znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

I. ÚS 16/02

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu L. M. a zo sudcov Š. O. a D. Š. na verejnom zasadnutí 14. októbra 2002 prerokoval prijatý návrh JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. D. Ch., Žilina, vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 32/00 a 9. decembra 2002 takto

r o z h o d o l :

Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 32/00   p o r u š e n é n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   aj   „ústavný   súd“)   č.   k. I. ÚS 16/02-15 z 13. marca 2002 bol prijatý na ďalšie konanie návrh JUDr. P. P., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. D. Ch., Ž., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 27 C 32/00.

Podľa § 30 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval ústavný súd túto vec na ústnom pojednávaní konanom 14. októbra 2002.

V podanej   sťažnosti   sa   uvádza,   že   ešte   30.   decembra   1999   podal   sťažovateľ   na Okresnom súde v Žiline žalobu proti žalovanej strane PEREX, a. s., o ochranu osobnosti a táto vec bola na Okresnom súde v Žiline vedená pod sp. zn. 2 C 2075/99. Keďže všetci sudcovia Okresného súdu v Žiline a Krajského súdu v Žiline sa cítili zaujatí, Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. Nc 119/2000 prikázal vec na prejednanie a rozhodnutie Okresnému súdu   Bratislava III. Na okresnom súde je vec vedená pod sp. zn. 27 C 32/00. Keďže okresný súd bol dlhodobo nečinný, sťažovateľ 18. septembra 2000 urgoval na okresnom súde nariadenie termínu pojednávania. Dňa 6. októbra 2000   podal   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní,   na   ktorú   odpovedala   sudkyňa   poverená zastupovaním   predsedu   okresného   súdu   až   po   uplynutí   zákonnej   lehoty   dvojvetovou odpoveďou z 11. januára 2001 sp. zn. Spr. 2130/2000. Odpoveď neobsahuje žiaden záver, ale ani opatrenie smerujúce k odstráneniu prieťahov v konaní. Sťažovateľ 27. decembra 2000   požiadal   predsedníčku   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   aj   „krajský   súd“) o prešetrenie   vybavenia   sťažnosti   na   prieťahy   v konaní   okresného   súdu.   Predsedníčka krajského súdu listom z 5. apríla 2001 sp. zn. Spr 2001/01 uznala sťažnosť za opodstatnenú. Dňa 17. septembra 2001 sa sťažovateľ sťažoval u predsedu okresného súdu na prieťahy v konaní,   pričom   predseda   listom   z 23.   novembra   2001   sp.   zn.   Spr.   2130/2000 sťažovateľovi   oznámil,   že   sťažnosť   nemôže   vybaviť   v stanovenej   lehote,   lebo   spisový materiál sa nachádza na krajskom súde. Na výzvu okresného súdu sťažovateľ 15. októbra 2001   zaplatil   súdny   poplatok.   Sťažovateľ   kvôli   úplnosti   ešte   uvádza,   že   Okresný   súd v Žiline uznesením sp. zn. 2 C 2075/99 z 25. februára 2000 vydal predbežné opatrenie a ďalším uznesením z 9. marca 2000 opravil chybu vo výroku predbežného opatrenia.

Sťažovateľ je toho názoru, že bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ale aj jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Poukazuje na judikáty ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 81/99, II. ÚS 26/95, I. ÚS 70/98 a I. ÚS 44/99 a cituje z nich príslušné právne vety. Poukazuje tiež na ustanovenia § 6, § 100 ods. 1, ako aj § 200i ods. 2 a 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Z týchto ustanovení vyplýva povinnosť súdu konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, pričom vo veciach ochrany osobnosti   treba   o veci   samej   začať   konať   najneskôr   do   30   dní   od   podania   žaloby a rozhodnúť najneskôr do 1 roka od podania žaloby. Okresný súd postupoval v rozpore s týmito ustanoveniami. Sťažovateľ síce využil prostriedky na urýchlenie konania, ktoré mu dáva zákon, avšak tieto prostriedky sú len málo účinné. Pre sťažovateľa je neprijateľné, že vo   veci,   v ktorej   bola   podaná   žaloba   30.   decembra   1999,   ku   dňu   podania   sťažnosti ústavnému súdu nebol nariadený ešte ani jediný termín pojednávania, teda vo veci samej sa ešte nezačalo konať.

Sťažovateľ zdôraznil, že pri skúmaní porušenia práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sa skúmajú tri kritériá, a to zložitosť veci, správanie účastníka konania a napokon správanie súdu. Je toho názoru, že daná právna vec nie je ani zo   skutkového,   ale   ani   z právneho   hľadiska   zložitá,   pričom   sťažovateľ   poskytol   súdu maximálnu súčinnosť   vrátane neodkladného   zaplatenia súdneho   poplatku. Podľa   názoru sťažovateľa zbytočné prieťahy vznikli správaním okresného súdu.

