znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 160/02

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom   zasadnutí   senátu 11.   decembra 2002   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.   K.   a E.   K.,   obaja   bytom   Z.,   zastúpených advokátom JUDr. P. H., Z., vo veci porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu vo Zvolene z 19. júna 2001 sp. zn. 9 C 211/00 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici z 12. decembra 2001 sp. zn 15 Co 2365/01 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. a E. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. apríla 2002 doručené podanie M. K. a E. K., obaja bytom Z. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom   JUDr.   P.   H.,   Z.,   označené   ako   „Podnet   na   začatie   konania   pred   Ústavným súdom Slovenskej republiky“, ktorým namietali porušenie základného práva zaručeného v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   Okresným   súdom   vo Zvolene (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 211/00 a Krajským súdom v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 2365/01.

Rozsudkom   z 19.   júna   2001   bol   v označenom   konaní   pred   okresným   súdom zamietnutý   ich   návrh   na   vydanie   bezdôvodného   obohatenia   smerujúci   proti   Ing.   V.   O. Krajský   súd   tento   rozsudok   potvrdil   rozsudkom   z   12.   decembra   2001,   ktorý   bol sťažovateľom doručený 21. februára 2002.

Podľa sťažovateľov rozsudkami okresného súdu a krajského súdu bolo porušené ich právo upravené v čl. 48 ods. 2 ústavy. Porušenie tohto práva sťažovatelia videli v tom, že prvostupňový súd nevykonal tie dôkazy, ktoré navrhoval právny zástupca sťažovateľov, na druhej strane ale súd prijal ako dôkaz „vo svojej podstate súkromný list“, ktorý predložil odporca a o pravosti ktorého mali sťažovatelia pochybnosti.

Sťažovatelia   uviedli   aj   to,   že   prvostupňový   a   ani   odvolací   súd   sa   nezaoberali skutočnosťami   namietanými   sťažovateľmi   ohľadom   platnosti   jednotlivých   zmlúv (uzavretých medzi Ing. O. a spoločnosťou Rempo – Invest, s. r. o.), hoci tak mali urobiť z úradnej povinnosti.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom pre odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01).

Na predbežnom prerokovaní posúdil ústavný súd podanie sťažovateľov podľa jeho obsahu   ako   sťažnosť   v zmysle   ustanovenia   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Vychádzal   pri   tom z ustanovenia   § 41 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 31a zákona o ústavnom súde.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.Z obsahu podania   vyplýva, že sťažovatelia namietali porušenie základného práva upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy   rozsudkom   Okresného   súdu   vo   Zvolene   v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 211/00 a rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15   Co   2365/01,   ktorými   bol   zamietnutý   ich   návrh   na   vydanie bezdôvodného obohatenia smerujúci proti Ing. V. O.

Sťažovatelia   vo   svojom   podaní   na   ústavný   súd   v podstate   kritizovali   spôsob vykonávania dokazovania, žiadali, aby ústavný súd preskúmal vecnú správnosť a právne posúdenie vykonaného dokazovania uvedeného v rozhodnutiach všeobecných súdov.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   však   nemá   zásadne   oprávnenie preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový   stav   a aké   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil (II. ÚS 21/96). Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa § 48 ods. 2 ústavy nepatrí   právo   účastníka   konania   vyjadrovať   sa   k spôsobu   hodnotenia   ním   navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy.

Ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia, ktorí boli kvalifikovane zastúpení už aj pred všeobecnými súdmi, vo svojej sťažnosti neuviedli žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by bolo   možné   usudzovať,   že   rozhodnutia   všeobecných   súdov   sú   postihnuté   takými nedostatkami,   ktoré   by   odôvodňovali   záver   o ich   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení ich práva na spravodlivý proces, tak ako to tvrdili   sťažovatelia. Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   právnym názorom   uvedených   súdov nestotožňujú, resp. že súdy nevykonali všetky dôkazy, ktorých vykonanie navrhli, nemôže sama osebe viesť k záveru   o porušení práva na spravodlivý   proces podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. decembra 2002