znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 16/06-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2006 predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky v 1. rade obchodnej spoločnosti V., s. r. o., so sídlom P., a sťažovateľky v 2. rade obchodnej spoločnosti V., s. r. o., so sídlom B., právne zastúpených advokátom JUDr. M. Š., B., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne   a jeho   uznesením   z 28.   februára   2003   č.   k.   7   Cbs   2/2003-38   v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2004 č. k. 6 Obo 145/04-74 a uznesením z 19. júla 2005 č. k. 1 Obdo V 64/2005-126 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti   V., s. r.   o., a obchodnej spoločnosti   V., s. r.   o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2005 doručená sťažnosť sťažovateľky v 1. rade obchodnej spoločnosti V., s. r. o., so sídlom P.,   a sťažovateľky   v 2.   rade   obchodnej   spoločnosti   V.,   s.   r.   o.,   so   sídlom   B.   (ďalej   aj „sťažovatelia“), právne zastúpených advokátom JUDr. M. Š., B., ktorou namietali porušenie ich   základných   práv   a slobôd   garantovaných   v čl.   20   ods.   1   a   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský   súd“)   a jeho   uznesením   z 28.   februára   2003   č.   k.   7   Cbs   2/2003-38   v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. júna 2004   č.   k.   6 Obo 145/04-74   a v spojení s jeho uznesením   z 19.   júla 2005 č.   k.   1 Obdo V 64/2005-126.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovatelia podali 29. januára 2003 na krajskom   súde   žalobu,   ktorou   sa   domáhali   určenia   neplatnosti   uznesení   valných zhromaždení obchodnej spoločnosti Y., spol. s r. o., so sídlom P. (ďalej len „žalovaný“), ktoré   sa   mali   uskutočniť   v priebehu   rokov   2000   až   2002.   Zároveň   navrhli   vydanie predbežného   opatrenia,   ktorým   by   krajský   súd   zakázal   vykonanie   zápisov   uznesení z napadnutých   valných   zhromaždení   žalovaného   v   obchodnom   registri.   Konanie   je   na krajskom súde vedené pod sp. zn. 7 Cbs 2/2003.

Sťažovateľom bola 11. februára 2003 doručená výzva krajského súdu na zaplatenie súdneho poplatku 500 Sk vo veci vydania predbežného opatrenia. Sťažovatelia poplatok zaplatili ešte v ten istý deň. Uznesením krajského súdu č. k. 7 Cbs 2/2003-38 z 28. februára 2003   bol   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zamietnutý.   Rozhodnutie   bolo sťažovateľom doručené 10. marca 2003.

Dňa 10. marca 2003 bola sťažovateľom doručená aj výzva (z 5. marca 2003) na zaplatenie súdneho   poplatku   vo   výške   27   000   Sk   vo   veci   určenia   neplatnosti   uznesení valných zhromaždení   žalovaného.   Na „...   túto výzvu...“ sťažovatelia reagovali   podaním zo 17. marca 2003, v ktorom upravili svoju žalobu z 29. januára 2003 a súčasne v ňom požiadali   krajský   súd   (vzhľadom   na   zmenu   petitu   žaloby)   o doručenie   novej   výzvy   na úhradu súdneho poplatku. Podanie bolo krajskému súdu doručené 19. marca 2003. Z príloh pripojených k sťažnosti vyplýva, že krajský súd výzvou z 23. februára 2004 uložil sťažovateľom, aby v lehote 10 dní upresnili, či podanie zo 17. marca 2003 obsahujúce okrem iného návrh na „vypustenie“ bodu č. 1 návrhu rozhodnutia v podaní doručenom krajskému   súdu   29.   januára   2003   (návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia)   má   byť považované za späťvzatie návrhu na vydanie predbežného opatrenia alebo za odvolanie proti uzneseniu krajského súdu č. k. 7 Cbs 2/2003-38 z 28. februára 2003, ktorým bol návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý, s tým, že ak má ísť o odvolanie, je potrebné doplniť   jeho   náležitosti   podľa   §   205   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“). V závere tejto výzvy krajský súd uviedol: «(...) V prípade, že sa v predmetnom podaní   ohľadne   bodu   č.   1   nejedná   ani   o späťvzatie   návrhu   ani   o odvolanie,   žiadam o upresnenie zamýšľaného obsahu Vášho úkonu vyjadreného slovami „z návrhu sa vypúšťa bod   č.   1“   nakoľko   takéto   vyjadrenie   je   právne   nekvalifikovateľné   a pre   súd nezrozumiteľné.»

