znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 16/2016-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. januára 2016predbežne prerokoval sťažnosť

, zastúpeného advokátskou kanceláriou Kováčik Le§al s. r. o., NámestieM. R. Štefánika 2261, Topoľčany, konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľaJUDr. Stanislava Kováčika, vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôdrozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 So 35/2014 z 24. marca 2015a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. júna2015 doručená sťažnosť(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdnekonanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyššísúd“) sp. zn. 1 So 35/2014 z 24. marca 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok“).

2. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol v procesnom postavenížalobcu účastníkomkonaniao opravnomprostriedkuprotirozhodnutiamSociálnej poisťovni, ústrediu (ďalej len „Sociálna poisťovňa“) č. 540 105 3823 0-I.a č. 540 105 3823 0-II. z 25. júna 2013. Prvým v poradí uvedeným rozhodnutímsťažovateľovi priznala Sociálna poisťovňa od 1. septembra 2009 starobný dôchodok v sume258,55 € mesačne a od 1. januára 2010 zvýšila na sumu 266,44 €. Druhým uvedenýmrozhodnutím sťažovateľovi zvýšila Sociálna poisťovňa od 1. novembra 2011 starobnýdôchodok na sumu 298,30 € mesačne, od 1. januára 2012 zvýšila na sumu 308,20 €a od 1. januára 2013 na sumu 319,40 € mesačne.

3. Predmetná vec bola vedená Krajským súdom v Nitre (ďalej len „krajský súd“),ktorý rozsudkom sp. zn. 19 Sd 185/2013 z 10. januára 2014 potvrdil označené rozhodnutiaSociálnej poisťovne. O podanom odvolaní sťažovateľa proti rozsudku krajského súdurozhodol najvyšší súd rozsudkom napadnutým touto sťažnosťou tak, že potvrdilprvostupňový rozsudok krajského súdu. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší súd,ktorý odobril závery krajského súdu, dospel k nesprávnym záverom, keď postupa rozhodnutia Sociálnej poisťovne považoval za správne a zákonné. Sťažovateľ v konanípred všeobecnými súdmi namietal nesprávne právne posúdenie veci v jeho prípade, pričompoukazoval na konkrétne rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré riešili analogické situácieodlišným spôsobom. Sťažovateľ bol totiž toho názoru, že Sociálna poisťovňa neoprávnenekrátila vypočítanú sumu starobného dôchodku z dôvodu skôr priznaného výsluhovéhopríspevku. Podľa názoru sťažovateľa výsluhový príspevok nebolo možné považovaťza starobnú dávku. Z uvedeného dôvodu sťažovateľ považoval aplikáciu čl. 33 ods. 2Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach č. 128 (1967), ktorý bolvyhlásený v Zbierke zákonov ČSSR pod č. 416/1991Zb. (ďalej len „dohovor č. 128“),na jeho prípad za nesprávnu, porušujúcu jeho označené právo. Sťažovateľ v sťažnostiopätovne zopakoval a predostrel svoj právny pohľad na vec prezentovaný pred všeobecnýmisúdmi a tvrdil, že napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu došlo k neprípustnému zásahudo jeho práva na spravodlivý proces z dôvodu nerešpektovania princípu právnej istoty,ako aj porušením princípu zákazu retroaktivity. Sťažovateľ v neposlednom radenajvyššiemu súdu vyčítal aj nedostatočné odôvodnenie rozsudku najvyššieho súdu, pretožepodľa neho sa najvyšší súd nevysporiadal s jeho podstatnými argumentmi uvedenýmiv opravnom prostriedku, resp. v odvolaní proti rozsudku krajského súdu.

4. Podľa názoru sťažovateľa skutkové a právne závery uvedené v napadnutomrozsudku najvyššieho súdu sú z ústavného hľadiska neudržateľné a majú za následokporušenie jeho označeného práva, preto sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmtonálezom:

„1. Ľudské právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z či 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 So/35/2014 zo dňa 24.3.2015 porušené bolo.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 So/35/2014 zo dňa 24.3.2015 sa v napadnutej časti výroku zrušuje a vec sa Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky vracia na ďalšie konanie.

3. Súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia voči porušovateľovi ľudského práva v plnom rozsahu.“

5. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súdrozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušeniesvojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôdvyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bolavyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujeiný súd.

6. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

7. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len,,zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa. Cieľom predbežného prerokovania každého návrhu (vrátane sťažnostinamietajúcej porušenie základných práv a slobôd) je rozhodnúť o prijatí návrhu na ďalšiekonanie alebo o jeho odmietnutí, a teda vylúčení z ďalšieho konania pred ústavným súdomzo zákonom ustanovených dôvodov. Pri predbežnom prerokovaní návrhu takto ústavný súdskúmal, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiuna ďalšie konanie. Podľa tohto zákonného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísanézákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý jezjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možnohovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánom štátu (súdu) nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buďpre nedostatokvzájomnejpríčinnejsúvislostimedzinamietanýmrozhodnutíma základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(napr. II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, I. ÚS 426/08).