Hoci   čas   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   spravidla   nemožno   vyjadriť numericky, výnimkou sú konania o právach, o ktorých ústava alebo zákon ustanovujú súdu lehotu na rozhodnutie. V tejto súvislosti sa odvoláva na judikát ústavného súdu   sp. zn. II. ÚS 64/97. Dospieva k záveru, že v konaní o ochranu osobnosti primeranosť lehoty nie je ponechaná na úvahu štátneho orgánu. Účastník konania má právo na to, aby súd urobil určený úkon v zákonom ustanovenej lehote. Ak zákon určuje súdu lehotu na vykonanie úkonu v konaní, právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa uplatňuje inak než v postupoch súdu, pre ktoré zákon lehotu neustanovil. S poukazom na chronológiu postupu okresného súdu sťažovateľ konštatuje, že došlo k porušeniu ustanovenia § 200i OSP, a tým aj k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresný súd spôsoboval prieťahy hlavne tým, že nenariadil termín pojednávania, ako aj tým, že zaslal originál súdneho spisu namiesto   jeho   kópie   inému   súdu   aj   napriek   tomu,   že   sťažovateľ   nebol   účastníkom disciplinárneho konania vedeného na Krajskom súde v Žiline, ktorému bol spis zaslaný. Disciplinárnemu súdu   stačilo zaslať kópiu   súdneho spisu,   a to tým   viac,   že v tom   čase obsahoval iba žalobu, ako aj vyjadrenia sudcov Okresného súdu v Žiline a Krajského súdu v Žiline a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Prieťahy   v konaní   nemožno   odôvodňovať   ani   nadmerným   množstvom   vecí, v ktorých musí konajúci sudca postupovať. Preťaženosť súdov nemôže byť príčinou pre odmietanie prístupu k spravodlivosti.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd svojím nálezom vyslovil porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ďalej požadoval priznanie primeraného finančného zadosťučinenia   vo   výške   1   000   000   Sk,   ktoré   vyplatí   Slovenská   republika,   zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, v lehote 1 mesiaca od vydania nálezu. Napokon požadoval aj náhradu trov konania v konaní pred ústavným súdom, ktoré vyčísli dodatočne   a ktoré   mu   má   zaplatiť   tiež   Slovenská   republika,   zastúpená   Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, v lehote 1 mesiaca od vydania nálezu ústavného súdu.Sťažovateľ   výslovne   uviedol,   že   sa   nedomáha   toho,   aby   ústavný   súd   prikázal okresnému   súdu   vo   veci   konať,   pretože   táto   povinnosť   mu   vyplýva   z ustanovenia § 200i OSP.

Na   odôvodnenie   požiadavky   na   primerané   finančné   zadosťučinenie   poukázal sťažovateľ na skutočnosť, že dlhodobé čakanie na spravodlivosť zvyšuje a predlžuje jeho traumu spôsobenú žalovanou stranou.

Listom z 27. februára 2002, ktorý bol ústavnému súdu doručený 4. marca 2002 na výzvu ústavného súdu, sťažovateľ prostredníctvom právneho zástupcu upresnil, že sťažnosť smeruje   jednak   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom   spravodlivosti Slovenskej republiky, a jednak proti Okresnému súdu Bratislava III.

Podaním   z 9.   apríla   2002   sp.   zn.   Spr.   3185/2002,   ktoré   došlo   ústavnému   súdu 16. apríla 2002, reagoval okresný súd vo veci samej.

Okresný súd predovšetkým uvádza chronológiu úkonov vo veci, podľa ktorej vec bola okresnému súdu „prikázaná na základe uznesenia NS SR dňa 10. 8. 2000, následne dňa 24. 8. 2000 bol spis doručený Krajskému súdu v Žiline pre potreby disciplinárneho konania k číslu Spr. 7549 2000 – Pers. Dňa 30. 4. 2001 bol spis vrátený Okresnému súdu Bratislava III, ktorý spis doručil dňa 28. 5. 2001 s predkladacou správou na rozhodnutie o odvolaní podanom dňa 12. 6. 2000. Spis bol dňa 12. 7. 2001 vrátený bez rozhodnutia o odvolaní s tým, že vec treba predložiť na rozhodnutie Krajskému súdu v Žiline. Dňa 18. 7. 2001 bol spis spoločne s predkladacou správou predložený Krajskému súdu v Žiline, ktorý však spis bez rozhodnutia dňa 27. 8. 2001 vrátil tunajšiemu súdu s tým, že príslušným je Krajský súd v Bratislave.   Dňa   4.   9.   2001   doručoval   súd   opravné   uznesenie   zo   dňa   9.   3.   2000 navrhovateľovi, ktorý uznesenie neobdržal. Dňa 27. 9. 2001 bola navrhovateľovi doručená výzva   na zaplatenie súdneho   poplatku.   Dňa   3.   10.   2001   navrhovateľ   doručil   doplnenie vyjadrenia   k odvolaniu   a dňa   22.   10.   2001   bol   spis   predložený   s predkladacou   správou Krajskému   súdu   v Bratislave,   ktorý   o odvolaní   rozhodol   dňa   27.   12.   2001.   Uznesenie Krajského súdu v Bratislave bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 23. 1. 2002. Dňa 29. 1. 2002 bol vo veci vytýčený termín pojednávania na deň: 27. 2. 2002. Na tomto pojednávaní odročené   na   termín:   10.   4.   2002“.   Okresný   súd   ďalej   podáva   prehľad   sťažností,   ktoré adresoval sťažovateľ, ako aj odpovedí okresného súdu a krajského súdu.