Sťažovatelia reagovali na výzvu podaním z 10. apríla 2004, v ktorom sa uvádza: „V rámci stanovenej lehoty a po príslušnom písomnom poučení v liste zo dňa 23. 2. 2004, ktorý nám bol doručený dňa 7. 4. 2004 uvádzam:

1. body 2, 3, 4, 5, 7, 8, 9, 10 sú čiastočným späťvzatím návrhu v týchto bodoch

2. vo   veci   bodu   1,   vo   veci   bolo   rozhodnuté   uznesením   KS   v Trenčíne   spis.   zn. 7 Cbs 2/2003-38 zo dňa 28. 2. 2003, ktoré nám bolo doručené 10. 3. 2003, ale k dnešnému dňu nemáme vedomosť o tom, či toto uznesenie je právoplatné a to z toho dôvodu, že aj bez nášho upozornenia a podania Okresný súd v Trenčíne v obchodnom registri vykonal zápis (príloha č. 1).

3. Zotrvávame   na našom podaní,   ktoré   sme upravili písomným podaním   zo   dňa

17. 3. 2003 (...)“

Uznesením sp. zn. 6 Obo 145/04 z 30. júna 2004 najvyšší súd rozhodol o odmietnutí odvolania sťažovateľov proti uzneseniu krajského súdu č. k. 7 Cbs 2/2003-38 z 28. februára 2003 podľa § 218 ods. 1 písm. d) OSP s odôvodnením, že sťažovatelia ani na základe výzvy krajského súdu z 23. februára 2004 (ale ani na základe ďalších výziev krajského súdu zo 14. apríla 2004 a zo 17. mája 2004) nedoplnili svoje podanie zo 17. marca 2003 o zákonom ustanovené náležitosti odvolania podľa § 205 ods. 1 OSP.

Podaním z 23. augusta 2004 požiadali sťažovatelia opäť o doručenie „... novej výzvy na   úhradu   súdneho   poplatku...“ s prihliadnutím   na zmenu   petitu   žaloby   v zmysle   ich podania zo 17. marca 2003.

Listom z 9. septembra 2004 vyššia súdna úradníčka krajského súdu sťažovateľom oznámila: „(...) Vzhľadom na právoplatné rozhodnutie NS SR Vám tunajší súd nemá dôvod doručovať výzvu na úhradu súdneho poplatku, pretože vec spisovej značky 7 Cbs 2/03 je skončená. (...)“

Podaním z 1. októbra 2004 upozornil konateľ sťažovateľky V., s. r. o., so sídlom P., krajský súd na to, že jemu doručované uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 145/04 z 30. júna 2004 pošta doručila „... neoprávnenej osobe...“

Po opätovnom doručení uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Obo 145/04 z 30. júna 2004   krajským   súdom   (tentokrát   adresovaného   priamo   na   meno   a adresu   konateľa sťažovateľky   V.,   s.   r.   o.)   podali   sťažovatelia   (4.   januára   2005)   dovolanie   proti   tomuto uzneseniu   najvyššieho   súdu,   ktorým   bolo   odmietnuté   ich   odvolanie   vo   veci   návrhu   na vydanie predbežného opatrenia.

Krajský súd predložil vec na rozhodnutie o dovolaní najvyššiemu súdu, ktorý mu v prílohe listu č. k. 1 Obdo V 24/2005-112 z 31. marca 2005 spis vrátil (5. apríla 2005) uvedúc: „V   prílohe   Vám   vraciam   spis   zatiaľ   bez   rozhodnutia   o dovolaní.   Z dovolania vyplýva, že dovolatelia vidia pochybenia súdov predovšetkým v tom, že súd prvého stupňa rozhodol   naraz   o návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   i o neplatnosti   uznesení valného   zhromaždenia   a odvolací   súd   toto   pochybenie   nenapravil.   Dovolatelia   pritom zjavne   vychádzajú   z informácie,   ktorú   im   poskytla   vyššia   súdna   úradníčka   v liste z 9. 9. 2004 (č. l. 78).