9. Ústavný súd sa vychádzajúc z uvedeného pri predbežnom prerokovaní sťažnostiktorá smeruje proti napadnutému rozsudku najvyššieho súdu zaoberal bližšie otázkou,či sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená. Súčasťou stabilizovanej judikatúry ústavnéhosúdu je aj doktrína možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacej činnosti všeobecnýchsúdov vo veciach patriacich do ich právomoci. Ústavný súd predovšetkým pripomína, že jenezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Vo vzťahu k všeobecnýmsúdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou inštanciou(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či v konanípred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne záveryzo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96, II. ÚS 134/09). Ústavnýsúd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojejprávomoci nemôže zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúchainterpretácia a aplikácia zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúchachrániť princípy spravodlivého procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje ajv tom, že všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietky účastníka konania, keďjasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súd už opakovane uviedol(napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou prípadne dohovorom garantovanýchpráv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená len ústavnému súdu, ale ajvšeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní ústavou, ústavnýmzákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy a zákonom (čl. 144 ods. 1ústavy).

10. V súvislosti so sťažnosťami namietajúcimi porušenie základných práv a slobôdrozhodnutiami všeobecných súdov už ústavný súd opakovane uviedol, že jeho úlohapri rozhodovaní o sťažnosti pre porušenie základného práva na súdnu ochranu rozhodnutímsúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov súdnej interpretácie a aplikáciezákonných predpisov s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou o ľudských právacha základných slobodách najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú dostatočneodôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré zo základných práva slobôd (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07). Uvedené rovnako platíaj pre namietané porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

11. Zásadná námietka sťažovateľa spočíva v tvrdenom zásahu najvyššieho súdudo práva na spravodlivé súdne konanie, ktorého sa mal dopustiť tým, že na jeho právnuargumentáciu uplatnenú v priebehu konania a v odvolaní nereagoval ústavne konformnýmspôsobom, keď potvrdil rozsudok krajského súdu. Sťažovateľ zároveň namieta ajarbitrárnosť napadnutého rozsudku najvyššieho súdu založenú na jeho názore, že jehoprávne závery sú v rozpore s namietanou judikatúrou najvyššieho súdu a interpretáciarelevantných noriem sa odchyľuje od tejto namietanej judikatúry. Sťažovateľ nesúhlasízo záverom Sociálnej poisťovne o aplikovateľnom krátení vypočítaného starobnéhodôchodku a aplikáciu dohovoru č. 128 na jeho prípad považuje za nesprávnu, porušujúcujeho označené právo, pretože priznaný výsluhový príspevok nie je možné považovaťza výsluhový dôchodok ani starobnú dávku.

12. Odôvodnenie rozhodnutí všeobecných súdov je častým predmetom posudzovaniav rozhodovacej činnosti ústavného súdu a aj štrasburských orgánov ochrany práv, z čohorezultuje pomerne bohatá judikatúra k jeho významu z pohľadu práva na súdnu ochranupodľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1dohovoru. V odôvodnení rozhodnutia všeobecný súd odpovedá na konkrétne námietkyúčastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky kľúčové právnea skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Ústavný súdpripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkomkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujúskutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporuuvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva(ďalej len,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzaťdôvody, na ktorých sa zakladajú (GarcíaRuiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽPteda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnenírozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžadujesa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. 5. 1997, Higginsc. Francúzsko z 19. 2. 1998). Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj povinnosťsúdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazovstrán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993,II. ÚS 410/06).

13. Vychádzajúc z mantinelov možných zásahov ústavného súdu do rozhodovacejčinnosti všeobecných súdov sa ústavný súd oboznámil s tou časťou odôvodnenianamietaného rozsudku najvyššieho súdu, ktorá bola pre posúdenie dôvodnosti sťažnostipodstatná. Najvyšší súd v podstatnom na odôvodnenie svojho rozsudku uviedol:

«V danej veci odvolací súd posudzoval najmä otázku, či odporkyňa bola oprávnená krátiť priznanú dávku sociálneho poistenia starobný dôchodok, ak navrhovateľ súčasne poberá výsluhový príspevok priznaný podľa § 33 zákona č. 76/1959 Zb. účinného do 30.04.1998.

Najvyšší súd sa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 O. s. p. v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku krajského súdu, konštatuje správnosť dôvodov, na základe ktorých krajský súd rozhodol a pre zdôraznenie správnosti rozsudku dopĺňa v nadväznosti na navrhovateľove námietky ďalšie dôvody. V danom prípade sa odvolací súd stotožnil aj s právnym názorom uvedeným v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9So/214/2008 zo dňa 28.10.2009, ktorý bol uverejnený v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR 5/2011 pod č. 55.

