znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 16/2012-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. H., N., zastúpenej advokátkou Mgr. E. S., N., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   sp.   zn.   8   Co 128/2011 z 31. mája 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. H.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. októbra 2011   mailom a   následne 14.   októbra   2011 poštou   doručená   sťažnosť   M. H.   (ďalej   len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka“) vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a [«porovnateľných práv garantovaných Listinou základných práv a slobôd (ďalej   len „listina“), Dohovorom o   ochrane ľudských   práv a   základných slobôd (ďalej len „dohovor“)»] uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 128/2011 z 31. mája 2011 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“).

2. Zo sťažnosti vyplýva, že «1. Návrhom podaným z 21. 9. 2009 sa navrhovateľka domáhala   obnovy   konania   č.   6   C   91/2002,   ktoré   sa   viedlo   pred   Okresným   súdom... o vydanie   bezdôvodného   obohatenia   na   návrh   Ing.   J.   S. (v   konaní   bola   v procesnom postavení odporcu, pozn.)... Uznesením sp. zn. 8 C 209/2009-86 z 9. 3. 2011... súd „návrh z 21. 9. 2009 na obnovu konania vo veci 6 C 91/2002 zamietol, a zaviazal navrhovateľku odporcovi nahradiť trovy konania vo výške 103,54 eur...“.

O včas podanom odvolaní navrhovateľky proti prvoinštančnému rozhodnutiu Krajský súd... ako súd odvolací Uznesením sp. zn. 8 Co 128/2011-121 z 31. 5. 2011 rozhodol tak, že odvolaním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.».

3.   Ústavný   súd   dopytom   na   okresnom   súde   zistil,   že   namietané   rozhodnutie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 10. októbra 2011.

4.   Sťažovateľka   namieta, že postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu „v konaní sp. zn. 8 Co 128/2011“ boli porušené jej v bode 1 označené práva zaručené ústavou, listinou a dohovorom, a to najmä tým, že krajský súd sa dôsledne nevysporiadal s jej odvolacou argumentáciou a „odvolacie dôvody označil za nepodstatné a bez vzťahu k meritu veci“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Krajský   súd...   v konaní   spisová   značka   8   Co   128/2011   porušil   základné   práva sťažovateľky... v zmysle čl. 46 ods. 1, 3, článku 47 ods. 2, 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy... a porovnateľné práva garantované Listinou... a Dohovorom...

Ústavný súd SR zrušuje Uznesenie Krajského súdu... sp. zn. 8 Co 128/2011 z 31. 5. 2011 a vracia mu vec späť na ďalšie konanie.

3.   Priznáva sťažovateľke   náhradu trov právneho zastúpenia v konaní   o   ústavnej sťažnosti...“

II.

6. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde.   Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

8.   Sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv   (body   1   a 5)   napadnutým rozhodnutím krajského súdu, ktorý ako odvolací súd potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 209/2009-86 z 9. marca 2011, ktorým bol zamietnutý jej návrh na obnovu konania. („Odvolací   súd...   dospel   k   záveru,   že   je   potrebné   toto   rozhodnutie   ako   vecne   správne potvrdiť.“)

9.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

10. Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namietala najmä porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. čl. 36 ods. 1   listiny...   v   spojení   s   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru). Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné   garancie   v   konaní   pred   ním   (I.   ÚS   26/94).   Základného   práva   na   inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať   v   medziach   a   za   podmienok   ustanovených   vykonávacími   zákonmi   (napr. III. ÚS 124/04). Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru však neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len úspech v súdnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).

11. Krajský súd v napadnutom uznesení sp. zn. 8 Co 128/2011 z 31. mája 2011 najskôr   podrobne   opísal   skutkový   a   právny   stav,   z   ktorého   vychádzal   okresný   súd, oboznámil odvolaciu argumentáciu sťažovateľky a stanovisko odporcu („sa... nevyjadril“). Po   konštatovaní,   že „preskúmal   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v   súlade s ustanovením § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že je potrebné toto rozhodnutie ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdiť“, krajský súd svoje skutkové a právne závery formuloval takto: «Odvolací   súd   v   zásade   poukazuje   na   dôvody   uvedené   v   napadnutom   rozhodnutí   súdu prvého stupňa ako na svoje vlastné v súlade s ustanovením § 219 ods.   2 OSP a tieto dopodrobna opakovať nebude.

Pre   úplnosť   však   k   veci   udáva,   že konanie   o   obnovu,   ktorého   sa   navrhovateľka v danej veci domáha, vedené na Okresnom súde v Komárne pod sp. zn. 6 C 91/2002, bolo právoplatne ukončené dňom 14. 6. 2007, na základe rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 6 C/91/2002-230, zo dňa 26. 9. 2006, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Nitre č. k. 5 Co/301/2006-260, zo dňa 18. 4. 2007. V konečnom dôsledku bolo rozhodnuté tak, že M. H. bola zaviazaná zaplatiť J. S. 12.363,- Sk s príslušenstvom. Vo zvyšku bola žaloba zamietnutá.