Informácia, že vec sp. zn. 7 Cbs 2/2003 je skončená, je však nesprávna. V návrhu z 29. 1. 2003 navrhovatelia žiadali vydanie predbežného opatrenia a určenie neplatnosti uznesenia   valných   zhromaždení   (v   závere   návrhu   bližšie   formulovaných   petitov   s tým súvisiacich).   Uznesením   z 28.   2.   2003   č.   k.   7   Cbs   2/2003-38   krajský   súd   rozhodol   len o návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Je to celkom jednoznačne vyjadrené v záhlaví uznesenia a vyplýva to aj z jeho odôvodnenia (uznesením bez pojednávania návrh vo veci samej ani nebolo možné zamietnuť). Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd odvolací, uznesením z 30. 7. 2004 č. k. 6 Obo 145/04-74 rozhodoval o odvolaní proti uvedenému rozhodnutiu, teda tiež len o predbežnom opatrení. Právoplatne tak bolo rozhodnuté len o návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Vo veci samej rozhodnuté nebolo, takže vec sp. zn. 7 Cbs 2/2003 nie je skončená a súd musí o návrhu (žalobe) vo veci samej rozhodnúť. Navrhovateľom   treba   oznámiť,   že   informácia   bola   nesprávna   a súd   bude   o veci samej rozhodovať. Súčasne ich treba vyzvať, aby oznámili, či aj po tomto vysvetlení trvajú na dovolaní, alebo ho berú späť. Po vykonaní týchto úkonov a po vyjadrení dovolateľov spis znovu predložte dovolaciemu súdu. (...)“

Listom vyššej súdnej úradníčky z 15. apríla 2005 oznámil krajský súd sťažovateľom, že „... informácia, ktorú poskytla vyššia súdna úradníčka z čl. 78, že predmetná vec je právoplatne   skončená   bola   nesprávna   a súd   bude   o veci   rozhodovať“. Ďalším   listom z uvedeného dňa krajský súd sťažovateľov vyzval, aby oznámili „... či aj po oznámení, že v konaní sa bude o veci rozhodovať,“ trvajú na podanom dovolaní (z 29. decembra 2004 podanom 4. januára 2005).

Sťažovatelia   reagovali   podaním   z 2.   mája   2005,   v ktorom   okrem   iného   uviedli: „K výzve zo dňa 15. 4. 2005, vedenej pod číslom 7 Cbs 2/2003-117, ktorá bola doručená právnemu zástupcovi dňa 21. 4. 2005 oznamujeme, že trváme na podanom dovolaní zo dňa 29.   12.   2004,   ktorého   doručenie   Krajský   súd   v Trenčíne   podľa   vratky   vykazuje   dňom 4. 1. 2005. (...)“

Najvyšší   súd   dovolanie   sťažovateľov   uznesením   č.   k.   1   Obdo   V 64/2005-126 z 19. júla 2005 odmietol podľa § 243b ods. 4 OSP v spojení s § 218 ods. 1 písm. a) OSP ako podané oneskorene.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovatelia namietajú porušenie ich ústavného práva na riadny a spravodlivý proces a práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že právo domáhať sa ochrany na nezávislom a nestrannom súde im bolo upierané napadnutými   rozhodnutiami   označených   súdov.   Súčasne   namietajú,   že   im   v konaní   na krajskom   súde   bolo   upreté   právo   vyjadrovať   sa   k návrhom,   protinávrhom   a k listinným dôkazom.

Tým, že sťažovateľom je zabraňované vykonávať práva spoločníka v inej obchodnej spoločnosti   a   zveľaďovať   tak   svoj   majetok,   je   znemožnená   ochrana   ich   súkromného vlastníctva, ktorá je garantovaná ústavou v čl. 20 ods. 1 prvej a druhej vete.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd vydal tento nález:„1. určuje sa, že právo sťažovateľov preskúmať rozhodnutie súdu podľa § 244 a nasl. Zákona   č.   93/1963   Zb.   v platnom   znení   konaním   Najvyššieho   súdu   SR   v právnej   veci o určenie   neplatnosti   uznesenia   valného   zhromaždenia,   vedenej   pred   Krajským   súdom v Trenčíne pod sp. zn. 7 Cbs 2/2003 je porušené.