Okresný súd dospel k záveru, že vo veci sa konalo bez subjektívnych prieťahov. Výnimkou je obdobie, keď sa spis nachádzal na Krajskom súde v Žiline a na najvyššom súde v rámci disciplinárneho konania iného sudcu, ktorý sa mal dopustiť disciplinárneho previnenia tým, že rozhodoval vo veci sťažovateľa o predbežnom opatrení, hoci sa cítil byť zaujatý. Ďalšou výnimkou je obdobie, keď bol spis na Krajskom súde v Bratislave, ktorý ho vrátil bez meritórneho vybavenia s poukazom na to, že nie je v predmetnej veci odvolacím súdom.   Okresný   súd   položil   otázku,   či   disciplinárny   súd   by   mohol   rozhodovať o disciplinárnom previnení na základe fotokópií súdneho spisu a či teda zákonný sudca mal nerešpektovať žiadosť disciplinárneho súdu o zaslanie originálu spisu. Keďže disciplinárne konanie   je   ovládané   prekluzívnou   lehotou,   ktorej   uplynutie   má   za   následok   zánik disciplinárnej   zodpovednosti   sudcu,   podľa   názoru   okresného   súdu   toto   disciplinárne konanie svojím významom a dôležitosťou prevýši žalobu sťažovateľa. Aj keby ústavný súd dospel k záveru, že počas tohto obdobia došlo k porušeniu práva sťažovateľa na prejednanie veci   bez   zbytočných   prieťahov,   neznamená   to   porušenie   práva   okresným   súdom,   lebo konajúci sudca opakovane urgoval disciplinárny súd, aby vrátil spis. K porušeniu práva došlo teda disciplinárnym súdom. Obdobné platí o období, počas ktorého sa spis nachádzal na   Krajskom   súde   v Bratislave   za   účelom   rozhodnutia   o odvolaní   voči   predbežnému opatreniu, pričom ho krajský súd vrátil s tým, že príslušný na rozhodnutie o odvolaní je Krajský   súd   v Žiline.   I v tomto   prípade   mohlo   dôjsť   k porušeniu   práva   sťažovateľa   len postupom Krajského súdu v Bratislave.

V súvislosti   s lehotou   uvedenou   v §   200i ods.   4 OSP okresný   súd   poukazuje na podanie z 28. septembra 2001 doručené ústavnému súdu 2. októbra 2001. Túto lehotu, resp. jej nedodržanie nie je možné mechanicky podriaďovať pod porušenie práva garantovaného čl. 48   ods.   2   ústavy.   Keďže   občianske   súdne   konanie   je   ovládané   zásadou   vyhlásenia rozsudku na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, resp. na základe skutočností, ktoré medzi účastníkmi neboli sporné, za určujúci faktor civilného súdneho procesu treba považovať zistenie skutkového stavu, a nie dodržanie zákonom určenej ročnej lehoty. Tento záver vyplýva aj zo skutočnosti, že nedodržanie lehoty nie je sankcionované, resp. nezaťažuje niektorého z účastníkov konania.

Vzhľadom na uvedené okresný súd navrhol, aby ústavný súd sťažnosti nevyhovel.

Napokon   okresný   súd   uviedol,   že   na ústnom   pojednávaní pred   ústavným   súdom netrvá.

Sťažovateľ zaujal k vyjadreniu okresného súdu stanovisko podaním z 31. mája 2002, ktoré došlo ústavnému súdu 13. júna 2002. Sťažovateľ potvrdzuje chronológiu úkonov vo veci tak, ako tieto uviedol okresný súd, a upozorňuje, že chronológia jednotlivých úkonov odporcu   dostatočne   dokazuje,   že   vo   veci   došlo   k zbytočným   prieťahom   zavineným postupom súdov bez toho, aby tento postup akýmkoľvek spôsobom negatívne ovplyvnil sťažovateľ. Poukazuje na prieťahy spôsobené pri zisťovaní vlastnej nepríslušnosti konať vo veci, na nesprávny postup okresného súdu v tom, že Krajskému súdu v Žiline pre účely disciplinárneho   konania   zaslal   originál   súdneho   spisu   namiesto   kópie,   a vytýka   tiež automatické odročenie pojednávania z dôvodu výmeny právneho zástupcu žalovanej strany, hoci   žalovaná   strana   nikdy   splnomocneného   zástupcu   v spore   nemala.   Sťažovateľ konštatuje,   že   za   zbytočné   prieťahy   zodpovedajú   viaceré   súdy.   Práve   z tohto   dôvodu smerovala   jeho   sťažnosť   aj   proti   Slovenskej   republike,   zastúpenej   Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, a v tejto situácii je bezpredmetné stanovisko okresného súdu, že sudca konal plynulo bez subjektívnych prieťahov. Z pohľadu sťažovateľa nie je významné, ktorý konkrétny sudca, resp. súd spôsobil zbytočné prieťahy, pretože podstatné je, že tieto zbytočné prieťahy existujú. Sťažovateľ nesúhlasí s názorom okresného súdu, podľa ktorého disciplinárne konanie prevýši svojou dôležitosťou žalobu sťažovateľa. Veď sťažovateľ   nebol   účastníkom   disciplinárneho   konania   a sám   ani   nedal   príčinu k disciplinárnemu konaniu iného sudcu. K tomu, aby nedošlo k zmareniu disciplinárneho konania, postačovalo zaslať disciplinárnemu súdu kópiu spisu. Tým by bolo zabezpečené, aby okresný súd mohol o sťažovateľovej žalobe plynulo konať ďalej. Sťažovateľ nesúhlasí ani s názorom okresného súdu o právnej povahe lehoty podľa § 200i ods. 4 OSP. Jeho žaloba je žalobou týkajúcou sa ochrany osobnosti a v sporoch takéhoto druhu ešte viac ako v iných prípadoch platí zásada „neskorá spravodlivosť nie je žiadna spravodlivosť“. V tejto súvislosti   poukazuje aj   na judikát   ústavného   súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   64/97,   ako   aj   na   vec Proszakova c/a Poľsko z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

