znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

I. ÚS 16/01

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. apríla 2001 predbežne prerokoval podnet K. R., bytom Š., zastúpenej advokátom JUDr. E. R., G., na začatie konania vo veci porušenia jej základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 2 a základného práva vlastniť majetok podľa čl.   20   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   a rozhodnutiami   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 10 Co 628/95-24 z 31. októbra 1996, Okresného súdu v Nových Zámkoch č. k. D 1413/72-115, D not 195/97 z 26. apríla 1999 v spojitosti s rozhodnutím Krajského súdu v Nitre č. k. 9 Co 338/99-126 z 29. februára 2000 a takto

r o z h o d o l :

Podnet K. R. na začatie konania o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 6. novembra 2000 doručené podanie K. R., bytom Š. (ďalej len „navrhovateľka“), označené ako „Žiadosť o začatie konania pred Ústavným súdom podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy SR“.

Jeho   obsahom   bola   nespokojnosť   s postupom   Krajského   súdu   v Bratislave,   ktorý rozhodnutím č. k. 10 Co 628/95-24 z 31. októbra 1996 vo veci prejednania dedičstva po poručiteľovi Š. R. (neb. manželovi navrhovateľky) na odvolanie dedičov zrušil rozhodnutie bývalého Štátneho notárstva v Nových Zámkoch sp. zn. D 1413/72 z 21. septembra 1972, ktorým dedičstvo po poručiteľovi nadobudla navrhovateľka podľa dohody o vyporiadaní dedičstva. Navrhovateľka tvrdila, že týmto rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave boli porušené jej základné práva podľa čl. 19 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Podanie neobsahovalo zákonom predpísané náležitosti uvedené v ustanoveniach § 20 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Na   výzvu   ústavného   súdu   navrhovateľka   predložila   plnomocenstvo   na   jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom   spolu so žiadosťou   o predĺženie lehoty na doplnenie podania. Listom doručeným ústavnému súdu 29. januára 2001 navrhovateľka doplnila svoje podanie o požadované náležitosti.

Rozhodnutím   Štátneho   notárstva   v Nových   Zámkoch   č.   k.   D   1413/72-10 z 21. septembra   1972   nadobudla   navrhovateľka   dedičstvo   po   poručiteľovi   potvrdením o vyporiadaní   dedičstva.   Na   odvolanie   dedičov   (jej   syna   G.   R.   a dcéry   K.   F.,   rod.   R.) Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   č. k. 10 Co 628/95-24   z 31.   októbra   1996   zrušil rozhodnutie bývalého Štátneho notárstva v Nových Zámkoch a vec vrátil Okresnému súdu v Nových Zámkoch na ďalšie konanie, ktorý uznesením č. k. D 1413/72-115, Dnot 185/97 z 26. apríla 1999 vyporiadal dedičstvo medzi navrhovateľku a deti poručiteľa. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uznesením č. k. 9 Co 338/99-126 z 29. februára 2000 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

Podľa   názoru   navrhovateľky   menované   súdy   tým,   že   akceptovali   tvrdenia odvolávajúcich   sa   dedičov,   ktoré   „nezodpovedajú   skutočnosti“,   konali   „v rozpore s materiálnou   pravdou“,   a tým   porušili   jej   základné   právo   na   zachovanie   ľudskej dôstojnosti,   osobnej   cti   a dobrej   povesti,   a to   ako   dôsledok   údajného   „pokračovania prenasledovania jej neb. manžela Š. R.“.

Porušenie   svojich   základných   práv,   „najmä   právo   vlastniť   majetok“,   vidí navrhovateľka v tom, „že okresný a krajský súd nehodnotili všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,   neskúmali   jednotlivé   kroky   v časovom   slede“,   teda   v spôsobe   zadovažovania a hodnotenia dôkazov.

Navrhovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol, že:„Podnet na začatie konania vd. K. R., bytom Š., v zastúpení JUDr. E. R., advokáta v G. so sídlom G. sa   p r i j í m a.“

Navrhovateľka výslovne neuviedla, akého rozhodnutia ústavného súdu vo veci samej sa domáha. I napriek nesplneniu tejto zákonom predpísanej obsahovej náležitosti podnetu je však   z neho   dostatočne   zrejmé,   že   navrhovateľka   namieta   porušenie   jej   v podnete uvedených základných práv upravených čl. 19 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy.

II.