2.   Ústavný   súd   SR   konštatuje,   že   z tohto   dôvodu   patrí   sťažovateľom   primeraná náhrada vo výške podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR, osobitne na ťarchu Krajského súdu   v Trenčíne,   ktorú   je   Krajský   súd   v Trenčíne   povinný   uhradiť   v lehote   3   dní   od vyhlásenia Ústavného nálezu na adresu sťažovateľov v celosti.

3.   Odporcovia   v 1.   a 2.   rade   sú   povinní   trovy   konania,   ktoré   vyčíslime   na pojednávaní, uhradiť v lehote 3 dní od vyhlásenia Ústavného nálezu na adresu sťažovateľa v 2. rade v celosti.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre   zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02).

Sťažovatelia namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a podľa čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   a uznesením   krajského   súdu   z 28.   februára   2003   č.   k. 7 Cbs 2/2003-38   v spojení   s   uznesením   najvyššieho   súdu   z   30.   júna   2004   č.   k. 6 Obo 145/04-74 a uznesením najvyššieho súdu   z 19. júla 2005 č. k. 1 Obdo V 64/2005-126.

1.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľov   zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy uznesením najvyššieho súdu z 19. júla 2005 č. k. 1 Obdo   V 64/2005-126,   ústavný   súd   v uvedenej   súvislosti   predovšetkým   pripomína,   že podľa svojej konštantnej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil   (II. ÚS 21/96).   Z rozdelenia   súdnej   moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ústavy (I. ÚS 13/01).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že: „(...) Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.), skúmal najskôr, či dovolanie bolo podané v zákonom určenej lehote. Vychádzal pri tom z § 240 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. V prejednávanej   veci   bolo   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky doručované obom žalobcom poštou na adresu P. O. BOX 33, zriadený na pošte v B. Obe zásielky prevzala tá istá osoba. Podľa upozornenia Ing. L. D., konateľa žalobcu 1), v liste z 1.   októbra   2004   zásielku prevzal   jeho   syn,   ktorý nie je   oprávnený preberať   poštu   za žalovaného 1), je však konateľom žalobcu 2). Ako vyplýva z oznámenia pošty, P. O. BOX 33 si zriadil žalobca 2) a z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobca 1) určil toto miesto aj pre doručovanie   zásielok   súdu   určených   pre   neho.   Osoba   oprávnená   preberať   poštu   za žalovaného 2)   prevzala rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 16.   augusta 2004. Uvedený deň je doručením rozhodnutia žalobcovi 2). Žalobcovi 1) bolo rozhodnutie doručované   (aj   adresované)   na   nesprávnu   adresu   a bolo   prevzaté   osobou,   ktorá   na   to nemala oprávnenie. Žalovanému bola zásielka doručená 16. augusta 2004.

Po už uvedenom upozornení doručoval súd uznesenie žalobcovi 1) do sídla, ktoré uviedol v žalobe a ktoré uviedol aj v upozornení – P. Zásielku vrátila pošta 20. októbra 2004   ako   nedoručenú z dôvodu,   že   adresát na   uvedenej   adrese   nie je známy.   Rovnako vrátila súdu ako nedoručenú zásielku aj Mestská polícia v P. 9. decembra 2004 s tým, že spoločnosť V., s. r. o. sa už 7 rokov na uvedenej adrese nenachádza.

Podľa § 48 ods. 2 O. s. p., ak nie je možné doručiť písomnosť právnickej osobe na adresu jej sídla, uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná a jej iná adresu nie je súdu známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak ten, kto je oprávnený konať za právnickú osobu, sa o tom nedozvie.

Podľa zápisu v obchodnom registri bolo sídlo žalobcu 1) v P. Toto sídlo ako adresu uvádzal aj žalobca 1) vo všetkých podaniach doručených súdu a v žiadnom z nich nežiadal doručovať zásielky na inú adresu. Toto sídlo je v obchodnom registri zapísané stále. Keďže na   uvedenú   adresu   nebolo   možné   zásielku   doručiť   a súdu   iná   adresa   nebola   známa, považuje   sa   zásielka   tretím   dňom   po   vrátení,   teda   23.   októbra   2004,   za   doručenú. Uvedeným   dňom   nadobudlo   napadnuté   rozhodnutie   právoplatnosť.   Neskorší   pokus o doručenie   prostredníctvom   miestnej   polície   a napokon   doručenie   zásielky   konateľovi žalobcu 1) [na adresu zhodnú so sídlom žalobcu 2)] už na právoplatnosť rozhodnutia nemá vplyv. V prejednávanej   veci   lehota   na   podanie   dovolania   proti   napadnutému   uzneseniu uplynula 23. novembra 2004. Žalobcovia podali dovolanie na poštu po uplynutí lehoty 31. decembra 2004. Vzhľadom na uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky oneskorene podané dovolanie žalovaného odmietol podľa § 243b ods. 4 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. a) O. s. p.“