Napokon sťažovateľ oznámil, že trvá na ústnom pojednávaní pred ústavným súdom.

Na verejnom ústnom pojednávaní 14. októbra 2002 a následne podaním z 18. októbra 2002 sťažovateľ spresnil petit svojej sťažnosti v tom zmysle, aby ústavný súd vydal tento nález:   „Právo   JUDr.   P.   P.   priznané čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR a čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, konaním Okresného súdu Bratislava III. vo veci   sp.   zn.   27   C   32/00   porušené   bolo.   JUDr.   P.   P.   sa   priznáva   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,- (jedenmilión) Sk, ktoré vyplatí Okresný súd Bratislava III.   JUDr.   P.   P.   sa   priznávajú trovy   konania pred   Ústavným   súdom   SR tak,   ako   budú vyčíslené, ktoré vyplatí Okresný súd Bratislava III.“

II.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 27 C 32/00 vyplývajú nasledovné skutočnosti:

Žaloba   došla   na   Okresný   súd   v Žiline   30.   decembra   1999.   Návrh   na   vydanie predbežného opatrenia došiel 3. januára 2000. V januári 2000 sa sudcovia Okresného súdu v Žiline vyjadrili tak, že sa cítia zaujatí. Okresný súd v Žiline vydal predbežné opatrenie č. k. 2 C 2075/99-21 dňa 25. februára 2000. Dňa 13. marca 2000 bolo podané odvolanie proti   uzneseniu   o predbežnom   opatrení.   V máji   2000   sudcovia   Krajského   súdu   v Žiline vyslovili svoju zaujatosť. Spis bol predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie o zaujatosti 31. júla 2000. Po rozhodnutí najvyššieho súdu o zaujatosti došiel spis Okresnému súdu Bratislava III 10. augusta 2000. Dňa 24. augusta 2000 bol spis doručený okresným súdom Krajskému súdu v Žiline pre účely disciplinárneho konania. Dňa 10. októbra 2000 žiadal okresný súd od Krajského súdu v Žiline vrátenie spisu. Dňa 19. apríla 2001 žiadal okresný súd vrátenie spisu u predsedu najvyššieho súdu. Spis bol okresnému súdu z disciplinárneho senátu najvyššieho súdu vrátený 30. apríla 2001.   Dňa 28. mája 2001 bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní proti predbežnému opatreniu. Dňa 12. júla 2001 krajský súd vrátil spis okresnému súdu s tým, že o odvolaní má rozhodnúť Krajský súd v Žiline. Dňa 18. júla 2001 bol spis doručený Krajskému súdu v Žiline. Dňa 27. augusta 2001 Krajský súd v Žiline vrátil spis okresnému súdu s tým, že o odvolaní má rozhodnúť Krajský súd v Bratislave. Dňa 22. októbra 2001 bol spis doručený Krajskému súdu v Bratislave na rozhodnutie o odvolaní. Dňa 27. decembra 2001 krajský súd rozhodol o odvolaní   proti   predbežnému   opatreniu   tak,   že   návrh   na   jeho   vydanie   zamietol.   Dňa 23. januára 2002 bol spis z krajského súdu vrátený okresnému súdu. Dňa 29. januára 2002 okresný   súd   vytýčil   termín   pojednávania   na   27.   február   2002.   Dňa   20.   februára   2002 žalovaná   spoločnosť   požiadala   o odročenie   pojednávania   a 25.   februára   2002   odvolala splnomocnenie pre Dr. L. Pojednávanie 27. februára 2002 bolo odročené na 10. apríl 2002. Pojednávanie 10. apríla 2002 bolo odročené na 10. máj 2002 na základe žiadosti žalovaného v súvislosti s preberaním agendy novým právnym zástupcom. Dňa 26. júna 2002 bol vo veci vynesený rozsudok, ktorý však podľa vyjadrenia predsedu okresného súdu z 19. septembra 2002 sp. zn. Spr. 3185/2002 nebol ešte písomne vyhotovený vzhľadom na to, že zákonný sudca ho požiadal o predĺženie lehoty na napísanie rozhodnutia. Išlo o žiadosti z 24. júla 2002, 5. septembra 2002 a 27. septembra 2002, ktorými bola lehota na písomné vyhotovenie rozsudku v konečnom dôsledku predĺžená až do 18. októbra 2002. Prvé predĺženie bolo pre čerpanie dovolenky zákonného sudcu a pre náročnosť odôvodnenia a ďalšie dve predĺženia pre   náročnosť   odôvodnenia.   Písomné   vyhotovenie   rozsudku   bolo   napokon   expedované účastníkom 29. októbra 2002.

