znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 16/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. januára 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,

, zastúpenej advokátkou ⬛⬛⬛⬛,vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súduBratislava I v konaniach vedených pod sp. zn. 1 P 225/2007 a sp. zn. 18 C 115/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola24. novembra   2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľačl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   právana prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len„okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 1 P 225/2007 a pod sp. zn. 18 C 115/2012(ďalej aj „namietané konania“).

2.   Sťažovateľka   v   sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že «podala...   31.05.2012   na Okresný súd.. žalobu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy...

Predmetnou žalobou sa sťažovateľka domáhala aby súd zaviazal odporcu verejne sa písomne   ospravedlniť   sťažovateľke   za   nepravdivé   skutočnosti   uvedené   o   jej   osobe uverejnené v denníku SME dňa 07.05.2012 v článku s názvom „ dom vznikol podozrivo“ a dňa 09.05.2012 v článku s názvom „Notári zatiaľ trestom unikajú“... Odo   dňa   kedy   sťažovateľka   podala   žalobu   odporca   svojím   konaním   aj   naďalej zasahoval a porušoval práva sťažovateľky na ochranu osobnosti tým, že uverejnil niekoľko ďalších článkov v ktorých boli prezentované zavádzajúce a polopravdivé výroky o osobe sťažovateľky...

Od podania návrhu k dnešnému dňu uplynulo dva a pol roka a súd vo veci dlhodobo nekoná, respektíve koná neefektívne a s prieťahmi.

Nakoľko súd po zaplatení súdneho konania vyše rok nekonal, podala sťažovateľka dňa 07.08.2014 sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorú adresovala predsedníčke Okresného súdu Bratislava I.

... listom zo dňa 10.10.2014 predsedkyňa Okresného súdu Bratislava I upovedomila sťažovateľku   o   tom,   že   boli   z   jej   strany   zistené   prieťahy   Okresného   súdu   Bratislava I v konaní 18C 115/2012 pričom vyzvala sudkyňu aby vo veci ďalej konala.

Po   tom   ako   boli   predsedníčkou   Okresného   súdu   Bratislava   I   zistené   prieťahy v konaní 18C 115/2012 začal súd vo veci konať, avšak toto konanie opätovne nesie známky rozporu   so   zásadami práva na   spravodlivý   súdny   proces   garantovanými   čl.   48 ods.   2 Ústavy ako aj čl. 6 dohovoru nakoľko: prvostupňový súd v septembri 2014 opätovne vyzval sťažovateľku   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   a   to   opakovaným   doručením   výzvy na zaplatenie   súdneho   poplatku   zo   dňa   11.01.2013   a   to   aj   napriek   skutočnosti,   že sťažovateľka súdny poplatok uhradila ešte v januári 2013.

Prvostupňový súd uznesením zo dňa 08.09.2014 vyzval sťažovateľku na doplnenie neúplného petitu žaloby, ktorý bol doručený do rúk sťažovateľke a to aj napriek skutočnosti, že   sťažovateľka   má   právneho   zástupcu   v   konaní.   Okresný   súd   Bratislava   1   v   konaní 18C 115/2012 nekomunikuje s právnym zástupcom sťažovateľky ale priamo so sťažovateľkou a to napriek skutočnosti, že sťažovateľka je v konaní 18C 115/2012 riadne zastúpená a súd o tejto skutočnosti bol upovedomený.

Od   podania   výzvy   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   (11.01.2013)   súd   až   do 08.09.2014 teda skoro 21 mesiacov vo veci vôbec nekonal. Po podaní sťažnosti predsedkyni Okresného súdu Bratislava I sud koná nehospodárne a zmätočne keď sťažovateľku vyzýva na zaplatenie súdneho poplatku ktorý je už 21 mesiacov uhradený a keď výzvy a písomnosti nedoručuje právnemu zástupcovi sťažovateľky ale len sťažovateľke...

Obdobia   nečinnosti   Okresného   súdu   Bratislava   I   bez   existencie   akýchkoľvek zákonných   dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v   konaní,   ktoré   sú z ústavnoprávneho aspektu neospravedlniteľné a netolerovateľné, keďže svojimi dôsledkami v kontexte 21 mesiacov nečinnosti môžu nadobudnúť charakter od opretia spravodlivosti (denegatio iustitiae).».

