znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  I. ÚS 16/049

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. januára 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mgr.   K.   Ö.,   bytom   B.,   prechodne   bytom   K.,   vo   veci porušenia jeho práv podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 247/93 a postupom Krajského súdu v Bratislave (bez uvedenia spisovej značky) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. K. Ö.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 12. novembra 2003   doručené   podanie   Mgr.   K.   Ö.,   bytom   B.,   prechodne   bytom   K.   (ďalej   len „sťažovateľ“),   označené   ako   „Sťažnosť   v ústavnoprávnej   veci   (...)“.   V úvode   podania namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práva na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dohovor“),   ako   aj   bližšie nekonkretizovaného práva podľa čl. 46 ods. 1, 2 a 3 ústavy   postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) a Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“) v jeho pracovnoprávnej veci, ktorej spisové označenie, pod ktorým sa vec vybavovala na označených súdoch, neuviedol (odvolával sa na svoje   predchádzajúce podanie vedené na   ústavnom súde pod sp. zn. Rvp 694/03).

Sťažovateľ navrhol, aby: „1) Ústavný súd Slovenskej republiky sťažnosti sťažovateľa vyhovel.   2)   Nariadil   pojednávanie   a dokazovanie   za   prítomnosti   sťažovateľa s navrhovanými svedkami uvedenými v súdnom spise. 3) Priznal sťažovateľovi za prieťahy v konaní nemajetkovú ujmu 500.000,- Sk.“

Sťažovateľ v podaní uviedol, že „... bol zamestnancom na FTVŠ UK Bratislava (...)ako je to obsiahnuté v jeho predošlej ústavnej sťažnosti zo dňa 4. apríla 2003 (...), ktorá je vedená na ÚS SR Košice pod sp. zn. Rvp 694/03-6“.

Ústavný súd zo svojho spisu sp. zn. II. ÚS 204/03 (predtým sp. zn. Rvp 694/03) zistil,   že   sťažovateľ   podal   9.   apríla   2003   ústavnému súdu   sťažnosť   v zásade   totožného obsahu (ktorou namietal porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru,   práva na spravodlivé súdne konanie a práva na súdnu ochranu, ktorého sa mal dopustiť okresný súd v konaní o odškodnení jeho pracovného úrazu vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 247/93). V konaní   o tejto   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   v pracovnoprávnej   veci sťažovateľa rozhodol rozsudkom č. k. 14 C 247/93-117 z 13. júna 2001, proti ktorému podal sťažovateľ 17. augusta 2001 odvolanie. Keďže sťažovateľ namietol prieťahy v konaní pred okresným súdom, ktorý o jeho veci „v okamihu podania sťažnosti nekonal, pričom v tom čase prebiehalo vo veci sťažovateľa odvolacie konanie pod sp. zn. 8 Co 498/02 na Krajskom súde v Bratislave, postup ktorého sťažovateľ nenamietal“, ústavný súd predmetnú sťažnosť uznesením č. k. II. ÚS 204/03-22 zo 14. októbra 2003 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.Dopytom na okresnom súde ústavný súd zistil, že o odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 8 Co 498/02-167, 8 Nc 58/02 z 10. júna 2003, ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok o zamietnutí návrhu sťažovateľa.

Sťažovateľom   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   (v   spojení   s   druhostupňovým rozsudkom) nadobudol právoplatnosť 6. októbra 2003.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru postupom okresného súdu a krajského súdu

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa ustanovenia § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol (...).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   poskytuje   v konaní   pred   ústavným   súdom   len   vtedy,   ak   v čase   uplatnenia   tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými   súdmi)   ešte   trvalo.   Ak   v čase,   keď   sťažnosť   ústavnému   súdu   došla,   už nedochádza   k namietanému   porušovaniu   označeného   základného   práva,   ústavný   súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   sťažovateľ   opätovne   namietol   porušenie   základných   práv   postupom okresného súdu, o ktorom už ústavný súd rozhodol vyššie citovaným uznesením, ústavný súd jeho sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej neprípustnosti.

Sťažovateľ   v sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   12.   novembra   2003   namietol porušenie   označeného   práva   aj   vo   vzťahu   k postupu   krajského   súdu   v predmetnej   veci. Vyššie   uvedeným   postupom   ústavný   súd   zistil,   že   v čase   doručenia   sťažnosti   tvrdené porušovanie práv sťažovateľa už netrvalo. Konanie, v ktorom malo dochádzať k zbytočným prieťahom, bolo už skončené rozsudkom, ktorý nadobudol podľa doložky právoplatnosti právoplatnosť dňom 6. októbra 2003.

Tento skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je v tejto časti   podaná   oneskorene.   Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   poskytuje ochranu základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru zásadne vtedy, ak   v   čase   uplatnenia tejto ochrany   porušenie   základného   práva   ešte   trvalo(I. ÚS 235/03). Preto sťažnosť v tejto časti z tohto dôvodu ústavný súd odmietol.

2.   K namietanému   porušeniu   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ústavy a k namietanému porušeniu práva, aby sa jeho vec prerokovala (...) v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. Podľa ods. 3 cit. ustanovenia každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho orgánu,   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec (...) prerokovala (...) v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov (napr. Občiansky súdny poriadok).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, „že súdy vo veci samej rozhodovali o mne bezomňa, bez vykonania navrhovaných dôkazov, bez vypočutia navrhovaných svedkov (...) nevykonali   žiadne   dokazovanie   v mojej   prítomnosti   (...)“,   čiže   namietal   porušenie základného práva, aby sa jeho vec prerokovala v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom,   garantovaného   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Vo   svojej sťažnosti (bod I, str. 1) však sťažovateľ zároveň uvádza, že proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave, ktoré mu bolo doručené prostredníctvom súdu prvého stupňa 8. októbra 2003, podal 30. októbra 2003 mimoriadny opravný prostriedok.

Z cit.   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02).

Z uvedenej subsidiárnej štruktúry ochrany ústavnosti vyplýva, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo Dohovoru. Platný právny poriadok Slovenskej republiky dáva dostatočný   priestor   (a   aj   prostriedky)   na   uplatnenie   týchto   práv   v rámci   sústavy všeobecných   súdov,   a to   prostredníctvom   riadnych,   resp.   mimoriadnych   opravných prostriedkov.   Nič   nebránilo   tomu,   aby   sťažovateľ   uplatnil   ochranu   vyššie   označených základných   práv   v rámci   odvolacieho   konania   (vo   vzťahu   k ním   namietanému   postupu okresného súdu – ochranu v tomto prípade poskytuje krajský súd), resp. využitím dovolania (§ 237 Občianskeho súdneho poriadku) ako mimoriadneho opravného prostriedku, ktoré sú účinnými právnymi prostriedkami nápravy namietaného porušenia označených základných práv.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v tejto   časti   je   sťažnosť neprípustná pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Navyše, podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu za súčasť základného práva vyjadriť   sa   k vykonaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nemožno   považovať   aj povinnosť súdu vykonať dôkazy označené účastníkmi súdneho konania, t. j. že do obsahu tohto   základného   práva   nepatrí   povinnosť   súdu vykonať všetky navrhované dôkazy (napr. I. ÚS 75/94, I. ÚS 35/97, I. ÚS 64/97). Do tohto obsahu nepatrí ani právo účastníka konania   vyjadrovať   sa   k spôsobu   hodnotenia   ním   navrhnutých   dôkazov,   prípadne   sa dožadovať   ním   navrhovaného   spôsobu   hodnotenia   vykonaných   dôkazov   (napr.   I.   ÚS 98/97).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. januára 2004