znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 160/05-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 5. októbra 2005 v senáte zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť M.   P.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J. M.,   K.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Košice   II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 495/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 495/99   p o r u š i l právo M. P., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   495/99 p r i k a z u j e   konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. M. P. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 40 000 Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. M. P.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7 803 Sk (slovom sedemtisícosemstotri   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II p o v i n n ý vyplatiť   na   účet   advokáta JUDr.   J.   M.,   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 25. augusta 2005 č. k. I. ÚS 160/05-7 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. P., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného   súdu   Košice   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 17 C 495/99 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

1. 1. Zo sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka podala 23. apríla 1999 na okresnom súde návrh proti odporcovi J. P. o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“). Podľa názoru sťažovateľky v období od 17. apríla 2000 okresný súd nevykonal žiadny úkon až do 26. mája 2004, keď okresný súd vyzval sťažovateľku, aby doručila   súdu   listinné   dôkazy.   Navrhovateľka   tejto   výzve   vyhovela   a   27.   júla   2004 požadované   listinné   dôkazy   predložila   súdu.   Dňa   31.   januára   2005   okresný   súd u sťažovateľky   urgoval,   aby   v lehote   20   dní   predložila   opätovne   listinné   dôkazy   pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty. V napadnutom konaní bolo prvé pojednávanie vo veci   nariadené   s odstupom   šiestich   rokov   od   podania   návrhu,   a   to   na   11.   apríl   2005. Pojednávanie   sa   napokon   neuskutočnilo,   pretože   sa   nepodarilo   doručiť   odporcovi predvolanie   na   pojednávanie.   Sťažovateľka   podaním   z 19.   mája   2005   požiadala   súd o vytýčenie pojednávania. Dňa 17. júna 2005 podala sťažovateľka predsedovi okresného súdu   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní.   Dňa   20.   júna   2005   bola   sťažovateľke   doručená odpoveď   zákonnej   sudkyne,   v ktorej   bolo   uvedené,   že   v napadnutom   konaní   nemožno nariadiť   pojednávanie,   pretože   adresa   odporcu   nie   je   známa.   Dňa   21.   júna   2005 sťažovateľka dostala odpoveď predsedu okresného súdu, v ktorej konštatuje, že k prieťahom v konaní   došlo,   avšak   súd   vo   veci   už   koná,   ale   dĺžku   konania   ovplyvňuje   objektívna procesná prekážka - nemožnosť doručiť zásielku odporcovi.

Sťažovateľka zastáva názor, že obdobie od podania návrhu až po nariadenie prvého pojednávania je obdobím neospravedlniteľných prieťahov v konaní a je zrejmé, že bolo porušené   jej   základné   právo   na   prerokovanie   a rozhodnutie   vo   veci   bez   zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka dodala, že podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu právo zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy sa môže realizovať len prostredníctvom takého konania súdu, ktoré smeruje k odstráneniu právnej neistoty, kvôli ktorej sa navrhovateľ obrátil na orgán súdnej moci. K zbytočným prieťahom môže dôjsť nielen samotným nekonaním príslušného súdu, ale   aj   takou   činnosťou   súdu,   ktorá   nesmeruje   k odstráneniu   právnej   neistoty   účastníka súdneho   konania,   teda   k právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci.   Navyše,   pokiaľ   sa   súdu nepodarilo doručiť odporcovi predvolanie na známu adresu a iný jeho pobyt nie je známy, môže ustanoviť odporcovi opatrovníka.

1. 2. Vzhľadom na uvedené relevantné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd v danej veci vydal tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľky M. P. na prerokovanie a rozhodnutie vo veci bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II. sp. zn. 17 C 495/99 bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Okresnému súdu Košice II., aby   vo veci sp. zn. 17 C 495/99 konal.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke podľa článku 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk.

4. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnemu zástupcovi sťažovateľky (...).“

3. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. V. K., listom zo 16. septembra 2005 sp. zn. Spr. 1040/05 a právny zástupca sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu z 26. septembra 2005.