Zo   žaloby   sťažovateľa   proti   žalovanej   PEREX,   a.   s.,   o ochranu   osobnosti   bez označenia   dátumu,   ktorá   bola   osobne   doručená   do   podateľne   Okresného   súdu   v Žiline 30. decembra 1999, sa dá zistiť, že sťažovateľ požadoval vydanie rozsudku, ktorým by bola žalovaná   spoločnosť   zaviazaná   ospravedlniť   sa   sťažovateľovi   tak,   že   v denníku   Pravda uverejní pod názvom „Ospravedlnenie bývalému predsedovi Okresného súdu v Žiline JUDr. P. P.“ nasledovný text: «V denníku Pravda z 15. 12. 1999 bol na 3. strane uverejnený článok redaktorky Z. S. pod názvom „Zadržali Malého Fera“. V článku bol predseda Okresného súdu v Žiline JUDr. P. P. označený za blízkeho priateľa podnikateľa F. T., prezývaného ako Veľký Fero, ktorý je stíhaný za clearingový podvod vo výške vyše 120 miliónov korún. Za toto   neoprávnené   označenie   sa   PEREX,   a.   s.,   vydavateľ   denníka   Pravda   JUDr.   P.   P. ospravedlňuje.   Povinnosť   ospravedlniť   sa   bola   uložená   rozsudkom   v konaní   vo   veci Okresného súdu v Žiline.» Ďalej sťažovateľ požadoval zaviazať žalovanú spoločnosť na zaplatenie sumy 500 000 Sk ako náhradu nemajetkovej ujmy a na náhradu trov konania.

Z prípisu sťažovateľa zo 6. októbra 2000 adresovaného okresnému súdu vyplýva, že sa v ňom sťažuje na prieťahy vo viacerých konaniach vedených na okresnom súde vrátane konania vedeného pod sp. zn. 27 C 32/00. Poukazuje na § 200i ods. 2 OSP a vytýka, že súd nezačal konať o veci samej najneskôr do 30 dní od podania žaloby.

Z listu   okresného   súdu   z 11.   januára   2001   sp.   zn.   Spr.   2130/2000   vyplýva,   že v odpovedi   na   vyššie   uvedenú   sťažnosť   poukazuje   okresný   súd   na   skutočnosť,   že   spis sp. zn. 27 C 32/00, ako aj ďalšie vytýkané spisy boli v auguste 2000 zaslané Krajskému súdu v Žiline pre účely kárneho konania, pričom podľa oznámenia Krajského súdu v Žiline boli spisy ďalej predložené najvyššiemu súdu.

Okresný   súd   doručil   písomné   vyhotovenie   rozsudku   aj   ústavnému   súdu   na   jeho požiadanie, a to faxom 29. októbra 2002 a poštou 5. novembra 2002. Z rozsudku č. k. 27 C 32/00-126 z 26. júna 2002 vyplýva, že okresný súd sťažovateľovej žalobe vyhovel v plnom rozsahu. Rozsudok má 31 strán.

III.

Článok 127 ústavy s účinnosťou od 1. januára 2002 znie takto:

„(1) Ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

(2) Ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,   opatrením   alebo iným zásahom   boli   porušené   práva   alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   alebo   ak   je   to   možné, prikázať,   aby   ten,   kto   porušil   práva   alebo   slobody   podľa   odseku   1,   obnovil   stav   pred porušením.

(3) Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

(4) Zodpovednosť toho, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, za škodu alebo inú ujmu nie je rozhodnutím ústavného súdu dotknutá.“

Podľa § 79a ods. 1 zákona o ústavnom súde v znení účinnom od 20. marca 2002 fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   o ktorej   ústavnej   sťažnosti   alebo   podnete   sa   do nadobudnutia   účinnosti   tohto   zákona   nerozhodlo   vo   veci   samej,   môže   do   30   dní   od nadobudnutia účinnosti tohto zákona požiadať, aby sa jej podanie posudzovalo ako podanie podľa   tohto   zákona;   v takom   prípade   sa   vo   veci   ďalej   koná   podľa   tohto   zákona   po nadobudnutí jeho účinnosti.

Sťažnosť došla ústavnému súdu 29. januára 2002 a do 20. marca 2002 ústavný súd o nej nerozhodol vo veci samej. Sťažovateľ v zákonnej 30-dňovej lehote, ktorá sa skončila 19. apríla 2002, nepožiadal, aby sa jeho podanie posudzovalo ako podanie podľa citovaného ustanovenia.