3. V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné práva a slobody sťažovateľky ⬛⬛⬛⬛... na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 v spojení s jej právami uvedenými v článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I v konaní číslo 1P 225/2007 porušené boli.

Okresnému súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18C 115/2012 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd... sťažovateľke priznáva finančné zadosťučinenie v sume 10.000,- Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť Sťažovateľke v lehote dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Sťažovateľke priznáva náhradu trov konania na Ústavnom súde vo výške 275,96 Eur, ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   I   povinný   zaplatiť   na   účet   advokáta

a to do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

4. V zmysle čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

5.   Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľaustanovenia § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jejprerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti podľa ustanovení § 20 a § 50 zákonao ústavnom   súde,   či   nie   je   neprípustná,   podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebooneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

6. Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľky na ochranu predpostupmi   okresného   súdu   v namietaných   konaniach,   ktorými   boli   podľa   nej   spôsobenézbytočné prieťahy a porušené jej označené práva podľa ústavy a dohovoru.

7. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru, žesťažnosť v tomto čase je zjavne neopodstatnená. Ústavný súd pri sťažnostiach namietajúcichporušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru odmietasťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že celková doba konaniapred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu možnosť zbytočnýchprieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (II. ÚS 109/03),resp.   ak   „argumenty   v sťažnosti   sťažovateľa   nepreukázali   v čase   podania   sťažnosti   takúintenzitu   porušenia   označeného   základného   práva,   aby   bola   sťažnosť   prijatá   na   ďalšiekonanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver ozjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti,   nesporne   patrí   aj   ústavnoprávny   rozmer,   resp.ústavnoprávna   intenzita   namietaných   pochybení,   resp.   nedostatkov   v   činnosti   aleborozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci,   posudzovaná   v kontexte   s konkrétnymiokolnosťami prípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

8.   Ústavný   súd   poukazuje   aj   na   svoje   predchádzajúce   rozhodnutia,   v   ktorýchopakovanie vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacovsama osebe nemusí ešte zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04). Z judikatúryústavného súdu tiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutneza následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovpodľa   čl.   48 ods.   2   ústavy (I.   ÚS 46/01,   I.   ÚS 66/02,   I.   ÚS 154/03,   IV.   ÚS 147/04,IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdusa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať akozbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného právazaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buďnevyhovel   (napr.   I.   ÚS   11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.I. ÚS 17/01, IV. ÚS 221/05, I. ÚS 455/2014).

9.   Sťažovateľka   namieta   v odôvodnení   sťažnosti   predovšetkým   zbytočné   prieťahyvo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 18 C 115/2012, keďže priložila listinnédôkazy len k tomuto konaniu, ale na druhej strane v úvode sťažnosti a v petite (bod 3) žiadavysloviť porušenie jej označených práv iba v konaní vedenom pod sp. zn. 1 P 225/2007.Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   od   podania   žaloby   v   prvej   veci,   t.   j.   od

31. mája 2012   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   18   C   115/2012   až   do   podania   sťažnostiústavnému   súdu   (24.   november   2014)   konanie   pred   okresným   súdom   ešte   netrvaloneprimerane dlho (dva roky a šesť mesiacov). Je síce pravdou, že okresný súd bol naozajurčité   obdobie   nečinný   a tiež   niektoré   jeho   úkony   boli   neefektívne,   ako   to   vyplývazo sťažnosti   a z   jej   príloh,   ale   uvedené   nedostatky   v okolnostiach   danej   veci   v časerozhodovania ústavného súdu ústavný súd nepovažoval ešte za významné a v tomto prípadeišlo   len   o ojedinelé   prieťahy,   ktoré   samy   osebe   ešte   nedosahujú   ústavne   neprimeranúintenzitu.   Ústavný   súd   preto   nepovažoval   doterajší   postup   okresného   súdu   v konanívedenom pod sp. zn. 18 C 115/2012 za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať hopo prijatí   sťažnosti   sťažovateľky   na   ďalšie   konanie   ako   porušenie   základného   právana konanie   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   prípadne   aj   inýchoznačených práv. Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti   (obdobneI. ÚS 455/2014 a I. ÚS 754/2014).