Na   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia   nezmenilo   nič   ani   dovolanie   M.   H.   proti uvedeným rozhodnutiam, t. j. ani uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo/48/2008,   1   Cdo/49/2008   zo   dňa   27.   mája   2009,   kedy   dovolanie   M.   H.   bolo odmietnuté.

Tvrdenia   navrhovateľky   o   rozhodnutí   −   uznesení   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky, z ktorého vyvodila, že Krajský súd v Nitre svojím rozsudkom zmenil rozsudok prvostupňového súdu bez zabezpečenia dvojištančnosti súdneho konania na základe iného právneho posúdenia, bez možnosti účastníkov vyjadriť sa k takejto zmene, nie je takou skutočnosťou, ktorú má na mysli ustanovenie § 228 ods. 1 písm. a/ OSP. Preto toto jej tvrdenie vyjadrené v odvolaní je právne irelevantné a zavádzajúce. Obdobne i tvrdenia (bez ďalšieho) o ukončenom trestnom konaní č. OUV-489/10-KN-01, nie sú spôsobilé zvrátiť vyššie označené právoplatné rozhodnutie. Výhrada súdu, že navrhovateľka nikdy netvrdila, že   odporca   nebol   spoluvlastníkom   nehnuteľností,   nie   je   vo   vzťahu   k   predmetu   sporu bezdôvodná, ako uviedla v odvolaní navrhovateľka, pretože práve na tejto skutočnosti, že odporca bol a aj v súčasnosti je spoluvlastníkom 1/6-iny spornej nehnuteľnosti, bol základ sporu   medzi   účastníkmi   vedeného   pod   sp.   zn.   6   C/91/2002.   Konajúce   súdy   vo   veci 6 C/91/2002 vychádzali zo zisteného skutkového stavu na základe vykonaného dokazovania a navrhovateľka v konaní o obnovu konania neuviedla žiadne skutočnosti, rozhodnutia, alebo dôkazy, ktoré bez svojej viny nemohla použiť v pôvodnom konaní, ak by pre ňu mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci, ani to, že tu možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, pokiaľ môžu privodiť pre ňu priaznivejšie rozhodnutie vo veci.

Navrhovateľkou   uvádzané   rozhodnutia   Ústavného   súdu   SR   sa   týkajú   výlučne správnosti   procesného   postupu   súdov.   Prípis   Okresnej   prokuratúry   Komárno   OR   PZ Komárno č. Pv/812/01 z 18. 5. 2009 tiež takýmto dôkazom nie je.

Naopak   sú   tvrdenia   navrhovateľky   v   návrhu   (aj   v   odvolaní)   zavádzajúce,   keď poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, že „odporca na spoločnom pozemku nemá žiadne   veci“,   keď   toto   je   iba   konštatovanie   z   návrhu   J.   S.   k   dovolaniu   M.   H.,   ktoré pokračuje tým, že „odporkyňa odovzdala veci do šrotu, rozobrala aj fóliovník...“. Toto nie sú   skutočnosti   spôsobilé   privodiť   iné   rozhodnutie   vo   veci   sp.   zn.   6   C/91/2002,   keď predmetom tohto konania bolo práve znemožnenie užívania spoluvlastníckeho podielu J. S. M. H. a finančná náhrada z tohto titulu za obdobie od 16. 3. 2000 do 31. 12. 2001 (za ktoré obdobie bol J. S. v konečnom dôsledku úspešný).

Odvolanie   navrhovateľky   je   v   rovine   teoretických   úvah   o   procesných   právach účastníka, bez konkrétneho uvedenia dôvodu, pre ktorý môže účastník právoplatný rozsudok napadnúť návrhom na obnovu konania, ktoré dôvody navrhovateľka neprodukovala ani v priebehu konania pred súdom prvého stupňa.

S poukazom na ustanovenie § 230 ods. 1 OSP je tiež potrebné uviesť, že z vyjadrení resp. podaní navrhovateľky v priebehu konania o obnovu konania nie je možné vyvodiť ani prípadné   zachovanie   (nezachovanie)   trojmesačnej   lehoty   na   podanie   návrhu   na obnovu   konania   (v   zmysle   uvedeného   zákonného   ustanovenia,   t.   j.:   návrh   na   obnovu konania treba podať v lehote 3 mesiacov od toho času, keď ten, kto obnovu navrhuje sa dozvedel o dôvode obnovy, alebo od toho času, keď ho mohol uplatniť).

Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil a to i v časti náhrady trov konania, keď je z obsahu spisu zrejmé, že právna zástupkyňa odporcu si náhradu trov konania riadne uplatnila (za tri úkony právnej pomoci) a súd prvého stupňa sa s týmto uplatnením nestotožnil iba čo do výšky uplatnenej náhrady a pre nejasnosť náhrady za stratu času túto nepriznal.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 OSP a úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli.»

