústavný súd ustanoviť fyzickej osobe alebo právnickej osobe právneho zástupcu, ak taká osoba o to požiada, ak to odôvodňujú jej pomery   a ak   nejde   o zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   práva.   Tieto   tri   podmienky   na ustanovenie právneho zástupcu musia byť splnené súčasne.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05).

Ústavný súd pri prerokovaní podania sťažovateľa dospel predovšetkým k záveru, že hoci   sťažovateľ   výslovne   požaduje   iba   ustanovenie   právneho   zástupcu,   v skutočnosti obsahom jeho podania je aj sťažnosť vo veci porušenia základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy podľa čl. 127 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 S 9/04 z 1. októbra 2004 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž-o-KS 266/2004 z 21. januára 2006.

Vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči   rozsudku   krajského   súdu sp. zn. 2 S 9/04 z 1. októbra 2004, nie je daná právomoc ústavného súdu. Ako to vyplýva z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu   poskytovať   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   subsidiárne,   teda   iba   vtedy,   ak   poskytnutie ochrany základným právam a slobodám neprislúcha všeobecnému súdu. V danom prípade bolo voči rozsudku krajského súdu prípustné odvolanie, o ktorom rozhodoval najvyšší súd. Preto bolo v právomoci najvyššieho súdu ochranu poskytnúť (bod 1 výroku uznesenia).

Vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   voči   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 2   Sž-o-KS   266/2004   z 21.   januára   2006,   je   sťažnosť   zjavne   neopodstatnená. Sťažovateľ považoval rozsudok najvyššieho súdu, rovnako ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré mu   predchádzali,   za   porušenie   práva   na   spravodlivý   súdny   proces   v podstate   preto,   že všeobecné súdy a správne orgány dospeli ku odlišným skutkovým a právnym záverom ako sťažovateľ, keď jeho finančný nárok nepovažovali za dôvodný.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa jeho konštantnej judikatúry neúspech účastníka konania v súdnom spore neznamená automaticky porušenie jeho práva na súdnu ochranu,   resp.   na   spravodlivý   súdny   proces.   Za   porušenie   týchto   základných   práv   sa považuje   napr.   nerešpektovanie   princípu   kontradiktórnosti   súdneho   konania   a   rovnosti zbraní. V podanej sťažnosti sa však nenachádzajú žiadne tvrdenia, z ktorých by bolo možné čo len predbežne vyvodiť prípadné porušenie základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivý súdny proces. Vzhľadom na tieto skutočnosti podľa názoru ústavného súdu treba túto časť sťažnosti považovať za zjavne neopodstatnenú (bod 1 výroku uznesenia).

Ústavný súd pri prerokovaní žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu zistil,   že   hoci   podľa   ním   predložených   dokladov   by   ustanovenie   právneho   zástupcu prichádzalo do úvahy, sťažovateľ nespĺňa poslednú podmienku, podľa ktorej nesmie ísť o zrejme bezúspešné uplatňovanie práva. Uvedená skutočnosť je zrejmá z už uvedených úvah,   z ktorých   vyplýva,   že   sťažnosť   je   zjavne   neopodstatnená   preto   nemohol   žiadosti vyhovieť (bod 2 výroku uznesenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. mája 2006