10. Takisto mohol sťažnosť sťažovateľky ústavný súd považovať aj ako neprípustnúpodľa   §   53   ods.   1   v spojení   s   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   (obdobneI. ÚS 698/2014), pretože sťažovateľka jednak podala sťažnosť na zbytočné prieťahy iba trimesiace pred podaním ústavnej sťažnosti a navyše predsedníčka okresného súdu prisľúbilav danom prípade aj zjednanie nápravy, keď mala vykonať previerku súdneho oddeleniazákonnej sudkyne a prípadne tiež vyvodiť aj disciplinárnu zodpovednosť (podobne m. m.II. ÚS 376/06, IV. ÚS 48/06, II. ÚS 390/06).

11.   Napokon   neušlo   pozornosti   ústavnému   súdu,   že   sťažnosť   sťažovateľky   vôbecnespĺňa   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdomustanovené v § 20 ods. 1 a 3 a § 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pretože vykazujezásadné nedostatky medzi úvodným textom samotnej sťažnosti, jej dôvodmi a navrhovanýmpetitom,   ktorý   je   oddelený   od   ostatnej   časti   sťažnosti,   hoci   sťažovateľka   je   zastúpenákvalifikovanou právnou zástupkyňou (advokátkou) a sama je tiež osobou práva znalou.Svedčí o tom skutočnosť, že návrh rozhodnutia vo veci samej (petit), ktorého vydania sasťažovateľka od ústavného súdu domáha (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), nie jevymedzený presne, určito a zrozumiteľne a takým spôsobom, aby mohol byť východiskompre rozhodnutie ústavného súdu v uvedenej veci. Formulácia návrhu na rozhodnutie vo vecisamej   ani   neobsahuje   požiadavku   vyslovenia   porušenia   jej   označených   práv   konkrétnev konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 115/2012 (pozri bod 3), a teda v tejto situácii nemôžebyť dostatočným podkladom na rozhodnutie ústavného súdu, ak by aj sťažnosť bola prípadneopodstatnená a tiež prípustná. Okrem toho sťažovateľka žiada v úvode a v petite sťažnostivysloviť porušenie svojich práv aj postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.1 P 225/2007, ale toto konanie nikde už v odôvodnení bližšie nerozvádza a nešpecifikuje. Vsúvislosti   s   uvedenými   nedostatkami   ústavný   súd   pripomína,   že   tieto   nie   je   povinnýodstraňovať   z   úradnej   povinnosti.   Na   takýto   postup   slúži   inštitút   povinného   právnehozastúpenia   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   z doterajšej   rozhodovacej   činnostiústavného   súdu   jednoznačne   vyplýva,   ako   ústavný   súd   posudzuje   nedostatok   zákonompredpísaných   náležitostí   podaní   účastníkov   konania   (napr.   I. ÚS 162/2010,IV. ÚS 234/2010, III. ÚS 206/2010, a podobne).

12. Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnenízákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   zneníneskorších   predpisov   advokát   je   povinný   dôsledne   využívať   všetky   právne   prostriedky,a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti advokáta vylučujú,aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný vykonať advokát tak,aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie konania, ale aj prijatiesťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené predpoklady. Osobitneto platí pre všetky zákonom ustanovené náležitosti úkonov, ktorými začína konanie predústavným súdom. Aj v tomto ohľade naďalej zostáva v platnosti zásada „vigilantibus iurascripta sunt“, t. j. bdelým patrí právo, a to o to zvlášť, ak ide o osoby práva znalé (napr.advokáta).

13.   Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   preto   sťažnosť   sťažovateľky   moholodmietnuť ešte aj pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde (I. ÚS 777/2014).

14. Tu treba podotknúť, že ostatné namietané základné práva podľa čl. 46 ods. 1ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľkadávala iba do súvisu s možným porušením uvedeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2ústavy, preto sa bližšie (po odmietnutí sťažnosti) týmito námietkami ústavný súd nezaoberal.

15. Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku vecirozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, abypo splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľka v tejto veci v prípadezotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu v nej bude dochádzať k zbytočnýmprieťahom, predložila ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2015