Pokiaľ § 125 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. výsluhové dôchodky (príspevky), na ktoré vznikol nárok podľa § 89 ods. 3 zákona č. 114/1998 Z. z. v spojení s § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 76/1959 Zb. používa termín „považuje sa“, podľa názoru odvolacieho súdu aj naďalej takýto príspevok za službu podľa § 125 ods. 13 zákona č. 328/2002 Z. z. má charakter štátnej sociálnej dávky a nie je výsluhovým dôchodkom podľa § 38 a nasl. zákona č. 328/2002 Z. z., hoci sa za taký dôchodok považuje. Z právnej úpravy možno vyvodiť, že cieľom zákona tu zrejme bolo zabezpečiť ďalšie poskytovanie dávok výsluhového zabezpečenia, ktoré zákon č. 328/2002 Z. z. nepozná, a ktoré neprevzal z predchádzajúcich právnych predpisov, týkajúcich sa výsluhového zabezpečenia policajtov.

V tejto súvislosti nemožno ponechať bez povšimnutia ani skutočnosť, že navrhovateľ ukončil výkon služby vojaka v roku 1995 a určenie výšky príspevku za službu § 33 ods. 1 písm. c) zákona č. 76/1959 Zb.) je rozdielne od spôsobu stanovenia výšky výsluhového dôchodku (§ 39 zákon č. 328/2002 Z. z.).

Podľa § 60 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, obdobie dôchodkového poistenia je aj obdobie výkonu služby policajta, profesionálneho vojaka a vojaka prípravnej služby, ak toto obdobie policajt a profesionálny vojak nezískali v rozsahu zakladajúcom nárok na výsluhový dôchodok podľa osobitného predpisu a nebol im priznaný invalidný výsluhový dôchodok, invalidný dôchodok alebo čiastočný invalidný dôchodok podľa osobitného predpisu.

Vzhľadom na vyššie uvedený záver, podľa ktorého sa výsluhový príspevok za výsluhový dôchodok iba považuje, podľa názoru odvolacieho súdu odporkyňa konala zákonne, ak do obdobia dôchodkového poistenia započítala aj obdobie, ktoré bolo zhodnotené na poskytnutie výsluhového dôchodku a nepostupovala podľa § 60 ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Len pre doplnenie, táto skutočnosť nebola medzi účastníkmi súdneho konania sporná, avšak odvolací súd považoval za dôležité túto skutočnosť zdôrazniť.

Z ustanovenia § 60 ods. 2 zákona o sociálnom poistení vyplýva, že právna úprava mala zabezpečiť, aby od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom zabezpečení (poistení) výsluhový dôchodok i dávky výsluhového zabezpečenia považované za výsluhový dôchodok podľa § 125 ods. 23 zákona č. 328/2002 Z. z. plnili funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) vo výške primeranej dobe trvania služobného pomeru ako dávka sociálneho zabezpečenia existujúca, či už samostatne alebo popri starobnom dôchodku, na ktorý vznikne nárok dovŕšením dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení. Súčasne bolo cieľom zákona č. 328/2002 Z. z. dosiahnuť právny stav, podľa ktorého by pomerná výška výsluhového dôchodku bola vyššia, ako keby policajtom bola doba profesionálnej služby hodnotená len vo všeobecnom systéme sociálneho zabezpečenia Z tohto zámeru teda vyplýva, že cieľom zákona bolo vytvorenie stavu, pri ktorom by súčet výsluhového dôchodku a starobného dôchodku zo všeobecného systému sociálneho poistenia bol vyšší, resp. aspoň rovnaký ako suma starobného dôchodku poistenca, ktorý mal všetky doby zamestnania hodnotené len vo všeobecnom systéme sociálneho poistenia (zabezpečenia).

Odvolací súd poukazuje aj na skutočnosť, že v zmysle článku 33 ods. 2 Dohovoru o invalidných, starobných a pozostalostných dávkach (č. 128), vyhláseného v Zbierke zákonov pod č. 416/1991 Zb. (ďalej len „Dohovor"), ak má alebo ak by mala inak chránená osoba nárok na dávku ustanovenú v tomto Dohovore a ak dostáva inú peňažnú dávku sociálneho zabezpečenia za tú istú sociálnu udalosť (prežitie ustanoveného veku), môžu sa dávky podľa tohto Dohovoru krátiť alebo zastaviť za určených podmienok a v určenom rozsahu za podmienky, že časť dávok, ktorá sa kráti alebo je zastavená, nepresahuje druhú dávku. Z článku 33 ods. 2 Dohovoru podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že v prípade súbehu nárokov na starobný dôchodok tak zo všeobecného ako aj osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) je v zmysle Dohovoru možné starobný dôchodok zo všeobecného systému iba krátiť, a to najviac o sumu, ktorá neprevyšuje sumu výsluhového dôchodku (výsluhového príspevku považovaného za výsluhový dôchodok). Výsluhový príspevok ako dávka sociálneho zabezpečenia považovaný za výsluhový dôchodok má od dovŕšenia dôchodkového veku podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení (zabezpečení) plniť funkciu starobného dôchodku z osobitného systému sociálneho poistenia (zabezpečenia) vo výške primeranej dobe trvania služobného pomeru. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené dospel k záveru, že na účely stanovenia výšky starobného dôchodku je potrebné do doby dôchodkového poistenia započítať aj doby, hodnotené na účely výsluhového príspevku. Až po takom stanovení výšky starobného dôchodku možno sumu starobného dôchodku krátiť o sumu výsluhového príspevku, považovaného za výsluhový dôchodok.