12.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci   nie   je   úlohou   ústavného   súdu   zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

13. Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd   konštatuje,   že   krajský   súd   konal   v   medziach   svojej   právomoci,   keď   príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení najmä § 228 a § 234 (prípadne § 23 ods. 1) v spojení s § 219 ods. 1 a 2 zákona č. 99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení   neskorších   predpisov   je   napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené a ústavný súd nezistil, aby ich aplikácia krajským súdom nebola ústavne konformná. V tejto súvislosti ústavný súd taktiež nezistil dôvody   vyslovenia namietaného porušenia   sťažovateľkou   označeného práva na náhradu škody   spôsobenej   nezákonným rozhodnutím   súdu   podľa   čl. 46   ods.   3,   práva   na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri tiež body 15 a 16) napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   pre   absenciu   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým rozhodnutím krajského súdu a označenými základnými právami. Nad rámec už uvedeného ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka v súvislosti s namietaním porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy („a porovnateľnými   právami   garantovanými   listinou   a   dohovorom“)   napadnutým rozhodnutím   krajského   súdu   v   zásade   ani   neuviedla   (relevantné   faktické   a právne skutočnosti), v čom konkrétne boli/mali byť uvedené práva porušené.

14.   V   súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s   napadnutým rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahovým základom uvedeného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 (resp. čl. 36 ods. 1 listiny) ústavy a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nie   je   záruka,   že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením označených práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3, čl. 47 ods. 2 a 3, ako aj čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru („a porovnateľnými právami...“), preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

15. Nad rámec už uvedeného k časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 38 ods. 2 listiny, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poznamenáva, že je potrebné   ju   odmietnuť   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj   z   dôvodu   jej neprípustnosti.

16.   Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

17. V prípadoch namietaného porušenia základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   v   dôsledku   zbytočných   prieťahov   v   konaní   považuje   ústavný   súd   za   účinný prostriedok   nápravy   sťažnosť   podanú   predsedovi   príslušného   súdu   podľa   §   62   a   nasl. zákona č.   757/2004 Z.   z. o súdoch   a o zmene a doplnení niektorých   zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Účelom práva účastníka konania podať sťažnosť na prieťahy podľa zákona o súdoch je poskytnúť príležitosť všeobecnému súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený jeho nečinnosťou alebo nesprávnym postupom (I. ÚS 20/05). Až po vyčerpaní tohto prostriedku bez dosiahnutia jeho účelu sú v zmysle princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy splnené podmienky na konanie pred ústavným súdom. Ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti na ďalšie konanie bez splnenia tejto podmienky, ak sťažovateľ preukáže, že ju nesplnil z dôvodov hodných   osobitného   zreteľa   (§   53 ods.   2 zákona   o   ústavnom   súde),   najmä ak využitie uvedeného prostriedku nápravy nemožno vzhľadom na okolnosti daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. III. ÚS 132/05).

18. Z obsahu sťažnosti a jej príloh nevyplýva, že by sťažovateľka v priebehu konania vedeného pred krajským súdom podala sťažnosť na prieťahy predsedovi krajského súdu podľa § 62 ods. 1 zákona o súdoch, a poskytla tým príležitosť všeobecnému súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený jeho prípadnou nečinnosťou. Keďže sťažovateľka nevyčerpala právny prostriedok, ktorý jej zákon na ochranu jej základného práva účinne poskytuje a na ktorého použitie je oprávnená v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ústavný súd odmietol v tejto jej časti sťažnosť ako neprípustnú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

19.   Ústavný   súd   navyše   zistil,   že   krajský   súd   v   namietanej   veci   sťažovateľky rozhodol   o   odvolaní   sťažovateľky   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z   9.   marca   2011 (doručenému sťažovateľke 1. apríla 2011) uznesením z 31. mája 2011, ktoré nadobudlo právoplatnosť   10.   októbra   2011   a   bolo   právnej   zástupkyni   sťažovateľky   doručené 10. augusta 2011 (pozri body 2 a 3). Táto skutočnosť je tiež dôvodom signalizujúcim zjavnú neopodstatnenosť tejto časti sťažnosti a dôvod na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o   ústavnom   súde,   pretože   od   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   a   najmä   jeho   doručenia sťažovateľke 1. apríla 2011 (a následného podania odvolania) do rozhodnutia odvolacieho súdu 31. mája 2011 (resp. jeho doručenia sťažovateľke 10. augusta 2011) uplynuli necelé 2 mesiace (resp. 5 mesiacov), čo je časovo primeraný procesný postup na vybavenie tejto relatívne právne nenáročnej veci.

20.   Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   nepovažoval   ústavný   súd za dôvodné   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľky,   keďže   rozhodovanie   o   nich   je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2012