znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 160/03-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. septembra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť I. A., bytom L., zastúpeného advokátom JUDr. R. G., L., ktorou namietal porušenie základného práva na spravodlivé prejednanie veci súdom podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. M Cdo 101/02, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. A.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Podaním   z   20.   augusta 2003   doručeným   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej len „ústavný súd“) 2. septembra 2003, označeným ako „Sťažnosť proti porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ I. A., bytom L. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpený advokátom JUDr. R. G., L., namieta porušenie základného práva na spravodlivé prejednanie veci súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. M Cdo 101/02.

Sťažovateľ požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. M Cdo 101/02. Žiada tiež, aby ústavný súd zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. M Cdo 101/02 z 25. júna 2003 a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.

Z podania   vyplýva,   že   15.   februára   2002   sťažovateľ   podal   podnet   generálnemu prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   na   podanie mimoriadneho dovolania proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 Co 364/2001-74 z 10. apríla 2001 o potvrdení rozsudku Okresného súdu v Lučenci (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 125/2000-61 z 23. novembra 2000. Na základe tohto podnetu generálny prokurátor 26. apríla 2002 podal na najvyššom súde mimoriadne dovolanie. Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. M Cdo 101/02 z 25. júna 2003 mimoriadne   dovolanie   generálneho   prokurátora   zamietol,   pričom   rozsudok   najvyššieho súdu   bol   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručený   7.   júla   2003.   Najvyšší   súd   svoje rozhodnutie   odôvodnil   tým,   že   považoval   skutkové   a právne   závery   krajského   súdu   za správne.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a to   v podstate   preto,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   nekorešponduje   so skutkovými zisteniami nižších súdov a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa právneho názoru sťažovateľa nie je možné, aby súdy rozhodovali striktne iba podľa vybraných ustanovení právnych predpisov a nedržali sa pritom aj určitej „spravodlivosti“ pri rozhodovaní.  

Napokon sťažovateľ podrobne rozoberá skutkové a právne okolnosti veci, ktorá bola predmetom mimoriadneho dovolacieho konania pred najvyšším súdom. Toto možno celkom stručne zhrnúť tak, že podľa presvedčenia sťažovateľa na základe zmluvy o stávke uzavretej s firmou VIX – stávkové kancelárie, s. r. o. (ďalej len „žalovaný“), získal sťažovateľ právo na vyplatenie výhry v sume 31 500 Sk, avšak žalovaný odmietol výhru vyplatiť. Všeobecné súdy všetkých stupňov dospeli k záveru, že sťažovateľov nárok nebol oprávnený.

II.

Podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   ústavný   súd   rozhoduje o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich základných   práv   alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom (...).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť je zjavne neopodstatnená.

Jadrom sťažnosti je tvrdenie, že rozhodnutie najvyššieho súdu nekorešponduje so skutkovými zisteniami nižších súdov a vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže uprednostňuje striktný text zákona pred inštitútom „spravodlivosti“. To znamená, že podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivé prejednanie veci súdom tým, že výsledok konania nezodpovedá jeho skutkovej a právnej predstave.

V tejto súvislosti ústavný súd považuje za potrebné konštatovať, že z ustanovenia čl. 6 ods. 1 dohovoru nevyplýva právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s požiadavkou účastníka konania. Neúspech v spore nie je porušením tohto základného práva.  

Navyše je potrebné poukázať na skutočnosť, že z doterajšej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu možno vyvodiť, že pod ochranu čl. 6 ods. 1 dohovoru nespadá   konanie   o mimoriadnom   dovolaní.   Toto   konanie   treba   odlišovať   od   konania o dovolaní podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku, ktorého podstata spočíva v tom, že oprávnením na jeho začatie disponuje za podmienok uvedených v zákone priamo   účastník   konania,   pričom   toto   jeho   oprávnenie   musí   byť   v zásade   aj   využité a dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok na rozdiel od mimoriadneho dovolania vyčerpané pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (mutatis mutandis I. ÚS 5/02, A. B. v. Slovenská republika, rozsudok zo 4. marca 2003 a v ňom odkaz na ďalšiu judikatúru).  

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. septembra 2003