3. 1. Predseda okresného súdu vo svojom   vyjadrení uviedol   chronológiu   úkonov okresného súdu v danej veci a k tomu dodal, že:

„Vzhľadom na (...) chronológiu vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že v danom konaní k prieťahom došlo. Uvedená situácia bola spôsobená aj objektívnymi dôvodmi, a to enormnou   zaťaženosťou   aj   vo   veci   konajúcej   sudkyne   a procesnými   prekážkami spočívajúcimi v nemožnosti doručovania zásielok žalovanému.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho (...).“

3. 2. Právny zástupca sťažovateľky vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu predsedu okresného súdu uviedol, že:

«(...) oznamujem, že súhlasím v zmysle ust. § 30 ods. 2 zák. č. 38/1993 Z. z. s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho pojednávania nakoľko od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby vyjadrenie odporcu zo dňa 22. 9. 2005 vo vyššie označenej právnej veci vzal za základ pre svoje rozhodnutie, keďže odporca   uznal,   že   v konaní   došlo   k prieťahom.   Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažnosť   bola podaná oprávnene.

V tejto súvislosti poukazujeme na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach týkajúcich sa práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a to napr. II. ÚS 48/96 č. 11/97 (...) a ďalej (...) II. ÚS 26/95 č. 7/95. Nekonanie súdu v období od 23. 4. 1999 do dňa podania sťažnosti na Ústavný súd zakladá neodôvodnené prieťahy v konaní, a tým je v príčinnej súvislosti porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy. Súd počas obdobia 6 rokov neurobil nič, aby odstránil stav právnej neistoty, ktoré sprevádza súdne konanie. Dokonca ani predmet sporu nenasvedčuje tomu, že by sa jednalo o právne alebo fakticky zložitú vec, o ktorej súd rozhoduje (...).

Tvrdenia   predsedu   Okresného   súdu   Košice   II   sa   týkajú   personálnych a organizačných   problémov   súdu,   ktoré   nemajú   priamu   súvislosť   ani   náväznosť   na prejednávanú vec. Čo sa týka nemožnosti doručovania zásielok odporcovi v spore 17 C 495/1999, trváme na svojom stanovisku, ktoré sme súdu predložili v samotnej sťažnosti a to, že za tento stav nenesie sťažovateľka zodpovednosť. Pokiaľ sa súdu nepodarilo doručiť odporcovi predvolanie na známu adresu a iný jeho pobyt nie je známy môže v zmysle ust. § 29 ods. 2 OSP ustanoviť odporcovi opatrovníka.

Žiadam Ústavný súd SR, aby mi priznal primerané finančné zadosťučinenie podľa ust.   §   127   Ústavy   Slovenskej   republiky,   nakoľko   ochrana   práv   nebola   rýchla   a účinná v súlade s ust. § 6 OSP. Pretrváva stav právnej neistoty už 6 rokov spôsobený prieťahmi v konaní.

V danom prípade bol súd vyše 6 rokov vo veci nečinný. Finančné zadosťučinenie žiadam od roku 1999 vo výške (...) 60 000,- Sk, ktoré zodpovedá aj judikatúre Európskeho súdu. Súd   priznáva   odmenu   a náhradu   hotových   výdavkov   právnemu   zástupcovi sťažovateľky JUDr. J. M., advokátovi, v K. v zmysel ust. § 11 ods. 2 vyhl. 655/2004 Z. z. vo výške 7 803,- Sk za tri právne úkony á 2 501,- Sk, 3 x paušál á 150,- Sk (prevzatie a písomné podanie vo veci, vyjadrenie) na účet.»

4.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 495/99:

Dňa 23. apríla 1999 podala sťažovateľka na okresnom súde návrh na vyporiadanie BSM   proti   J.   P.,   bytom   S.   (ďalej   len   „odporca“).   Vec   bola   zaevidovaná   pod sp. zn. 17 C 495/99.

Dňa 4. októbra 1999 konajúca sudkyňa dala úpravou pokyn pre doručenie návrhu odporcovi s tým, aby sa k nemu vyjadril. Doručenie však bolo bezvýsledné.

Dňa   27.   októbra   1999   súd   vyzval   sťažovateľku,   aby   oznámila   aktuálnu   adresu bydliska odporcu. Súd zároveň požiadal Obvodné oddelenie Policajného zboru v S. (ďalej len   „polícia“)   o prešetrenie   adresy   bydliska   odporcu   a Register   obyvateľov   Slovenskej republiky (ďalej len „register obyvateľov“) o oznámenie adresy trvalého bydliska odporcu. Dňa 12. novembra 1998 register obyvateľov oznámil súdu, že adresa trvalého pobytu odporcu je v S.