Podľa názoru ústavného súdu   za podstatné treba považovať, že sťažovateľ podal svoju sťažnosť už za účinnosti nového znenia čl. 127 ústavy. Aj z obsahu sťažnosti vyplýva, že   sa   sťažovateľ   domáha   takých   výrokov,   ktoré   vyplývajú   z tohto   ustanovenia.   Podľa názoru ústavného súdu nemôže byť sťažovateľovi na ujmu skutočnosť, že zákonodarca potrebnú novelizáciu zákona o ústavnom súde nevykonal s účinnosťou od 1. januára 2002, ale až   neskôr   s účinnosťou   od   20.   marca   2002.   Preto   ústavný   súd   považuje za   možné v prípade   sťažovateľa   postupovať   v zmysle   zákona   č.   124/2002   Z.   z.,   ktorým   sa   mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni.   Až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   sa   vytvára   právna   istota.   Pre   splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   sa   zásadne   naplní   až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95, resp. Diana z roku 1992 A-229).

Pri   rozhodovaní,   či   vo   veci   došlo   k prieťahom   v konaní,   a tým   aj   k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú právna   a faktická   zložitosť   veci,   o ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   konania a spôsob, akým súd v konaní postupoval (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98, resp. Venillo z roku 1991 A-198).

Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov zaručeného   v čl. 48   ods.   2 ústavy, ústavný   súd   prihliada   síce   na lehoty, ktoré sú uvedené v ústave alebo v zákone (porovnaj napr. rozhodnutie ústavného súdu   sp.   zn.   II.   ÚS   64/97,   na ktoré   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   poukazuje),   ale ich nedodržanie nepovažuje automaticky za porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž ani   v týchto   prípadoch   postup   dotknutého   štátneho   orgánu   nemusí   vyznačovať   takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 63/00).

Sťažovateľ   namietal   porušenie   čl.   48   ods.   2   ústavy   a čl.   6   ods.   1   dohovoru predovšetkým vo všeobecnosti, a to s poukazom na § 200i ods. 2 a 4 OSP, podľa ktorého vo veciach   ochrany   osobnosti   je súd   povinný   konať o veci   samej   najneskôr   do   30   dní   od podania žaloby a je povinný rozhodnúť vo   veci   najneskôr   do   jedného roka   od podania žaloby. Pritom tvrdil, že tieto zákonné lehoty neboli dodržané. Konkrétne potom namietal, že za zbytočné prieťahy treba považovať postup okresného súdu, ktorý zaslal Krajskému súdu   v Žiline   k disciplinárnemu   konaniu   originálny   súdny   spis   namiesto   kópie,   ďalej konflikt   vo   veci   príslušnosti   medzi   Krajským   súdom   v Bratislave   a Krajským   súdom v Žiline,   ako aj odročenie   pojednávania   na okresnom   súde   z dôvodu   výmeny právneho zástupcu   na   strane   žalovanej   spoločnosti,   hoci   spoločnosť   nemala   splnomocneného zástupcu. Sťažovateľ tiež pripustil, že za zbytočné prieťahy zodpovedajú viaceré súdy.

Okresný   súd   vo   všeobecnosti   neuznával,   že   by porušenie   zákonnej   lehoty   podľa § 200i ods. 4 OSP znamenalo samo osebe zbytočné prieťahy v konaní, lebo súdne konanie je   ovládané   zásadou   vyhlásenia   rozsudku   na   základe   skutkového   stavu   zisteného z vykonaných dôkazov, čo musí mať prednosť pred zákonnou lehotou. V konkrétnostiach uznáva prieťahy súvisiace s tým, že bol originál spisu predložený disciplinárnemu súdu, avšak   to   nejde   na   vrub   okresného   súdu,   lebo   tento   bol   povinný   vyhovieť   požiadavke disciplinárneho súdu tým viac, že v opačnom prípade by bolo mohlo dôjsť ku preklúzii disciplinárnej   stíhateľnosti   stíhaného   sudcu.   Za   tieto   prieťahy   by   však   mohol   byť zodpovedný len disciplinárny súd, nie však okresný súd. Tento záver je podľa okresného súdu zvýraznený skutočnosťou, že sudca konajúci na okresnom súde opakovane urgoval disciplinárny súd, aby vrátil spis. Podobne je treba posudzovať aj dobu, počas ktorej sa medzi Krajským súdom v Bratislave a Krajským súdom v Žiline vyjasňovala otázka o tom, ktorý z nich je príslušný rozhodnúť o odvolaní proti predbežnému opatreniu. Ani na tomto prieťahu okresný súd nijakú vinu nenesie.