Vzhľadom na vyššie uvedené právne závery, najvyšší súd rozhodol podľa § 219 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 250ja ods. 3 druhá veta O. s. p. a § 2501 ods. 2 O. s. p. tak, že rozsudok Krajského súdu v Nitre č. k. 19Sd/l 85/2013-126 zo dňa 10.01.2014 potvrdil ako vecne správny».

14. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu (nadväzujúce na právny názorkrajského súdu a vo veci konajúcej Sociálnej poisťovne) obsahuje podľa názoru ústavnéhosúdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jehovýklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani takáaplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bolapopretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdunestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti aleboarbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu(II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právona súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súdnemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátaneich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavnéaj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo ajextrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti(IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

15. Ústavný súd sa v tomto ohľade stotožňuje s najvyšším súdom prezentovanýmprávnym názorom, podľa ktorého výsluhový príspevok vzhľadom na jeho charakterpo dosiahnutí dôchodkového veku možno považovať za výsluhový dôchodok na účelyvýpočtu starobného dôchodku. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil,že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačujena konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatnéokolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkovýa právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plnerealizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdnekonanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto nietžiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré súdostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

17. Okrem námietky nedostatočného odôvodnenia, na ktorú ústavný súd už reagoval,podstata sťažnosti sťažovateľa spočívala v jeho nesúhlase s právnym názorom najvyššiehosúdu, najmä s jeho interpretáciou a aplikáciou čl. 32 ods. 2 dohovoru č. 128 upravujúcichpodmienky a možnosť krátenia starobných dôchodkov. Ústavný súd však nezistil medzidôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, žiaden taký dôvod,ktorý by mohol spochybniť právne závery najvyššieho súdu. Je to tak z toho dôvodu, žepo preskúmaní spôsobu a rozsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdua s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistiltaký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktorý by mohol vyvolaťúčinky nezlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to tvrdil sťažovateľ vo svojej sťažnosti.V napadnutom rozhodnutí najvyšší súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tietopri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval.

18. V súvislosti s námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia princípu zákazuretroaktivity ústavný súd pripomína (napr. I. ÚS 238/04), že právna teória rozoznáva pravúa nepravú retroaktivitu. Pravá retroaktivita zahrňuje prípady, keď právna normareglementuje vznik právneho vzťahu a nároky z neho vzniknuté pred jej účinnosťou (tedao pravé spätné pôsobenie nového zákona ide vtedy, keď pôsobí aj pre minulú dobu).Nepravá retroaktivita spočíva v tom, že právne vzťahy hmotného i procesného práva, ktorévznikli za platnosti starého práva, sa spravujú zásadne týmto právom, a to až do dobyúčinnosti práva nového. Po jeho účinnosti sa však riadi právom novým (teda o nepravomspätnom pôsobení hovoríme vtedy, keď nový zákon nariaďuje, že má byť použitý i na staréprávne pomery už založené, ale iba od doby, keď začína pôsobnosť nového zákona, aleboešte od neskoršej doby.

19. V prípadoch stretu starej a novej právnej normy platí nepravá retroaktivita,t. j. od účinnosti novej právnej normy sa i právne vzťahy vzniknuté podľa zrušenej právnejnormy riadia právnou normou novou. Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právneskutočnosti, na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vznikuurčitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarcanovým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesie zmeny aj tých práv(alebo povinností), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona.

20. V okolnostiach posudzovanej veci ústavný súd nezistil, že by došlo k porušeniuprincípu zákazu retroaktivity, tak ako to namietal sťažovateľ.

21. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitostimedzi posudzovaným rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením právana spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. S prihliadnutímna odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako aj s poukazom na to, že obsahom právana spravodlivé súdne konanie nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názoromúčastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02,III. ÚS 198/07, II. ÚS 229/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť odmietolpodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

22. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmisťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku najvyššieho súdu, vrátenie veci na ďalšie konanie,náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to, že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. januára 2016