Ústavný súd môže začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb, ak namietajú porušenie svojich práv (čl. 130 ods. 3 ústavy). Ustanovenie § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktoré sa týka návrhu na začatie konania, platí aj pre podanie podnetu (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde). „Návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nie   je   ústavný   súd   príslušný  ...,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené..., môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania...“ (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Inými slovami, ústavný súd môže na predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy: „Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.“

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   návrh   na   ochranu   osobnosti   patrí   do právomoci   všeobecných   súdov   (§   11   Občianskeho   zákonníka   v spojení   s   §   200i Občianskeho súdneho poriadku), a nie do právomoci ústavného súdu (I. ÚS 130/93, I. ÚS 50/96, I. ÚS 2/00, II. ÚS 23/00).

Podľa   rozhodnutia   ústavného   súdu   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   22/94   porušenie   práv priznaných v čl. 19 ods. 1 a 2 ústavy nemôže nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

Konanie menovaných súdov v dedičskej veci navrhovateľky postupom stanoveným zákonom   (Občiansky   zákonník,   Občiansky   súdny   poriadok)   nemožno   kvalifikovať   ako „pokračovanie prenasledovania“ a z toho následne vyplývajúce porušenie základných práv, ako to tvrdí navrhovateľka. Medzi konaním menovaných súdov a namietaným porušením základných práv podľa čl. 19 ods. 1 ústavy v dedičskej veci navrhovateľky nezistil ústavný súd žiadnu príčinnú súvislosť, teda rozhodnutie o vyporiadaní dedičstva nie je a ani nemôže byť   skutočnosťou   dotýkajúcou   sa   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti   a dobrej   povesti navrhovateľky, a tým príčinou namietaného porušenia jej základného práva.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podnet   navrhovateľky   v časti   namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 19 ods. 1 ústavy odmietol ako zjavne neopodstatnený, ako aj pre svoju nepríslušnosť na prerokovanie veci.

V posudzovanom prípade sa navrhovateľka domáhala aj ochrany vlastníckeho práva pred   zákonom   neopomenuteľnými   dedičmi   (poručiteľovými   deťmi),   u ktorých   nebola zistená   dedičská   nespôsobilosť.   Namietala   neústavnosť   postupu   konania   všeobecných súdov,   ktorá   podľa   jej   tvrdení   spočívala   v tom,   že   vykonali   nedostatočné   zistenie skutočného stavu veci a vyhodnotenie dôkazov, v dôsledku čoho nesprávne rozhodli v jej dedičskej veci.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy: „Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.“

Článok   20   ods.   1   ústavy   zabezpečuje   každému   rovnaké   predpoklady   a možnosti nadobúdať veci do vlastníctva za podmienok uvedených v ústave alebo v ďalších zákonoch. Obsah a ochrana vlastníckeho práva ktoréhokoľvek vlastníka sú rovnaké. Z formulácie čl. 20 ods. 1 ústavy však nemožno vyvodzovať zabezpečenie základného práva na ochranu vlastníctva   bez   splnenia   zákonných   podmienok   jej   poskytnutia,   ktoré   sú   uvedené predovšetkým v Občianskom zákonníku (I. ÚS 59/94).

Článkom 20 ods. 1 sa vlastníkovi priznáva len ochrana majetku, ktorý nadobudol v súlade s platným právnym poriadkom (PL. ÚS 11/95).

Dedenie   upravuje   7.   časť   zákona   č.   40/1964   Zb.   -   Občiansky   zákonník   v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) v § 460 až 487.

Podľa § 496 OZ dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

Podľa § 461 ods. 1 OZ dedí sa zo zákona, zo závetu alebo z oboch týchto dôvodov.

Podľa § 469 OZ (dedičská spôsobilosť) nededí, kto sa dopustil úmyselného trestného činu proti poručiteľovi, jeho manželovi, deťom alebo rodičom alebo zavrhnutia hodného konania proti prejavu poručiteľovej poslednej vôle. Môže však dediť, ak mu poručiteľ tento čin odpustil.

Podľa § 473 ods. 1 OZ pri dedení zo zákona v prvej skupine dedia poručiteľove deti a manžel, každý z nich rovnakým dielom.

Podľa § 482 ods. 1 a 2 OZ ak je viac dedičov vyporiadajú sa na súde medzi sebou dohodou. Ak dohoda neodporuje zákonom alebo dobrým mravom, súd ju schváli.

Podľa § 483 a § 484 OZ ak nedôjde k dohode, súd potvrdí nadobudnutie dedičstva tým, ktorých dedičské právo bolo preukázané, a to podľa dedičských podielov.

Ochranu vlastníckeho práva pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne poskytujú všeobecné súdy. Tejto ochrany sa nemožno domáhať podnetom na začatie konania pred ústavným súdom (I. ÚS 132/93).