Pokiaľ ide o prvé kritérium (zložitosť veci), ústavný súd konštatuje, že predmetom posudzovaného konania je uplatnený nárok sťažovateľa na ochranu osobnosti v nadväznosti na uverejnený článok v novinách, teda v nadväznosti na výkon práva druhého účastníka konania   na   slobodu   prejavu   a práva   šíriť   informácie.   Od   tohto   predmetu   konania   je spravidla potom závislý aj rozsah dokazovania o skutočnostiach potrebných na rozhodnutie súdu   vo veci   samej. V danej   veci   sa   k tejto   povahe veci   pridružili ešte   rôzne procesné prekážky   vyvolané skutočnosťou,   že vec pôvodne napadla na Okresný súd v Žiline, na ktorom sťažovateľ pôsobil ako jeho predseda a naďalej pôsobí ako jeho sudca, v dôsledku čoho bolo potrebné, aby sa najprv na viacerých úrovniach sústavy všeobecného súdnictva (krajský   súd   a najvyšší   súd)   konalo   a rozhodovalo   o prípadnom   vylúčení   sudcov a o prikázaní   veci   na   konanie   a rozhodnutie   inému   okresnému   súdu   v pôsobnosti   iného krajského súdu. S touto procesnou prekážkou sťažovateľ ako osoba znalá práv a povinností sudcov a požiadaviek kladených na ich nezávislosť a nestrannosť nemohol nepočítať už pri podávaní svojej žaloby súdu. Vzhľadom na to sa podľa názoru ústavného súdu predmetná vec vyznačovala určitou zložitosťou, ktorá sa najmä v počiatočnom štádiu súdneho konania podieľala na jeho dĺžke.

Ďalej   treba   konštatovať,   že   sťažovateľ   ako   účastník   konania   svojím   správaním nezadal dôvod na prieťahy v konaní. Žiadne takéto skutočnosti z predložených dôkazov nebolo možné zistiť.

Ústavný   súd   sa   preto   sústredil   na   skúmanie   tretieho   kritéria,   teda   na   skúmanie spôsobu, akým súd v konaní postupoval.

V tejto súvislosti treba predovšetkým konštatovať, že žaloba bola pôvodne podaná Okresnému súdu v Žiline. Tento súd rozhodol o vydaní predbežného opatrenia a napokon vzhľadom na námietku zaujatosti sudcov tohto súdu predložil spis súdu vyššieho stupňa na rozhodnutie o námietke. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. Nc 119/2000 z 31. júla 2000 bola vec prikázaná okresnému súdu. Okresný súd, voči postupu ktorého bola sťažnosť na predbežnom prerokovaní prijatá, dostal spis 10. augusta 2000.

V období od 24. augusta 2000 do 30. apríla 2001 bol spis predložený disciplinárnemu súdu,   teda   Krajskému   súdu   v Žiline,   a najvyššiemu   súdu.   V tejto   súvislosti   ústavný   súd dospel   k záveru,   že   otázku,   či   toto   obdobie   možno   hodnotiť   ako   zbytočné   prieťahy zapríčinené postupom okresného súdu, nemožno hodnotiť izolovane, teda bez zreteľa na okolnosti, v ktorých sa okresný súd v danom okamihu nachádzal, ako aj na jeho ďalšie konanie a postup, ktoré nasledovali po vrátení spisu disciplinárnym súdom. Skutočnosť, že okresný súd zaslal originál spisu namiesto jeho kópie, bolo potrebné posúdiť aj s ohľadom na príslušnú zákonnú úpravu.

Podľa názoru ústavného súdu odoslanie originálu spisu či jeho kópie vzhľadom na existujúcu   právnu   úpravu   patrí   medzi   otázky   vhodnosti,   a nie   správnosti   postupu   súdu. V tejto súvislosti je vždy potrebné posudzovať konkrétny úkon súdu s ohľadom na čas, keď je súd so žiadosťou iného súdu o zaslanie spisu konfrontovaný, teda s ohľadom na čas, keď vykonáva   príslušné   procesné   úkony,   a nie   až   ex   post.   V čase,   keď   okresný   súd   zaslal disciplinárnemu súdu originál spisu, nemohol predpokladať prekážku, ktorá tým následne vznikne   pri   ďalšom   postupe   vo   veci.   Po   vzniku   tejto   prekážky,   teda   nevrátení   spisu v primeranej lehote z disciplinárneho súdu, okresný súd vykonával adekvátne úkony na jeho vrátenie.

Ústavný súd sa preto podrobnejšie zaoberal obdobím, ktoré nasledovalo po 30. apríli 2001, teda po vrátení spisu z disciplinárneho senátu najvyššieho súdu. Dňa 28. mája 2001 predložil   okresný   súd   spis   Krajskému   súdu   v Bratislave   na   rozhodnutie   o odvolaní z 12. júna 2000, ktoré smerovalo proti predbežnému opatreniu vydanému ešte Okresným súdom v Žiline. Spis bol 12. júla 2001 krajským súdom vrátený bez rozhodnutia o odvolaní s tým, že o odvolaní má rozhodnúť Krajský súd v Žiline. Preto 18. júla 2001 okresný súd predložil spis Krajskému súdu v Žiline, ktorý mu ho však 27. augusta 2001 bez rozhodnutia o odvolaní   vrátil   s poukazom   na   to,   že   príslušným   rozhodnúť   v odvolacom   konaní   je Krajský súd v Bratislave. Po vykonaní niektorých potrebných úkonov predložil okresný súd 22. októbra 2001 opätovne spis Krajskému súdu v Bratislave, ktorý rozhodol o odvolaní proti predbežnému opatreniu 27. decembra 2001. Spis sa vrátil okresnému súdu 23. januára 2002.