Podľa názoru ústavného súdu uvedený výklad najvyššieho súdu nemožno považovať za   zjavne   neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s názorom najvyššieho   súdu   nestotožňujú,   nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o   zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého postupu a rozhodnutia najvyššieho súdu. Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľov   v tejto   časti   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vo vzťahu k tvrdenému porušeniu základného práva podľa čl. čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd pripomína, že porušenie práv priznaných týmto článkom nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (napr. I. ÚS 44/03). Keďže v danom prípade tomu tak bolo, najvyšší súd uznesením č. k. 1 Obdo V 64/2005-126,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľov,   neporušil   ich   základné   právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a preto bolo potrebné aj v tejto časti považovať ústavnú sťažnosť za zjavne neopodstatnenú.

2.   Pokiaľ   ide   o namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľov   zaručených v čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy postupom a uznesením krajského súdu z 28. februára 2003 č. k. 7 Cbs 2/2003-38 v spojení s uznesením najvyššieho súdu z 30. júna 2004 č. k. 6 Obo 145/2004-74, ústavný súd konštatuje, tieto rozhodnutia boli najneskôr 4. januára 2005 už právoplatné, pretože v tento deň podali sťažovatelia proti uvedeným rozhodnutiam dovolanie.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti fyzickej osoby na konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je podanie sťažnosti   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   ktorým   malo   byť spôsobené   namietané   porušenie   základného   práva,   pričom   zákon   o ústavnom   súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03). Nedodržanie tejto lehoty je teda zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ústavy   začína   plynúť   dňom,   keď nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie o poslednom účinnom opravnom prostriedku, ktorý zákon   na   ochranu   práva   poskytuje,   t.   j.   v danom   prípade   najneskôr   4.   januára   2005. Predmetná sťažnosť bola podaná až 17. októbra 2005 a ústavnému súdu bola doručená 19. októbra 2005, teda jednoznačne po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej zákonom pre tento druh konania pred ústavným súdom.

Dovolanie sťažovateľov bolo v predmetnej veci odmietnuté uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 64/2005 z 19. júla 2005 ako oneskorene podané a keďže ústavný súd nezistil   žiadne   dôvody   na   vyslovenie   porušenia   označených   základných   práv   a slobôd uvedeným uznesením najvyššieho súdu (pozri bod 1 tejto časti tohto uznesenia), v tejto súvislosti konštatuje, že rozhodnutie najvyššieho súdu o dovolaní sťažovateľov v danej veci nemohlo   založiť   plynutie   predmetnej   lehoty,   pretože   podanie   oneskoreného   dovolania nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za účinný prostriedok nápravy. Toto rozhodnutie   najvyššieho   súdu   nemožno   preto   považovať   za   kvalifikovanú   právnu skutočnosť, od ktorej začína plynúť lehota na podanie ústavnej sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 209/03).

V prípadoch,   keď   je   dovolanie   oneskorene   podané,   nie   je   možné   dovolanie považovať   za   procesný   prostriedok,   ktorý   zákon   na   ochranu   základných   práv   a slobôd poskytuje.   V takých   prípadoch   lehota   na   podanie   ústavnej   sťažnosti   plynie   odo   dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažnosťou   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   č.   k. 7 Cbs 2/2003-38 v spojení s uznesením najvyššieho súdu č. k. 6 Obo 145/04-74 nadobudlo právoplatnosť   ešte   pred   tým,   ako   sa   sťažovatelia   obrátili   oneskoreným   dovolaním   na najvyšší súd, predmetná sťažnosť bola podaná v čase, keď už uplynula lehota ustanovená v §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde.   Ústavný   súd   sa   preto   nemohol   zaoberať opodstatnenosťou v sťažnosti uvedených námietok voči týmto rozhodnutiam všeobecných súdov.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   dôvody   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 18. januára 2006