Dňa 15. novembra 1999 polícia oznámila súdu, že odporca sa zdržiava na adrese S., v dome svojich rodičov. Kancelárii súdu bol neskôr úpravou daný pokyn na zaslanie návrhu odporcovi na adresu. Zásielka sa však vrátila späť nedoručená.

Dňa   11.   januára   2000   sťažovateľka   telefonicky   oznámila   súdu,   že   adresa zamestnávateľa odporcu je S., a. s., B.

Dňa 21. marca 2000 bol návrh doručený odporcovi na adresu jeho zamestnávateľa.Dňa 27. apríla 2000 odporca doručil súdu svoje vyjadrenie k návrhu.Dňa 4. mája 2004 bol úpravou kancelárii súdu daný pokyn, aby zaslala vyjadrenie odporcu sťažovateľke, vyzvala odporcu upresniť položky, ktoré patria do BSM, pripojila spis   okresného   súdu   sp.   zn.   26   C   334/96   a   aby vyzvala   sťažovateľku   na   doloženie aktuálneho listu vlastníctva ohľadne nehnuteľnosti, ktorá je predmetom sporu.

Dňa 26. mája 2004 súd vyzval odporcu, aby v lehote 20 dní upresnil položky, ktoré patria do BSM.

Dňa   26.   mája 2004   súd   vyzval sťažovateľku,   aby   v lehote   20   dní   doručila   súdu listinné dôkazy.

Dňa   27.   júla   2004   sťažovateľka   požiadala   súd   o predĺženie   lehoty   na   zaslanie dokladov.

Dňa 18. augusta 2004 sťažovateľka doručila súdu vyjadrenie k okolnostiam uzavretia zmluvy o mladomanželskej pôžičke a zaslala súdu požadované doklady.

Dňa 31. januára 2005 súd pod hrozbou poriadkovej pokuty 5 000 Sk urgoval splnenie výzvy   z   26.   mája   2004   sťažovateľkou   i   odporcom.   Sťažovateľku   súčasne   vyzval,   aby oznámila, či trvá na podanom návrhu.

Dňa 7. februára 2005 sťažovateľka prostredníctvom faxu oznámila súdu, že žiadané doklady súdu doručila 18. augusta 2004 osobne do podateľne súdu.

Dňa 11. apríla 2005 sa uskutočnilo vo veci pojednávanie, na ktoré sa nedostavil odporca. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom zistenia adresy odporcu.Dňa   15.   apríla   2005   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu doručila súdu „vyjadrenie k tvrdeniam odporcu“.

Dňa 26. apríla 2005 súd požiadal register obyvateľov o zistenie pobytu odporcu a tiež požiadal políciu   a Obecný   úrad S.   o prešetrenie   pobytu   odporcu.   Zároveň   súd   požiadal rodičov odporcu o oznámenie jeho adresy bydliska.

Dňa 11. mája 2005 polícia oznámila súdu, že odporca sa toho času zdržiava v Českej republike na presne nezistenej adrese.

Dňa 12. mája 2005 mesto S. oznámilo súdu, že odporca má trvalý pobyt na adrese S. Na tejto adrese sa však podľa vyjadrenia susedov nezdržiava.

Dňa 16. mája 2005 register obyvateľov oznámil súdu, že adresa trvalého pobytu odporcu je v S.

Dňa   19.   mája   2005   právny   zástupca   sťažovateľky   požiadal   o vytýčenie   termínu pojednávania vo veci a zároveň doručil súdu rozhodnutie Správy katastra v L.

Dňa 1. augusta 2005 uznesením sp. zn. 17 C 495/99 súd ustanovil odporcovi za opatrovníčku M. P. zo S.

Dňa   1.   augusta   2005   súd   vyzval   opatrovníčku   odporcu,   aby   sa   v lehote   15   dní vyjadrila k návrhu.

Dňa   15.   augusta   2005   odporca   doručil   súdu   svoje   odvolanie   proti   uzneseniu   o ustanovení opatrovníčky.

Dňa 14. septembra 2005 súd nariadil pojednávanie na 5. október 2005 a požiadal Mestskú políciu v S. o súčinnosť pri doručovaní predvolania odporcovi.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní   o vyporiadanie   BSM   vedenom   pod   sp.   zn.   17   C   495/99,   v ktorom sťažovateľka   vystupuje   ako   navrhovateľka,   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že rozhodovanie o vyporiadanie BSM môže predstavovať určitý stupeň zložitosti súvisiaci s určovaním jeho masy,   ako   aj   hodnoty   často   znaleckým   dokazovaním.   Doterajší   zdĺhavý   priebeh napadnutého   konania   však   ústavný   nemôže   pripísať   na   vrub   faktickej   náročnosti prerokovávanej   veci.   Napokon   ani   predseda   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení nenamietal zložitosť napadnutej veci.

2. Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľky v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil žiadnu závažnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na jej ťarchu pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom, teda doterajšia dĺžka napadnutého konania nebola vyvolaná správaním sťažovateľky.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci a konštatuje,   že   okresný   súd   bol   v   danej   veci   opakovane   krátkodobo,   ale   aj   dlhodobo a bezdôvodne nečinný, a to konkrétne od 23. apríla 1999 do 4. októbra 1999 (najmenej päť mesiacov, pretože na doručenie návrhu odporcovi na vyjadrenie nemožno potrebovať viac času   ako   pár   týždňov),   ďalej   od   27.   apríla   2000   do   4.   mája   2004   (štyri   roky)   a   od 18. augusta   2004   do   31.   januára   2005   (viac   ako   päť   mesiacov).   Uvedená   nečinnosť okresného   súdu   nie   je   ničím   ospravedlniteľná,   pretože   počas   takmer   piatich   rokov   súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľka ako navrhovateľka v predmetnej veci počas súdneho konania nachádza, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných dôvodov treba považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú   z ústavnoprávneho   aspektu netolerovateľné. Vzhľadom na uvedenú dlhodobú nečinnosť okresného súdu ústavný súd konštatuje,   že   v konaní došlo   k prieťahom,   ktoré   neboli   spôsobené   zložitosťou   veci   ani správaním účastníkov konania, ale v dôsledku postupu okresného súdu.

Obranu   okresného   súdu,   podľa   ktorej „uvedená   situácia   bola   spôsobená   aj objektívnymi   dôvodmi,   a to   enormnou   zaťaženosťou   aj   vo   veci   konajúcej   sudkyne a procesnými prekážkami spočívajúcimi v nemožnosti doručovania zásielok žalovanému“, nebolo možné akceptovať. Ústavný súd už v podobných súvislostiach opakovane vyslovil (pozri   napr.   I. ÚS   23/03   a   v   ňom   cit.   predchádzajúcu   judikatúru   ústavného   súdu),   že nedostatočné   personálne obsadenie   súdu   a nadmerné   množstvo   vecí,   v   ktorých   sa   musí zabezpečiť súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom prípade, ak sa za tým účelom prijali včas adekvátne opatrenia. Ústava v čl. 48 ods. 2 zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce   prerokovanie   veci   –   a   teda   vykonanie   spravodlivosti   –   bez   zbytočných prieťahov. I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konania a mieru ochrany ich základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov (pozri napr. I. ÚS 119/03). Pokiaľ ide o uvedené procesné prekážky „spočívajúcimi v nemožnosti doručovania zásielok žalovanému“, bolo   treba   konštatovať,   že   v horeuvedených   konkrétnych   obdobiach nečinnosti súdu odporcovi žiadne zásielky doručované neboli.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľky   na   prerokovanie   predmetnej   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.

4.   V nadväznosti   na   tento   výrok   a   v   záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľke ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   požadovala   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 60 000 Sk.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľku. Ústavný súd preto uznal za odôvodnené priznať jej aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona o ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti zisteného   porušenia   práv   sťažovateľky,   najmä   vzhľadom   na   dlhodobú   bezdôvodnú nečinnosť okresného súdu, považuje za primerané vo výške 40 000 Sk.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 3.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu trov konania v uplatnenej výške 7 803 Sk z dôvodu trov jej právneho zastúpenia.

Sťažovateľke vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti zo 7. júla 2005 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 29. septembra 2005). Za tri úkony vykonané v roku 2005 patrí odmena v sume trikrát po 2 501 Sk a trikrát 150 Sk z titulu režijného paušálu ku každému úkonu, preto trovy právneho zastúpenia pre sťažovateľku predstavujú   sumu   7   953 Sk   v zmysle   §   1   ods.   3   a   §   11   ods.   2   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   si   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu uplatnila   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   za   tri   úkony   právnej   služby   a tieto   trovy vyčíslila v sume 7 803 Sk, ústavný súd - keďže to nie je v rozpore s platnými súvisiacimi predpismi - jej priznal náhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej výške tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 4.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. októbra 2005