Doterajšou   rozhodovacou   praxou   ústavného   súdu   bolo   ustálené,   že   ústavný   súd preskúmava   len   tie   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   ak   v konaní,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu,   alebo   rozhodnutím   samotným   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody. Za porušenie základného práva alebo slobody nemožno však považovať neúspech (nevyhovenie návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 40/95, I. ÚS 78/99).

Vzťah   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   ako   dvoch   samostatných   na   sebe nezávislých zložiek štátnej moci upravuje ústava. Z tejto úpravy nevyplýva pre ústavný súd právomoc preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov, posudzovať zákonnosť postupu ich   konania   a rozhodovania,   posudzovať   hodnotenie   dôkazov,   výklad   a uplatňovanie právnych noriem pri ich rozhodovaní, preskúmavať, či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil a pod. (napr. I. ÚS 40/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 36/96, I. ÚS 6/97, I. ÚS 36/97, I. ÚS 38/97, I. ÚS 5/98, I. ÚS 55/98).

Z obsahu podnetu a pripojených písomností ústavný súd zistil, že navrhovateľka sa domáhala ochrany práva, ktoré je občianskoprávnej povahy o ktorom je príslušný konať a rozhodovať   všeobecný   súd,   a keďže   nie   je   v jeho   právomoci   z už   vyššie   uvedených dôvodov   preskúmavať   zákonnosť   postupu   konania   a rozhodovania   všeobecných   súdov, podnet navrhovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy odmietol z dôvodu svojej nepríslušnosti na prerokovanie veci.

Naviac, z predloženého spisu Okresného súdu v Nových Zámkoch sp. zn. D 1413/72 ústavný súd zistil, že v pôvodnom dedičskom konaní pred Štátnym notárstvom v Nových Zámkoch bol G. R., syn poručiteľa, účastníkom konania, ktorý sa predmetného konania nezúčastnil, pričom v spise sa nenachádza jeho splnomocnenie na zastupovanie sestrou K. R. Zo spisu zároveň vyplýva, že rozhodnutie štátneho notárstva v predmetnej dedičskej veci z 21. septembra 1992 mu bolo doručené až 5. augusta 1995, čo spôsobilo, že rozhodnutie nemohlo nadobudnúť právoplatnosť. Ak navrhovateľka tvrdí, že uvedené rozhodnutie sa stalo právoplatným, mala možnosť uplatniť toto svoje tvrdenie ako dovolací dôvod v zmysle ustanovenia   §   237   písm.   d)   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Doterajšia   súdna   prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolacieho potvrdzuje, že dovolanie je v prípadoch   zmätočnosti   konania   (§   237   Občianskeho   súdneho   poriadku)   efektívnym prostriedkom   ochrany   práv   účastníkov   občianskeho   súdneho   konania.   Nevyužitie   tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva navrhovateľov nemožno nahradzovať podnetom na ústavný súd,   ktorý   môže založiť svoju   právomoc na konaní až vtedy, ak fyzická osoba nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv (mutatis mutandis II. ÚS 31/00). V konečnom dôsledku aj to bolo dôvodom na odmietnutie podnetu navrhovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného práva podľa   čl. 20 ods.   1 ústavy, a to z dôvodu nepríslušnosti na prerokovanie veci.

Článok 20 ods. 1 ústavy zaručuje aj ochranu dedičského práva, v danom prípade právo   zákonných   dedičov   dediť   rovnakým   dielom.   Právu   navrhovateľky   ako   dedičky zodpovedalo aj rovnaké právo ostatných dedičov, a to k majetku, ktorý tvoril dedičstvo. Rozhodnutie   všeobecných   súdov   v konaní,   v ktorom   sú   oprávnené   zákonom   konať a rozhodovať,   ktoré   nie   je   v súlade   s predstavami   navrhovateľky,   ktorá   sa   domáhala ústavnej   ochrany   svojho   vlastníckeho   práva   aj   napriek   nesplneniu   všetkých   zákonných podmienok spojených s jeho nadobudnutím alebo uplatňovaním tohoto práva uvedených v OZ,   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva.   Ústavný   súd   podnet navrhovateľky v tejto časti odmietol aj ako zjavne neopodstatnený.

Nakoľko v konaní na ochranu tých základných práv, porušenie ktorých namietala navrhovateľka,   nebola   vo   veci   daná   príslušnosť   ústavného   súdu,   ako   aj   z dôvodu   jeho zjavnej   neopodstatnenosti   bolo   potrebné   podnet   po   predbežnom   prerokovaní   z týchto dôvodov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.