Z uvedeného skutkového stavu je celkom nepochybné, že v období od 28. mája 2001 do 27. augusta 2001 došlo k určitým prieťahom v súvislosti so sporom o príslušnosť medzi Krajským   súdom   v Bratislave   a Krajským   súdom   v Žiline.   Postup   okresného   súdu   bol správny a ohľadne eventuálnych prieťahov by bolo možné skúmať zodpovednosť Krajského súdu   v Bratislave.   Keďže   sťažovateľ   za   účastníka   konania   označil   len   Okresný   súd Bratislava   III,   nie   teda   aj Krajský   súd   v Bratislave,   ústavný   súd   sa   môže   zaoberať iba prieťahmi vo vzťahu k okresnému súdu. Vyplýva to aj z ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd je viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

V ďalšom období od 28. augusta 2001 do 23. januára 2002 prebiehalo odvolacie konanie. Toto obdobie nie je vôbec možné považovať za prieťah, lebo išlo o realizáciu zákonom predpísaného postupu prvostupňového súdu a odvolacieho súdu.

Preto za celé obdobie od 28. mája 2001 do 23. januára 2002 (8 mesiacov bez 5 dní) nemožno postupu okresného súdu vytýkať zbytočné prieťahy.

Ďalej ústavný súd skúmal námietku sťažovateľa, že pojednávanie 10. apríla 2002 bolo bez toho, aby sa konalo o veci samej, odročené na 10. máj 2002. Okresný súd vyhovel žiadosti žalovanej spoločnosti o odročenie pojednávania z dôvodu preberania agendy jeho novým právnym zástupcom.

Podľa názoru ústavného súdu tento postup okresného súdu nemožno považovať za prieťah.   Okresný   súd   mal   právo   po   úvahe   postupovať   tak,   ako   sa   stalo.   Námietka sťažovateľa,   podľa   ktorej   žalovaná   spoločnosť   nemala   splnomocneného   zástupcu, splnomocnenie ktorého   by bolo založené v súdnom   spise,   nie je rozhodujúca.   Zo   spisu okresného   súdu   totiž   vyplýva,   že   žalovaná   spoločnosť   25.   februára   2002   vypovedala splnomocnenie dané JUDr. L., a preto mohla požadovať lehotu na poverenie a prípravu pre nového právneho zástupcu.

Ústavný súd dospel k záveru, že hoci okresný súd rozhodol vo veci až 22 mesiacov a 16 dní po tom, ako mu spis došiel, nie je možné s ohľadom na okolnosti danej veci konštatovať, že došlo k porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pokiaľ sa z celkového   času,   ktorý   okresný   súd   do   vydania   rozsudku   potreboval,   odráta   doba 8 mesiacov bez 5 dní, počas ktorej sa riešil konflikt príslušnosti medzi Krajským súdom v Žiline a Krajským súdom v Bratislave a rozhodovalo sa o odvolaní proti predbežnému opatreniu,   potom   celkový   čas   konania   na   okresnom   súde   bol   14   mesiacov   a 21   dní. Vzhľadom na skutočnosť, že zákonný sudca vynaložil úsilie smerujúce k vráteniu spisu z disciplinárneho súdu, a vzhľadom na to, že po vrátení spisu sa už ďalšie prieťahy v konaní na strane okresného súdu nedajú konštatovať, je ústavný súd toho názoru, že celkový čas trvania konania nie je tak závažný, aby ho bolo možné považovať za porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   námietkou   sťažovateľa   vznesenou   na   ústnom pojednávaní,   podľa   ktorej   došlo   k zbytočným   prieťahom   aj   v čase   medzi   vynesením rozsudku a jeho doručovaním účastníkom konania.

V tejto súvislosti treba konštatovať, že od vyhlásenia rozsudku 26. júna 2002 do jeho expedovania   účastníkom   konania   29.   októbra   2002   uplynuli   4   mesiace   a 3   dni.   Pri posudzovaní   tohto   obdobia   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   ho   nemožno   hodnotiť   ako zbytočný prieťah v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd tu poukazuje   predovšetkým   na   ustanovenie   §   158   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku, podľa   ktorého   ak   predseda   súdu   zo   závažných   dôvodov   nerozhodne   inak,   rovnopis písomného vyhotovenia rozsudku sa odošle do 30 dní odo dňa jeho vyhlásenia. V danom prípade predseda okresného súdu využil svoje oprávnenie a lehotu na písomné vyhotovenie rozsudku postupne predĺžil až do 18. októbra 2002. Okrem toho považoval ústavný súd za potrebné prihliadnuť na tú skutočnosť, že predmetný rozsudok okresného súdu je pomerne rozsiahly (31 strán) a obsahuje veľmi podrobnú skutkovú, ale aj právnu analýzu súdenej veci vrátane odvolania sa na príslušnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Českej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd rozhodol tak, že základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1 dohovoru postupom okresného súdu porušené nebolo.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2002